Kupovať, alebo nekupovať?
Priznajme si, že v každej z nás drieme kus nákupnej maniačky alebo že si občas naordinujeme nákup módnych kúskov ako terapiu na ubolenú dušu či znížené sebavedomie. Zamysleli sme sa však niekedy nad tým, kto a kde pre nás módne handričky ušil?
Manufaktúry bez srdca
Výrobná hala, preplnená útlymi postavičkami, hrbiacimi sa nad šijacími strojmi za kopiacimi sa hŕbami džínsov, tričiek, búnd či hodvábnych kravát. Do omrzenia tie isté pohyby, ten istý strih, ten istý lem, tie isté stehy. 10, 14 nezriedka aj 22 hodín denne, šesť dní v týždni. Vysoká teplota, nedostatočné vetranie, špinavé hygienické zariadenia. Žiadne únikové východy, žiadne hasiace prístroje, o ochranných pracovných pomôckach ani nehovoriac. Namiesto toho tvrdá disciplína, hrubé slovné i fyzické zaobchádzanie, sexuálne obťažovanie a mizerný plat. Najmenej 85% pracujúcich sú ženy, často ešte v mladistvom veku. Zle sa to číta? Áno, ale to je, žiaľ, krutá realita pracovného prostredia, v ktorom sa vyrábajú hračky, elektronika, koberce, káva, čokoláda, topánky, no predovšetkým oblečenie pre drvivú väčšinu multinárodných textilných koncernov. A práve tieto továrne a manufaktúry sa označujú slovom sweatshop („svetšop“). Nejde teda o obchodík s peknými svetríkmi, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Názov je odvodený od slova sweat = pot, symbolizujúceho atmosféru, v ktorej sa deje výrobný proces.
Kto o tom vie
Všetci! Napokon, veď nejde o žiaden nový jav, prvé sweatshopy vznikli v Anglicku už v 30. rokoch 19. storočia, teda na začiatku priemyselnej revolúcie. Už vtedy sa objavili aj prvé kritiky na celý sweating-systém. No v súčasnej dobe tento fenomén nadobúda obludné rozmery. Žijeme v konzumnej spoločnosti. Obchody sú preplnené šatstvom, ktoré sa rýchlo mení podľa diktátu pani módy. A tak sme stále nútení nakupovať a nakupovať, pričom sa stáva aj to, že kým prídeme domov, ten istý kúsok odevu, ktorý sa nám v obchode zdal taký neodolateľný, stratí zrazu na svojej atraktívnosti a skončí kdesi hlboko v (už aj tak preplnenej) skrini. A pritom si neuvedomujeme, že sa nad ním hrbil niekto v Bangladéši, Indii, Pakistane alebo inej rozvojovej krajine a dostal zaň len 1 – 6% z ceny, za ktorú sme si ho my kúpili! Šok prichádza, až keď sa niečo stane. Vo sweatshopoch sa stále stávajú úrazy, samovraždy, ale aj veľké nešťastia, najmä požiare. V apríli 2013 otriaslo celým svetom zrútenie osemposchodovej továrenskej budovy Rana Plaza v bangladéšskej metropole Dháka – vyžiadalo si 1.129 obetí. Firmy síce začali pozostalým vyplácať dlhodobo finančnú kompenzáciu, ale problémy neskončili. Veď ako si inak vysvetliť prípad Rebeccy Gallagher (a mnohých jej podobných), ktorá si vlani kúpila letné kvetované šaty vo svojom obľúbenom módnom reťazci a keď si chcela preštudovať návod na pranie, medzi prišitými etiketami našla aj ručne vyšitý odkaz: forced to work exhausting hours (prinútený pracovať vyčerpávajúce hodiny) ako zúfalé volanie o pomoc…
Čo proti tomu robiť
Nedávno prišli nórske noviny Aftenposten so zaujímavým projektom Sweatshop – Deadly Fashion, v ktorom sa dve módne blogerky a jeden bloger ocitli priamo za šijacím strojom v typickom sweatshope v Kambodži. Päť 10-minútových dielov s anglickými titulkami oslovilo hlavne mladých ľudí, ktorí módou žijú, ale neuvedomujú si jej odvrátenú stránku. Projekt nielenže nabúral doterajšie životné hodnoty hlavných aktérov, ale hlavne rozpútal obrovskú mediálnu kampaň… A čo môžeme urobiť my? Predovšetkým by sme si mali, podobne ako pri nákupe potravín, lepšie všímať, čo kupujeme – niektoré značky používajú označenia: fair trade, fair wear a podobne. Ako spotrebitelia by sme si mali uvedomiť svoj vplyv a prostredníctvom kampaní na sociálnych sieťach dať najavo firmám, ktorých výrobky kupujeme, že chceme tovar, pri výrobe ktorého nedochádza k porušovaniu ľudských práv. A v neposlednom rade by sme si mohli prehodnotiť aj vlastný šatník a predtým, než si zasa pôjdeme kúpiť niečo nové na seba, by sme mali vynosiť to, čo v šatníku už máme.
Ingrid Žalneva
foto Sita