Presne pred polstoročím sa na scéne zjavili štyri mená, ktoré navždy zmenili hudobnú históriu: Agnetha, Anni-Frid, Benny, Björn. ABBA. Vidieť a počuť bolo vždy najmä „áčkovú“ časť tejto štvorice. A čo tá „béčková“? Akí boli Björn & Benny vtedy? A akí sú dnes?
Cardigans, Ace of Base, Roxette, ale predovšetkým ABBA. Práve toto hudobné zoskupenie, ktorého názov je celkom prozaickým spojením začiatočných písmen krstných mien jeho štyroch členov, navždy zmenilo hudobnú históriu, a zďaleka nie iba švédsku. ABBA je čosi, čo vo svete hudby nemá obdobu. Dosiahnuť planetárny (a konzistentný) úspech, ak nie ste z anglofónnej krajiny, sa tak trochu rovnalo zázraku. Mať pred sebou v kufríku miliardu dolárov ako honorár za to, že opäť po rokoch vyleziete zo svojej ulity a čo-to svojim fanúšikom zahráte – a odmietnuť to!! To sa rovná pomäteniu zmyslov… Nie. Páni Björn Ulvaeus, Benny Andersson a dámy Agnetha Fältskog a Anni-Frid Lyngstad v tom majú absolútne jasno. Žiadne trvalé návraty. Za žiadne peniaze. Teda presnejšie – takto jasne líniu vytýčilo pánske osadenstvo skupiny. V časoch najväčšej slávy nechávali vizuálny priestor svojim nežným polovičkám, vždy to však boli oni, ktorí mali dianie okolo kapely pevne v rukách. Vytvorili kompletne všetky skladby. A tie bez zbytočného otáľania obvykle mierili rovno na vrchol. V zozname hitov „číslo 1“ predbehli týchto Švédov iba liverpoolski Chrobáci. Björn a Benny, skrátka, nie sú „béčka“, aspoň čo sa hudby týka. Dnes zrelí sedemdesiatnici majú dôvod s pokorou spomínať na leto pred 58 rokmi – práve vtedy ich náhoda, osud, alebo ako to už nazveme, dali dokopy v zákulisí letného hudobného festivalu.
Od tresiek ku gitare
To už obaja mali dávno jasno v tom, aká má byť ich životná cesta: hudba a nič iné. V prípade göteborského rodáka Björna, ktorý sa na svet vypýtal tesne pred koncom druhej svetovej vojny, 25. apríla 1945, to ale až také jednoznačné nebolo: rodina sa riadila heslom „remeslo v ruke“ a otec svojho syna už od útleho veku vláčil loviť ryby. „Otec vlastnil prístavisko na švédskom pobreží a sám vášnivo rád rybárčil. Kedykoľvek sa dalo, šli sme so sieťami na more.“ Malý Björn sa odovzdane prispôsoboval otcovmu presvedčeniu, že rybárčenie je „grunt“, ale rozhodne to nebola jeho šálka kávy. Mal šesť rokov, keď otec rodinu s Björnom a mladšou Evou definitívne presťahoval do Västerviku na pobreží a hoci naďalej automaticky zasväcoval chlapca do tajov rybárskeho podnikania, Björnovi začali ryby stále viac „smrdieť“. Naopak, „zavoňala“ mu hudba. Z rádia, televízie, tancovačiek, kde sa vždy v sobotu večer miestna kapela išla rozdrapiť od vášne, ktorú do svojej produkcie vkladala. Björna, sediaceho pri stole neďaleko tancujúcich rodičov, to fascinovalo. „Bolo to pre mňa čosi, čo je jasné ako facka. Toto chcem v živote robiť, toto chcem prežívať.“ Mal desať, keď sa v polovici 50. rokov zamiloval do rock’n’rollu a skiffle, folkovej hudby s vplyvom jazzu a blues. A počas ďalších rokov mohol otec už iba sledovať, ako jeho syn neochvejne presúva svoj záujem od tresiek ku gitare. Rodičia rešpektovali jeho záujem a na 11. narodeniny mu vysnený hudobný nástroj kúpili. Stále však predpokladali, že to je iba zábavka a chlapec sa vyberie, ak teda nie za rybami, tak na cestu za paragrafmi alebo obchodom. Vývoj ale nabral nečakane rýchly spád. V pätnástich sa Björn stal členom ľudovej skupiny West Bay Singers, s ktorou v roku 1963 súťažil v talentovej súťaži švédskeho rozhlasu. O rok neskôr už ako The Hootenanny Singers zaujali v televíznom programe a ich popularita sa šírila po celom Švédsku – mali štyridsať songov v hitparádach! Popritom síce Björn študoval obchod a právo na Lundskej univerzite, no vedel, že hudba je preň jediná možná životná cesta. S nadšením šiel v devätnástich s kapelou na svoj prvý letný festival a natrafil tam na o rok mladšieho chalana z inej kapely, ktorý robil a vedel to isté: že život chce prežiť v hudbe a s hudbou.
Akordeón, akordeón, akordeón
Bennyho život je s hudbou zviazaný o čosi jednoznačnejšie. V rodine Anderssonovcov z Vällingby sa žilo muzicírovaním: Efraim Andersson hral na akordeóne. Jeho syn Gösta hral na akordeóne. A nevideli najmenší problém v pokračovaní rodinnej tradície. Gösta, hoci povolaním stavebný inžinier, nechával plne na svojich deťoch, ako naložia so svojimi životmi. Keď v auguste roku 1946 s manželkou Lailou privítali na svete prvého potomka, malého Bennyho, odmalička mu vyhrával. Syn nemal ani šesť, keď si celkom logicky vypýtal vlastný hudobný nástroj. Áno, akordeón. Otec so starým otcom ho zasvätili do tónov a rytmov tradičnej švédskej ľudovej hudby a pridali k tomu aj neodmysliteľnú hudobnú produkciu tých čas, rock’n’rollové „vypaľovačky“ Elvisa Presleyho. Priam dokonalý hudobný miš-maš, ktorý ale dokonale ladil a formoval Bennyho muzikálne cítenie. V desiatich sa Bennymu pre zmenu zapáčil klavír a – klavír dostal miesto v obývačke. V pätnástich bol už natoľko slušne hudobne podkutý, že zostávalo iba otázkou času, kedy ho to začne ťahať von, za publikom. Ťahalo ho až tak mocne, že pustil k vode školu a začal sa plne venovať hraniu v mládežníckych kluboch. A popritom i jednej sympatickej dievčine, tmavovláske Christine Gronvall. Z obojstranných sympatií sa zrodil prvý potomok, čo by v zásade bolo úplne v poriadku, keby obaja nemali v čase svojho prvého rodičovstva sladkých šestnásť. Je až pozoruhodné, že tento vonkoncom neplánovaný skok do rodinného života mladý pár nijako zásadne nezdecimoval, nemali ešte ani osemnásť, keď malému Petrovi dopriali sestričku Hélene. Je však pravda, že Benny ako tatko veľmi neexceloval: o deti sa Christina starala prakticky sama, pretože jej partner bol večne kdesi v lufte – jeho ozajstnou partnerkou bola hudba. Tri roky po narodení dcérky sa rozišli. Christina sa nikdy viac nevydala a už len z diaľky sledovala, ako otec jej detí nezadržateľne stúpa po rebríčku hudobných úspechov.
Vášeň, vkus aj humor
Benny bol od roku 1964 členom kapely The Hep Stars. Bol skvelý klávesista, bol idolom tínedžerov a užíval si priazeň fanúšikov. Najmä po obrovskom hite Cadillac kapela raketovo vystrelila na pozíciu najúspešnejšej švédskej popovej skupiny 60. rokov. V tom istom čase, v inom meste a v inej kapele, The Hootenanny Singers, písal svoju hudobnú históriu mladý Björn Ulvaeus. Náhoda či riadenie osudu ich v lete 1964 oboch zaviala na ten istý hudobný festival kdesi na západe Švédska. „Bolo to moje prvé leto s hraním na verejných miestach. Parky, festivaly… Bolo to prvýkrát, čo som musel utekať pred dievčatami. Skvelé leto…“ zaspomínal si po rokoch Björn. Okrem dievčat mu však do života vstúpil Benny Andersson. Kamarátsky aj profesionálne. Benny s partiou sa prišiel pozrieť na vystúpenie Hootenanny Singers a na Björnovo pozvanie ostali po koncerte na párty. Ďalšie stretnutie prišlo až po takmer dvoch rokoch, keďže Björn si musel odslúžiť mesiace v armáde. Bennyho opäť uvidel v Göteborgu na koncerte, a tam už bola ruka v rukáve. „Šli sme ku mne na drink a spolu sme napísali prvú pieseň It Isn’t Easy To Say. Povedzme ale, že to nebola najlepšia pieseň, akú sme kedy napísali,“ pripustil Björn neskôr s úsmevom. Na adresu svojho nového parťáka má Björn už desaťročia len slová chvály: „Bennyho som si okamžite obľúbil. Očividne bol talentovaný a ľahko sa mi s ním rozprávalo. Mali sme rovnakú vášeň pre hudbu a rovnaký hudobný vkus. A máme tiež rovnaký zmysel pre suchý humor.“ Definitívne sa ich cesty spojili v roku 1967, keď gitarista The Hep Stars odišiel do Španielska a Benny nevidel dôvod, prečo nenaverbovať Björna. „Okamžite som povedal áno. Vedel som, že to bude skvele fungovať. A stali sa z nás výborní priatelia.“ Hoci obaja zdieľali spoločné zanietenie pre veci hudobné, ani tie svetské im neboli cudzie. Björn sa zakrátko stretol s Agnethou Fältskog a Bennymu, už rozídenému s Christinou, sa do cesty priplietla tmavovláska Anni-Frid. Dievčatá nemali v úmysle lákať chlapcov preč od múz, veď ony samé sa nimi zlákať nechali a túžili stať sa úspešnými speváčkami. Chlapci síce dievčiny ľúbili, ale skladali pesničky, ktoré boli vždy určené pre niekoho iného. Trvalo tri roky, kým sa kocúr dostal do rúry. Keď sa Björn a Benny rozhodli urobiť album všetkých vlastných vecí, ktoré zložili, zistili, že v jednej skladbe by bolo celkom fajn mať ženské hlasy. „Opýtali sme sa Agnethy a Fridy, či by do toho šli. To bolo prvýkrát, čo sme všetci štyria spoločne pracovali na hudbe.“ Po albume nasledovalo turné po Švédsku, na ktoré Benny spomína so zmiešanými pocitmi: „Robili sme tie čudesné kabaretné veci so skečmi a monológmi a dúfali sme, že sme vtipní. Dnes viem, že ani náhodou. Raz to bolo dokonca také zlé, že sme mali v hľadisku asi sedem ľudí – traja sa po chvíli zdvihli preč.“ To všetko bolo ešte predtým, ako štvorica zistila, že ich osud je pop. Počas turné zároveň napísali pár ďalších vecí, postupne ich pridávali a práve tie sa publiku páčili najviac. Turné dieru do sveta neurobilo a ešte aj ten nešťastný názov: Agnetha & Björn & Benny & Anni–Frid. „Pochopili sme, že to je dlhé a nespratné. Tak sme si povedali, že začiatočné písmená našich mien budú stačiť.“ Písal sa rok 1972. A zrodila sa ABBA.
Triumf menom Waterloo
Stať sa jednou z najslávnejších kapiel sveta, to sa nestane zo dňa na deň. Chce to trochu driny a veľa, veľa vystúpení. ABBA sa na túto cestu dala, hoci spočiatku trochu krivolakým krokom. Ich prvý veľký hit People Need Love prevalcoval hitparády v Holandsku, Nemecku, Švédsku, Japonsku, čo štvoricu povzbudilo v ďalšom koncertovaní, ale ich pódiová prezentácia bola, no… podivuhodná. „Mali sme hlúpe oblečenie. Spievali sme kadejaké kabaretné piesne. Nebolo to dobré. Bolo to nechutne hrozné,“ okomentoval so smiechom ich začiatky Benny. Kritika tiež nebola práve zhovievavá. O ich prvotných vlastných skladbách sa písalo ako o nezmysloch, na čo B & B vždy hovorievajú, že, jednoducho, boli popová skupina, žiadne intelektuálne umenie. Publiku sa však ich vlastné pesničky páčili. A oni cítili, že sú na správnej ceste. Cítili dokonca, že by sa mohli vybrať na cestu do sveta. Napríklad prostredníctvom Eurovízie. V roku 1973 to skúsili so skladbou Ring Ring, ale v národnom kole skončili „iba“ tretí. O rok neskôr skúšali šťastie opäť – a tentokrát to vyšlo: ABBA sa 6. apríla 1974 postavila na eurovízne pódium. Šance na jej úspech boli zmiešané, viac sa vtedy očakávalo, že zaboduje Británia alebo Holandsko. Všetko sa zmenilo v momente, keď ABBA vstúpila pred kamery. Agnetha v sýtomodrom saténovom kostýme, s modrou čiapočkou na hlave a vo vysokánskych strieborných čižmách, Frida v dlhej sukni a bielej blúzke. Štíhle, mladé, neprehliadnuteľné. Vtedy sa definovalo, ako bude ABBA v ďalších rokoch fungovať: všetky oči smerom na speváčky, hľaď! Pre Björna to nebolo nič prekvapujúce. „Nám to bolo jasné od začiatku. Dievčatá vyzerali a obliekali sa tak, že sa jednoducho nedalo na ne nepozerať. A bolo to tak po celý čas, čo sme ako skupina fungovali.“ On sám si pamätá, že v eurovíznom kostýme sa cítil hrozne: „Agnetha v tom čase veľa vyvárala a ja som veľa jedol. Vyzeral som ako klobása.“ Eurovízne Waterloo malo pôvodne švédsky text, ale angličtina sa ukázala ako dobrý nápad. Nielenže sa posolstvo skladby dostalo omnoho ďalej ako len do švédskych domácností, ale Björnovi pripadalo veľmi „vzrušujúce“, ako anglické texty v podaní ich dievčat vyzneli. „Boli a sú to Švédky. Nespievali perfektnou angličtinou. Dávalo nám to cudziu, exotickú príchuť.“ Už prvé tóny dali svetu jasne najavo, že toto je trochu iná káva: žiadna „ucajdaná“ balada, taká frekventovaná na tejto súťaži, ale svieži rytmus, ba dokonca náznaky spoločnej choreografie. Skupina navyše porušila dovtedajšiu tradíciu, podľa ktorej museli všetci interpreti spievať v rodnom jazyku svojej krajiny. Skrátka a dobre: tri minúty stačili dvom mužom a dvom ženám, aby vstúpili do histórie Eurovízie ako aktéri jedného z najikonickejších vystúpení vôbec. Ich hudobné Waterloo, metafora na romantický vzťah, s prehľadom porazilo konkurenciu a stalo sa jednoznačným víťazom. Pre jeden manželský (Björn a Agnetha boli manželmi už tri roky) a jeden snúbenecký pár sa otvorila brána do sveta. Song vyletel na prvé priečky hitparád po celej planéte, predalo sa takmer šesť miliónov kópií a na 50. výročie Eurovízie v roku 2005 ho vybrali ako najlepšiu skladbu v celej histórii súťaže. Björn, Benny, Agneta a Anni-Frid nemohli svoju hudobnú históriu začať písať údernejšie.
Hity, hity, hity…
„Keď Waterloo vyhralo Eurovíziu, vedel som, že sme sa naozaj vydali na cestu. Chcel som úspech v Anglicku, pre mňa to bol domov popu. Ale myslím si, že Anglicko sa vtedy rozhodlo, že sme skupina jedného hitu. Po Waterloo sa dlho predlho nedialo takmer nič. Len pár drobných hitov. Trvalo to osemnásť mesiacov! Už som prestával v sebe živiť optimizmus,“ priznal po rokoch zmiešané po-eurovízne pocity Benny Anderson. Potom však vypustili von skladbu SOS, a to ich znova vyšvihlo hore. „Pozerám sa späť na tie časy a niekedy mám pocit, že sa to stalo niekomu inému,“ dodáva Benny.
ABBA bola desať rokov na špici. Čo skladba, to hit. Už dva roky po víťazstve v Eurovízii vydali album Najväčšie hity – I Do I Do I Do I Do i Do I Do, SOS, Mamma mia… aj po takmer päťdesiatich rokoch nemáme problém okamžite si ich začať spievať. V tomto výbere figuroval aj čerstvý kúsok z pera oboch pánov – Fernando. „Jednej letnej noci som ležal vonku a pozeral sa na hviezdy. Zrazu som vedel, o čom bude ďalšia skladba. Vedel som, že chcem názov Fernando. Po chvíli uvažovania som mal v mysli živý obraz dvoch starých a zjazvených revolucionárov, bojovníkov za slobodu v Mexiku. Sedia v noci vonku a preberajú svoje spomienky.“ Björn si celkovo pri textoch vždy zakladal na tom, aby tvorili akési malé príbehy. A zjavne sa trafil do čierneho, pretože z Fernanda sa stal hit, aký dlho nemal obdobu. Stal sa z neho jeden z najpredávanejších singlov kapely vôbec: na čele rebríčkov sa držal v trinástich krajinách a napríklad v Austrálii bol najdlhšie kraľujúcou jednotkou v histórii, viac ako štyridsať rokov, kým ju z trónu v roku 2017 nezosadila skladba Shape Of You od Eda Sheerana – tá sa na špici udržala ešte o týždeň dlhšie. Fernando sa dočkal aj medzinárodného ocenenia, stal sa Najlepšou štúdiovou nahrávkou roku 1975. Ďalšie nahrávky a turné iba upevňovali status kapely ako kľúčovej pre 70. roky: Money, Money, Money; Knowing Me, Knowing You a Dancing Queen z roku 1976. To bola absolútna senzácia. Dobyla dokonca aj americkú hitparádu, bola to jediná skladba skupiny, ktorej sa to podarilo. Dancing Queen predstavuje doslova zosobnenie toho, čo je ABBA. Benny a Björn, samozrejme, na začiatku netušili, aký klenot pre pop-music stvorili, aj keď čo-to mohla naznačiť reakcia Anni-Frid, keď jej Benny doma pustil demonahrávku: rozplakala sa. Nikdy predtým ani nikdy potom sa to pri pesničke nestalo. Ona sama o nej povedala, že je to jedna z piesní, ktoré idú „priamo do srdca“. Dancing Queen kapela uviedla v Kráľovskej švédskej opere na počesť kráľa Carla Gustafa a jeho nastávajúcej manželky Sylvie Sommerlath, s ktorou sa na druhý deň zosobášil. Rovnako si kráľovná Sylvia túto skladbu vypýtala na oslavu svojich 60. narodenín, keďže však vtedy skupina už dávno nefungovala, zaspievala ju iba Anni-Frid vo verzii a cappella.
Manželia doma aj na pódiu
Vyratúvať dopodrobna všetky vrcholy, ktoré ABBA počas svojej desaťročnej púte za fanúšikmi a poslucháčmi dosiahla, asi nemá veľmi zmysel, faktom ostáva, že v tom čase boli vari najslávnejšou kapelou na svete. Björn a Benny sekali hity ako na bežiacom páse, turné striedalo turné… Kto by čakal desať rokov typického rock’n’rollového života, asi by bol sklamaný. „Drogy, alkohol, orgie v backstage, preboha! Nič také nám nehrozilo! Boli sme dva manželské páry, ktoré spolu robili hudbu. Boli sme si všetci štyria veľmi blízki, lebo všetkým sme prechádzali spolu,“ zmienil sa Björn na margo ich profesionálneho aj súkromného života. Pre oboch bola ABBA prácou aj vlastným životom. Speváčky boli ich manželky, Björn a Agnetha tvorili manželský pár osem rokov a Benny s Anni-Fridou tri, a zároveň so životom svetových superhviezd viedli normálny život ako partneri, Björn s Agnethou aj ako rodičia. Prvého potomka, dcéru Lindu Elin, privítali vo februári 1973 a syn Peter Christian nasledoval po takmer piatich rokoch, v decembri 1977. Viesť prakticky normálny rodinný život bolo aj pre také osobnosti ako títo štyria možné najmä preto, že mali svoje severské zázemie. Benny je za to vďačný: „Nikdy sme necítili niečo ako mediálny tlak, naháňačku za každým naším krokom, strapce fotografov visiacich na pouličnej lampe, aby nám videli do okien… Byť Švédom, žiť vo Švédsku nám veľmi pomohlo a všetko uľahčilo. Žiadny rozruch. Ľudia nás, samozrejme, spoznávali a dodnes spoznávajú, ale nikdy nás neobťažovali – žiadna hystéria, nič také. Dokázali sme tu žiť a pracovať.“
Ivana Ilgová
foto Sita, Wikimedia
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2022)