Je jediným človekom na svete, ktorý bol nominovaný na cenu Grammy, Oscara, Zlatý glóbus, aj Nobelovu cenu za mier. Na tú poslednú dokonca trikrát! Prestížny Časopis National Journal sa v roku 2011 zamýšľal nad tým, či na tejto zemeguli existuje celebrita s väčším politickým vplyvom. Odpoveď znejúca „nie“ platí dodnes. Frontman skupiny U2 Bono Vox, občianskym menom Paul Hewson, je dodnes najvplyvnejším filantropom spomedzi všetkých umelcov a celebrít na svete.
Koncert U2 vo Vancouveri, píše sa rok 2015. Bono začína pracovať na svojich memoároch, ktoré nazve Surrender a vyjdú o sedem rokov neskôr. Dnes, to znamená na sklonku roku 2023, má 63 rokov a s kapelou funguje rovných 47 rokov. Vo Vancouveri je v hľadisku dvadsaťtisíc fanúšikov U2, začína sa prvý večer turné Innocence + Experience. Edge, Adam a Larry vstupujú na prednú časť pódia, on sa k nim približuje z opačného konca. „Kráčam cez naše publikum, cez všetok ten hluk. V mysli mám znovu sedemnásť, kráčam z nášho domu v severnej časti Dublinu až na Cedarwood Road, smerujem na skúšku s týmito chlapíkmi v tých dávnych časoch, keď aj oni boli ešte len chlapci…“
Paul alias Bono Vox
Do tej tragickej smrti boli Hewsonovci taká obyčajná rodinka: otec Bob (síce katolík), mama Iris (síce protestantka) a ich dvaja synovia. Norman bol starší o sedem rokov. Paul mal štrnásť, keď mama Iris zomrela a odvtedy o nej doma na Cedarwood Road nepadlo ani slovo. Mama odpadla na pohrebe svojho otca, rovno z cintorína ju odviezli do nemocnice. O tri dni zomrela a oni zostali sami traja. „Boli sme traja írski muži, vyhýbali sme sa bolesti, o ktorej sme vedeli, že by prišla, keby sme na ňu mysleli alebo o nej hovorili.“ V dome, ktorý už viac nebol domovom, tí traja žili „v hneve a v melanchólii“, ktorými zastierali svoj smútok. Hádky s otcom sa vyostrovali každým dňom, tatko Hewson ešte patril ku generácii mužov, pre ktorých výchova detí spadala výlučne do kompetencie matiek, „a odrazu bol jediný rodič a nepáčilo sa mu to“. V búrlivých tínedžerských rokoch mladého Paula nezaujímalo nič, len hudba a dievčatá. Na gitare ho naučil hrať Norman, pesničky od Beatles trénoval priamo z bratovho spevníka. Kamoš Guggi, posadnutý vymýšľaním prezývok, ho začal oslovovať Bono. Bono Vox – páčil sa mu krátky, úderný zvuk týchto dvoch neznámych slov, inak odvodených od mena dublinského obchodu s načúvacími prístrojmi Bonavox.
V sedemnástich sa Bono zamiloval do amerických punkáčov The Ramones, čítal Dostojevského Zločin a trest a nejasne tušil, že nevyniká v ničom. No dobre, celkom obstojne hral šach, ktorý ho naučil otec, dokonca ako chalanisko sa zúčastňoval turnajov s dospelými mužmi. Vedel celkom obstojne maľovať a šlo mu aj písanie, tak sa pohrával s myšlienkou, že raz z neho bude novinár. Neohrozený reportér nasadený do vojenských konfliktov v Afrike! Akoby mu nestačilo, čo sa deje u nich doma v Írsku. Na tomto malom ostrove rozdelenom hranicou na dva svety dennodenne hrozili bombové útoky – ako keď v máji 1974 v centre Dublinu vybuchla štvorica bômb nastražených extrémistami. Po tej ulici chodil štrnásťročný Bono pravidelne zo školy. V ten deň sa však akurát vracal domov na bicykli. Večer v správach z toho miesta hlásili 33 mŕtvych.
Nie ako You Too, preboha!
Hewsonovci mali ako prví na ulici farebnú televíziu, seriály Columbo, Kojak a kovbojské filmy s Robertom Redfordom Bona utvrdili v presvedčení, že Amerika je tá „najcoolovejšia“ krajina na svete. A potom tu bol Normanov dvojkazeťák Sony: „The Ramones, The Clash a Patti Smith zmenia môj pohľad na svet vonku,“ spomína Bono, „no začalo to už s The Who a Bobom Dylanom a mojou špeciálnou posadnutosťou Davidom Bowiem.“ Tá začala v dvanástich, keď uhrančivého Starmana prvý raz videl a počul spievať vo svojej obľúbenej televíznej relácii Top of the Pops.
Aj tatko Hewson miloval hudbu a výborne spieval. Zo svojho sterea počúval operné árie a pritom vo vzduchu dirigoval rukami. Bonovi opera nič nehovorila, zato keď sa vrátil zo svojho prvého punkového koncertu The Clash, vedel, že „časť mojej osobnosti už nikdy nebude taká ako predtým“.
V Mount Temple, jednej z prvých necirkevných škôl v Írsku, sa stretli všetci. Nielen oni, štyria chalani, z ktorých sa raz stane jedna z najslávnejších kapiel na svete, ale aj on a ona. Trinásťročný Paul Hewson a dvanásťročná Alison Stewart. Prešli skoro dva roky, kým sa odhodlali k prvému bozku. Bono vtedy chodil s iným dievčaťom a páčilo sa mu niekoľko ďalších. Seriózne spolu začali randiť až neskôr a pätnásťročná Ali sa nie raz musela zahrať na Bonovu mamu. Jedol si už dnes vôbec niečo? Mohol by si sa umyť a zobrať si čisté tričko… V ten istý týždeň, čo šiel s Ali na rande, sa pridal do školskej kapely. Predchádzal tomu odkaz, ktorý spolužiak Larry Mullen pripol na nástenku v škole: „Bubeník hľadá hudobníkov na založenie kapely.“ Keď sa dostavil „na konkurz“ do kuchyne Larryho rodičov, dvaja ďalší chalani tam už rachotili na gitarách. David Evans, čo vyzeral trochu ako Indián, bol Aliin spolužiak. Ten druhý, Adam Clayton pôsobil ako z iného sveta: nosil blond afro účes a afganský kabát z ovčej vlny. Ako rodený Brit hovoril dokonalou kráľovskou angličtinou a na hocikoho hocikde vytiahol svoj penis. Chvíľu sa zdalo, že novovzniknutá kapela dostane meno Feedback. Alebo The Hype. Či radšej Flying Tigers? Názov U2 vznikol podľa amerického špionážneho lietadla, nie ako „you too“, preboha! „U2. A máme to,“ glosuje Bono. „Písmeno a číslo, dokonalé na veľké plagáty a tričká.“ Prvé skúšky kapely duneli po sobotách v školskej hudobnej učebni. Bono ich charakterizuje ako „hotovú katastrofu“, keď každý hral v inej tónine a tempe a jeho „nafúknuté ego“ ziapalo po ostatných, že sú na hovno muzikanti. Vraj sa správal ako „chuj v čiernych elastických nohaviciach“. Dodnes nechápe, ako to tí traja s ním mohli vydržať…
Bez dodávky nie je kapela
Keď Bono aj s Ali prvý raz dorazil do Londýna, mekky punku, mali so sebou pár demo nahrávok U2, ktoré osobne roznosil po redakciách hudobných časopisov. V Londýne to na uliciach vrelo, po Kings Road pobehovali nahnevaní punkáči v tričkách s nápismi „No Future“. Pre Bona to bola trefa do čierneho, keďže: „Vyrastať v Írsku znamenalo, že budúcnosť je vždy niekde inde.“ Svojou hudbou Sex Pistols odštartovali „rok nula, veľký tresk punku, ani nie pobúrenie, skôr prostý hnev“. Pre Bona a U2 sa rokom nula stal február 1980. O kapele vyšlo v novinách zopár článkov, pomaly sa o mladých Íroch začalo hovoriť. A potom ich na koncerte v Dubline videl jeden z hľadačov talentov z Island Records a okamžite s nimi podpísal zmluvu. Tak sa z U2 stala ozajstná kapela: mali nahrávaciu zmluvu, mali svojho manažéra i hudobného producenta a konečne mali aj dodávku, po ktorej tak veľmi túžili. Liverpool, Manchester, Bristol, Brighton, Londýn, pre kapelu začínal skutočný rock’n’rollový kolotoč. A drogy? „Nevzal som žiadnu drogu, odkedy som si čuchol z laku na topánky Lady Esquire, keď som mal pätnásť. Nepotreboval som to. Cítil som zázraky všade okolo seba,“ píše spevák vo svojich memoároch. Po britskom turné nasledovala Európa: Berlín, Paríž, Madrid, Rím a na jar 1981 prvá cesta do USA, zeme zasľúbenej…
Hneď pri prvej zmluve manažér Paul McGuiness chalanov presvedčil, aby sa pod každú skladbu podpisovali všetci štyria, bez ohľadu na to, kto čo zložil. Bolo to múdre rozhodnutie, lebo „prachy už rozbili najlepšie kapely,“ mienil Paul. Napokon to však neboli peniaze, ale Ježiš, čo kapelu takmer pochoval v zárodku…
Boh, či punk, to je otázka
Šalom bola skupina veriacich, ktorí praktikovali život prvých Kristových nasledovníkov, žili v chudobe a čítali Bibliu. Bono, Edge a Larry patrili do stáda ich ovečiek, v tom čase boli vierou úplne pohltení. Čo ako vyvádzali na pódiu, pred koncertom sa všetci traja vždy pekne pomodlili. Pastor zo Šalomu však mienil, že hudba jeho učeníkov odvádza od viery. Byť v punkovej kapele a zároveň sa pripravovať na cestu misionára… Edge napokon túto dilemu vyriešil odchodom z kapely. Bono ho nasledoval, vraj z vôle božej, ako to vysvetlili manažérovi kapely. Paul McGuiness však Kristovým nasledovníkom oponoval otázkou, či by Boh chcel, aby porušili zákon, teda právnu zmluvu, ktorú on už za kapelu podpísal? Podľa tej zmluvy sa U2 mali vydať na turné a… Tak sa aj napokon v mene božom stalo. Pochybnosti o užitočnosti hudby a kapely zvlášť však Bona prenasledovať neprestali. V niečom si ale bol celkom istý. Že sa chce oženiť. S Ali. Lebo z nej vyžaruje ten „typ pokoja, ktorý sa ja snažím získať celý život“. On mal 22 a ona o rok menej, keď sa 31. augusta 1980 zosobášili. A kým na Jamajke trávili medové týždne, Edge pracoval doma na pesničke, ktorá mala potvrdiť užitočnosť hudby. Dôvod, prečo by U2 mali existovať ako kapela, prišiel s pesničkou o jednej krvavej nedeli…
Sunday Bloody Sunday
V tú nedeľu mal Bono 11 rokov, ale pamätá si to celkom presne, lebo tento dátum „bude navždy vytetovaný v mysli každého Íra, ktorý v tej dobe žil“. V predposledný januárový deň roku 1972 v severoírskom meste Derry počas mierových protestov britské vojská pálili do davu, postrelili 28 ľudí, z nich 14 zomrelo. Na podčiarknutie tejto tragédie Edge v skladbe použil sekané rytmické akordy (odkazujúce na punkových The Clash), ktoré spojil s bubnami. Veď ktorý nástroj môže lepšie navodiť hrozbu vojny a násilia ako bubny? „Nie som schopný uveriť dnešným správam / Nedokážem zavrieť oči a robiť, že to neexistuje / Ako dlho musíme spievať túto pieseň? / Ako dlho? / Lebo dnes večer / Môžeme byť / Ako jeden muž / Rozbité fľaše pod nohami detí / Telá roztrúsené v slepej ulici / Ale nebudem si všímať volanie do boja / Nedeľa, krvavá nedeľa…
Vzhľadom k tomu, že skladba bola všeobecne prijímaná ako protest song, a nie mierový apel, na pódiu ešte umocnený symbolickou bielou vlajkou v Bonových rukách, Sunday Bloody Sunday zle pochopili obe strany konfliktu a došlo aj na zastrašovanie kapely zo strany IRA. Bono však vo svojej knihe prízvukuje, že ako skupina „sme nikdy nevsádzali na svoju írskosť“. Aj keď dodnes verí, že Írsko sa raz, avšak mierumilovnou cestou, stane zjednotenou krajinou.
Na jeseň roku 1985 sa Bono a Ali vypravili do Etiópie sužovanej hladomorom priam biblických rozmerov. „Mal som túžbu ísť hlbšie, potrebu pochopiť svet okolo seba, získať poznanie, o ktorom som vedel, že ho treba zažiť, nielen o ňom počuť, že je rovnako vecou cítenia ako videnia.“ S Ali pracovali v potravinovej stanici v mestečku Ajibar. „Ráno sme vyšli zo stanu, pomaly sa zdvihla hmla a počítali sme telá mŕtvych detí. Každý deň za nami prišiel niekto z rodičov a pokúšal sa nám vnútiť svoje dieťa: ‚Prosím vás, vezmite si ho. Keď bude s vami, nezomrie’“.
Bono navštívil Etiópiu po tom, čo spoznal hudobníka a politického aktivistu Boba Geldofa. „Bob mi otvoril dvere a ja som nimi vošiel.“ V roku 1984, aby získal peniaze pre hladujúce deti v Etiópii, Geldof dal dokopy super skupinu Band Aid, ktorá nahrala benefičnú pieseň Do The Know It’s Christmas? Bonovi v nej prischol ten „najznepokojujúcejší“ verš: „Dnes večer ďakujem Bohu, že sú to oni a nie ty.“ O rok neskôr Geldof na dvoch kontinentoch súčasne zorganizoval mamutí koncert Live Aid, z ktorého výťažok (štvrť miliardy dolárov!) putoval do Etiópie. Bono ten koncert označil za „gigantický moment v živote U2“. Afrika sa odvtedy stala jeho celoživotnou témou…
Od hrdinov k superstars
Traduje sa, že si ho napochytro zapísal na vrecko na vracanie, ktoré mal pri sebe ešte z lietadla. Ďaleko v Etiópii, keď s Ali pomáhali v potravinovej stanici, mu spontánne napadol verš: „Where The Streets Have No Name“. Pesnička s rovnomenným názvom sa dostala na album The Joshua Tree. Piaty štúdiový počin kapely sa dodnes považuje za jeden z najlepších a najpredávanejších albumov všetkých čias – v roku 1988 vyhral cenu Grammy a zvalcoval aj album Bad od Michaela Jacksona. Podľa časopisu The Rolling Stone album The Joshua Tree posunul členov kapely „from heroes to superstars“.
K najpopulárnejším singlom na albume patrila aj skladba I Still Haven’t Found What I’m Looking For. Bono sa nikdy netajil svojou vierou v Boha, koniec koncov jeho sociálno-politické texty boli od začiatku prestúpené rôznymi duchovnými obrazmi inšpirovanými Bibliou a kresťanskou vierou. Fanúšikovia U2 však jeho text „Stále som nenašiel to, čo hľadám“, brali ako odklon od viery, pričom spevák v nej manifestuje skôr svoj údel večného pútnika. „Pobožnosť ma väčšinou otravuje,“ objasňuje Bono svoj podozrievavý postoj k náboženstvu, „najmä tá tvrdohlavá istota zbožných ľudí, ktorí nemajú pochybnosti. Nielen bez pochybnosti o Bohu, ktorého nasledujú, ale aj bez pochybnosti o svojej schopnosti dešifrovať jeho stopy, ich verzia udalostí je vždy nepochybne tá správna. Aký zmysel má rozhovor s niekým, kto už má vo všetkom jasno?“
Sme jedným, ale nie sme rovnakí
Bono sa netají ani svojou láskou k Amerike. V Los Angeles si kapela koncom 80. rokov užívala „oneskorenú adolescenciu“, jazdy na motorke, nekonečné panáky tequily, nočné bary a ranné návraty domov. A práve v Los Angeles Ali otehotnela. Bono spomína, ako ho táto správa vystrašila. „Snažil som sa pripraviť na úplne nový život. Ak som chcel vychovávať deti, musel som sám ešte trochu dospieť.“ Dcéra Jordan sa narodila 10. mája 1989, presne na otcove 29. narodeniny. Eve prišla na svet o dva roky neskôr. Na školské letá svojich dcér Bono spomína ako na jedno z najšťastnejších období svojho života. Ráno skočil ešte v pyžame do auta a odviezol dievčatá do školy a po návrate sa s Ali prešli po pláži v dublinskom zálive. „Ťažko si predstaviť lepší začiatok dňa.“
V roku 1990, keď to v strednej Európe vrelo, rúcali sa múry a padali železné opony, U2 odišli do Berlína nahrávať album Achtung Baby. Bono priznáva, že nikdy predtým ani potom (s výnimkou kauzy Šalom) kapela nebola tak blízko rozpadu. V štúdiu vládla skepsa, frustrácia, pochybnosti ohľadom ďalšieho smerovania U2. Ich hudba sa etablovala v mainstreame a Bona to desilo. Pre toto sme založili kapelu?! Len aby sme boli bohatí a slávni? – umáral seba aj ostatných. Lenže čo by v hudbe zmohol on sám? „Som človek s prehnanou túžbou po spoločnosti a obzvlášť po spolupráci,“ píše. „Hoci si cením aj čas osamote, vždy som inklinoval k tomu, vziať to, čo som sa naučil osamote a zdvojnásobiť či zoštvornásobiť to v partnerstve. Bez kapely neviem robiť hudbu, ktorú počujem v hlave. Bez mojej partnerky nemôžem byť mužom, ktorým chcem byť. Úspech dosahujem len v spolupráci.“ Priznáva, že Achtung Baby bol „ťažký pôrod“. Cestu k sebe si kapela napokon našla s pesničkou One, ktorá vznikla z hlbokej túžby všetkých štyroch presne takú skladbu napísať. One však nie je pieseň o jednote, ale, paradoxne, o rozdielnosti. Nie je to žiaden hipisácky koncept v zmysle poďme všetci žiť spolu, Bonovi šlo viac o punkový pohľad na vec. „Bol som a stále som podozrievavý voči predstave jednoty… Nemyslím si, že sme všetci jedným. Môžeme byť jedným, ale to ešte neznamená, že musíme veci vidieť rovnako. Je to anarchistická myšlienka: sme jedným, ale nie sme rovnakí.“
Šaškovanie v Zoorope
Turné ZOO TV, ktorému predchádzal album Zooropa, Bono nazval „multimediálnym masakrom“. A naozaj také bolo, gigantické obrazovky rozmiestnené po pódiu, zo stropu visiace trabanty premenené na reflektory, brušná tanečnica, z ktorej sa neskôr stane Edgeova manželka. Celé turné malo vyznieť ako výkričník politickým zmenám v Európe, vzmáhajúcemu sa nacionalizmu a neonacizmu, amerikanizácii, xenofóbii, presýtenosti médiami, a to všetko v čase, keď Európa čelila prvému ozbrojenému konfliktu po 2. svetovej vojne – vojne na Balkáne. Na začiatku každého koncertu Bono ako vojak napochodoval na pódium, za chrbtom mu bežali zábery z Hitlerových propagandistických filmov. „Naša koncertná šnúra, náš umelecký útok sa stal jedným veľkým tragikomickým antifašistickým zjazdom.“ Na programe večera bolo, „zosmiešniť diabla“. Na americkom turné Bono počas koncertu cez satelitný telefón volal do Bieleho domu, aby sa spojil s prezidentom Georgeom Bushom st. Raz ako „The Fly“, egomaniak, do seba zahľadená rocková hviezda v koženom oblečení s obrovskými čiernymi okuliarmi, inokedy ako „Mirror Ball Man“, v striebornom obleku na spôsobom amerických televíznych showmanov alebo ako MacPhisto, s bielym make-upom, narúžovanými ústami a diabolským rohmi na hlave, ktoré nosil s kabaretnou teatrálnosťou. „Bol som schopný vysloviť slová, ktoré by mi za normálnych okolností nešli na jazyk.“ Ako povedal Oscar Wilde: „Dajte človeku masku a povie vám pravdu.“ Lenže pravda má niekedy aj trpkú príchuť… Počas európskej časti turné sa Bono každý večer z pódia spájal s filmárom Billom Carterom, ktorý nakrúcal v Bosne a každý večer naživo pred kamery priviedol mladých ľudí zo Sarajeva: moslimov, židov, katolíkov, ortodoxných kresťanov. Zdalo sa to ako výborný nápad, no len do chvíle, keď sa raz takto pred kameru postavili tri bosnianske dievčatá. Bono im dal pár „neškodných“ otázok a keď chcel skončiť, prišla studená sprcha. Dievčatá namietli, že kým sa kapela a jej diváci vrátia ku svojmu pohodlnému životu, oni tam v Bosne budú umierať ďalej. Akurát si želajú, nech tá smrť príde rýchlo. Médiá U2 strhali pod čiernu zem, obviňovali ich zo zneužívania témy a hoci Bono v knihe podáva svoje vysvetlenie, bola to pre neho riadna lekcia. Rebel s bielou zástavou sa pomaly menil na aktivistu, ktorého ambíciou nebolo „šaškovanie“ na pódiu, ale zisk skutočných politických bodov.
Drop the debts, zrušte dlh
V posledný rok 20. storočia sa Bono prepracoval až do Oválnej pracovne Bieleho domu. Bill Clinton ho prijal ako vyslanca medzinárodnej organizácie Jubilee 2000, bojujúcej za vymazanie historických dlhov afrických štátov, ktorými ich západný svet stále držal v okovách ekonomického otroctva. Organizácia si symbolicky stanovila 1. január 2000, kedy by k tomuto aktu mohlo dôjsť. „Sláva je mena a ja tú svoju chcem minúť na správne veci,“ uvažuje Bono na margo svojho zapojenia do Jubilee 2000. Keď sa mu podarilo vzbudiť Clintonovu pozornosť, veci sa začali diať rýchlejšie. Bono pracoval v tandeme s právnikom Bobbym Shriverom, synom sestry zavraždeného prezidenta Kennedyho. Zvládnuť množstvo odborných ekonomických analýz bolo podľa jeho slov, ako znovu sa vrátiť do školy, tentokrát mu ale súkromné hodiny dával harvardský profesor Jeffrey Sachs a pani Shriverová ho učila, ako má vystupovať pred kongresom. Totiž najmä republikánski kongresmani sa na pomoc Afrike dívali s dešpektom – nalejete stovky tisíc dolárov do chudobnej krajiny, a tie okamžite odtečú namiesto pomoci jej obyvateľom do vreciek skorumpovaných miestnych diktátorov. Bono spomína, ako lety do Washigtonu trávil bifľovaním sa rôznych ekonomicko-politických dát a doma na nočnom stolíku sa mu vŕšili správy Svetovej banky a iných finančných inštitúcií.
Do Jubilee 2000 bol zainteresovaný aj sám pápež, ktorý dal hnutiu verejné požehnanie. Bono sa s ním stretol vo Vatikáne a keďže si všimol, že Jána Pavla II. zaujali jeho modré okuliare, ponúkol mu ich ako darček. Svätý otec ich prijal a zo žartu si ich nasadil na oči. Bono zajasal. Tá fotka dostane problém afrického dlhu na titulky všetkých novín sveta! No nestalo sa tak. Fotografiu stopila pápežova administratíva a v médiách sa objavila až po jeho smrti o šesť rokov neskôr.
Odpustenie dlhov Afrike bol dlhodobý, komplikovaný, zdĺhavý, no v konečnom dôsledku úspešný proces. „Hoci trvalo až do roku 2005, kým sa sľuby naplnili v plnej miere,“ glosuje Bono, „väčšina ekonómov sa zhoduje, že bez Jubilee 2000 a miliónov jeho podporovateľov by nedošlo k zrušeniu viac ako 100 miliárd dolárov dlhov najchudobnejších krajín.“ Podľa Svetovej banky z peňazí, ktoré sa takto ušetrili, napríklad až 50 miliónov afrických detí mohlo začať chodiť do školy…
Simonetta Zalová
foto Disney+
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2023)