Všetci ju poznáme najmä z televíznej obrazovky, aktuálne aj ako jednu z trojice Čiernych vdov, ktoré svoje travičské umenie rozohrali v seriáli z produkcie českej televízie Prima (a nebolo to jej prvé ani posledné herecké hosťovanie u našich západných susedov), kto však chce spoznať pravú podstatu jej umeleckého kumštu, preniknúť až do štruktúry jej DNA, ten nech sa vyberie do divadla Red Cat Cabaret. Jej divadla. Lebo Lucia Siposová je nielen herečka, speváčka, tanečníčka, scenáristka (filmu Tigre v meste) autorka dvoch kníh o svojom alter egu Anči Pagáčovej, ale aj šéfka divadla, aké u nás na Slovensku nemá obdobu.
1. Patrí kabaret k starej, alebo novej Bratislave?
Bratislava mala svoj kabaret, myslím, v 30. rokoch, a potom až Tatra kabaret v rokoch päťdesiatych. Veľa som to neštudovala. Išla som na to intuitívne, inšpirovaná filmami a skúsenosťami zo sveta. Kabaret je vo všeobecnosti divadelný žáner, ktorý spája hudbu, tanec, spev, ale aj poéziu či prózu. Typické je, že má svojho kabaretiéra, ktorý prepája jednotlivé zložky. Ale čím sa v prvom rade kabaret líši od divadla, je priestor. Kabarety sa predvádzali v hostincoch, dnes v nočných podnikoch, kde sa popíja a hostia sa môžu zapájať do show. Je to trošku taký underground. Kabaret komunikuje priamo s divákom, laškuje s ním, zasahuje do odvážnych tém, provokuje aj rozosmieva. To ma na tom lákalo, že je to živočíšne, nevypočítateľné, neopakovateľné, stále iné. Kabaret je široký pojem, aký si ho urobíte, taký bude. Ja a môj spolutvorca a režisér Vašo Púčik ho tiež robíme po svojom. Inšpirujú nás aj staré dobré časy, snažíme sa divákov preniesť do iného časopriestoru, ale samotné show sú svojim spracovaním moderné, dynamické, občas možno aj šokujúce, ale inak estetické, bohaté vizuálne aj obsahovo. Nie je bežné nájsť vo svete taký podnik, ako máme my. Je to malý zázrak v našej novej Bratislave.
2. Sídlite na Obchodnej ulici, kedysi hlavnej obchodnej tepne mesta. Dodnes je táto ulica fenomén, dokonca o nej, resp. o jej výkladoch a ako sa menili v čase, fotograf Ľubo Stacho vydal knižku…
Tú knihu mám a najvtipnejšie je, že na titulnej strane je fotka, kde sa moja babka pozerá z okna. Tak to sme skoro odpadli! To je dôkaz, že som dokonca vyrastala na Obchodnej, teda trávila tam víkendy u babky. Je to ulica môjho detstva. A som šťastná, že som sa tam po rokoch vrátila, robí mi to dobre.
3. Keď poviete, že ste kabaretiérka, čo si pod tým ľudia konkrétne predstavujú? Striptíz, kankán či údernú satiru na spôsob Milana Markoviča a jeho pánov bratov?
Každý niečo iné. Treba to zažiť, lebo sa to ťažko vysvetľuje. Naša intelektuálna obec si zväčša myslí, že tam pod zemou robíme nejaké trápne číselká, malé divadielko, a potom príde aj kúzelník. Je to presne naopak, robíme veľké veci v malom priestore. Je to vlastne luxus. Už prišli aj takí, čo si mysleli, že sme striptízový klub, ale veľmi rýchlo odišli. Naše show sú zmyselné a majú jemne erotický nádych, ale ani náhodou to nie je nič vulgárne. Niekedy sa ľudia idú aj popukať od smiechu ako voľakedy na Milanovi Markovičovi, ktorý bol, mimochodom, mojou inšpiráciou. V puberte som chodila na všetky jeho vystúpenia, bola som jeho veľká fanúšička a myslím, že som aj podvedome pochytila niektoré jeho improvizačné taktiky. Ale politickú satiru nerobíme, ľudia si u nás chcú od podobných vecí oddýchnuť. A v niektorých momentoch našich predstavení vám dokonca môže vyjsť aj slza. Je to naozaj veľmi kompaktné, originálne. Dotýka sa to ľudí. Nie je to povrchné.
4. V médiách sa na tému Red Cat Cabaretu skloňujú výrazy ako „len pre odvážnych“, predstavenia sa označujú za „provokatívne a dráždivé“, témy „háklivé“ či dokonca „na hrane“, hovorí sa o vás ako o „sociálnom experimente“ a nechýbajú ani „šokovaní či vystrašení diváci“. Čo to všetko znamená?
A čo tak komentáre, ktoré ľudia, čo už u nás boli, postujú na sociálnych sieťach? „Úžasný zážitok“, „Naozaj parádny klub na úrovni“, „Fantastická atmosféra“, „Neuveriteľné miesto. Takto to vyzerá, ak niekto robí s láskou a profesionalitou to, čo ho baví. Od barmana až po umelcov”, „Konečne niečo svetové v našej malej Bratislave”. Sme len úprimní a neberieme sa moc vážne (smiech). Beriete sa vážne vy? Príďte to zistiť. Aktuálne hráme 11 show a každá je iná. Naši hostia a plný klub hovoria za nás.
5. Je naše publikum pripravené na takýto druh divadla?
Red Cat je malý klubík, nie je to, ako zaplniť SND. Na Slovensku je kopec ľudí, ktorí toho už veľa videli a zažili a hľadajú niečo iné. Nemusí to sadnúť každému, to je jasné. To by hádam ani nebolo dobré, to by sme boli mainstream. Ale sú ľudia, ktorí normálne ožili, keď nás objavili a sú u nás pomaly každý týždeň. Výhodou je, že každé predstavenie je vždy trochu iné. Hráme sa s tým, takže nikdy u nás nezažijete dvakrát to isté. A chodia ľudia z celého Slovenska aj Čiech. Dokonca aj z celého sveta. Takže zdá sa, že sú na to pripravení.
6. Zažili ste nejakú „mocnú“ reakciu, keď sa divák pod vplyvom zážitku z vašej show konfrontoval sám so sebou?
Na Multicolor show sme zažili veľmi dojemné situácie, kde sa hostia otvorili, ale aj ošemetné momenty. Je to predstavenie na tému cudzincov žijúcich u nás. V podstate si tam robíme srandu zo všetkých národností a z ľudskej malosti, vrátane tej našej. Najkontroverznejšie je predstavenie Backstage, ktoré už vypálilo úžasne, ale aj katastroficky. To je taký náš experiment, aké si to diváci urobia, také to bude. Ak je vo vás jed, vyjde z vás von. Ak radosť, môže to byť veľmi vtipný večer. A, samozrejme, kombinácia energií v sále. Raz sa nám tam skoro diváci pobili, inokedy bol z toho neuveriteľný absurdný žúr, kde sa celé hľadisko zoznámilo a debatilo. Surrealizmus. Ale nech to dopadlo akokoľvek, myslím, že na to nikto nezabudne.
7. Koľko kabaretov po svete ste museli navštíviť, aby ste objavili ten svoj?
Zistila som, že už nie je vo svete veľa kabaretov. Iba ak striptíz. Možno sem-tam nejaká turistická fraška ako Moulin Rouge alebo ázijské kabarety, kde spievajú všetci na playback a tvária sa dôležito. Je to smiešne. Prichádzala som skôr na to, čo nechcem robiť. V New Yorku som poznala dosť performerov, tanečníkov, rôznych týpkov z undergroundového umeleckého sveta, často som chodila na ich predstavenia, to malo šťavu. Určite ma to najviac oslovilo, ale vedela som, že to nebude stačiť. Chcela som chytiť ľudí za srdce, nebyť len bizarný, ale aj blízky klub publiku, skombinovať viacero vecí. Neujasnila som si nič, až kým sme vyslovene nezačali vystupovať a testovať to. Tvoríme spoločne s Vaškom, sme na seba napojení, stačí nám pár slov, aby sme si porozumeli. Myslím, že už máme svoj rukopis.
8. Ako by ste definovali „pokleslú“ zábavu?
Neviem, to je taká, keď sa človek opije? (smiech) Viete, nech sa každý zabáva, ako chce a ako vie, pokiaľ pritom nikomu neubližuje. Vadí mi však, keď napríklad televízia podceňuje diváka, podsúva mu primitívnosti a trápnosti s vysvetlením, že to divák chce. S tým nesúhlasím.
9. Keď sa povie kráľovná burlesky, najskôr si predstavíme Američanku Ditu von Teese, ladne sa vlniacu v obrovskom pohári na šampanské. Máte aj vy takéto svoje kráľovné v kabarete?
Nadšenci burlesky už vytvorili naozaj peknú komunitu po celom svete. Funguje to, je to sexi, veselé, nápadité a slobodné. Spolupracujeme s dievčatami z Bratislava Burlesque, sú súčasťou takmer každej našej show, a všetky ich môžete u nás vidieť v NeferNefer&Burlesque show, v krásnych kostýmoch, ako sa pohybujú do výbornej hudby.
10. Naše postoje k inakosti – zlepšujú sa, alebo zhoršujú?
Mám pocit, že s výmenou generácie sa to prirodzene zlepšuje. Otvoril sa nám svet, my svetu, ľudia sa už toľko neskrývajú, prejavujú sa na sociálnych sieťach, v médiách… nedá sa pred tým uniknúť. Dôležité je nejsť do extrémov. Blbci sa nájdu aj medzi konzervatívcami, aj medzi liberálmi. Sme len ľudia. Keď sa niekto príliš zaoberá takýmito vecami, vždy si poviem, že asi sa nudí, nemá čo iné riešiť… Svet je farebný a stačí to len prijať.
Simonetta Zalová
foto Gabina Weissová
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v májovom čísle MIAU (2019)