Nie, predstaviteľ distingvovaného detektíva s röntgenovými očami, ktorému neunikne ani ten najprešibanejší zločinec, nie je pôvodom Francúz, ba ani Belgičan, ale rodený Londýnčan a k svojej britskej príslušnosti sa hrdo hlási. Vo svojej vlasti patrí k váženým divadelným hercom a jeho domovskou scénou bola dlhé roky Kráľovská shakespearovská spoločnosť. Svetový úspech mu však priniesla hlavne postava belgického súkromného očka Hercula Poirota, ktorá sa zrodila z pera anglickej kráľovnej detektívok, Agathy Christie.
Čo na tom uhladenom pánkovi s fičúrskymi fúzikmi a zaobleným bruškom stále vidíme? Veď, povedzme si rovno, žiadny romantický dobyvateľ ženských sŕdc to nie je! Čo teda? Že by to bolo preto, že sa rady vraciame do čias, keď boli muži gavalieri a ženy sa v ich spoločnosti cítili obdivované? David Suchet v tom má jasno. Vo svojej autobiografickej knihe Za objektívom na dôkaz tejto domnienky spomína príhodu s reportérkou, ktorá sa k postave belgického detektíva stavala ležérne skepticky. „Viete,“ prehlásila, „v dnešných časoch už ženy neletia na takýto typ muža.“ David sa zdržal komentára, správal sa k nej zvlášť pozorne, akoby tak činil sám Poirot a cynizmus mladej dámy sa z minúty na minútu rozplynul. Lebo – vie to David Suchet a vedela to aj Agatha Christie – na nás, ženy, budú zdvorilosť a úcta stále zaberať. A keď sa k tomu pridá štipka anglickej galantnosti a francúzskeho šarmu, sme tam, kde nás chceli mať…
Ruský sendvič
Hoci David Suchet do svojho anglického slovníka belgického detektíva so šarmantnou noblesou vnášal francúzske slovíčka a mohlo by sa zdať, že má jazyk krajiny galského kohúta v malíčku, v jeho rodokmeni nájdeme akurát anglické, ruské a židovské korene. Jeho starí otcovia ako z otcovej, tak aj z matkinej strany pochádzali z dnešnej Litvy (ktorá mala dejiny spojené s Poľskom i Ruskom) a obaja boli židovského pôvodu. Predkovia otca emigrovali do Juhoafrickej republiky, matkini sa usadili v Anglicku. David svoj pôvod komentuje žartovne: „Nakoľko pochádzam čiastočne z ruskej Litvy a čiastočne zo Sandwichu v Kente, som vlastne taký – ruský sendvič…“
Talent na herectvo má po starej mame, ktorá, kým sa nevydala, vystupovala v kabarete a bola jeho prvou učiteľkou herectva. V kuchyni, počas varenia, opásaná zásterou, ho zaúčala do tajov tohto povolania. Tancovala, spievala a David ju očarene sledoval. Starých rodičov si užil viac ako rodičov. Otca celkom vyťažila profesia gynekológa a mama mala plné ruky práce s domácnosťou a tromi deťmi. Okrem Davida sa starala o staršieho Johna a mladšieho Petra. David bol veľmi naviazaný na svoju rodinu, snáď aj preto, lebo od útleho detstva aj s bratom Johnom študovali na internátnych chlapčenských školách a domov chodievali len málokedy.
Kniha Za objektívom štedro ilustrovaná fotografiami mala byť pôvodne len svedectvom o jeho svete z pohľadu fotografa. No počas výberu fotiek sa autor rozspomínal a rozpísal. Lásku k fotografovaniu zdedil po starom otcovi Jimmym z maminej strany, známom a renomovanom reportážnom fotografovi, ktorý sa preslávil napríklad fotkou budúceho nástupcu na anglický trón Eduarda VIII. a Wallis Simpson pri poháriku v bare. Bol to on, kto ho naučil narábať s fotoaparátom a zdôrazňoval, že najdôležitejším článkom pri fotení je oko fotografa. Ako šiel čas, tak si David čoraz viac uvedomoval, ako to vlastne starý otec myslel a fotoaparát sa stal súčasťou jeho každodennej výbavy. Nosí ho všade so sebou a hoci používa už digitálny aparát, v starej Leice má stále založený film. Najradšej fotí momentky a hlavne hereckých kolegov v nestrážených momentoch, keď sú sami sebou. „Nerobím fotografie preto, aby som ich niekomu ukazoval. Fotoaparát je mojím maliarskym štetcom, nástrojom na zachytenie emócie a fotografovanie je maľovanie svetlom.“ Sám sa nepovažuje za profesionálneho fotografa, prosto len fotí. a tým vyjadruje svoj pohľad na svet. „Som vizuálny typ. Keď vojdem do pracovne a vidím tam neporiadok, cítim chaos aj vo svojom vnútri. A keď sa mám dať do práce – študovať postavu, nemôžem sa do toho pustiť skôr, kým ten neporiadok nepoupratujem a nezačnem s celkom čistým stolom. Hlboko v duši musím cítiť pokoj a poriadok. Len vtedy sa dokážem sústrediť a dostať zo seba to najlepšie.“ Vo svojej knihe s trochou nostalgie spomína aj na zaneprázdneného otca. Jack Suchet emigroval začiatkom 30. rokov z Juhoafrickej republiky do Londýna a kariéru gynekológa rozbehol v nemocnici St. Mary´s, kde sa narodila väčšina potomkov kráľovskej rodiny. V istom čase dokonca sekundoval doktorovi Alexandrovi Flemingovi, objaviteľovi penicilínu.
Konformista či bohém
David mal iba osem rokov, keď nastúpil na internátnu školu v Birchingtone v grófstve Kent a vôbec sa mu tam nepáčilo. Ako tvrdí, bolo to najnešťastnejšie obdobie jeho života. Z duše školu nenávidel. Vládol tam prísny viktoriánsky režim a učitelia chceli vychovať zo svojich zverencov nebojácnych otužilcov. Na noc vypínali kúrenie, decká mrzli pod perinami a na vode v pohároch sa do rána vytvárali prstence z ľadu. Tiež sa museli v každom ročnom období kúpať v mori a keď kráčali do studených vĺn Severného mora, ani na chvíľu sa nesmeli zastaviť. Takisto mali zakázané sladkosti a ak nejakú tú maškrtu, ktorú deťom rodičia doniesli, objavili, dostali trstenicou. „Disciplína internátnej školy ma ovplyvnila na celý život. Samozrejme, že mi nezabránila vyvádzať detské huncútstva a asi preto sa vo mne aj dnes bije konformista, ktorý robí to, čo sa má, s bohémom, ktorý nerešpektuje konvencie. Som usporiadaný občan a nespútaný rebel zároveň.“
Prvýkrát sa na divadelných doskách objavil na škole v predstavení Alenka za zrkadlom a hral – ustricu. Mal vpochodovať na javisko chrbtom k hľadisku, aby bolo vidieť lastúru, ale natoľko sa tešil, že uvidí po dlhom čase svojich rodičov, že neposlúchol a vošiel opačne, čelom vpred.
Po krušných rokoch v Birchingtone pokračoval v štúdiu na škole Wellington v Somersete na juhozápade Anglicka. V tom čase síce nijako zvlášť nevynikal v klasických školských predmetoch, zato mu šli veľmi dobre športy: kriket a ragby. Kým na predchádzajúcej škole sa mu vďaka prísnemu režimu podarilo vypestovať si malý komplex menejcennosti, tu vďaka športovým úspechom nadobudol stratené sebavedomie. A to mu pomohlo aj k prvým hereckým krôčikom. Po úspechu školského predstavenia Macbeth sa prihlásil do Národného divadla mládeže, kde zotrval dva roky. Začal uvažovať, čo so sebou a rozmýšľal aj o povolaní dokumentaristu. Chcel stáť za kamerou, lebo rád fotografoval a pozoroval ľudí. To mu zostalo. „Ľudia ma fascinujú. Mám rád rozhovory medzi štyrmi očami, davy mi vadia a na veľké večierky si nepotrpím. Počínam si analyticky, ale v prvom rade som pozorovateľ.“ Nakoniec sa rozhodol pre herectvo a Londýnska akadémia hudby a dramatického umenia (LAMDA) bola jeho alma mater.
Krst ohňom
Keď doma oznámil, že sa možno stane hercom, konzervatívny otec túto správu prijal bez nadšenia, ale mama jasala. Lebo ona (i jej mama) tiež koketovala s herectvom, no nikdy nemala toľko guráže, aby svoj sen zrealizovala. David sa však stále tak trochu hľadal. V ranej mladosti totiž v sebe okrem hereckého objavil aj hudobný talent a učarovali mu bicie. S bratom Johnom chodievali do londýnskeho džezového klubu na Oxford Street. Keď nie ináč, tak aspoň bubnoval prstami o stôl, až si ho všimli známi džezmeni Acker Bilk a Kenny Ball a dali mu šancu, aby občas zaskočil na koncertoch ako náhradný bubeník. „Mám pre rytmus cit a keď počúvam hudbu – moderný alebo tradičný džez – vnímam len bicie a klarinet…“ A s tým klarinetom to bolo takto. Raz cestou autom do divadla začul v rádiu Mozartov koncert pre klarinet a tak ho dojal, že musel zastaviť a so slzami v očiach dopočúval skladbu do konca. Mal už síce okolo štyridsať rokov, ale pociťoval neodolateľnú chuť naučiť sa hrať na klarinete. Učiteľ, ktorého si vybral, mal pochybnosti a opatrne sa ho spýtal, či s tým rozhodnutím neotáľal až príliš dlho, ale nakoniec ho David presvedčil. A dnes si s manželkou Sheilou len tak pre radosť zahrajú. Ona na klavíri, on na klarinete a dokonca si strihne aj Mozartov koncert…
Nástrahy Hollywoodu
Prvý angažmán získal v divadle Gateway v Chesteri, ktoré v tom čase patrilo k najmodernejším a on si považoval za česť stať sa jeho členom. Avšak najdôležitejším medzníkom v jeho hereckej kariére bol angažmán v Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti, kde zotrval trinásť rokov. Tu prežil aj svoj krst ohňom. Hneď po nástupe sa jeho herecký kolega zranil a keďže všetci herci sa tvárili, že sú veľmi zaneprázdnení, voľba padla na mladého Sucheta. V šibenične krátkom čase sa musel naučiť jeho štyri roly, nespával, ale zvládol ich so cťou. Prekvapil, získal si v krátkom čase renomé, dokonca sa mu ako hereckému uchu, čo sa bežne nestávalo, ušla privilegovaná šatňa, ktorá slúžila len najväčším divadelným esám.
Počas hereckej kariéry mal možnosť stvárniť desiatky postáv, ale režiséri ho obsadzovali skôr do úloh s komplikovaným duševným svetom, ako do postáv romantických milovníkov. Nuž, asi vedeli, prečo… S odstupom času David skonštatoval, že mu sedeli najmä postavy outsiderov. „Vo svojej rodnej krajine a aj vo svojom povolaní som sa dlho cítil tak trochu ako cudzinec. Bolo to možno kvôli môjmu pôvodu a tiež kvôli tomu, že som mal pred herectvom rešpekt. Nepotrpím si na teatrálnosť a nie som ani žiadny lev salónov. Držím sa skôr v ústraní… Myslím, že to pramení z otcovho vplyvu. Herectvo nepovažoval za poctivú prácu.“
Keď v roku 1985 nakrútil svoj prvý hollywoodsky film Dravec a feťák so Seanom Pennom, producenti ho chceli zlákať, aby sa presťahovať do Hollywoodu a stal sa jedným z množstva britských hercov, ktorí zakotvili v americkom filmovom priemysle. Zvíťazila však láska k divadelnému herectvu a rodnému Anglicku. „Ako sa nakoniec ukázalo, bolo to najmúdrejšie ‚nie‘, aké som kedy vyslovil. Moja kariéra by sa vyvíjala úplne inak…“
Love-story s Poirotom
S Herculom Poirotom, belgickým detektívom s fičúrskymi fúzikmi a svojskými spôsobmi, sa zaplietol už v roku 1985, keď stvárnil inšpektora Jappa vo filme Trinásti pri stole. „Podal som asi jeden z najhorších výkonov vo svojej kariére, ale vďaka tomuto filmu som mal príležitosť spolupracovať so skvelým Petrom Ustinovom, ktorý hral Poirota. Raz som mu v karavane povedal, že by som si možno rád zahral túto postavu. Ustinov sa na mňa pozrel a vyslovil pre mňa osudovú vetu: Myslím, že by si bol na to dobrý.“ A potom sa to rozbehlo. V roku 1987 mu producent Brian Eastman ponúkol rolu Poirota v desaťdielnom televíznom seriáli. Rodina Agathy Christie, ktorá si ho už predtým všimla v divadle, sa za neho prihovárala, no mali podmienku – diváci sa majú smiať spolu s Poirotom, ale nie z Poirota… David si dal načas, chcel si najskôr prečítať všetky knihy, ktoré o detektívovi autorka napísala. A hoci ho niektorí od tejto úlohy odhovárali, dal na svoj inštinkt. „Snažil som sa Poirotovi porozumieť. Musel som si osvojiť jeho spôsoby, stotožniť sa s jeho výstrednosťami a zahrať ich tak, aby diváci pochopili tieto rysy jeho osobnosti. Poirot je brilantná, ale nesmierne komplikovaná postava. Miluje eleganciu a precíznosť, je skromný a taktný, ale tiež domýšľavý, márnivý a pedantný..“ Čím viac čítal o tomto zvláštnom človiečikovi, tým viac sa mu zapĺňal zápisník poznámkami. Spísal si zoznam všetkých Poirotových typických vlastností: ako sa obliekal, ako vymenil vreckové hodinky za náramkové a ako si na ne nemohol zvyknúť, ako nosil nohavice len s úzkym prúžkom, ako si potieral ruky levanduľovou vodou, ako odmietal zjesť dve vajcia, pokiaľ nie sú rovnakej veľkosti, ako obrazy na stene museli visieť vždy rovno… Hlavne si dôkladne naštudoval spôsob reči detektíva a jeho typickú chôdzu. A‘ propos, krátke šuchtavé kroky, pripomínajúce tučniaka sa učil tak, že si medzi polky zadku vložil mincu. Pardon… Najviac mu záležalo, aby sa jeho Hercule Poirot zapáčil Agathe Christie, lebo vedel, že spisovateľka dosiaľ nebola spokojná so žiadnou interpretáciou detektíva. Spätnú väzbu mu však dať už nemohla, ale blaženej satisfakcie sa dočkal, keď za ním prišla Agathina dcéra Rosalind a struhla mu poklonu: „Musím vám povedať, že matka by bola podľa môjho názoru veľmi spokojná.“
Najlepší priateľ detektív
David Suchet hral Poirota dvadsaťpäť rokov a vždy sa snažil, aby sa ako osobnosť nemenil. Vyvinul rôzne techniky, aby sa mu dostal pod kožu. „Vytiahol som vychádzkovú paličku a prechádzal som sa s ňou po záhrade ako on. Snažil som sa pozerať na svet jeho očami. Doma som pozoroval rámy obrazov a kontroloval, či visia rovno. A keby som dostal na raňajky dve varené vajíčka, síce by som nikdy netrval na tom, aby boli rovnako veľké, ale určite by som si všimol, keby neboli…“ Raz sa ho istý študent herectva spýtal: „Je pravda, že sa vždy tak vžijete do postavy, že sa správate ako ona aj mimo javiska?“ „Žiaľ, áno,“ odpovedal. „Na pľaci aj mimo neho som sa snažil hovoriť ako Poirot a chodiť ako Poirot. Niekoľko dlhých týždňov nakrúcania som musel žiť s touto úlohou, a tak aj v rozhovoroch pre tlač som rozprával ako Poirot. Dokonca aj doma s manželkou som hovoril jeho jazykom, čo bolo možno občas komické… Takže, oui, moja povesť, že zostávam v koži svojej postavy po celý čas nakrúcania, sa zakladá na pravde.“
V roku 2013 sa po dvadsiatich piatich rokoch éra Hercula Poirota na obrazovkách skončila. Posledné slová, ktoré ako televízny Poirot vyslovil, smerovali kapitánovi Hastingsovi: Cher ami… A keď jeho priateľ zavrel za sebou dvere, Poirot ich zopakoval znovu: Cher ami… „Bolo to moje posledné adieu Herculovi, môjmu drahému priateľovi, s ktorým som si tak krásne nažíval celé tie roky…“ Uvedomil si, že s Poirotom dosiahol svoj Everest. A keď tam tak stál na vrchole a už nebolo kam stúpať, vedel, že sa s ním musí rozlúčiť… „Nakrúcanie poslednej časti považujem za najťažší okamih svojej hereckej kariéry. Ešte, že mi zostala vychádzková palička. Po dokončení nakrúcania som však dostal aj iné milé spomienkové predmety, ktoré mi pripomínajú Poirota. Uchovávam si ich ako oko v hlave – obrúsok zo zeleného súkna, na ktorý som si rozkladal toaletné potreby, odopínajúci golier so zaoblenými koncami, poháriky, z ktorých som pil odvar z byliniek, vreckovku s monogramom, dva kalamáre, malé presýpacie hodiny, hrebeň a vosk na fúzy i tubu čiernej farby, ktorou som si ich dofarboval, miniatúrne nožničky na ich dostrihovanie, modlitebnú knižku s ružencom, malý kožený krucifix a tiež miniatúrny stojan na toasty. Samozrejme, miniatúrny, lebo Poirot musel mať všetko miniatúrne. A veľmi precízne, veľmi prepracované, veľmi úhľadné.“
Po skončení nakrúcania prechádzal obdobím zármutku a smúti vlastne doteraz. „Poirot bol môj najlepší priateľ a v mnohých smeroch aj moje alter ego. Poznal som ho lepšie ako kohokoľvek zo svojich priateľov. Smútim za ním ináč ako za ostatnými postavami, ktoré som prestal hrať, pretože bol súčasťou môjho života a v mnohých ohľadoch ma hlboko ovplyvnil.“ Neskôr sa objavili aj noví Poirotovia – Kenneth Branagh si zahral detektíva vo Vražde v Orient exprese a John Malkovich vo Vraždách podľa abecedy. David sa zatiaľ nedokázal pozrieť ani na jeden z týchto filmov…
Andrea Miková
foto Sita
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2021)