Hovorí sa, že kto hľadí na more, neustále na niečo čaká. Rodáčka z Košíc Dana Coffre Zlamal sa rozhodla viac nečakať. S manželom zbalili svoje dve deti v predškolskom veku, vymenili parížsky byt za plachetnicu Sofia a vydali sa na ročnú plavbu z Francúzska cez šíry Atlantik až na Bermudy a späť. Skákali do vody za delfínmi a korytnačkami, spoznávali odľahlé ostrovy dýchajúce exotikou aj tie, ktoré neobýva živá ľudská duša a s vetrom vo vlasoch aj v plachtách zbierali zážitky, aké im nesprostredkujú žiadne učebnice. Z ciest vznikol blog Námornícky denník, v ktorom Dana dokazuje, že plachtenie je skutočne pre každého, kto po ňom túži. Bon voyage!
Zanietený francúzsky námorník Bernard Moitessier vyhlásil, že loď nie je prostriedok na dosiahnutie cieľa, je to sloboda. Čo pre vás znamená plachtenie?
Plachtenie mi dáva presne ten pocit slobody. Ráno sa zobudíte a môžete byť zakotvení pri neobývanom ostrove v Karibiku alebo pri prímorskom meste, akým je napríklad Lisabon. Ak chcete, pokojne aj každý deň inde.
Vydať sa na ročnú plavbu cez Atlantik chce istú dávku odvahy. Mali ste vždy dobrodružnú povahu?
Niekto ma možno za dobrodruha považuje, ja som sa takto ale nikdy nevnímala. Rada spoznávam nové veci, nebojím sa ich a ak áno, o to viac sa ich snažím spoznať. A milujem cestovanie – keď ide do hĺbky, najmä keď v danej krajine žijem, hoci je to len letmé pohladenie niečoho nového, nahliadnutie do inej reality. Mesiac pred osemnástkou som odišla na štvormesačnú stáž do talianskeho Bergama. Už pred jej skončením mi bolo jasné, že sa tam musím čo najskôr vrátiť. Doma z toho zo začiatku nadšení neboli, ale ja som v tom mala jasno. Žila som tam tri roky, potom som sa na ďalšie tri roky presunula do Prahy a odtiaľ zasa do Talianska, do Milána. Tam som spoznala svojho manžela Bruna, a tak sme sa sťahovali do Paríža, až kým neprišla naša námornícka výprava.
Mnoho ľudí sa k námorníctvu priblíži, asi len keď v lete zo skrine vytiahne pásikavé tričko – je náročné naučiť sa navigovať plachetnicu?
Presne tak to bolo pred niekoľkými rokmi aj u mňa (smiech). Náročné môže byť pre každého niečo iné, ale ak v tom máte záľubu, všetko sa dá. Záleží aj od pozície na lodi – kapitán stačí jeden, posádka teoreticky nemusí vedieť vôbec nič. Teoreticky. Čím viac toho ale vie, tým je väčšou pomocou či dokonca náhradou kapitána. Najdôležitejšie je asi vedieť reagovať v prípade núdze. Byť oboznámený, kam volať a ako, vedieť, čo robiť, keď niekto spadne cez palubu, prípadne tušiť aspoň základy narábania s loďou, ak by sa kapitánovi niečo stalo.
Kde a ako ste sa to naučili vy?
Mnohé veci som si čítala sama a keď som tomu ako-tak rozumela, pýtala som sa manžela na „dovysvetlenie“ alebo názornú ukážku. Najväčšou školou je ale prax. Až keď som bola donútená skákať z lode na mólo a priväzovať ju, naučila som sa naozaj, ako to robiť. Môžete si skúšať uzly aj doma na lane, ale priviazať dvanásť ton lode je predsa len trošičku rozdiel. Keď kotvíte prvý raz, je to iné, než keď to robíte po 250-ty raz a takto je to vo všetkom, s plachtami či riadením. Netrúfam si však povedať, že viem navigovať. Dokážem bez problémov nahradiť manžela, keď si potrebuje oddýchnuť, sama by som sa však na more len tak nevydala.
K plachetniciam ste sa dostali cez manžela, ale ako to bolo s ním?
Manžel sa k plachteniu dostal už ako dvanásťročný na Korzike a neskôr v Bretónsku. Najprv to skúšali s bratom na dedovej malej plachetnici, neskôr chodili do rôznych jachtárskych škôl. Vo Francúzsku je ich neúrekom.
Ako ste sa s manželom našli?
Pred dvanástimi rokmi v Miláne sme pracovali pre rovnakú firmu. Robili sme spolu len šesť mesiacov, on sa potom vrátil do Francúzska. Stretli sme sa po dvoch rokoch na večeri, ktorú zorganizoval pre svoj bývalý tím a pozval na ňu aj mňa. Tam to zrejme prvýkrát zaiskrilo, pretože sme si od ďalšieho dňa začali písať a už neprestali.
A jedného dňa ste si kúpili plachetnicu a vydali sa na šíry oceán…
Chvíľku sme fungovali na diaľku a vídali sa cez víkendy, neskôr sme sa rozhodli spolu žiť, a to vo Francúzsku. Nebola som si istá, či sa mi chce odznova prechádzať učením sa nového jazyka a začínať v cudzej krajine od nuly, no nakoniec som sa rozhodla. Začiatky boli všelijaké, francúzština sa na mňa ani zďaleka nelepila tak rýchlo, ako v prípade taliančiny, ale prežila som to. Plachtili sme na plachetniciach požičaných od bretónskych kamarátov. Po narodení syna sa nám naskytla príležitosť odkúpiť malú plachetnicu za výbornú cenu. Potrebovala síce množstvo opráv, no plachtili sme na nej väčšinu letných dovoleniek.
Ako sa zrodila myšlienka preplaviť Atlantik?
Manžel ju nosil v hlave evidentne už dávno, čo som vôbec netušila. Nebol to taký sen, ktorý si chcete splniť. Skôr taký, o ktorom čítate, v myšlienkach ho prežívate, ale ani vám nenapadne, že ho uskutočníte. Keďže sme mali v pláne sťahovať sa mimo Francúzska, navrhla som, aby sme si urobili dlhšiu dovolenku, než začneme znova pracovať. Premýšľali sme nad Južnou Amerikou, rôznymi časťami Ázie, až sme si povedali, že ju strávime trojmesačným plachtením po Stredomorí. V jeden večer, keď sme znovu preberali detaily, manžel zo žartu povedal: „A prečo nepreplavíme rovno Atlantik?“ Pozerala som na neho trocha nechápavo, tak mi behom dvoch minút vysvetlil svoj plán a moja reakcia bola: „Jasné, prečo nie.“ Celý večer sme sa tešili ako malé deti a začali plánovať cestu. Bola som nadšená. Lenže, ako sa vraví, ráno múdrejšie večera. Keď sme sa prebudili, prišlo nám to príliš komplikované. Čo ak niekto ochorie uprostred Atlantiku, týždeň od pevniny? Čo ak sa niečo pokazí? Čo ak to bude pre všetkých príliš dlhé? Rok na takej malej plachetnici bude náročný… A tak sme ten nápad nechali plávať a pokračovali v plánovaní Stredomoria. Ale tá myšlienka tam zostala a zaberala v mojej hlave stále viac a viac miesta. Začala som nachádzať odpovede a riešenia na všetky otázky a obavy, až idea nadobudla jasný plán.
Čím ste sa s manželom živili, kým ste takto radikálne zmenili životný štýl?
Posledné roky sme podnikali hlavne vo svete action športu, obzvlášť motocrossu. Ocitli sme sa v situácii, keď si projekt žiadal viac investícií a času, než sme mali, a tak sme sa rozhodli skončiť skôr, ako by bolo neskoro. Chceli sme tiež znížiť náklady na život, ktoré boli v Paríži privysoké. Nič sme dohodnuté nemali, všetko sme len zvažovali, sledovali trh práce na rôznych miestach a ako najlepšia možnosť sa nám javila Praha. Medzitým sa rodila myšlienka plavby. Veci sme na rok odložili do skladu a vyplávali.
Podobná plavba, navyše s dvomi deťmi v predškolskom veku, si vyžaduje precízne plánovanie. Čo bolo na ňom najťažšie?
Na plánovaní asi nič. Bolo toho síce skutočne dosť, ale bola to súčasť celej cesty a možno pocitovo aj jedna z najkrajších, pretože to nadšenie bolo neopísateľné. Najťažšie bolo rozhodnúť sa. Len čo rozhodnutie padlo, všetko sa zbehlo neuveriteľne rýchlo. Začali sme nákupom máp, navigačných kníh a programov, kalkuláciou trasy, kontrolou štatistík, výberom plachetnice, plánovaním všetkých opráv a úprav, ktoré bolo potrebné vykonať. Ďalšou dôležitou súčasťou príprav boli kurz prvej pomoci a pomoci v izolovaných situáciách. K tomu patrila aj dôsledná príprava lekárničky v spolupráci s naším pediatrom a všeobecným lekárom na základe odporúčaní Francúzskej republiky pre plavbu nad 200 míľ od pevniny.
Ako vyzerá kurz pomoci v izolovaných situáciách?
Je to hlavne o príprave „kufríka prežitia“ a o lekciách, ako ošetriť, prípadne zašiť rany, ako zafixovať zlomeniny, kam pichnúť injekciu v prípade anafylaktického šoku a podobne. Potrebovali sme vyraziť skôr, než bol kurz naplánovaný, a tak som bola nakoniec samouk. Nakúpila som si knižky a videá, po kurze prvej pomoci to už išlo oveľa ľahšie.
Ako ste sa stravovali? Kde ste si dopĺňali potraviny?
V miestnych potravinách, malých supermarketoch alebo na trhoch. Niekedy nám domáci predali, čo vypestovali alebo ulovili. Jedávali sme najčastejšie cestoviny a rizotá na rôzne spôsoby. Ak nám miestny rybár ponúkol homára, neváhali sme. Nesmela nám chýbať čerstvá zelenina či ovocie. Radi sme si dopriali aj grilovačku alebo opekačku na pláži. Zásoby sme si robili priebežne. Keď sme prechádzali cez Atlantik z Kapverd na Barbados, plavba nám trvala takmer 14 dní. Zásoby sme si vtedy zorganizovali tak, aby sme mali stále čerstvé ovocie aj zeleninu. Všetko sme nakúpili v rôznom stupni zrelosti. Najprv sa jedli zrelé potraviny a zvyšok postupne dozrieval.
Čo ste robievali v noci?
V noci sme sa pri dlhých plavbách plavili, keďže kotviť v päťtisíc metrovej hĺbke je nemožné. Prechody boli rôzne dlhé, mali sme niekoľko týždňových plavieb, dve dvojtýždňové a viacero párdňových. Pri pevnine sme sa v prístavoch zdržiavali minimálne, väčšinou len kvôli opravám. Inak sme skoro stále kotvili.
Živly, búrky, počasie… čo vás počas plavby zaskočilo?
Našťastie sme počas celého roka nemuseli čeliť žiadnej nebezpečnej situácii, zopár náročných sa však naskytlo. Jedna hneď po tom, ako sme vyrazili z francúzskeho Benodetu do španielskeho mestečka Coruña. More bolo náročné, podvedomý stres zrejme tiež zohral svoju rolu a ja som po prvý raz zažila, čo je to morská choroba. Prvých pár hodín sa mi ju darilo zvládať, x-krát skončil obsah žalúdka cez palubu, ale dokázala som fungovať na mojej „šichte“, zatiaľ čo zvyšok posádky spal. Zvracanie ale neustávalo. Ďalších pár hodín nasledovala rodinná idylka na pravej strane plachetnice, kde sa deti z manželom kochali nad krásou delfínov, na tej ľavej som zasa ja zanechávala moje zvyšky aj psychické zdravie, a tak som si radšej šla oddýchnuť do kabíny. Vzápätí chytili morskú chorobu deti, zrejme na znak spolupatričnosti. Medzitým nám vypadli všetky palubné prístroje, zrazu nefungovalo GPS, autopilot, nič a my sme netušili, prečo. Čakala nás asi najdlhšia noc, manžel to vonku zvládol úžasne. Ráno sme začali nový deň plní energie a pokračovali v tejto štvordňovej plavbe v oblasti známej ako Peklo pre námorníkov. Biskajský záliv veru ostal verný svojej povesti.
Plavili ste sa s dvojročnou dcérou a päťročným synom. Ako trávili čas?
Deti boli neuveriteľné. Na plavbu sa veľmi tešili a zbalili pol detskej izby už niekoľko mesiacov pred odchodom. Na lodi sa pohybovali, akoby tam žili odjakživa. Čím viac bola naklonená, tým väčšiu zábavu mali. Šmýkali sa z jednej strany na druhú a súťažili, kto sa prvý dostane na druhú stranu „do kopca“. Aby sa nestalo, že niekto spadne cez palubu, pozdĺž celej lode sme mali postroje a boli sme neustále istení, s výnimkou úplného bezvetria a času v kabíne. Ani na dlhých plavbách sa nesťažovali, že im je dlho. Pozorovali delfíny, chytali ryby, hrali sa s hračkami či plastelínou, maľovali si, čítali alebo pozerali rozprávku. Na každom mieste sme spoznávali okolie. Chodili sme do hôr, na sopky, do jaskýň, na okolité ostrovy a do prírodných rezervácií. Alexisa najviac bavilo objavovanie podmorských živočíchov, potom si ich vyhľadával v knihách, aby zistil, čo to vlastne videl. Poznal po mene skoro všetky tropické živočíchy, ak som si niektorým nebola istá, spýtala som sa jeho (smiech). Boli sme si zaplávať na otvorenom mori s delfínmi, vyskúšal si aj potápanie s prístrojom. Deťom sa najviac páčilo plávanie s korytnačkami, leguány a veľryby.
Sprostredkovali ste im zážitky, aké by v škole nikdy nezískali…
Čas s deťmi je nenahraditeľný a chceli sme ho stráviť tak, ako je to pre nás dôležité. S nimi, voľne, spoznávaním iných kultúr, krajín, učením ich zodpovednosti inde, než len medzi stenami inštitučných zariadení a domácimi, dobre mienenými radami. Príkladom, že nie vždy všetko ide tak, ako si predstavujeme, ale stále možno nachádzať spôsoby, ako žiť šťastne a plniť si sny. Poukázaním na hodnoty, na ktoré sme v meste možno trocha pozabudli, ako napríklad hodnota vody (v meste nám voda nikdy nechýba, zato na lodi je jej množstvo veľmi obmedzené) či energie, v našom prípade vetra, ktorého správnym využitím môžeme precestovať svet. Rovnako aj energie zo solárnych panelov. Ak je zamračené či večer, energie je málo a je potrebné ňou šetriť. Posolstvo, ktoré by sme našim deťom chceli odovzdať, nie je „žite v chudobe“. Skôr by to malo byť niečo ako „žite triezvo“.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Dany Coffre Zlamal
Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2019)