Mesto na modrej rieke – tak nazval Český Krumlov slávny maliar Egon Schiele, ktorého mama sa narodila v tomto meste. Karel Čapek zasa pripodobňuje Český Krumlov ku stredovekej talianskej Siene, „vlastně celé to město je jediná historická památka, kam se vrtneš, vidíš samou malebnost a starodávnost a historickou slávu“. O krumlovskej zámockej veži, dominante mesta, sa spisovateľ vyjadril ako o jednej „z nejvěžovatějších věží, jaké jsem kdy viděl“. Avšak nielen rozprávkovou idylkou je Český Krumlov živý. Jeho história občas zaváňa riadnou porciou človečiny, na pretrase dejín je aj príbeh vojnou zmarenej lásky, štyri márne svadby a jeden veľmožov pohreb, hororová vražda mladej lazebníčky či vyhnanie z raja frivolného maliara a jeho rusovlasej milenky…
Josef Seidel (1859 – 1935)
Kto to bol: Kráľ šumavských fotografov, ktorý vytvoril fotografickú kroniku Českého Krumlova a celého šumavského kraja.
Jeho stopa v Českom Krumlove: Secesná vila vyše storočného fotoateliéru Seidel, v ktorej sa akoby zastavil čas.
Jeho meno je s Českým Krumlovom späté tak mocne, že sa vyslovuje takmer jedným dychom. A predsa Josef Seidel nebol ani Čech, ani rodený Krumlovčan. Narodil sa v dedinke Líska na Děčínsku, v oblasti Sudet, pohraničnom pásme Česka, kde pred 2. svetovou vojnou žilo prevažne nemecké obyvateľstvo. Po vzore otca sa vyučil maliarom skla a porcelánu a počas svojich tovarišských rokov precestoval hodný kus Rakúsko-Uhorska. A niekde na tejto vandrovke objavil fotografiu. S očami upretými do budúcnosti usúdil, že toto nové umenie „kreslenia svetlom“ bude iste perspektívnejšie a asi aj výnosnejšie ako maľovanie keramických krčiažkov. Vo viedenskej továrni na výrobu sklených fotografických dosiek sa zamestnal ako retušér a keď presídlil do Českého Krumlova, nastúpil do ateliéru fotografa Gottharda Zimmera. Ten v drevenom záhradnom domčeku na Lineckej ulici založil asi prvé stále foto štúdio v meste. V čase, keď sa tam uchádzal o prácu, ateliér viedla pani Karolína Zimmerová. Jej muž totiž tri mesiace predtým, v stave delíria tremens, spáchal samovraždu. Niekoho by temná stránka tohto miesta riadne vydesila, nie však Josefa Seidela, ktorý dva roky viedol ateliér ako obchodný vedúci, až ho od vdovy Zimmerovej napokon celý odkúpil.
Seidelov ateliér mal skvelú povesť, ale nebola to len portrétna fotografia, vďaka ktorej sa jeho majiteľ zapísal do histórie Českého Krumlova. Na dlhé púte po mestečkách a dedinkách malebného šumavského kraja sa pán fotograf vydával vybavený nielen potrebnou technikou, ale keďže krajinu a ľudí v nej fotografoval v rôznych ročných obdobiach, v zime ju brázdil na lyžiach a v lete (ako priekopník oboch týchto športov) na bicykli, z ktorého neskôr presedlal na motocykel a napokon do automobilu slávnej českej značky Laurin & Klement. Josefa Seidela život fotografa bavil a napĺňal, bol dobrý v remesle, čo potvrdzuje vysoká kvalita záberov a do svojej práce vkladal aj kus umenia, výtvarné cítenie i zmysel pre kompozíciu, ako keď umelec napína na rám plátno a maľuje obraz, zátišie či krajinku. Rád experimentoval, ako jeden z prvých vytváral panoramatické fotografie a na ich farbenie používal techniku autochromu, ktorú vynašli bratia Lumiérovci.
Kráľ šumavských fotografov
V Seidelovom ateliéri bolo rušno po celý rok. Ľudia doň prichádzali zďaleka, pre mnohých to bola cesta ako do krajiny zázrakov, a tak sa v jeho ateliéri cítili – podivení, čo to vlastne pán fotograf bude s nimi robiť. Čarovne zariadený ateliér plný svetla ich však napokon vždy učičíkal a očakávaná foto session sa mohla začať…
Koncom 20. rokov v Seidelovom ateliéri pracovalo až 12 ľudí, keďže bolo treba uspokojiť dopyt po kolorovaných pohľadniciach, ktoré si s rozvojom turistiky získavali čoraz väčšiu obľubu. Ľudia začali cestovať len tak pre zábavu a domov si chceli odniesť pamiatku na miesta, ktoré navštívili. Fotografia bola na to ako stvorená. Ateliér Seidel ročne vydával v rôznych formátoch desiatky sérií pohľadníc v nákladoch 200 až 2.000 kusov, pričom najviac šli na odbyt pohľady na krajinu z vrchov Špičák a Kleť a tiež zábery na juhočeské jazerá, v ktorých fotograf dokonale vystihol krásu malebného šumavského kraja a ľudí, ktorí v ňom žili.
Josef Seidel pracoval do posledného dychu a keď ako 76-ročný zomrel, zanechal za sebou dielo ohromných rozmerov: niekoľko desiatok tisíc fotografií na sklených doskách a k tomu prosperujúcu firmu, o ktorej sa jeden z jeho troch synov, František, otcov nasledovník, vyjadril: „Tatínek nám tu nechal dom, zavedenú firmu bez dlhov, bez akýchkoľvek problémov a každý môžeme žiť poriadnym životom.“ Tak by aj mohli, keby… Keby nebola vypukla vojna.
Osvedčenie lojality pre Františka
Najmladší syn Arnold padol na Ukrajine, ešteže sa tejto tragédie jeho otec nedožil. Františka na začiatku vojny odvlieklo gestapo a sedem mesiacov ho väznili v Linzi. Ktosi zo zamestnancov ho udal, lebo vraj svojimi rečami oslaboval „obrannú pohotovosť nemeckého národa“. Jeho druhý brat bol po vojne vysídlený do Nemecka, rovnako ako stovky ďalších obyvateľov Českého Krumlova, ktorí mali nemeckú národnosť. Tí všetci museli preč bez ohľadu na to, že sa v Čechách narodili a prežili tam celý život. František však kvôli svojej potýčke s gestapom dostal „osvedčenie lojality“ a mohol v Krumlove zostať. Nie však jeho snúbenica, milovaná Mária, s ktorou sa stretol až po dlhých trinástich rokoch odlúčenia. Brata neuvidel už nikdy, aj keď opakovane prosil úrady, aby mu ho dovolili v Nemecku navštíviť.
Po roku 1948, keď komunisti znárodnili všetky súkromné podniky, musel aj František štátu odovzdať svoj ateliér, rodinnú firmu, ktorú od piky vybudoval jeho otec a on ju s láskou a úctou k rodinnému dedičstvu zveľaďoval. S Máriou sa vzali v roku 1959 a aspoň to im bolo dopriate, že mohli bývať v malom byte na prízemí otcovho ateliéru. A bývali tam spolu až do smrti…
Ako z čias našich babičiek
Časť pôvabnej secesnej budovy ateliéru Josefa Seidela dnes tvorí múzeum so všetkým, čo taká fotografická firma zo začiatku 20. storočia potrebovala: rôzne druhy starých fotoaparátov a ďalšej fotografickej techniky, prístroje a expozimetre, neporušené zostalo aj celé vybavenie Seidelovej fotokomory na prízemí, zákaznícke knihy, cenníky i samotný archív so 140.000 sklenými a celuloidovými negatívmi. Na streche ateliéru stále sídli secesný ateliér s preskleným stropom, ktorý dovnútra prepúšťa svetlo tak, aby nevrhalo tiene na tváre fotografovaných osôb. Pôvodné sú aj maľované pozadia, v ktorých návštevník môže absolvovať fotografovanie ako z čias našich babičiek – v prvorepublikových kostýmoch, dámy v naberaných blúzočkách, apartných klobúčikoch a baretkách, s pravou líškou okolo krku a dlhými náhrdelníkmi z perál ako z dôb ohnivého charlestonu…
Don Julius Caesar d’Austria (1584 – 1609)
Kto to bol: Šialený ľavoboček cisára Rudolfa II., psychopat, vrah a násilník.
Jeho stopa v Českom Krumlove: Gotická budova Lazebny a Lazebný most, inak jeden z 23 mostov, ktoré na kľukatiacej sa Vltave spájajú dva brehy mesta.
Latrán je najstaršia časť Českého Krumlova, tvorí priamo jej historické jadro, stačí pár krokov a už stúpate k hradu, inde by si vystačili s názvom podhradie, krumlovské pomenovanie Latrán je však odvodené z latinčiny a znamená toľko čo postranný, vedľajší. Latrán bol pôvodne samostatné mestečko a vznikal v období, keď sa Vítek II. starší, zakladateľ významného šľachtického rodu Pánov z Krumlova, usadil na tomto mieste. To sa udialo niekedy v druhej polovici 12. storočia. O tristo rokov neskôr, keď sa už nevraživosť medzi Latránčanmi a Krumlovčanmi vystupňovala ad absurdum, Vilémovi z Rožmberka došla trpezlivosť a obidve mestečká spojil. Navždy!
Ak prechádzate krumlovským Latránom, pozdĺž starobylých gotických a renesančných budov s množstvom „malebností a starodávností“, ku ktorým obdivne vzhliadal Karel Čapek, prejdete Latránskym mostom a dostanete sa k Vltave a domu na jej brehu prilepenému ku skale s neprehliadnuteľným názvom Lazebna, ergo sídlo miestneho lazebníka. Jedno či druhé, obe sú to ošemetné slová, do slovenčiny ťažko preložiteľné, už aj pre to, že remeslo, ktoré označujú, dávno zaniklo. Najskôr ho vystihuje asi výraz barbier (Rossiniho opera Barbier zo Sevilly je toho príkladom), ale s tým, že v stredoveku byť barbierom znamenalo ovládať niekoľko remesiel naraz – okrem toho, že holil a strihal, keďže mal na to nástroje, lazebník či barbier dokázal ošetrovať rany, vyrezať vred, vytrhnúť zub, pustiť žilou, nasadiť banky, tu niečo odšmiknúť, tam obviazať, vymyť, natrieť, ošetriť – a to všetko sa dialo v lazebne, akomsi stredovekom kúpeľnom dome často pochybných mravov, keďže sa tu vykonávala (ako muži tak aj ženy) celková očista ich hriešnych tiel…
Krumlovskú lazebnu prevádzkoval od roku 1580 Zikmund Pichler, otec štyroch dcér. Jedna z nich, pätnásťročná Markéta, padla do oka mladému šľachticovi, ktorý v tom čase obýval krumlovský zámok. Iná verzia príbehu hovorí, že mu ju dohodila samotná matka s úmyslom, že vzťah s cisárovým ľavobočkom môže jej rodine priniesť výhody. Onen mladík bol totiž Don Julius Caesar d’Austria, najstarší nelegitímny potomok cisára Rudolfa II. Vznešený otec mal so synom sprvu vznešené plány, chlapcovi sa dostalo solídneho vzdelania, keď ho však prikvačila puberta, akoby zdivel, bol nezvládnuteľný a nebezpečný pre svoje okolie, a tak cisár rozhodol, že sa nespratný fagan musí pratať z jeho očí…
Tyran na Krumlove
Julius zdedil po otcovi duševnú chorobu, ktorú si Habsburgovci dlhé desaťročia predávali medzi sebou ako pochodeň. Dnes by sme ju diagnostikovali najskôr ako schizofréniu, v podaní Rudolfovho ľavobočka však s obzvlášť agresívnymi a násilníckymi sklonmi. Keď ako sotva dvadsaťročný mladík zabil svojho sluhu, najskôr putoval do kláštora a vzápätí na to do Českého Krumlova, kde mal nariadené čosi ako domáce väzenie. Služobníctvo na hrade tŕplo hrôzou, lebo keď Dona Julia schvátil amok zúrivosti, rozbíjal všetko naokolo, vrieskal ako zmyslov zbavený a metal sa ako posadnutý diablom. Keď zišiel do mesta, mali sa na pozore všetci hostinskí, bil sa po krčmách, kradol, smilnil v nevestincoch, a to všetko s hordou sebe podobných kumpánov. Markétu povolal k sebe na hrad, kde mu musela byť permanentne po vôli, mlátil ju a všelijako jej ubližoval, až raz na ňu vytiahol nôž, celú ju dobodal a následne vyhodil z okna. Čujme záznam tohto hrozného činu od vtedajšieho kronikára Václava Březana: „Jsouc všecka zkatována a zpíchána, že celého oudu na těle jejím nebylo a zrasovanú tak z okna zámku vyhodil za umrlú skálu. Nepřišla hodina její, aby se zabila, neb upadla na smetí a svezla se po nich dolů. Když se vyhojila, před ním se skrývala, on matce pokoja nedal, až ji dostavila.“ Áno, nevedno ako, ale Markéta prežila a dokonca sa uzdravila. Don Julius dal uväzniť jej otca, ba vyhrážal sa i jeho popravou, ak mu dcéru neprivedie späť. Po druhý raz však úbohá Markéta svojmu osudu neunikla. V besnom amoku ju Don Julius doslova rozsekal na kusy a zohavil jej telo: odrezal uši, vypichol oči, vylomil zuby aj s ďasnami, rozťal lebku… Na druhý deň za ňou kvílil a trúchlil, vyrobil jej rakvu, do ktorej poukladal krvavé kusy mäsa a dal ju pochovať. Zomrel rok po tomto hroznom čine, keď mu praskol hnisavý vred v krku. Opäť kronikár Václav Březan: „25. junii, v noci na pátek, Julius, ten pankhart, levobočník a tyraz na Krumlově, vězněn jsa na zámku, byv na záchodě dlouho, duši pustil. Rarášek ho udávil. Strážní nežli se klíčů u hejtmana dovolali, tak byv bez sebe. Okolo krku, praví se, že byl zčernalý a pustila se mu z nosu po smrti krev.“ Rudolf dal syna v tichosti pochovať, bez zbytočných svedkov. Telo šialeného Dona Julia dodnes odpočíva kdesi pod podlahou kostola v Kláštore minoritov v Českom Krumlove.
Vilém z Rožmberka (1535 – 1592)
Kto to bol: Jeden z posledných zástupcov najmocnejšieho šľachtického rodu Rožmberkovcov, ktorí tristo rokov vládli Českému Krumlovu. Vilém bol bohatší ako sám kráľ, v ktorého službách celý život pôsobil.
Jeho stopa v Českom Krumlove: Rožmberskému sídlu dal ráz veľkolepej renesančnej rezidencie, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden európsky panovník. Dnes je zámocký komplex v Českom Krumlove po Prahe druhý najväčší v Čechách a jeden z najväčších v strednej Európe.
Mladý pán Vilém stratil otca ako štvorročný a už v šestnástich sa ujal správy obrovského rodinného panstva, ktoré ešte o hodný kus rozšíril. Tak sa klebetilo, že je asi jediným veľmožom v Európe, ktorý sa celú cestu zo svojho rezidenčného mesta až k bránam kráľovskej Prahy vezie po svojom majetku. A skutočne, čo sa týka veľkosti rožmberského panstva, tomu sa žiadne iné šľachtické sídlo tej doby nevyrovnalo. Odhaduje sa, že na Vilémových statkoch žilo asi 9 % (inde sa udáva až 15 %) obyvateľov vtedajších Čiech.
Čas svojej dospelosti zahájil šestnásťročný junák gavalierskou cestou, tzv. Kavalierstour, ktorá mala pobytom v cudzine zo šľachtických holobriadkov vykresať svetaznalých mužov. Mladíci vo veku okolo 15 až 18 rokov sa vydávali na gavaliersku cestu, aby počas nej navštívili zahraničné univerzity a zavŕšili tak svoje vzdelanie. Preto mohli trvať aj niekoľko rokov. Samozrejme, nezostalo len pri štúdiu, chlapci spoznávali cudzie jazyky, navštevovali významné centrá kultúry a umenia, študovali spôsob, ako fungujú iné šľachtické dvory a získavali to, čomu sa dnes hovorí sociálny kapitál, teda rôzne známosti a kontakty prospešné pre ich budúce fungovanie v súdobých mocenských štruktúrach. Neskôr si obľubu získali aj tzv. šľachtické akadémie, kde nešlo ani tak o klasické vzdelanie, ako skôr (okrem pitiek a behania za dievčatami) praktickejšie štúdium rôznych dvorských i vojenských disciplín a tiež základov práva a diplomacie. Najviac sa cestovalo do Talianska, predovšetkým do Florencie, Ríma a Benátok, do Francúzska a Holandska.
Hoci v tom historici nie sú zajedno, gavalierska cesta mladého Viléma z Rožmberka sa považuje za úplne prvú svojho druhu na území Čiech. Vilém sa však v cudzine zdržal iba niečo vyše pol roka a navštívil mestá Linz, Salzburg, Bolzano, Trident, Mantovu, Miláno i Janov.
Vlasti své ozdoba
V Taliansku sa Vilém cítil trochu ako slon v porceláne a uvedomujúc si svoju provinčnosť ako prvé vymenil celý svoj šatník. Jeho krajčír si mal osvojiť aktuálne módne trendy, zmodernizovať predpotopné strihy šiat a nakúpiť haldy nových látok. Krása renesančných talianskych miest na Viléma hlboko zapôsobila, v Mantove si urobil prehliadku vojvodského paláca a špekuloval, ako po jeho vzore zveľadí svoje krumlovské sídla. Už učitelia označili mladého šľachtica za „vlasti své ozdobu, rodu svýho okrášlení“. Po talianskej ceste, ktorá mu priniesla kontakty, vhľad do vysokej politiky a lásku k architektúre a umeniu, čakala naň skvelá dvorská kariéra. Za štyridsať rokov aktívneho politického života dosiahne absolútny vrchol, bude mať obrovskú moc, stane sa pravou rukou cisára, prvoligovým zahraničným diplomatom, špičkovým znalcom práva, bude viesť české vojsko v bojoch proti Turkom a dokonca si siahne až na poľský trón, keď ho spriaznená poľská šľachta navrhne za kráľa. Kým toto všetko dosiahne, potrebuje sa oženiť. Dobre a múdro oženiť, aby si výberom vhodnej manželky ešte viac posilnil svoje postavenie v európskych aristokratických kruhoch. A zabezpečil potomka, selbstvärstandlich!
Štyri svadby a jeden pohreb
Keby len vo svojich 22 rokoch, keď k oltáru priviedol o rok staršiu, urodzenú Katarínu Brunšvickú, vedel, čo za patálie mu osud v tomto smere nadelí… Manželstvo, ktoré ho napĺňalo a uspokojovalo, skončilo po dvoch rokoch, keď Katarína údajne skonala pri pôrode ich mŕtveho dieťaťa. Za druhú manželku si vybral ešte urodzenejšiu Žofiu z dynastie Hohenzollernovcov, dcéru vládcu Braniborska, jedného z najväčších štátov v Nemecku. Avšak ani na druhý pokus nemal na potomka šťastie a po dva a pol roku odprevadil ani nie 21-ročnú Žofiu na večnosť. Vilém po jej skone prepadol depresiám a 14 rokov žil ako smutný vdovec, až kým si vo svojich 43 rokoch nevyhliadol šestnásťročnú sirotu Annu Máriu z Bádenu, s ktorou sa oženil na zámku v Českom Krumlove. Podľa zápisu rožmberského kronikára sa svadba odohrala „s velikou slávou a hojností“. Kronikár tiež zaznamenal, že sa v priebehu niekoľkodňových osláv spakovalo 50 volov, 15 kráv, 40 jeleňov, 20 divokých prasiat, 780 teliatok, 395 jahniat, 18.120 kaprov, 6.380 pstruhov, 20.680 kusov pernatej zveriny, viac než 10.000 šťúk a tisíce ďalších rýb a tiež jaterníc, klobás, jarabíc, bažantov, tetrovov, zajacov a slimákov. Vypilo sa vyše 90.000 litrov vína a viac ako 26.000 litrov piva. O päť rokov v márnom očakávaní potomka si trojnásobný vdovec rezignovane poznačil do zápisníka: „Pán dal, Pán vzal, jak se Pánu líbilo, tak se stalo, budiž jméno Páně pochváleno.“ Ani Anna Mária sa nedožila viac ako 21 rokov. Tri roky po päťdesiatke Vilémovi bili svadobné zvony po štvrtý raz. Nevesta, 20-ročná Polyxena z Pernštejna, bola dcérou jeho zosnulého priateľa. Nepochybne šlo o sobáš z rozumu, na ktorý čakala celá slečnina schudobnená rodina (jej matka, deväť sestier a dvaja bratia), pre Viléma to však bola posledná nádej splodiť dediča a zachovať rod Rožmberkovcov. Aj táto nádej zhasla, keď sa o päť rokov na večnosť odobral sám pán manžel. Tak veľmi túžil zomrieť v Českom Krumlove, ale jeho chorobou vysilené telo už nebolo schopné prevozu. Kronikár zaznamenal, že trpel „na vodnatelnost a souchotiny, totižto porušení a zvředovatilost plic“. Dušu vypustil vo svojom pražskom paláci vo veku 57 rokov, po smrti bol na večný odpočinok presunutý do rodinnej kaplnky v Kostole svätého Víta v Českom Krumlove.
Koniec Rožmberkovcov v Čechách
Kým Vilém priviedol svoju tretiu manželku do Krumlova, jeho zámocká rezidencia prešla rozsiahlymi stavebnými úpravami, vynovené renesančné komnaty mladomanželov, reprezentačnú sálu, spálňu i jedáleň vyzdobil dvorný maliar Rožmberkovcov Gabriel de Blonde z Holandska. To, že pán z Rožmberka má „zvláštní libost v stavění“, zaznamenal i jeho archivár Václav Březan. „Pročež hrad Krumlov starý, nepořádný, úzký, tmavý a neveselý, takměř ve všech místech rozšířil, přeformoval, v způsob veselý a prostranný vystavěti dal, takže kromě věže staré podobenství starého nezůstalo.“
Vilém bol vskutku renesančný muž s obdivuhodným rozhľadom a záujmami, mal však neskutočný pech, že zostal bezdetný. Rovnako ako jeho mladší brat Petr Vok, ktorý sa tak stal posledným pánom z Rožmberka. Slávny rod zanikol, päťlistá červená ruža, ich symbol, uschla…
Medvede pod zámkom
Bol to práve Vilém, ktorý podporoval rodinnú legendu, že Rožmberkovcov spája pokrvné puto so starobylou rímskou šľachtickou rodinou Orsini. A keďže orsa znamená po taliansky medveď, od Vilémových dôb žili na českokrumlovskom zámku medvede. Priamo v medvedej priekope pod hradom sa s prestávkami chovajú od roku 1707 až dodnes. Dnes sa o tridsaťročnú medvediu vdovu Máriu Teréziu a šesťročných dorastencov Viléma a Polyxenu stará Jan Míša Černý, muž oddaný medveďom do špiku kostí. Najskôr sa okolo nich obšmietal ako malý chlapec, v tínedžerských rokoch chodil k medveďom vypomáhať vtedajšiemu ošetrovateľovi a dnes, už takmer 50 rokov, je hlavným a jediným medvediarom na českokrumlovskom zámku. Svojich zverencov navštevuje každý deň, pripravuje im jedlo, čistí výbeh a zahŕňa ich vrelými citmi. K ošetrovateľovej suite patrí aj kocúr, ktorého raz ktosi podhodil medveďom do výbehu. Jan Míša ho zachránil, vyliečil a potom zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec…
Egon Schiele (1890 – 1918)
Kto to bol: Jeden z najvýznamnejších rakúskych maliarov, svojrázny svojím životom i umeleckým rukopisom, ktorým sa radí medzi predstaviteľov expresionizmu.
Jeho stopa v Českom Krumlove: Schiele miloval Český Krumlov a zvečnil ho na množstve obrazov, ako napríklad Nočný Krumlov, Mŕtve mesto, Pohľad na strechy Krumlova či Domy v oblúku.
„Až umriem, skôr či neskôr ľudia si ma budú ctiť a obdivovať moje umenie. Tak ako ma predtým hanobili, pohŕdali mojím dielom a odmietali ho, budú ho možno aj velebiť.“ Prečo takto slávny rakúsky maliar prehovoril na smrteľnej posteli? Odmietala ho spoločnosť iba pre jeho obrazy? „Človek s takými sklonmi, s takou pochybnou povesťou!“ šepkávali si Schieleho susedia a mysleli tým umelcove údajné perverzné sklony. A tie jeho obrazy! Nahé ženské telá, hranaté, akoby vystrihnuté z plechu, skrútené, zdeformované, skrivené postavy, nahota bez škrupúľ, otvorená až agresívna, obscénne polohy! Ale ani Schieleho obrazy starobylého Krumlova s jeho pitoresknými domčekmi a strechami natlačenými na seba ako lastovičie hniezda sa miestnym obyvateľom nepáčili. Tak sa predsa obrazy nemaľujú, málokto bol ochotný zaplatiť sto korún, ktoré maliar požadoval za svoje krumlovské plátna.
Z Českého Krumlova pochádzala Schieleho matka Marie Soukupová a Egon mestečko navštevoval od detstva. V Krumlove trávieval letné prázdniny ešte aj počas viedenských štúdií. Svoj prvý obraz inšpirovaný Českým Krumlovom, Budějovická brána na Latráne, vytvoril ako 16-ročný. Rád maľoval panorámu mesta a jeho terasovité domčeky z renesančnej zámockej veže, na jej vyhliadku sa dalo (a dodnes dá) dostať po 160 schodoch, ale ten nádherný pohľad akoby otočnou kamerou na „mesto na modrej rieke“ stojí za to. Schiele a jeho kumpáni si chodili povyraziť do kaviarne Fink na rohu Latránu a Pivovarskej ulice. Boli hluční a mali povesť výtržníkov, Schiele s nohami vyloženými na stole pokrikoval na dievčatá a na pivné tácky kreslil „hanbaté“ obrázky, pri pohľade na ktoré by nejedna dáma upadla do mdlôb…
Ľudia tu nevedia, čo činia
V roku 1911 Schiele priviedol do Krumlova svoju 17-ročnú ryšavú milenku Wally Neužilovú (modelku maliara Gustava Klimta), s ktorou sa nasťahoval do malého záhradného domčeka na brehu Vltavy. „Takže som bol v Krumlove,“ písal priateľom, „hľadal som miesta na bývanie i na prácu a vidíte, našiel som to najkrajšie, budem vám rozprávať a zasa rozprávať o svojej budúcej záhrade s tulipánmi, o svojom domčeku na terasách – príďte!“ Schiele maľoval Wally nahú vonku v záhrade, ale ešte väčšie pobúrenie vyvolala jeho séria obrazov polonahých mladých dievčat. Ich erotický náboj šokoval každého, kto obrazy zahliadol čo len prižmúreným okom. Za „obscénne“ diela ho zatkli a poloakt neplnoletého dievčaťa sudca na pojednávaní symbolicky spálil. Dokonca ho obžalovali aj z únosu a znásilnenia pätnásťročného dievčaťa (udal ho jej otec), za čo mu hrozilo dvadsaťročné väzenie. Toto obvinenie však neskôr stiahli. Schiele musel s Wally napokon z Krumlova ujsť. Verejný lynč, ktorý rozpútali jeho obrázky a neviazaný životný štýl, sa už nedal zniesť. Neskôr napísal: „Nechcem myslieť na Krumlov, tak rád mám to mesta, ale ľudia tam nevedia, čo činia.“
V roku 1915 sa oženil s Edith Harms a modelke Wally, ktorá statočne stála po jeho boku, keď šiel z jedného škandálu do druhého, to iba sucho oznámil. To však neznamenalo, že by sa jej vzdal – chcel žiť s oboma ženami, dokonca Wally podpísal dokument, v ktorom sa zaväzuje, že s ňou každoročne strávi niekoľkotýždennú dovolenku. Nič z toho sa napokon neudialo. Dvadsaťosemročný Schiele i jeho žena, ktorá bola v šiestom mesiaci tehotenstva, zomreli na španielsku chrípku. Wally ako dobrovoľníčka Červeného kríža skonala rok predtým vo vojenskom lazarete. Mala iba 23 rokov.
Schieleho a Seidlov Krumlov
Aj keď bol Schiele o 30 rokov mladší ako Josef Seidel, predsa títo dvaja umelci žili v Českom Krumlove v jednom čase. Či sa niekde stretli, možno iba špekulovať, isté však je, že Seidel portrétoval Schieleho sestru Melanie. Jej fotografia sa zachovala a visí v Egon Schiele Art Centre, ktoré vystavuje aj kolekciu Seidelových fotografií s názvom Krumlov za čias Schieleho. Je to ako preniesť maliarove obrazy Českého Krumlova do reality, fotograf na svojich záberoch zachytáva presne tie isté objekty, domy, výhľady, ktoré Schiele maľoval: kaviareň Fink na Latráne, krumlovský mlyn, jeden z najstarších maliarových motívov, Hlavné námestie s hotelom Zlatý anděl, kde Schiele viackrát býval.
Ústredným motívom Egon Schiele Art Centra je expozícia o maliarovom živote a diele, jeho kresby, grafiky, listy, fotografie a rôzne dokumenty a inštalácie približujú Schieleho osobnosť a čas strávený v Českom Krumlove. Záhradný domček v kvetinových terasách, v ktorom Schiele kreslil „hanbaté“ obrázky, sa zachoval ako Ateliér Egona Schieleho. Navštíviť ho najmä v lete je idylka na pohľadanie, dá sa nahliadnuť priamo do umelcovho apartmánu, kde tvoril, ale aj posedieť si na terase či plávajúcom móle priamo na rieke Vltava.
Pre všetky deti sveta
Kláštorný komplex minoritov v Českom Krumlove ožil ako v rozprávke. V celách a na chodbách, kde kedysi žili sestry rehoľného rádu Klarisiek, dnes visia roztomilé obrazy od popredných svetových ilustrátorov detských knižiek. Ide o výnimočnú zbierku, aká obstojí aj v európskom kontexte. Krumlovská 3+ galéria má na svojom konte celkovo 600 originálov knižných ilustrácií od 30 autorov zo 16 krajín sveta, medzi inými aj diela známej českej ilustrátorky Vlasty Baránkovej, autorky trojice medvedích muzikantov Bim, Bam a Bum alebo výtvarníka Jindra Čapka, ktorý naposledy ilustroval knižku pre deti Zdeňka Svěráka Čerti nejsou. V galérii to žije aj rôznymi sprievodnými programami, tvorivými dielňami a ďalšími aktivitami, pri ktorých sa zabavia nielen deti, ale aj ich rodičia.
Simonetta Zalová
foto Wikidemia Commons
Článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2024)