Celú jeseň v upršanom Paríži bývam pri Pont Marie v ubytovni pre spisovateľov. Seina sa vinie ako obrus na parížskom stole, potkany v noci jazdia na bicykloch a ploštice sa vozia vlakmi. Rodiny s malými deťmi spia pri výkladoch s vianočnou výzdobou ako v betleheme… Vravela mi Iris, že chlapík v metre nehrá Toma Waitsa, ale Leonarda Cohena a povedala, že Waits je intelektuálna somarina a ja som jej nepovedala, že sme s Tomom bývali nad stanicou v Grenobli.
Vo výklade spod vianočnej jedličky vylieza jazvec a veverička rozsvecuje sviečky. Zajac sa chystá večerať muchotrávky. Vyzerajú ako negatívy pánbožkových kravičiek.
Všetci ste naši, povedal prezident a rozdal utečencom stany. Stanovačka sa začína medzi deviatou a desiatou večer na všetkých teplých miestach v meste. Hanbíte sa za to, že ste bieli, no premaľujú vás na čierno, ak zaplatíte, alebo poviete, že ste z východného bloku. Niektorí sa nebavia ani s tými z predmestia.
Nikdy never bielemu mužovi v trenčkote. Nikdy nechoď po uliciach po spiačky. V sobotu k Vianovcom, v nedeľu za Goghom do Auvers sur Oise.
Odfarbím si vlasy a zodvihnem lem sukne, keď prechádzam peklom. Nasledujte ma po Rivoli k parížskej radnici. Nosím žltý kašmírový šál a žltú čiapku. Som ako dievča, ktoré raz zazrel môj muž vo vlaku a potom celý život, sediac na lopte, premýšľal, kam asi išlo to dievča, dievča v žltej baretke. Kúpim si šaty v Galeries Lafayette. Vyloží ma tam metro.
Inak, mám vyrezané priezory do Paríža v srdci.
Celú noc na papierovom kartóne pod vianočným stromčekom bývam v smetnom koši. Seina sa vinie ako vianočný žakárový obrus od Garniera Thibaulta Parížom, potkany trénujú na olympiádu a ploštice tu chodia do kina. Po parkoch sa prechádzajú spisovateľky.
Vravela mi Iris, že chlapík v metre nehrá Waitsa, ale Cohena a povedala, že Waits je somarina pre intelektuálov, lebo ja som jej nepovedala, ako sme s Tomom bývali nad grenobleskou stanicou.
Vo výkladoch svietia vianočné stromčeky, čo rozsvecujú tváre. Pod každým je Betlehem na papierovom kartóne. Rodiny s deťmi každý deň večerajú muchotrávky, čo vyzerajú ako negatívy pánbožkových kravičiek.
Helou, máte telefonát z Afriky!
Všetci ste moji, povedal Ježiš, no potom bolo počuť udierať kladivo na nákovu, a to mu kuli klince do kríža. Žúr sa začína ráno, vtedy všetci idú do práce. V metre to vonia ako v maštali. Zavše sa hanbíte za to, že nosíte kabát a vyliezli ste z postele, no ustelú vám aj na vavrínoch, ak zaplatíte. Nikdy never hladnému mužovi naľahko bez kabátu. Nikdy nechoď po uliciach po spiačky. V sobotu k Monetovi, v nedeľu do kostola Saint Paul.
Odfarbiť si vlasy. Zdvihnite si lem sukne, keď prechádzate peklom. Nasledujte ma od Opery Garnier do Samaritainu. Mám nový pulóver a nosím žltú čiapku. Som ako mladá žena, ktorú raz zazrel môj muž vo vlaku a potom celý život, sediac na lopte, premýšľal, kam asi išlo to dievča v žltej baretke. Kúpim si vianočné sviečky v Beaumarchais. Musím prestúpiť. Mám v oboch predsieňach spomienkové modely tohto mesta.
Celé dni za písacím stolom, bývam v papierovom dome nad Seinou, aj keď som v Modre. Seina je sivý obrus. Večer si dávať pozor a nesadnúť si v metre. Chodíme s Máriou po parkoch a ona fotí fontány.
Iris vravela, že to je Cohen, Waits je vraj somarina pre intelektuálov, no nevedela, že ja som s Waitsom žila v Grenobli, na druhom poschodí nad stanicou. Muž nosil pelerínu a keď sme šli večer v meste na záchod, vošli sme do neho dvaja, tak sme sporili. Vždy som sa bála, že zostaneme v hajzli.
Vo výkladoch už sú Vianoce. Obzerám sa v nich ako v zrkadlách. Niektorí sa so mnou fotia a na pozadí Vianoce. Naše spoločné. Niektorým z tých Vianoc úplne sčernela tvár. Muž drží dojčenskú fľašu, podáva ju žene sediacej na kartóne pri svetielkujúcich muchotrávkach – v náručí hojdá plačúceho Ježiška.
Helou, máme telefonát z Afriky!
Všetci sa tešte, že som sa narodil. Boží syn, čo ho potom na kríž pribili. Cez týždeň nejdem nikam, lebo píšem knihu o veľkej láske k mestu a k cudzej krajine, jej jazyku a učím sa slovíčka. En espece, poviem v Monoprixe, keď platím drobnými hygienické vreckovky. Najviac mi chýba muž. Vo vlaku raz zazrel dievča v žltej baretke, vravel mi o nej, ako sa mu páčila a ja som na ňu celý život žiarlila. Kde sa stratilo to dievča v žltej baretke?
Nikdy never béžovému trenčkotu. A nikdy nechoď po ulici, keď spíš. V sobotu k Lautréamontovým, v nedeľu si pred kostolom kúpim kuriatko.
Zafarbím si vlasy na cukrovo ako Mária Antoinetta a zaplatím par carte. Môžem byť kdekoľvek, všetko si vždy krajšie vymyslím a napíšem. Aspoň nemusím prestupovať. Na stene srdcového svalu mám prišpendlenú mapu Francúzska, všade navôkol modranské vŕšteky a vinice.
Celú jeseň sú Vianoce. Bývam v Cité des Arts nad Seinou a trénujem na olympiádu. Seina je krásna, tečie si ako obrus, na ktorom sa to podáva. Večer vykuknú spod kríkov potkany. A v metre sú vraj ploštice. Chodíme s Máriou po pekných miestach, zavše sa potom rozplačem.
Iris vravela, že pán na zastávke Chatelet hrá Cohena, nie Waitsa, ten je vraj intelektuálska somarina. Trochu ma naštvala, pretože s Waitsom som rok bývala v Grenobli. Muž chodil do práce a my s Tomom sme ho večer vyzerali z balkóna. Chcela som dieťa a vymodlila si ho v Annecy.
Vo výkladoch je vianočne prestreté, no nik nič nepodáva. Večer prídu rodiny bez domova a rozložia si kartóny. Deti capkajú na sklo, za ktorým žmurká zajko, vykúka jazvec a veverička rozsvecuje girlandu. O kúsok ďalej sa bijú dvaja Poliaci. Jeden má asi svrab!
Všetci v obchode sú distingvovaní, vyladení, vyštelovaní a radostní. Zvnútra sa pozerajú do výkladov na živé betlehemy. Ježiško má pri nohách muchotrávky. Dobrý deň, neskladajte, volajú vám z Afriky! Nikdy nikomu never. A nespi, keď ideš von. V sobotu obed v Coupole, v nedeľu Múzeum Orsay. Stojím s turistami pred obrazom poľa za Auver sur Oise, nakúkam, a potom kráčam krížom cez pole neviditeľná ako vietor. Stojím medzi domami, pri radnici a prejdem odtiaľ ku kostolu. Rajzujem po obrazoch ako mucha, už poznám malilinkatý Goghov ateliér za tri päťdesiat. Najväčšie veci vzniknú hocikde, nepotrebuješ nič, len svetlo.
Nech je svetlo, povedal Ježiš a o chvíľu všetci zažnú stromčeky. Každý deň je žúr, kým sme tu na svete. Sýty hladnému neverí. A hladný, ten neverí nikomu.
Mám zafarbené vlasy a prechádzam sa po Paríži. Zavše aj tu musíš zdvihnúť sukne.
O chvíľu sa vrátim do Modry. Teraz som dievča v žltej čiapke. Keď ju položím na stôl, vyzerá ako hniezdo. Domov môže byť hocikde, no najlepšie, keď je doma.
Prajem nám, nech trafíme na Vianoce domov, do svojho betlehema, pokojné a radostiplné vianočné sviatky, spomeňte si aj na tých, čo domov stratili, vaša Veve
Veronika Šikulová