Zavše sa zhováram s tými, o ktorých tu už takmer nepočuť. Možno sa s nimi zhováram viac ako s tými, ktorí sa rozkrikujú… Nerobím rozdiely. Ak sa mi zdá, že mi niečo hovorí tatko, vypočujem si ho, a ak treba, náležite odpoviem. Teraz však myslím ranné besedy s vtáčkami v záhrade, lebo ani tie už takmer nepočuť, a debatujem aj s kvetinami. Pestujem ruže a niekedy sa idúc po záhrade prihovorím nahlas jednej, odrazu mám pocit, že ostatné jej môžu závidieť a už to ide. Niekedy sa zhovárame aj hodinu, nie a nie sa z tej záhradnej čalamády vymotať a dostať dnu do kuchyne, také sú tie moje kvety uvravené!
Potom sa čosi zlomí, akoby sa pretrhla nitka, bez toho, aby prišlo varovanie, zabudnem na kvety a na svete je smutno. No keď ti praskne guma v gaťoch, tiež ťa vopred nevaruje…
Keď má človek záhradu, má vždy poruke, čo potrebuje alebo potrebuje vždy to, čo má poruke. Naozaj nepotrebujem nič. Niekedy bývam prekvapená, ako veľmi nič nechcem a nepotrebujem. Sama seba zavše presviedčam, že to alebo ono predsa len musím mať, a keď sa presvedčím, potom otravujem, kým nemám, no a potom sa mi zdá, že mám priveľa. Som trochu šibnutá vo veciach chcenia a nechcenia. Všetko, alebo nič a v podstate mi to je jedno, pokiaľ ide o statky nehmotné.
Vo vzťahoch je to trochu komplikovanejšie. Vždy som chcela pyšnú lásku, všetko a nič zároveň, a najlepšie nielen jednu, ale rovno tri!
Niekto by mi však mohol darovať prvé vety do mojich textov. V Havettovom a tatuškovom filme Ľalie poľné hovoria dvaja tuláci: „… ujo, my vieme hrať, len nevieme začínať…“ Prvá veta je prvá veta. Je dôležitá ako ostatné, nie dôležitejšia. Keby nebola, chýbala by… A ak zle zahráš hneď na začiatku, no čo ja viem? Je dobré, keď nájdeš hneď na začiatku tie správne dvere, keď sa ti nimi podarí do textu vojsť a nestratiť sa. A zavše nedokážem ustrážiť ani konanie postáv v poviedke, alebo sa mi niekedy svojhlaví hrdinovia vydajú na nepredvídanú vandrovku a nakoniec skončia v slepej uličke. Čosi podobné sa mi podarilo v druhej knižke, rozletela sa kdesi vo vzduchu, celý príbeh, postavy aj postavičky sa rozbehli po nepredvídateľných vandrovkách a nie slepých, skôr bočných uličkách. Zmizlo mi odtiaľ „námestie“. Ostalo prázdne. Napriek tomu mám pocit, že som sa o sebe aj o písaní všeličo užitočné dozvedela. Keby som sa o to schválne snažila, nepodarí sa mi to. Aj v živote sa mi čosi podobné dosť často stáva. Odrazu, v zákrute, keď už si myslím, že je so mnou amentma, dostanem prihrávku a idem ďalej… Akoby mi tam hore niekto drukoval a hlásil sa ku mne. Asi všetci tí, čo sa s nimi zhováram, za ktorých sa modlím, keď ležím ako všetci nespíši pred odchodom do Spíchova a počítam ovce. Sú všetky? Ani jedna sa nezabehla? Potichu, pod viečkami, niekedy sa modlia Otčenáš, potom zadriemu, odrazu sú v Zdravase, niekedy takí domotaní, že namiesto modlenia si počítajú prsty na rukách… Keď som bola malá, babička Jolanka vravela, Babulka, už spi, keď nemôžeš, počítaj ovečky a barančeky. Niekedy ma to tak vzalo, že som ich rátala a rátala, ony sa mi rozbiehali kade-tade, aj ku susedom, mizli v diaľke, naháňať som ich musela, medzitým prešiel vlak, porátala som vagóny, obzerám, sa, moje ovce zmizli, a ani neviem, ako som v tých veľkých „duchnách“ zaspala.
Dnes si veľká ľahnem ku svojej Barbore, čosi si šepkáme a potom sa začnem modliť, no my sme taká veľká rodina, že kým sa za všetkých stihnem pomodliť, zaspím… Zobúdzam sa na to, že v mojom košiari ešte chýba ten alebo onen a dobieham to ráno s prvým modranským zvonením o piatej… Môj vlak do Spíchova odchádza dosť skoro, kupujem si však spiatočný, zavše ani nestihnem vystúpiť a už som späť na peróne, na jednom z odľahlých nástupíšť, čítam si, potom pobudím vtáčky, kohútov, privítam sovy vracajúce sa z lovu, domodlím sa a čakám na Bašu…
Keby som sa mala predstaviť, odkedy mám záhradu, som to, čo sa mi páči, na čo sa práve pozerám – hocijaká rastlinka, žabie očko, blyskáč, komonica alebo aj zajo, ktorý beží cez vinohrady, bažant za našimi humnami, ktorého iba začujem. Čítam Hroboňa, odrazu sa mi zdá, že to ja som tá skarizemská priesadienka, všepravečná tubulienka, pervovena, ružružena, svetlonenka, zemnebianka, od serduška rozkladuša, rizružinka úbožinka, šípokvitka medzovinka… Keď bol náš Vincko malý, hovorím mu, pozri, to je more… Veď ja som to more, odpovedal mi. Rozumiem tomu. Aj ja som more alebo noc, a keď vidím večer letieť lietadlo, som tie svetielka, keď mašírujú po našom múre mačky, všetky som jedna po druhej. Tato nás volal aj oskoruše či gerheni, v škole ma volali Vrtula, lebo som sa stále obracala dozadu. Sedeli tam dve velice usilovné žiačky a ja som odkukávala! Pomerne často sa nachádzam v kostole, chodievam čítať z Písma a predmodlievam svätý ruženec, trošku som aj svatá pata alebo modlivka nábožná. A nemusím byť rovno prepona, odvesna sa mi zdá rovnako zaujímavá… Teraz som asi kaňa, letím si, svoj nebeský chodník skôr tuším, ako viem a snažím sa nespadnúť. Nevidíte? Keď prší, okamžite bežím vystrieť bielizeň. Odkedy zomrel tato, nekúpala som sa poriadne. Nemám sa s kým vo vode zhovárať. Pod dáždnik sa skrývam iba v lete pred slnkom.
V detstve bol každý deň iný. Dnes je to tak, ako si vymyslím. Zavše na to musím vynaložiť viacej námahy, ako keď som bola malá. Ešte stále viem vyliezť na strom. Toť predvčerom. Dočahovala som užovku stromovú, aby mi nezožrala ďalšie škorčatá… Mám rada Calvinovu knižku Stromový barón a páčilo sa mi, keď som raz kdesi čítala Jula Satinského, ako sa presúvali po bratislavských záhradách iba po stromoch. Viem si predstaviť, že by som bývala na strome. Ako decko som sa na jednom zdržovala pomerne často. Zavše ľutujem, že som zliezla dolu. Možno si niekedy na nejakom ešte hniezdo urobím.
Babi mala hniezdo na „komorných schodoch”, čo viedli do komory. V spomienkach si hocikedy prisadnem k Ilka-néne, Bežka-néne, Ilon-néne a Mihálovi, hocikedy sedíme, čakáme na Jolanku, išla nám do pivnice zobrať do sedemdecových pohárov víno. S mojimi babkami v kvietkovaných zásterkách, s tatom, ktorého, keby ste chceli stretnúť, tak už iba v nebi, s mamou, čo sa krásne smeje, s opicou Broňou, bábou Malvínou… Potom sa dovalia moje deti a musím na komorných povedať a už čit!, dosť často mlčky slúžim deťom. Takmer nikdy nie som v súlade so svojimi túžbami, a ani som nebola. Vždy som popredu a ony za mnou nestačia, alebo za nimi fučiac zaostávam. V súlade s túžbami? To by som asi vyzerala, akoby mi niekto bachol takým veľkým medovým lízatkom medzi oči, až by sa mi v nich zahmlilo, nie? Celkom neočakávane zavše príde aj to, v čo nedúfam, no a akoby sa dalo čakať, niekedy „očakávam“ aj niečo, čo by som, povedzme, nemala alebo nemusela. A inokedy je to ako s tými túžbami. Aby som však nebola nespravodlivá, toľko vecí som nezaslúžene od pána Boha dostala, že keď si zavše pofrflem, že toto alebo hento nie je podľa mojich predstáv, musím to robiť úplne potajomky, aby ma nevidel ani nepočul, lebo mám pocit, že nemám nárok chcieť viac, ako som dostala. Občas mi totiž niečo prihrá do dvora úplne celkom nezaslúžene a inokedy privrie oči, že nevidí, keď si vezmem alebo dočahujem niečo, čo by som nemusela!
Z ornamentov mám najradšej hrozno. Medzi týmito ornamentami žijem odmalička! Náš, tatuškov, a znovu náš dom na kopci Hamrštíl stojí uprostred vinohradov. Vždy ma prekvapilo, keď niekde hrozno či vinič nemali. Od malička samé vinohrady, vínna réva, hroznisko, vínčisko. Od začiatku roka, hneď od prvého či druhého januára tu ľudia lezú do viníc a strihajú, potom viažu, škrábu, stríkajú, snímajú, škrábu a škrábu; víno, to je robota, otrasná, hnusná a ťažká, viem to, trochu to poznám zblízka aj zblizulinka, hrozno a oberačky, to je dar a zaslúžený, je to ako s tým zrnkom ryže v básničke, v každom je kusisko roboty, námahy, potu, tak je to aj s tými našimi modranskými bobuľami. O mojom tatovi sa hovorilo, že sa narodil pod kĺčom, aj mňa si moja mama priniesla rovno z nemocnice do vinohradov, keď kvitli, voňala citrónovo celá dolina, keď hrozno dozrievalo, prvé sme vedeli, kde je čabana a malaga, kde už zamaká a kde bude o dva či tri dni…
Tato Vinco napísal knižku, ktorá sa volá Ornament, dosť zásadnú, si myslím, dlho nemohla vyjsť a tatko Jožo Mihalkovič, môj svokor, má tuším v Zimoviskách báseň s rovnomenným názvom. Do tretice, raz mi muž priniesol z Ameriky knižku, akýsi slovník svetových ornamentov. Napadlo mi, že podľa nej budem zdobiť na Vianoce koláče.
Tu, v Modre som zakreslená do mapy. S hroznom aj vínom si podávam paprče odmalička, vnímam ho nielen ako ornament, ale ako prirodzenú súčasť tohto chotára, svojich okršlekov, tohto kraja a vôbec aj svojho života. Okrem iného: „… pite z neho všetci…“ Hrozno mám v erbe a nielen ako ornament, takmer na všetkom, čo sa blyští, a nie je zlato, môžem oči nechať; som straka, všetko sa mi zíde, aj kukučka, všade trochu doma, no nakoniec, keby som mala spomenúť nejaký obrázok, mám rada, keď idem do Modry autom či autobusom, keď v zákrute na sekundu zazriem náš dom na kopci, a aby som nezostávala iba v Modre, v Benátkach som videla taký obrázok, Chagall, on a ona, ale ona je dolu hlavou. Zamrazilo ma, presne tak sa zavše cítim na svete. A sú aj iné obrázky! Bojím sa pána Boha, zubára, strašidiel, kostier, umrlcov, detektívok, erotických filmov, hlúpych ľudí, že budem musieť jesť vyprážaný karfiol, piť mlieko, ešte viac vtáčie mlieko, že budem chorá, stará, nevládna, že zomriem, spadnem, udriem sa, že mi raz odídu z domu deti, že sa mi scvrkne svet a budem sama, že mu budem rozumieť ešte menej, ako mu rozumiem teraz, že už nepôjdem do Francúzska, som sraľo, čo má rád noc aj ráno, keď u nás o piatej bijú zvony, všetko francúzske, maďarské a rumunské, rezance so smotanou, smotanové polievky a osúchy, kôpor, dubovské scískanice, smotanu v akejkoľvek úprave, tatove knižky, ten svet, ako si ho pamätám, hrozno, a nielen ako ornament, ríbezle ako spomienky, ornamenty aj ovocie, voňavky, krížiky aj kríže, kostoly, jasličky, modlitby, chodievam predmodlievať v Modre svätý ruženec, mám rada v rukách pátričky, dokonca mám v pláne jedny vyrobiť, z detí najviac moje, zo zvierat dalmatínca Dunča, retríverku Molicu, kocúra Krišpína, kozu Micu a všetky vtáčence, čo križujú vzduch…
Moc som si nepospala, načim bežať do práce! Prajem vám dlhé, radostné leto plné jasných noci a dobrých rozhovorov, Vaša Veve
Veronika Šikulová