Ako sa žije druhej generácii Vietnamcov a Vietnamiek na Slovensku a v čom sa líšia od generácie rodičov? Akí sú dnešní tridsiatnici, ktorým na rozdiel od ich rodičov svet otvoril svoje brány dokorán? A ako sa v tomto svete orientuje Claudia Tran, Slovenka s vietnamskými koreňmi, ktorá sa snaží naplno využívať všetky možnosti, aké jej život v novej domovine ponúka?
- Keby ste mali celkom jednoducho vystihnúť všetko, čomu ste sa venovali a venujete, pod aké slová by ste to zhrnuli?
Pravdepodobne by som zvolila termín verejnoprospešný aktivizmus. Chápem, že keby sa môjho syna v škôlke či škole pýtali, čo robím, asi by moju prácu veľa jeho rovesníkov nevedelo uchopiť. Nie je to, ako keď poviete, moja mama je lekárka, učiteľka či právnička. Avšak ak sa zamyslím, ktoré slová vystihujú všetko, čo som doteraz robila, bolo by to práve toto. Všetky moje aktivity vždy mali širší verejnoprospešný rozmer.
- Prečo práve aktivizmus a činnosti prospešné pre verejnosť ? Máte na to nejaké vysvetlenie?
Vyplýva to do veľkej miery z mojej povahy. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že sa veľmi rýchlo nadchnem pre veci, čo majú hlbší zmysel. Ale nie je to tak, že by som odjakživa vedela, že chcem robiť verejnoprospešné veci. Jednoducho, keď prišla príležitosť zapojiť sa do niečoho, z čoho mohli mať prospech aj druhí ľudia, neváhala som a vždy som prikývla. Taktiež v tom zohrávalo silnú rolu, že som bola vždy obklopená ľuďmi s podobným mentálnym nastavením, ktorí ma ťahali vpred.
- Aká bola vaša cesta do medzinárodného think-tanku GLOBSEC, kde momentálne pracujete?
Odjakživa, hádam už od základnej školy, som bola veľmi proaktívna, vždy som sa zapájala do organizovania triednych aktivít. Na gymnáziu som sa spolupodieľala na organizovaní festivalov, športových BMX a skateboardových súťaží, v Bratislave sme vysádzali kvety do starých kvetináčov po meste, mentorovala som zraniteľné sociálne skupiny v Berlíne či Amsterdame. Vďaka týmto aktivitám ma vybrali ako jednu z dvoch zástupkýň Slovenska do programu Benjamin Franklin Transatlantic Fellowship, kde som získala veľa inšpirácií od rovesníkov zo šesťdesiatich krajín sveta. Domov som prišla plná nadšenia, veľmi som chcela, aby podobnú skúsenosť získali aj moji rovesníci na Slovensku, a tak som zorganizovala niekoľko medzinárodných študentských konferencií, ktoré navštívili študenti z Ameriky, Brazílie, Uzbekistanu, Kazachstanu či Belgicka. Na jeden ročník som pozvala prednášať aj šéfa GLOBSEC-u a práve on mi ponúkol stáž v tejto firme.
- V investičnej firme Crowdberry sa okrem iného venujete budovaniu fondu na podporu verejnoprospešných podnikov na Slovensku. Čo si máme pod tým predstaviť?
V Crowdberry sme v konzorciu so spoločnosťou ESPRI spustili fond, v rámci ktorého vyhľadávame podniky so širším verejnoprospešným zámerom, do ktorých by sme mohli investovať a podporiť ich v ďalšom rozvoji. Momentálne napríklad rokujeme so zdravotníckym start-upom, ktorý vyrába produkt na meranie životných funkcií, ale tiež s veľmi tradičným sociálnym podnikom, ktorý poskytuje sezónne lesné práce pre marginalizované skupiny ľudí, alebo so školou, model ktorej je založený na princípe slobodného vzdelávania. Podporiť môžeme mimovládne organizácie alebo malé a stredné podniky mimo bratislavského kraja, ktoré majú merateľný spoločenský dopad a zaviažu sa zamestnávať znevýhodnených ľudí. Investičné obdobie máme do konca roku 2023 a následne máme osem rokov na to, aby sa nám ako správcovi a štátu vrátili peniaze, keďže Slovak Investment Holding je väčšinovým spoločníkom vo fonde.
- Ktorý z medzinárodných projektov si vážite najviac?
Po rokoch asi najviac vo mne rezonuje program Benjamin Franklin Transatlantic Fellowship, ktorý som absolvovala ako osemnásťročná. Bol to mesačný program, na ktorom sa zúčastnilo takmer 70 študentov z rôznych krajín Európy a USA. Doma sme museli podstúpiť niekoľko kôl výberového konania, v poslednom kole som absolvovala aj interview s veľvyslancom USA na Slovensku. Programu sa zúčastnil vždy jeden študent z jednej európskej krajiny (zo Slovenska nás v tom roku výnimočne vybrali dve). Štyri týždne sme mali plné rôznych kreatívnych workshopov, lekcií na univerzite či praktických cvičení na podporu argumentácie, vrátane týždenného pobytu v americkej rodine. Počas toho mesiaca som mohla pozorovať, akí sú moji rovesníci z iných kútov sveta, ako rozmýšľajú, akí sú menej či viac výreční, suverénni a asertívni, ale aj introvertní alebo konzervatívni či liberálni. Zreteľne som vnímala, že schopnosť sebavedome vystupovať bola typická skôr pre študentov zo západných krajín, ako tých z východnej Európy. Bolo tam, samozrejme, oveľa viac rozdielov, ale tento som vnímala asi najintenzívnejšie zo všetkých.
- Ako sa na vašu angažovanosť pre veci verejné pozerali vaši rodičia?
Rodičia ma plne podporovali. Ale občas sa ma otec nechápavo spýtal, načo sa toľko zapájam do aktivít, ktoré mi neprinášajú žiaden finančný benefit. Skôr to však robil z dôvodu, aby som nezabudla robiť aj niečo, čo ma reálne uživí. Bolo to hlavne počas strednej školy, kedy som závisela od dotácií rodičov a sezónnych krátkodobých brigád, takže otec mi týmto podpichovaním chcel pripomenúť, že v prvom rade sa musím vedieť naučiť postarať o seba a byť sebestačná. Ale vždy ma podporil a ja som ho často do svojich aktivít priamo zapájala. Napríklad pri organizovaní festivalov nám na svojej dodávke prevážal rôzne materiály, na BMX turnaj viezol z Galanty prekážky pre súťažiacich a dokonca nám pri jednej príležitosti i jednu takú prekážku sám postavil. Alebo vozieval zahraničných účastníkov našich medzinárodných konferencií na letisko a späť. Jeden rok rodičia dokonca ubytovali piatich študentov zo zahraničia, mojich kamarátov a vtedajších kolegov, s ktorými sme pripravovali program konferencie.
- Ako dieťa dvoch odlišných kultúr vyrastali ste s pocitom povinnosti, že by ste mali spĺňať očakávania, ktoré do vás vkladali vaši vietnamskí rodičia, poprípade vaša komunita?
Keď som bola mladšia, asi som to tak nevnímala. S odstupom času si však myslím, že pocit povinnosti splniť očakávania som niekde v podvedomí mala. Často nám otec popri večernom doučovaní spomínal úspechy vietnamských detí jeho kamarátov. Robil to nie preto, aby v nás vyvolal zlý pocit, ale aby sme sa vždy snažili porovnávať s tými najlepšími a aby sme aj my mierili čo najvyššie. Takže áno, asi sme ja i moji súrodenci bojovali s určitým pocitom povinnosti, že musíme podať výkon, ktorý bude aspoň taký dobrý, aký podávajú iné vietnamské deti. U mňa osobne sa to znásobovalo aj tým, že iné vietnamské deti väčšinou vynikali v matematike a fyzike, tieto predmety však nikdy neboli mojou silnou stránkou. Tuším, že dodnes zostal vo mne určitý komplex, že nikdy nie som dosť dobrá…
- Druhej generácii Vietnamcov sa vraj hovorí aj banánové deti. Zvonka žlté, zvnútra biele. V čom sa najviac líšite od svojich rodičov?
Asi najväčším rozdielom je fakt, že Vietnamci narodení na Slovensku už ovládajú plynule slovenčinu. To je jeden z kľúčových predpokladov úspešného integrovania do spoločnosti. Pre našich rodičov (ale tento jav je typický aj pre iných cudzincov) práve kvôli slabšej slovenčine bolo prirodzené, že sa združovali primárne vo svojich komunitách, vytvárali si tam svoje zázemie, spoločné väzby, sobášili sa medzi sebou, takže ani neboli veľmi nútení nadväzovať kontakty so Slovákmi. To malo dopad aj na profesijnú stránku ich života – buď spoločne podnikali, alebo sa zamestnali u iných Vietnamcov, vo vietnamských reštauráciách či nechtových štúdiách… Žili vo svojej bubline, spoločenské akcie trávili spolu, pracovali spolu a tak je to dodnes. Moja generácia ale už od malička žila so Slovákmi a mala tak možnosť vytvárať si svoju bublinu aj s nimi. Navonok síce nevyzeráme ako typickí Slováci, ale mentálne sme vám bližšie než boli a sú naši rodičia.
- Vaša sestra Lucia Thao Huong Šimeková, spoluzakladateľka úspešného gastro projektu Phočkáreň, kdesi povedala: Narodila som sa na Slovensku, ale Vietnam koluje v mojich žilách…“ Cítite to aj vy tak?
Určite áno. Niektoré vietnamské zvyky a typické vlastnosti sa vo mne nezaprú. Neviem, či to poznáte, ale pre Vietnamcov je veľmi typická pozícia po čupiačky. I ja ju veľmi obľubujem. Vietnamci takto zvyknú jedávať, no a ja sa občas prichytím aj v práci, že si pri obedovaní pritiahnem kolená a nohy k sebe a jem tak na svojej kancelárskej stoličke za notebookom a ani si pritom neuvedomujem, že sa to na dámu nesluší (smiech).
- Fúzia slovenského a vietnamského sveta – ako a v čom všetkom si si ju vo vzájomne prospešnej podobe predstavujete?
Tu si trochu vypomôžem historickým kontextom, kedy si naše dve krajiny vzájomne vypomáhali. Slováci mali v porovnaní s Vietnamom relatívne dobré školy, chodili sem preto študovať Vietnamci vybraní vládou do študijných programov, ktoré boli súčasťou dohody s postsocialistickými krajinami, vrátane Československa. Tento program považujem za jeden z príkladov, ako by fúzia slovenského a vietnamského sveta mohla vyzerať vo vzájomne prospešnej podobe. Vietnamským študentom s nadpriemernými výsledkami tak program umožnil prehĺbiť si vzdelanie v zahraničí a Slovensku poskytol kvalitných študentov, pričom mnohí tu zostali na prospech slovenskej spoločnosti. Keďže som sa sama zúčastnila niekoľkých výmenných programov v zahraničí, z vlastnej skúsenosti viem, koľko pozitív podobné programy prinášajú.
- Čomu vaši rodičia v slovenskej mentalite nikdy neporozumeli a vám sa to zdá normálne, lebo to máte už zažité?
Nepovedala by som, že na slovenskej mentalite existuje niečo konkrétne, čomu by vyslovene nerozumeli. Navyše, aj v rámci Slovenska nájdete relatívne veľa rôznorodostí. To som pochopila, keď som pracovala ako kampaňová manažérka pre PS/Spolu pred voľbami 2020. Veľa sme vtedy cestovali a ja som sa veľa naučila o Slovensku a Slovákoch. Ak by som teda mala pomenovať niečo, čo sa mne osobne zdá zažité ako normálne, s čím sa moji rodičia až tak nestotožňujú, tak by to bolo moje (v ich očiach) liberálnejšie videnie sveta oproti tomu ich konzervatívnemu. Uvediem príklad: môj brat je gay a ja som bola prvá, komu to povedal, lebo vedel, že u mňa nájde pochopenie, keďže som pracovala aj s LGBTQ komunitami. Pre brata bolo náročné povedať o svojej orientácii našim. Rodičia to neprijali hneď a ľahko, pretože v prostredí, v ktorom vyrastali, to bola absolútne tabuizovaná téma. Preto sme s nimi viedli dlhé diskusie a výmeny názorov, ako sa k bratovej situácii postaviť. Bez toho, aby som zachádzala do detailov, otec nám vtedy povedal približne toto: ,,Keď sme boli vo vašom veku, nemali sme čas zaoberať sa otázkami vlastnej identity a osobného zaradenia. Denne sme riešili, čo budeme na druhy deň jesť a na ako dlho nám ďalšie prípadné zásoby vydržia.“ Tým chcem povedať len jedno. Hoci máme s rodičmi v niektorých veciach odlišné názory, dôležité je, že sa vieme pochopiť, že sa nesnažíme meniť jeden druhého podľa svojich predstáv, že si vieme veci racionálne vydiskutovať, že chápeme, že isté názory a postoje vyplývajú z prostredia, v ktorom človek vyrastal a závisia od doby, v ktorej žil…
- Zaujímavé je, že ak hovoríte o predsudkoch slovenskej spoločnosti voči Vietnamcom, spomínate skôr pozitívne ako negatívne stereotypy. Aké to sú?
Táto skúsenosť sa vyvíjala v čase. Pamätám si momenty z detstva, keď som sa pri ceste do školy vyhýbala akémukoľvek kontaktu s inými deťmi, pretože som vedela, že sa nevyhnem ich posmeškom. Určite by som si nedovolila tvrdiť, že som bola za svoj pôvod šikanovaná, to nie. Ale pre desaťročné dieťa môžu byť aj malé posmešky traumatizujúce. Spomínam si tiež, ako som prišla párkrát domov s plačom, lebo som nerozumela, prečo sa mi iné deti smejú. Tým deťom to nevyčítam, bývali sme vtedy v malej dedine pri Bratislave, kde nežilo veľa ľudí s ázijským pôvodom. Ako plynul čas, do Bratislavy prichádzalo čoraz viac imigrantov. Ľudia si začali postupne zvykať a na gymnáziu som sa už skôr stretávala so stereotypom, že Vietnamci a vietnamské deti sú veľmi pracovití a dosahujú výborné výsledky v škole. Tento stereotyp prevažoval aj pri mojich pracovných skúsenostiach, o to viac sa musím snažiť, aby som nesklamala.
Simonetta Zalová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2022)