Mladá žena sa beťársky usmieva, zasnene hľadiac kamsi do diaľky a v rukách pritom drží pastelovo ružovú urnu na ľudské ostatky, z ktorej trčia slávnostné konfety. Neobvyklá obálka knihy, no predsa má mimoriadny úspech. Všetci chcú vedieť, prečo sa úspešná detská herečka tak veľmi teší zo smrti vlastnej matky, že to musela vyzvoniť celému svetu.
Je to veselý, slnkom zaliaty a výsostne pozitívny seriál. Tínedžerka Carly a jej najlepšia kamarátka Samantha „Sam“ Puckett každý deň vysielajú na internete svoju show a sú také zábavné, bláznivé a vtipné, že sa v nich zhliadli milióny dievčat po celom svete. Netušia, že Samanthin úsmev ukrýva rozorvané vnútro a keby mohla, rozhodne by si bez váhania vymenila miesto s ktoroukoľvek obyčajnou tínedžerkou pred televízorom, ktorá sa môže stretávať s kamarátmi, užívať si slobodu, učiť sa na vlastných chybách a plniť si sny. Svoje sny.
Mamička je chorá
Jennette McCurdy také šťastie nemala. Na svet prišla 26. júna 1992 v malom kalifornskom mestečku Garden Grove, kde sa pod jednou strechou tlačili jej starí rodičia, otec Mark, mama Debra a traja starší bratia. Bez starkých by z McCurdyovcov mohli byť aj bezdomovci, lebo žili v ich dome a často nemali ani na zaplatenie účtov, hoci sa (takmer) všetci dospelí snažili, ako mohli. Dedko predával vstupenky v Disneylande, babka pracovala na recepcii domova dôchodcov a otec mal dokonca práce dve – vyrábal lepenkové kulisy pre Hollywood a popritom navrhoval kuchyne pre zákazníkov obchodu s nábytkom. Mama vyštudovala „beauty“ školu, no svoju kariéru „obetovala deťom“, a tak len okolo sviatkov brala šichty v miestnom supermarkete. Inak jej život napĺňali najmä dve činnosti – vzdelávanie detí, ktoré nikdy nechodili do verejnej školy, a práca na tom, aby sa z Jennette jedného dňa stala hollywoodska hviezda. Keď však jej dievčatko malo dva roky, Debre diagnostikovali rakovinu prsníka v štvrtom štádiu, a to poznačilo nielen jej telo, ale i dušu. Spôsobom, s ktorým nikto nepočítal. Napríklad začala priam zúrivo odkladať akékoľvek nepotrebné veci, a tak odkedy si Jennette pamätá, garáž bola od podlahy po strop, od jednej steny po druhú zaplnená plastovými vrecami so starými časopismi, detským oblečením, hračkami, vianočnými ozdobami, šminkami po záruke, ale aj obalmi z jedla. Nie div, že k tomu všetkému čas od času pribúdali aj páchnuce mŕtvoly potkanov a vačíc, ktoré sa zachytili v nastražených pasciach. Nepotrebné haraburdy sa však kopili aj v ďalších častiach domu. „Pamätám si časy, keď bratia spávali na poschodovej posteli a ja vo svojej detskej izbe, ale teraz sú naše spálne tak zaplnené vecami, že sa ani nedá určiť, kde postele sú, nieto v nich ešte spať,“ opisuje Jennette, podľa ktorej nakoniec všetci skončili s penovými podložkami, určenými na cvičenie, ktoré si každý večer rozkladali na voľných kúskoch podlahy. „Nenávidím tento dom… Chcem poriadok. Chcem pokoj,“ túžobne si priala malá Jennette, ktorá sa o to viac tešila do kostola mormonskej cirkvi, ku ktorej rodina patrila.
Buďme vďační za mamičku
Debra dávala ostatným zabrať aj ďalšími krutými spôsobmi. So železnou pravidelnosťou stále znova a znova rozprávala svoj „rakovinový príbeh“ o chemoterapii, ožarovaní, transplantácii kostnej drene, mastektómii a prsných implantátoch komukoľvek, kto sa práve naskytol v okolí a bol ochotný počúvať. Najbližším okrem toho každú nedeľu po omši servírovala domáce video, nakrútené cez Vianoce krátko po tom, čo jej lekári ako 35-ročnej stanovili diagnózu. „Pozerajme a buďme vďační za to, kde je mamička teraz,“ vravela dramaticky a potom vždy podotkla, že to jej dvojročná dcéra teda poriadne prepískla, keď v takom tragickom okamihu dokázala spievať koledy. „Vek nie je žiadne ospravedlnenie… Ako to, že som nevycítila, čo mamička potrebuje? Že potrebuje, aby sme všetci boli vážni, aby sme boli zničení. Potrebovala, aby sme bez nej boli ničím,“ napísala McCurdy. Tieň Zubatej sa stal neoddeliteľnou súčasťou domácnosti, vzduch v dome bol hrozivo ťažký a Jennette robila všetko pre to, aby bola jej mama šťastná. Nosila oblečenie, ktoré sa jej nepáčilo, chválila darčeky, ktoré nechcela a k narodeninám si vždy želala iba jediné – aby mamička žila ešte aspoň ďalší rok.
Hoci by sa azda trochu bezcitne dalo povedať, že Debra kvôli chorobe dosiahla, o čom snívala a stala sa stredobodom pozornosti, ani to jej nestačilo. Nálady sa jej menili rýchlosťou blesku, veľmi ľahko jej rupli nervy, a tak okolo nej všetci radšej chodili po špičkách. Iba Jennette mala pocit, že mamine zrútenia dokáže – že ich musí! – predvídať a zabrániť najhoršiemu. Keď sa totiž Debra nahnevala, nastalo hotové peklo. Najčastejšie si to schytával jej manžel Mark, na ktorého bežne ziapala tak, až sa celý dom otriasal v základoch. Na celé dni ho vyhadzovala preč, pľula mu do tváre, naháňala ho s nožom v ruke… A svojej dcére často opakovala, aká je jej otec nula a že nebyť detí, mohla sa vydať za lekára, právnika alebo azda producenta. „Úprimne, Net, nielenže som si mohla vziať niektorého z tých mužov, ale aj som to mala urobiť. Bola som predurčená k dobrému životu. K sláve a bohatstvu,“ vysvetľovala s dôvetkom, ktorý Jennette počúvala od narodenia. Ako veľmi sa jej mama chcela stať herečkou, ale rodičia jej to nedovolili. Ako chce ona dať svojej dcére život, ktorý sama nikdy nemala. A ako je kvôli tomu ochotná podstúpiť mnohé obete. „Chcem ti dať život, ktorý som si zaslúžila.“
Mamička to vie najlepšie
Keď mala Jennette šesť rokov, rozhodla sa Debra naplno vyraziť do boja. Odteraz všetku svoju energiu investovala do dobývania Hollywoodu. Pre jej dcéru však nastali ešte ťažšie časy. Vzhľadom na okolnosti (domáca výučba, mormonizmus) sa cítila vyčlenená zo spoločnosti svojich rovesníkov a nemala žiadnych kamarátov, no teraz navyše začala tráviť všetok čas už len s matkou, ktorá ju pripravovala na kariéru a vláčila po konkurzoch. Debre sa ju podarilo absolútne pohltiť. „Sme vždy prepojené. Prepletené. Sme jedno,“ vravelo si dievčatko. Keď jej teda matka vybrala šaty, účes, správne gestá či dokonca „obľúbenú“ zmrzlinu a farbu, nereptala. Keď jej ešte v ôsmich rokoch utierala zadok a začala aj bieliť zuby a farbiť mihalnice, chápala, že je to pre jej dobro. Keď jej našla agentku, pekne sa na ňu usmievala. Keď ju poslali na lekcie herectva, poctivo chodila, hoci sa tam cítila ako idiot. A keď ju mama prihlásila na ďalší casting, šla, aj keď sa od strachu triasla na celom tele a keby sa dalo, „už nikdy by nič také znova nespravila“. Bez otázok si potom samozrejme vypočula aj to, že mamička si z jej honoráru „nevezme žiadne peniaze okrem svojej mzdy a nevyhnutných nákladov“, pričom vôbec netušila, čo tými slovami vlastne myslí.
Nebolo to jednoduché, ale Debra rozhodila siete, oslovovala „dôležitých“ ľudí a dcéru poslala na všetky možné kurzy, nech to stálo, čo to stálo, a tak Jennette postupne začala získavať čoraz väčšie roly. Vstávala však nad ránom, celé dni trávila medzi opakovaním tej istej scény na pľaci a školskými povinnosťami v zákulisí a večer padala do postele vyčerpaná na smrť. Pri pohľade na spokojný výraz na mamičkinej tvári ale cítila šťastie a naplnenie, a tak makala ďalej. Reklamy vystriedali seriály, ba dokonca filmy a hoci v kútiku duše dúfala, že si ju konečne prestanú všímať, že bude môcť tráviť čas ako jej bratia nikým „nevidená“, v skutočnosti sa stala hlavnou živiteľkou rodiny. Veď kto iný dokáže cvičiť s obručou, skákať cez švihadlo, hrať na klavíri, tancovať (jazz, tap, lyriku aj hip-hop) a predovšetkým – kto iný dokáže plakať na požiadanie? Veru nie, Jennete musí chodiť po konkurzoch a musí ich vyhrávať. A ak jej akýsi tajomný hlas povie, že preto treba päťkrát rýchlo zamrkať okom, zrolovať jazyk a na päťdesiatpäť sekúnd stiahnuť sedacie svaly, tak to veru spraví.
Mamičkino dieťa rastie
Dedko sa síce na Jennettinu obsedantno-kompulzívnu poruchu pokúsil upozorniť, u nevesty však vôbec nepochodil a rovnako zbytočné bolo i jeho naliehanie, že by malé dievčatko nemalo mať na ramenách starostlivosť o celú rodinu, lebo „život by mal byť pre dieťa zábava“. Ako by aj mohol? Debra predsa najlepšie vedela, čo je pre dcéru správne. A tak keď raz po jednom zbabranom konkurze malá herečka hlesla, že už viac hrať nechce, okamžite jej mienku napravila: „Nebuď hlúpa, ty herectvo miluješ. Je to tvoja najobľúbenejšia vec na svete. Toto je naša šanca!“ A schladila ju, aj keď nesmelo ukázala svoj prvý vlastný scenár, ktorého písanie si užívala omnoho viac ako opakovanie slov kohosi iného: „Spisovateľky sa nevkusne obliekajú a priberajú, vieš? Ja by som nikdy nechcela, aby sa tvoj malý herecký zadok ako broskynka zmenil na obrovský spisovateľský melónový zadok.“ Jennette teda zasa poslúchla a nateraz písala iba krátke básničky o tom, ako veľmi svoju mamičku miluje. A to sa Debre páčilo. V živote je predsa toľko problémov, ktoré treba riešiť, napríklad – ó, beda – jej dieťa prichádza do puberty!
Malej Jennette neustále pripomínala, ako dobre, že vyzerá mladšie, lebo jej to zaručuje omnoho viac rolí. Dievčatko si želalo, aby dokázalo zastaviť čas a zostať dieťaťom naveky, no keď malo dvanásť či trinásť, jej telo sa začalo výraznejšie meniť „Cítim sa vinná, že tomu nemôžem zabrániť,“ zverilo sa papieru. Mamička však mala riešenie na všetko a čoskoro došla s „geniálny plánom“ – naučila dcéru počítať kalórie. Ona sama si napokon dopriavala len horúci čaj na raňajky a tanier sparenej zeleniny na večeru, a tak pre ňu nebol najmenší problém naplánovať na každý deň stravu tak, aby neprekročila tisíc kalórií. Jennettiným obľúbeným jedlom sa čoskoro stali nanuky bez cukru, jablkový pretlak a nesladený ľadový čaj a aby videla, či takáto diéta zaberá, každý deň sa pre istotu zo päťkrát vážila a vždy v nedeľu si od matky nechávala zmerať obvod stehien. Raz síce začula, ako lekár s obavou v hlase hovorí o akejsi „anorexii“ a o tom, že je na svoj vek príliš malá, no mamička žiarila šťastím, a to bolo hlavné. Presne toto predsa chceli!
Mamičkin splnený sen
A tak Jennette naďalej hladovala a stále hrala o pár rokov mladšie postavy. Obeť znásilnenia, malú vrahyňu ďalšieho dieťaťa, dievčinu s bipolárnou poruchou a od štrnástich konečne aj sarkastickú divošku Sam, ktorá nemá rada ľudí, po ranu si nikdy nejde ďaleko a zbožňuje vyprážané kura a grilované rebierka (aký to paradox!). Významná rola v sitcome televízie Nickelodeon bolo čosi, čo všetkým úplne zmenilo život. Seriál iCarly sa stal okamžitým hitom a milióny mladých si sadali pred každú časť, aby s nadšením sledovali, ako tínedžerka Carly Shay (Miranda Cosgrove) vytvára spolu s najlepšími priateľmi Sam a Friddiem vlastný web a pasuje sa s novonadobudnutou slávou. „Všetko bude odteraz lepšie. Mama bude konečne šťastná. Jej sen sa splnil,“ hovorila si Jennette. Jej samej na tom už dávno nezáležalo, počas filmovania však aspoň konečne trávila čas aj so svojimi rovesníkmi. Najmä v Mirande našla dôvernú priateľku, ktorú tak zúfalo potrebovala, hoci ich zblíženie malo aj odvrátenú stránku. Jennette si totiž prvýkrát uvedomila, že veci môžu fungovať aj inak ako u nich doma. „Miranda mala nezávislosť, ktorá mne chýbala, a to ma fascinovalo.“ Sama si chodila po jedlo do neďalekých reštaurácií, používala slová ako „hovno“ a „riť“, božie meno brala nadarmo snáď aj päťdesiatkrát za deň a v slúchadlách počúvala Gwen Stefani alebo Avril Lavigne.
Ona mala takú hudbu prísne zakázanú, lebo by vraj pod jej vplyvom mohla chcieť robiť „zlé veci“. Jej sloboda mala aj ďalšie prísne strážené hranice. Ešte v šestnástich sa napríklad nemohla sprchovať sama a hygienický rituál prebiehal rovnako, ako keď bola maličká. Vyzliekla sa donaha, Debra (v oblečení) sa postavila k nej, umyla jej vlasy, namydlila telo a hlavne ju vždy poriadne poohmatávala na prsiach a vagíne, aby si vraj bola istá, že sa jej tam neobjavili nejaké hrčky, ktoré by mohli znamenať rakovinu. Jediný rozdiel bol teraz v tom, že jej od istého času holila aj nohy. Aby toho poníženia nebolo málo, občas sa Jennette musela sprchovať spoločne s bratom, aby mamička ušetrila čas. Bolo to také strašné, ako to znie. Hoci sa Scott snažil pozerať inde a ona si predstavovala, že je v Disneylande, len aby nemusela vidieť a najmä cítiť, čo sa v skutočnosti okolo nej deje, bolo to absolútne ponižujúce. Všetci však vedeli, že vzdorovať nemá význam. Keď sa o to raz Jennette pokúsila, Debra dostala taký hysterický záchvat, že bolo všetko zasa na hodnú chvíľu vybavené.
Život, ktorý vybrala mamička
Aj nakrúcanie si vyžadovalo veľa energie. Bola nesmierne unavená, lebo celý deň skúšala a nakrúcala, okrem toho bolo treba učiť sa scenáre a študovať. Chtiac-nechtiac musela sa pretŕčať v bikinách, hoci by si oveľa radšej obliekla celé plavky („Hanbím sa. Nechcem vyzerať sexuálne. Chcem vyzerať ako dieťa.“). Pred kamerou zažila svoj prvý bozk („Moje telo hovorí nie. Chcem, aby bol môj prvý bozk skutočným prvým bozkom, nie bozkom pre televízny program.“). A producent programu ju masíroval a nabádal piť alkohol („Je to odporné.“). Podľa matky však to všetko bola len zanedbateľná cena za úspech. „Každý chce to, čo ty máš,“ hovorila, netušiac, že práve sláva je pre Jennette nočnou morou. Seriál iCarly sa stal svetovou senzáciou a Jennette idolom. Po červených kobercoch kráčala na večierky, oceňovania a premiéry filmov, najznámejší moderátori ju pozývali do svojich programov a kamkoľvek sa pohla, obliehali ju davy nadšených fanúšikov. McCurdy to však z duše nenávidela, cítila sa pod obrovským tlakom a ľudia ju unavovali. „Správajú sa, akoby ma vlastnili. Akoby som im bola niečo dlžná. Ja som si predsa tento život nevybrala. To mamička,“ vysvetľuje skormútene.
Sláva medzi ne zarazila klin. „Ona je šťastná a ja nie. Jej šťastie prišlo za cenu môjho. Cítim sa okradnutá a zneužitá. Niekedy sa na ňu pozriem a nenávidím ju. A potom nenávidím seba za to, že to tak cítim,“ píše Jennette. Debra to však vôbec nevnímala a hoci dcére aj trochu závidela, snažila sa užívať si jej úspechy, akoby boli jej vlastné. Učila ju, ako dávať autogramy, rozhodla, akú milú poznámku by k nim mala dopisovať a keď zbadala paparazza, nútila dcéru do sladkých úsmevov. Budúcnosť videla ružovo, no Jennette vedela, že je to v skutočnosti len začiatok konca a žiadna hollywoodska kariéra ju nečaká. „V momente, keď sa detské hviezdy pokúsia vyrásť a oslobodiť od svojho imidžu, stanú sa šťavnatým sústom pre médiá. Píše sa o nich ako o rebelujúcich a problémových, hoci jediné, o čo sa snažia, je dospieť. Dospievanie je však vratké a plné chýb, najmä ak ste tínedžer, a tie chyby rozhodne nechcete robiť pred zrakmi verejnosti, nie to ešte aby ich s vami spájali po zvyšok života. No práve to sa stane, ak ste detskou hviezdou. Je to pasca, slepá ulička a ja to vidím, aj keď mamička nie.“
Odporný netvor
Prestávku v nakrúcaní iCarly, spôsobenej štrajkom scenáristov, využila Jennette na preskúmanie iných možností a nahrala hudobný album v country štýle. Prvý singel Not That Far Away (Nie tak ďaleko) bol, samozrejme, venovaný Debre a hoci bez nej za celých osemnásť rokov nestrávila viac než niekoľko hodín, vo svojom debute spievala o tom, ako veľmi jej na cestách chýba. „Mamička, sľubujem, že budem v poriadku / Zavolám každú noc, aby som ti povedala, že ťa ľúbim / Snažím sa len napísať príbeh svojho života,” trilkovala prekvapivo príjemným hlasom, netušiac, že čoskoro sa jej slová naplnia. Stalo sa totiž to, čoho sa všetci obávali, Debre sa vrátila rakovina, musela podstupovať liečbu a Jennette tak celú promo šnúru absolvovala bez nej. Každý deň sa niekoľko hodín trmácala z mesta do mesta, aby tam po krátkom oddychu vystupovala v miestnom nákupnom stredisku pred tisíckami jačiacich tínedžerov a ďalšie tri hodiny rozdávala autogramy. („Zopár interakcií stálo za to, ale zvyšok davu mi pripadá ako ovce.“) Bolo to náročné, ale sloboda bola nádherná. „Som voľná. Dokonca sa môžem sama sprchovať.”
Užívala si všetko, čo pri mame nemohla. Mala sladkých osemnásť, cestovala, vychutnávala jedlo (hoci potom vždy nasledoval pocit viny) a dokonca sa zamilovala do gitaristu z jej kapely, ktorý mal o 15 rokov viac. Problém bol v tom, že sa mame s ničím z toho neodvážila priznať a keď ju o rok neskôr s priateľom počas spoločnej dovolenky na Havaji nafotil paparazzi, nastala katastrofa. Výsledkom bolo okamžite 37 zmeškaných hovorov, 16 hlasových správ a štyri e-maily. „Tak veľmi si ma sklamala. Kedysi si bola mojím dokonalým anjelikom, ale nie si nič viac než malá šľapka, cundra! … A vyzeráš zavalitejšie. Je jasné, že zajedáš svoju vinu. … Si odporný netvor. Už s tebou nechceme nič mať. S láskou, Mama (alebo by som mala povedať Deb, lebo už viac nie som tvojou mamou). P.S. Pošli peniaze na novú chladničku. Naša sa pokazila.“ Ďalšie maily, ďalšie nadávky, ďalšie vyhrážky… Debra ju označovala príšernými menami, sľubovala, že jej ukradne fanúšikov, lebo si ich zaslúži viac, obviňovala ju z návratu rakoviny… A predsa jej Jennette všetko odpustila a stále túžila len po jej priazni.
Alexandra Kochová
foto jenettemccurdy.com
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2023)