Antonín Dvořák: Boli jeho predkovia Pakistanci, alebo Kazachovia?
Rozbor DNA skladateľovho vnuka Antonína ukázal, že Dvořákovci po meči pochádzajú z Kazachstanu, alebo Pakistanu.
V mladosti vyzeral tak trochu ako čert Brumteles: mal vysokú robustnú postavu, huňatú tmavú bradu a rozložité lícne kosti, ktoré naznačovali, že by skôr malo ísť o popudlivého, bitky chtivého sedliaka, než o precitliveného neurotického umelca. Dvořák nebol ani jedno ani druhé, Toník (syn i vnuk mäsiarov z Nelahozevsi pri Prahe) mal milú a priateľskú povahu a po celý život bol vzácne vyrovnaný a spokojný. Vyučený organista sa oženil s Annou Čermákovou, i keď (podobne ako Mozart) sa najprv zamiloval do jej sestry. Manželom sa postupne narodilo deväť detí – prvé tri však zomreli ako celkom maličké. Josefka dva dni po narodení, Ruženka, keď ju rodičia nechali bez dozoru, prehltla fosfor a otrávila sa a Otík tri týždne po tragickej smrti sestry umrel na kiahne. Ďalších šesť drobcov sa však už tešilo dobrému zdraviu a Dvořákovci spolu prežili dlhé šťastné manželstvo. Pohádať sa vedeli možno len vtedy, keď si tatík Toník zapálil fajku. Anna to neznášala, a tak vzorný manžel doma presedlal na cigarety. „Vy nefajčíte?“ začína jedna anekdota pripisovaná slávnemu skladateľovi. „Tak to z vás nikdy nebude žiaden skladateľ. Kto chce komponovať hudbu, musí fajčiť!“ Okrem fajky a cigariet Antonín miloval slivkové knedle – na jedno posedenie ich dokázal do seba natlačiť rovných tridsať! Zo spomienok jeho sesternice vieme, že sa bál žien a do žiadnych milostných pletiek sa nepúšťal. Ak teda nerátame jeho celoživotnú vášeň k lokomotívam a všetkému, čo súviselo so železnicou. „Všetky svoje symfónie by som vymenil za to, keby som vynašiel lokomotívu,“ hovorieval s nadšením. Jeho hobby takmer hraničilo s posadnutosťou: viedol si presnú evidenciu všetkých vlakov z Prahy do Viedne, jeho ranné prechádzky viedli k železničnej stanici, odkiaľ kontroloval, či boli vlaky vypravené načas. Keď pobýval v zahraničí, študoval tamojšie cestovné poriadky a sám si robil plán cesty, kombinoval prestupy, zvažoval najúspornejšie časy… a vôbec sledoval všetky novinky v železničnej doprave a vyžíval sa v rozhovoroch so strojvodcami a rušňovodičmi.
V roku 1892 spolu s rodinou odcestoval na tri roky do New Yorku, aby sa tam stal riaditeľom Národného konzervatória. Dvořák dostal skvelý plat a bonus navyše: po meste premávala nadzemná električka El, takže o zábavu mal postarané. V Amerike sa skladateľovi so srdcom vidiečana veľmi cnelo za českými luhmi a hájmi, a tak práve za veľkou mlákou skomponoval svoje najslávnejšie dielo, Symfóniu č. 9 „Z Nového sveta“.
Zaujímavosť:
Hovorí sa…
… že keď 20. júla 1969 kozmická loď Apollo 11 pristála na Mesiaci, jeden z kozmonautov (Aldrin alebo Armstrong) si pred tým, ako vystúpil do vesmíru, púšťal Dvořákovu Novosvetskú.
Arthur Conan Doyle: Šesťdesiatnik zamilovaný ako tínedžer
Keď boli od seba, posielal jej zamilované listy aj dvakrát denne. Ach, miláčik, kedy ťa už zasa budem držať v náručí? Kedy uvidím tvoju sladkú tváričku? Posielam ti bozk na dobrú noc a už sa teším, ako s tebou skočím rovno do postele…
Viete, kto je autorom týchto milostných odkazov? Otcovi Sherlocka Holmesa, sirovi Arthurovi Conanovi Doyleovi na staré kolená trochu švihlo – svoju druhú manželku Jean Leckiey zbožňoval ako tínedžer, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou to bola otrasná ženská, s krutou, necitlivou povahou. Na tú doplácala hlavne spisovateľova dcéra Mary z prvého manželstva – jej matka Luisa Conan Doyle zomrela po dlhej chorobe na tuberkulózu a hoci oficiálne platí, že kým dýchala, jej manžel svoju vášeň k Jean Leckiey držal pekne na uzde, z odtajnenej korešpondencie vyplýva, že sir Arthur manželku pravdepodobne roky podvádzal. A to so všetkým, čo k tomu patrí… Hneď po svadbe nová pani domu dala jasne najavo, že mužove dve deti nie sú v ich rodine vítané. Starší chlapec študoval už na Eton College a Mary poslali proti jej vôli študovať spev do Drážďan. Keď chcela prísť na Vianoce domov, otec jej napísal, že si to neželajú. Po dvoch rokoch štúdia macocha usúdila, že z dievčaťa nič nebude a otec ju razom prestal finančne dotovať.
Sir Arthur v staršom veku okrem svojej druhej ženy podľahol i bláznovstvu zvanému špiritizmus. Áno, muž, ktorý stvoril detektíva obdareného tou najprísnejšou racionálnou dedukciou, veril, že s duchmi zomrelých sa možno spojiť na špiritistických seansách. Kvôli tomu sa dostal do sporu aj s Harrym Houdinim, najslávnejším iluzionistom a kúzelníkom tých čias (paradoxne však i zarytým odporcom špiritizmu). Obaja muži sa spriatelili a sir Arthur nadobudol presvedčenie, že Houdini je médium a ako také sa dokáže odhmotniť- a to aj napriek faktu, že sám Houdini priateľovi vysvetľoval, že praktiky rôznych ľudských médií, vrátane neho samého, sú iba šikovný trik. Celú situáciu vyostrila Jean, ktorá po sobáši v sebe náhle objavila talent pre automatické písanie (prostredníctvom neho nebožtíci posielali svojim blízkym odkazy zo záhrobia). V tranze sa spojila s Houdiniho zosnulou matkou a čuduj sa svet, pani Cecília Weiszová, Maďarka ako repa, sa svojmu synovi prihovorila v čistej angličtine, a to aj napriek tomu, že po anglicky sa nikdy v živote poriadne nenaučila! Nešťastná seansa postavila dvoch bývalých priateľov proti sebe a ich konflikt sa nepríjemne prepieral aj na verejnosti. Arthur Conan Doyle a Harry Houdini sa už nikdy viac neudobrili.
Zaujímavosť:
Mary a dedičstvo po otcovi
Keď sir Arthur v roku 1930 zomrel, Mary po ňom zdedila 2.000 libier. Autorské práva na jeho knihy zdedili jej traja nevlastní súrodenci a ich matka. V priebehu nasledujúcich rokov im priniesli rozprávkové bohatstvo. Nie však Mary.
David Herbert Lawrence: Žena je nádherná
O jeho najslávnejšom diele istý kritik napísal: „Je to jedna z najoplzlejších a najzavrhnutiahodnejších kníh, aká bola kedy napísaná.”
Dnes už táto „oplzlá pornografia“, ktorú v Británii zakázali na dlhých 30 rokov a pašované výtlačky pálili na hranici, pôsobí ako riedky odvar všetkých odtieňov sivej. Čujme teda: „Žena je nádherná, keď do nej môže muž hlboko prenikať… Milujem ťa svojím pohlavím rovnako ako svojím srdcom.“ Hlavná hrdinka Connie pozoruje milencov penis, ktorý sa mu dvíha „s úžasnou mlčanlivou silou a istotou…“ Nezabudnime, že sa píše rok 1928, keď kniha vychádza. Je o tom, ako sa jedna urodzená dáma spustí so svojím hájnikom. A poriadne si to užíva. Orgazmus, lásku, sex, rozkoš. Pekne pomaly, žiadne šup-šup, zavrieť oči a nejako tú funiacu masu nad sebou pretrpieť. Avšak pozor, autor nebol žiaden zvrhlík, žien vo svojom živote mal ako šafranu a pravdepodobne skutočne miloval iba jedinú – svoju Friedu.
Napriek tomu okolnosti jeho manželstva s Nemkou Friedou von Richthofen sú viac než pikantné. Frieda bola totiž manželkou jeho bývalého profesora, mala tri deti a o päť rokov viac ako mladý spisovateľ David Herbert Lawrence. Keď sa prik do seba zamiluje, Frieda opustí deti a so svojou novou láskou utečie do zahraničia. Milenci a neskôr už právoplatní manželia žijú na rôznych miestach, od Talianska po Nové Mexiko. Lawrence Friedu miluje, ale keď na neho príde jeden z jeho povestných záchvatov zúrivosti, manželku tlčie hlava-nehlava. „Bil ju do pŕs tak, akoby ju chcel zabiť,“ opísala šarvátku plnú modrín rodinná známa. „Do srdca, do tváre, do pŕs, trhal jej vlasy…” a o pol hodiny akoby nič sa tí dvaja dohadovali, čo bude na večeru.
Frieda spisovateľa prežila o celé štvrťstoročie a ani raz sa o ňom nezmienila krivým slovom. Po jeho smrti žila v Novom Mexiku a dokonca sa ešte raz vydala – za Angela Ravagliho. Taliansky oficier však nedal Lawrenceovým životopiscom spávať, a tak napokon na svetlo božie vyplávala odtajnená korešpondencia Friedy s jej matkou. Z nej vyplýva, že Frieda si s talianskym švihákom začala aférku päť rokov predtým, ako D. H. Lawrence ako 45-ročný umrel na tuberkulózu. Po jeho smrti Ravagli opustil svoju ženu a tri deti a presťahoval sa za Friedou na ranč do Nového Mexika. O dvadsať rokov neskôr sa konala svadba, to už Frieda mala vyše sedemdesiat a Ravagliho si vraj zobrala čisto z pragmatických dôvodov – aby získal americké občianstvo. Žila ešte 6 rokov – s Ravaglim po boku… Lawrenceov životopisec John Worthen tvrdí, že spisovateľ o manželkinom pomere s Ravaglim vedel, a to ho inšpirovala k napísaniu svojho najslávnejšieho diela Milenec lady Chatterleyovej. Chorobou zoslabnutý, frustrovaný z faktu, že už nezvláda sexuálne uspokojovať svoju ženu (podobne ako barón Chatterley), tak napísal príbeh ako poctu Friede i ako náhradu za ich posteľné radovánky – uvedomujúc si, že ich láske je koniec.
Zaujímavosť:
Riadny kvietok
Už počas manželstva s prvým mužom Frieda vraj mala niekoľko milencov. Riadila sa heslom „Nič nepotláčať!” ktoré hlásal jej známy – rakúsky psychoanalytik Otto Gross. D. H. Lawrence zasa veril v oslobodzujúcu silu lásky a návrat človeka k prírode a všetkému prirodzenému (a teda telesnému), a tak si tí dvaja skvele rozumeli. Láska je sex a vášeň… ako sám hovorí – niečo, za čo by sa ľudia nemali hanbiť, ale niečo vzácne.
Simonetta Zalová
foto archív