Ženy na stope dezinformácií

 

Nemajú rady označenia lovkyne hoaxov, predsa len to zaváňa bulvárom, a ten na akademickú pôdu či do medzinárodne uznávanej organizácie nepatrí. To však neznamená, že by sa im nevenovali – hoaxom, dezinformáciám, falošným správam, fámam – s plným nasadením hodným agentky Scullyovej z legendárnych Aktov X.

 

foto archív V. Čavojovej

Vladimíra Čavojová

Centrum spoločenských a psychologických vied SAV

Ako začala skúmať dezinformácie: V roku 2009 som sa po odporučení kamaráta uchádzala o miesto na Ústave experimentálnej psychológie SAV, kde pôsobím doteraz ako samostatná vedecká pracovníčka. Vtedy sme na ústave riešili témy rozhodovania, usudzovania a racionality a jedna teória, ktorú sme začali testovať, hovorila, že chýb pri myslení sa dopúšťame nielen preto, že nám chýbajú relevantné schopnosti či zručnosti, ale niekedy môžeme mať aj presvedčenia, ktoré nám priamo škodia (nazývajú sa aj kontaminovaný mindware ako paralela k počítačovému softwaru). To bolo v roku 2014 a odvtedy sa postupne venujeme s kolegami rôznym nepodloženým presvedčeniam, ako sú konšpiračné teórie, pseudovedecké a paranormálne presvedčenia (ale aj tzv. bullshit) a tomu, prečo im podliehame a ako sa im môžeme brániť. Táto téma je zaujímavá aj preto, že na jednej strane nejde o úplne nový fenomén (konšpiračné teórie tu boli vždy), no na druhej strane zažívame paradox, že čím je poznanie vďaka internetu dostupnejšie pre každého, ľudia často aj tak preferujú zjednodušené videnie sveta a spoliehajú sa na neoverené zdroje. Po vypuknutí pandémie minulý rok si to začali viac všímať aj ľudia, ktorí možno dovtedy považovali konšpiračné teórie za okrajovú vec týkajúcu sa malej skupiny ľudí.

Obľúbené hoaxy minulosti: Poznáme veľa príkladov z minulosti a môžeme krásne vidieť, ako sa mnohé motívy opakujú aj v súčasnosti. Napríklad v 19. storočí po vypuknutí epidémie cholery na našom území sa hovorilo, že chorobu rozšírili mocní, dezinfikovanie studní sa považovalo za snahu otráviť ľudí, zákaz jarmokov za snahu potlačiť revolučné nálady medzi ľuďmi… Ani dnešné konšpiračné teórie o 5G sieťach pomáhajúcich šíreniu koronavírusu nie sú také nové, ako by sa mohlo zdať. Na začiatku minulého storočia, keď vypukla španielska chrípka sa jej šírenie spájalo s rozširovaním elektrického vedenia. V minulosti sa ľudia napríklad snažili odradiť ostatných od očkovania strašením, že sa u nich vyvinú niektoré znaky kráv, keďže prvá vakcína proti kiahňam vznikla práve z kráv. (Dnes sa zasa bojíme, že nám s očkovaním vpichnú čipy, ktoré nás budú ovládať.) Konšpiračné teórie sa často spoliehajú na obľúbený naratív, že svet bol kedysi krásne a harmonické miesto, kým sa nezjavilo zlo, ktoré začalo konšpirovať voči bezbranným ľuďom. Ide o jeden zo základných archetypálnych príbehov o prekonávaní netvora, ktorý sa zvyčajne začína v okamihu, keď sa nejaká mierumilovná komunita dozvie o existencii smrteľnej hrozby v podobe netvora alebo čistého zla. Hrdina síce nemá prakticky žiadnu šancu poraziť silnejšieho nepriateľa, no napriek tomu vyráža do boja. Keď už to vyzerá, že všetko je stratené, hrdina dokáže využiť nejakú nepriateľovu slabosť a porazí netvora. Zlo mizne a harmónia sa vracia.

Hlavný vinník – sociálne siete: Za zlomový moment, ktorý „za to môže“, nastal asi vtedy, keď Facebook pridal ku statusom a správam tlačidlo „zdieľať“ a všetci sa tak zrazu stali tvorcami obsahu. Ale pokrok sa nedá zastaviť a ani vrátiť čas. Namiesto hľadania vinníkov je teraz asi užitočnejšie hľadanie riešení a vyvíjanie tlaku na Facebook, Google a ďalších, aby prevzali svoju časť zodpovednosti za šírenie nenávistného obsahu a dezinformácií. Jeden inšpiratívny príklad, ako to môže fungovať, ukázal výskum, ktorý skúmal nenávistné komentáre pod diskusiami. Zistili, že prvý komentár často ovplyvní celú následnú diskusiu. V inom výskume sa ukázalo, že keď do diskusie infiltrovali pomáhajúceho bota (program), ktorý reagoval na rasistické príspevky (napríklad napísal diskutujúcemu: „Kámo, to nie je cool, takto sa vyjadrovať. Aj oni sú ľudia, ktorí majú svoje city.“) Takýto bot pomáhal znižovať množstvo ďalších nenávistných príspevkov. Plynie z toho záver, že všetci môžeme spraviť niečo, aby sme prispeli, že sociálne siete budú príjemnejšie miesto pre každého. V prvom rade by sme sa mali sami zamyslieť a nenapísať hneď prvú naštvanú, osočujúcu reakciu, ktorá nám napadne, lebo tým prispievame k celkovému negatívnemu emočnému ladeniu diskusie. A v druhom rade, nikdy nie je neskoro sa vymedziť voči osočujúcim komentárom. Keď sa zastaneme slabších či menšín, nastavujeme tým určitú konverzačnú normu.

Náchylnosť na konšpiračné teórie: Áno, existuje, ale je to typické pre všetkých ľudí, nielen pre úzku skupinu „čudákov“. Ide o to, že ako ľudia nie sme celkom schopní pripustiť si mieru náhodnosti v našich životoch. Aj ďalšia schopnosť našej mysle – „odčítavať“ úmysly druhých ľudí – vedie k tomu, že vidíme úmysly aj tam, kde ide o náhodu. Mnohé experimenty ukázali, že keď ľuďom napríklad predložíte nejednoznačné vety, napríklad „Kopla psa“ alebo „Udrel kamaráta“, väčšina interpretuje danú situáciu ako úmyselnú, nie náhodnú. Podobne je to aj v situáciách z bežného života, keď napríklad niekto nedal prednosť v jazde, skôr nám napadne, že šofér je arogantný, nie že si nemusel všimnúť značku. Tiež sa nám ťažko pripúšťa, že nejaká veľká udalosť by mala byť spôsobená niečím malým, náhodným a nekontrolovateľným, ako je vírus. Preto v nás hneď skrsne podozrenie, že niekto za tým je. Paradoxne aj skrytý nepriateľ nám dáva väčší pocit istoty a fiktívnej kontroly nad situáciou, než by sme si mali pripustiť, že naše životy do veľkej miery ovplyvňuje náhoda a nemáme nad nimi takú kontrolu, akú by sme si priali.

Obžerstvo informácií: Tu asi neexistuje jednoduchá odpoveď. V dnešnej dobe prekvitá určitá forma relativizmu, že moja pravda je rovnako dobrá ako tvoja, no už menej rozlišujeme, že to, čo platí o názoroch alebo vkuse (Nick Cave je lepší ako Justin Timberlake), neplatí o faktoch. Neexistujú „alternatívne fakty“, sú len overiteľné fakty a ak ich nevieme overiť, ide o domnienky, ktoré majú nižšiu spoľahlivosť. Čiže prvý krok v boji proti dezinformáciám vidím v tom, že by mala nastať určitá spoločenská dohoda, že fakty majú väčšiu výpovednú hodnotu ako domnienky a názory. Ak sa nedokážeme zhodnúť ani na tom, že existuje vírus SARS-CoV-2, ktorý už spôsobil milióny úmrtí vo svete (bez ohľadu na jeho pôvod), tak tu budú vedľa seba existovať rôzne paralelné „reality“. A to je tá najnebezpečnejšia vec na konšpiračných teóriách: vytvárajú pochybnosti a rezignáciu na overovanie informácií, lebo veď „všetci klamú“, „každý má svoju pravdu“, „nedá sa vedieť, ako je to naozaj“ a podobne.

 

foto archív K.Blažekovej

Kristína Blažeková

Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV

Ako začala skúmať dezinformácie: Začala som sa im venovať chvíľu na to, ako som začala pracovať ako psychologička. Vypukla migračná kríza a ja som si viac všímala, čomu všetkému sú ľudia schopní a ochotní uveriť. Priznám sa, hnevalo ma to a doteraz hnevá, že musela prísť korona, aby si aj na najvyšších miestach všimli, aký veľký to je problém. Keďže som sa už v minulosti venovala preventívnym programom ako dobrovoľníčka, postupne som si uvedomovala, že okrem zastaraných programov s tematikou závislostí by bolo načase začať sa venovať mediálnej gramotnosti. Vytvorila som teda vlastný program, obišla som s ním niekoľko škôl v regióne a prekvapilo ma, s akými pozitívnymi ohlasmi som sa stretla od detí. Počas doktorandského štúdia som objavila český študentský spolok Zvol si info, ktorý sa venoval tomu istému čo ja a na sociálnych sieťach som si všimla, že hľadajú nových členov. Prihlásila som sa, vzali ma, a to postupne viedlo k tomu, že v roku 2018 sme ako samostatné občianske združenie Zvol si info začali s našimi prednáškami a workshopmi pôsobiť na Slovensku.

Obľúbené hoaxy minulosti: Základný princíp dezinformácií zostáva nemenný v čase, menia sa skôr jednotlivé témy. Napríklad pri konšpiračných teóriách ide spravidla o to, že nás niekto ovláda, klame, že nám oficiálne zdroje nehovoria pravdu a všetko je to tak nejako inak, než sa tvrdí. Už v minulosti existovali v rôznych kultúrach príbehy o údajných únosoch detí a dnes? Biele dodávky, ktoré prenasledujú deti, niekedy aj v desiatich mestách súčasne, líši sa len farba bundy šoféra. Aktuálne sú pochopiteľne rôzne hoaxy a konšpiračné teórie o súčasnej pandémii. Ale ani to svet nezažíva po prvýkrát. Keď sa začal šíriť vírus AIDS, vznikali rôzne teórie, napríklad že Američania ho vytvorili umelo, s cieľom zničiť veľkú časť populácie. No a niektorí tomu veria dodnes. Príbehy sú skrátka taký náš folklór, je jedno v akej podobe.

Hlavný vinník – sociálne siete: Zlomový moment, keď do konšpirácií vstúpili sociálne siete, nie je iba jeden. Prvý bol, keď médiá (či už spravodajské, alebo bulvárne) zistili, že sociálne siete sú vhodnou platformou pre šírenie obsahu, čím sa postupne začali stávať primárnym zdrojom informácií pre väčšinu ľudí. Problém je to preto, že často nedokážeme na prvý pohľad rozlíšiť, s akým žánrom máme dočinenia, príspevky vyzerajú rovnako. Druhý podstatný moment prišiel, keď sme mohli začať využívať tlačidlo „share button“ (zdieľať), a tým prispievať k šíreniu jednotlivých správ, bez ohľadu, či sú pravdivé. Prostredníctvom zdieľania príspevkov a ich komentovania v diskusiách sa každý bežný človek môže stať aktívnym spolutvorcom mediálneho obsahu. To tiež nie je výhra, pretože niektorí ľudia nerozlišujú, či príspevok komentuje odborník so skúsenosťami v danej oblasti, alebo laik. No a obrovskú úlohu zohrávajú aj algoritmy. Čo hľadáme, to nájdeme, čo sledujeme, to je nám naďalej ponúkané. Ak sme fanúšikmi skupín, ktoré tvrdia, že Zem je plochá, hľadáme si o tom viac informácií a sledujeme videá s touto tematikou, pravdepodobne sa s podobnými obsahmi budeme na sociálnych sieťach stretávať častejšie. Niektoré platformy a spoločnosti sa s tým pokúšajú niečo robiť, menia algoritmy tak, aby sme mali menšiu šancu stretnúť sa s neoverenými informáciami na prvých miestach vyhľadávania. Zatiaľ to však nevyzerá, že to stačí.

Náchylnosť na konšpiračné teórie: Áno, existujú určité charakteristiky, ktoré idú ruka v ruke s náchylnosťou ľudí vytvárať či veriť konšpiračným teóriám. A nie je to práve vek či vzdelanie, ako by sme sa mohli domnievať. Ide často o ľudí nedôverčivých, so sklonom nachádzať súvislosti tam, kde v skutočnosti nie sú. Na konšpiračných teóriách je lákavý pocit akejsi výnimočnosti v tom, že daný človek patrí do skupiny, ktorá odhalila nejaké sprisahanie, vie viac, ako ostatní, vie, kto „ťahá za nitky“. Významnú rolu môže zohrávať tendencia človeka myslieť si, že za to, čo sa mu v živote deje, môžu vonkajšie okolnosti, ktoré nevie ovplyvniť. Keď sme neistí, keď sa bojíme, chceme sa rýchlo dostať späť do stavu, kedy sme sa cítili v pohode, potrebujeme preto nachádzať nejaké pre nás uspokojivé vysvetlenie, nájsť si systém. Napríklad niekto, u koho sa stretne zopár z týchto predpokladov, sleduje v médiách správy, že tu máme klimatickú krízu a ak s tým rýchlo nezačneme niečo robiť, nastane katastrofa. Upokojujúcejšie a ľahšie pre neho bude pravdepodobne uveriť správe, že klimatická kríza je výmysel elít, aby mohli zakázať igelitky a slamky.

Obžerstvo informácií: Kúzelnú paličku asi nemá nik, nevieme zariadiť, aby dezinformácie zmizli, ale môžeme pracovať na sebe a naučiť sa v nich vyznať. To je otázka súboru schopností, ktoré nazývame mediálna gramotnosť. Tá zahŕňa rôzne zručnosti, ktoré môžeme postupne trénovať – najmä naše kritické myslenie. A ak si nie sme istí, pomôcť si môžeme vždy, iniciatív, ktoré sa tejto problematike venujú, je už naozaj dosť. Spomenúť môžem za všetky políciu SR, ktorá robí skutočne dobrú prácu v odhaľovaní dezinformácií na svojom FB profile, stránky ako hoax.sk, kde sa dá nájsť databáza hoaxov aj s históriou ich šírenia, databáza konspiratori.sk, ktorá vedie zoznam pochybných webov. Na trhu je aj množstvo kvalitných kníh, ktoré vedia pomôcť trénovať tieto zručnosti, napríklad Sila rozumu od Jána Markoša.

 

foto Gabina Weissová

Zuzana Panczová

Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV

Ako začala skúmať dezinformácie: Mojou doménou je vedecký výskum fám a konšpiračných teórií, ale aj povestí, a to z hľadiska medziskupinových vzťahov. Téme fám som sa začala venovať ku koncu môjho štúdia na univerzite pri písaní diplomovej práce o démonologických povestiach koncom 90. rokov. Pôvodne klasická folkloristická téma ma priviedla k ich moderným variantom, nazývaným súčasné povesti. Viaceré z nich som poznala z rozhovorov s mojimi známymi – príbehy o únosoch detí v tajomných dodávkach, o jedovatých pavúkoch vyliezajúcich z exotických rastlín kúpených v obchodných reťazcoch, o striekačkách infikovaných HIV, ktoré zlomyseľníci nechávajú zapichnuté v sedadlách verejných miest alebo príbehy o miznúcich stopároch – duchoch. Odkazovali na konkrétne miesta, v úvode sa odvolávali na to, že sa prihodili nejakému priateľovmu priateľovi, pôsobili ako senzácie, niektoré budili strach, iné boli nechutné, trápne, smiešne, ale mali spoločnú črtu: budili silné emócie a snažili sa presvedčiť o svojej pravdivosti. Pri dôkladnejšom pátraní však vysvitlo, že sú to verzie starších príbehov a že ich varianty žijú v najrôznejších krajinách sveta. Viaceré tieto príbehy odzrkadľovali nejaký skupinový konflikt, a tak som sa začala dôkladnejšie venovať fámam, pričom skupinové napätie najvýraznejšie vyjadrovali fámy o sprisahaniach. Uvedomovala som si pretrvávajúcu snahu ľudí hľadať v dianí okolo skryté významy a pôsobenie neviditeľných síl, pričom nešťastné náhody a neúspechy chcú pripisovať úkladom. Poukázanie na nepriateľa plní veľa funkcií – poskytuje výhovorku alebo satisfakciu, stmeľuje skupinu, ale zároveň rozpútava skupinovú agresivitu. Kým kedysi sa zodpovednosť za rôzne nešťastia pripisovala napríklad bosorkám, cudzincom, inovercom, kacírom… dnes sú terčom podozrení predstavitelia elít a tajných združení.

Obľúbené hoaxy minulosti: Príklady dezinformácií a konšpiračných teórií napríklad ako súčasti politickej propagandy by sme našli mnoho. Známymi nástrojmi rozpútavania antisemitských násilností boli obvinenia Židov z travičstva, rituálnych vrážd, blasfémie, okultizmu a podobne. Príkladom vojnových fám môže byť fáma „Anjeli v Mons“ o údajnej nadprirodzenej záchrane britských vojakov počas bitky pri belgickom meste Mons v roku 1914. Do boja mali zasiahnuť anjeli, ktorí zachránili britskú výpravu pred porážkou zo strany Nemcov. Predpokladá sa, že šírenie tejto fámy bolo podporené britskou tajnou službou na pozdvihnutie morálky vojska a pozitívneho nastavenia verejnej mienky. Notoricky známym prípadom z nášho územia je kauza mandelinky zemiakovej z 50. rokov 20. storočia, ktorá sa stala symbolom studenej vojny. Podľa tejto dezinformácie šírenej v rámci oficiálnej propagandy krajín východného bloku (najmä NDR a Československa) mandelinku mali Američania zhadzovať nad územím Československa a východného Nemecka za účelom zničenia socialistického hospodárstva. Príkladom nesmrteľných fám bývajú aj rôzne proroctvá o konci sveta ako tie Sibyline alebo Nostradamove či proroctvá baby Vangy. Vždy si nájdu svoje publikum, ktoré vzrušuje predstava civilizácie stojacej na pokraji konca. Výbuch elektrárne v Černobyle v roku 1986 prispel k šíreniu apokalyptických predpovedí aj v Československu. Odkazovali na biblické Zjavenie sv. Jána, ktoré spomína palinu ako názov horiacej hviezdy, ktorá na konci vekov spadne z neba na zem a spôsobí otravu vôd na zemi. Slovo „černobyľ“ v ukrajinčine znamená palina.

Hlavný vinník – sociálne siete: Sociálne siete sú nesmierne účinný kanál na šírenie fám. Ale táto otázka nie je v mojej kompetencii, žiaľ, na toto by ste sa museli opýtať bezpečnostných analytikov prípadne polície.

Náchylnosť na konšpiračné teórie: Vieme, že konšpiračné teórie sa viac šíria v obdobiach kolektívneho ohrozenia a spoločenských kríz (vojny, hladomory, epidémie), čo možno pozorovať práve v tomto období pandémie. Podobné situácie majú tendenciu oživovať podobné typy fám. Je to spontánny proces, ktorý zvyčajne nevieme dosledovať k počiatočnému bodu, ale zdá sa, že určité typy nálad sa ventilujú podobnými typmi naratívov, ktoré prežívajú v latentnej pamäti spoločenstva. Napríklad v roku 2017, kedy v spoločnosti doznievali obavy z vyvrcholenia migračnej krízy a správy zo zahraničia informovali o teroristických útokoch islamistických radikálov, začala na našich sociálnych sieťach kolovať historka, že niekto („priateľ“) na vianočných trhoch v Bratislave videl, že niekomu vypadla peňaženka. Keď ju dotyčnému vrátil, zistil, že je to moslim. Ten mu za odmenu dôverne prezradil, aby nechodil na vianočné trhy, čo vyznelo ako varovanie pred teroristickým útokom. Historka budila paniku, policajný prezident musel verejne vyvrátiť správu, že by existovali reálne indície o plánovanom teroristickom útoku v Bratislave. Ale podobná poplašná správa rok predtým kolovala aj v iných európskych metropolách. Pôvod tejto povesti je však ešte starší, folkloristi uvedený motív označujú ako „vďačný terorista“ (the grateful terrorist). Mnoho príbehov tohto typu sa totiž objavilo aj po útokoch na USA v roku 2001 a neskôr sa rozšírili do Európy. Vďačný moslim mal zvyčajne varovať pred návštevou konkrétnych miest v určitom čase, ale napríklad aj pre pitím Coca-Coly, ktorá mala byť otrávená.

Obžerstvo informácií: Existujú stránky, ktoré sústreďujú a analyzujú hoaxy, konšpiračné teórie a súčasné povesti. Pre záujemcov o fámy môže byť zaujímavá stránka snopes.com, na dezinformácie s politickým obsahom sa sústreďuje politifact.com, na hoaxy a reťazové e-maily český hoax.cz. Dôležité je preverovanie dôveryhodnosti webovej stránky, na to je zameraná aj platforma konspiratori.sk. Ak sa na sociálnych sieťach šíria obrázky šíriace senzácie, ich pôvodné zdroje a aj prípadné úpravy sa dajú odhaliť napríklad pomocou spätného vyhľadávania (reverse image search) na Google, TinEye…

 

foto Martina Juríčková

Dominika Hajdu

Mimovládna organizácia Globsec

Ako začala skúmať dezinformácie: Po 2,5 rokoch života v Belgicku, kde som sa venovala hlavne témam okolo EÚ, som cítila, že potrebujem zmenu. Hľadala som prácu, v rámci ktorej by som vedela zužitkovať svoje vedomosti z medzinárodného prostredia, ale zároveň aj trošku prispieť k tomu, čo sa deje u nás na Slovensku. Tiež ma vždy zaujímala téma politickej komunikácie, ku ktorej som sa dostala ešte počas štúdia a práce doma. Vzali ma do Globsecu a už po pár týždňoch som bola začlenená do tímu, kde sa všetky moje preferencie spojili v jedno. Dezinformácie nepoznajú hranice, a tak musíme neustále sledovať zahraničnú politiku. Keďže kolujú najmä na sociálnych sieťach a internete, musíme sledovať nové trendy v digitálnych technológiách a pretože majú citeľne negatívny dopad na spoločnosť, túžba pomôcť vysporiadať sa s jedným z najväčších problémov ohrozujúcim demokraciu nás neustále ženie vpred.

Obľúbené hoaxy minulosti: Osobne ma vždy fascinovali teórie, ktoré hovorili a hovoria o tajných spolkoch či sprisahaniach, ktoré v rôznych formách od obdobia stredoveku prežívajú dodnes. Či už išlo o templárov, alebo slobodomurárov, teórie, ktoré ich pred stáročiami vinili zo sprisahaní, boli živené ľahko, pretože väčšina ľudí získavala informácie len ústnym podaním. Zdá sa, že otvorený svet a prístup k informáciám veľa nezmenili. Hľadanie sprisahaní je dnes rovnako populárne, aj napriek faktu, že prakticky vôbec nie je možné, aby sa všetky svetové médiá, všetci lekári, všetci svetoví lídri či iné skupiny, ktoré sú dnes častým terčom konšpiračných teórií, dohodli na klamaní ľudí.

Hlavný vinník – sociálne siete: Sociálne siete každému z nás vytvárajú vlastnú realitu. Ich algoritmy zaznamenávajú všetko naše správanie, na základe čoho nám ponúkajú obsah. Výsledkom je, že si každý vo svojom mobile nesie vlastnú mini-realitu, ktorá sa môže úplne odlišovať od toho, čo sa vo svete reálne deje. To si uvedomujú už mnohé štáty a prichádzajú s riešeniami na ich reguláciu. Riešení je mnoho, úplným základom pre fungovanie sociálnych sietí je však vytvorenie tímov pre krajiny, v ktorých siete fungujú. Facebook má na Slovensku približne 2,7 milióna používateľov. Kontrolu dezinformácií a hoaxov má aktuálne pre Slovensko na starosti jeden jediný človek. V rámci Facebooku neexistuje slovenský tím, na ktorý sa môžete obrátiť, keď máte problém s nejakým obsahom alebo účtom, väčšinu rozhodnutí robia počítače. Vytvorenie takýchto tímov, ktoré budú spolupracovať s používateľmi, ale aj so štátom, na zamedzení toho najhoršieho, čo sa na sociálnych sieťach objavuje, je kľúčové.

Náchylnosť na konšpiračné teórie: Hoci neexistuje „ideálny“ prototyp človeka náchylného veriť konšpiračným teóriám, poznáme isté faktory, ktoré na takúto náchylnosť vplývajú. Pocit, že nie sme schopní sa začleniť do systému, respektíve, že nie sme v spoločnosti vážení či rešpektovaní je určite jedným z nich. Ľudia majú prirodzenú túžbu patriť do nejakej skupiny, byť rešpektovaní. Ak im to v spoločnosti nie je dožičené, hľadajú si cesty inde. Práve pocit, že sú členmi nejakej špeciálnej „osvietenej“ časti spoločnosti, ktorá ako jediná pozná „ozajstnú“ pravdu, im dodáva pocit výnimočnosti.

Obžerstvo informácií: Dnes čelíme tlaku obrovského množstva informácií, ktorými sme dennodenne zahltení. Existuje však niekoľko iniciatív, ktoré pomáhajú orientovať sa v informačnom priestore. Na stránke konspiratori.sk napríklad nájdete základné webstránky na Slovensku a v Čechách, ktoré šíria dezinformácie či konšpiračné teórie. Iniciatíva checkbot.sk zasa cez Facebook Messenger pomáha používateľom analyzovať články a hľadať v nich manipulačné techniky. Mnohé aktuálne hoaxy vyvracia napríklad aj Polícia SR či Ministerstvo zdravotníctva na svojom Facebooku. Nové zdroje dezinformácií však vznikajú neustále, najmä na sociálnych sieťach, preto je potrebné byť opatrný pri stránkach, o ktorých sme nikdy predtým nepočuli. Úplne zastaviť šírenie dezinformácií sa na nám nikdy nepodarí, ale práve spomínaná regulácia sociálnych sietí a veľká reforma vzdelávania, ktorá by kládla dôraz na rozvoj kritického myslenia a internetovej gramotnosti naprieč všetkými vekovými skupinami, by z dlhodobého hľadiska prispeli k zmierneniu ich šírenia.

 

 

Simonetta Zalová

foto archív redakcie

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2021)