História tenisu sa dá rozdeliť na dve etapy: pred a po Alici Marble. Na kurty vnikla sťa víchor a ako prvá v dejinách vyhrala v jedinom roku britský aj americký turnaj, a to v dvojhre, štvorhre aj zmiešanej štvorhre! Pri nohách jej však ležal aj nešportový svet. Mužov i ženy uchvátila odvahou, otvorenou mysľou a v neposlednom rade tiež krásou, ktorou sa vyrovnala aj najobdivovanejším hviezdam strieborného plátna. Jej život bol pritom vzrušujúcejší než ktorýkoľvek film.
Na hory sa zniesla tma, len zasnežené vrcholky sa jagajú pod hviezdami ako diamanty. Vzduch je studený a všetko stíchlo, vojnové šialenstvo je ďaleko a Švajčiarske Alpy na všetko hľadia s rozvážnym odstupom. Nehybnú noc odrazu pretnú reflektory auta, počuť vrčanie motora a škrípanie bŕzd. Po kľukatej ceste sa šialenou rýchlosťou rúti auto a má čo robiť, aby sa nezrútilo do hĺbky za krajnicou. Volant kŕčovito zviera kráska ako vystrihnutá z hollywoodskych filmov. Na sedadle spolujazdca sú pohodené dokumenty, to kvôli nim nezloží nohu z plynu, ani keby čo bolo. Uniknúť sa jej však nedarí, už-už ju dobieha ďalšie auto, zločinci sú jej v pätách, už ju majú… Žena vystupuje z auta, pozrie do namierenej zbrane, sklopí oči a fascikel váhavo odovzdá. Po toľkých víťazstvách musela prísť aj prehra, vybrala si na to však ten najnevhodnejší okamih. Otočila sa a vzduch preťala guľka. Žena zažmúrila oči, sekundy sa zmenili na hodiny, minúty na dni… Ešte raz zažiť tú slávu, počuť davy skandujúce jej meno, flirtovať s hviezdami. Ešte raz prežiť svoj život…
Príliš krátke detstvo
Hlučný krik drobného dieťatka 28. septembra 1913 konečne preťal napäté ticho a všetkým v miestnosti sa uľavilo. Malá Alice Irene ešte nedokázala vidieť, a predsa už pocítila vrúcnu náklonnosť starších súrodencov a oboch rodičov, ktorí sa nad ňou s úsmevom skláňali. Dievčatko chytilo niečí prst, akoby to bola palica. Alebo skôr rukoväť tenisovej rakety… Ale kdeže bol vtedy tenis, na farme v kalifornskom Beckwourthe bolo jediným športom behanie po poliach a lúkach a jediným vzrušením starostlivosť o dobytok. Život v tieni všeobjímajúcich hôr Sierra Nevada mal svoje vlastné pravidlá a hoci by sa mu dalo všeličo vytknúť, rodina tu bola šťastná. Večne pospevujúca mama Jessie sa starala o deti, zvieratá a šesť zamestnancov farmy a otec Harry, vysoký, silný „fešný, drsný a zábavný“ drevorubač denne stínal vrcholce vysokánskych stromov.
V lone prírody sa im, skrátka, nežilo zle, hoci tuhé zimy so snehovými fujavicami farmu niekedy úplne odrezali od sveta. O to prekvapivejšie bolo rozhodnutie presťahovať sa za „stabilnejšou prácou“ o 400 km ďalej do San Francisca. Pravda, spočiatku vyzeralo všetko ružovo. Mama z toho mesta pochádzala a stále tam žila časť jej rodiny, takže so zázemím problém nebol. Otec sa zamestnal ako tesár a deti si užívali spoznávanie nového sveta a výdobytky modernej doby, napríklad kanalizáciu priamo v byte. Idylka však netrvala dlho. Otec o pár týždňov vážne havaroval, potom mu diagnostikovali bronchopneumóniu a skôr, než by sa z nej vystrábil, prišla španielska chrípka. To bol jeho definitívny koniec. Bezstarostné detstvo Alice sa skončilo, netrvalo ani sedem rokov.
Viac než drobné radosti
Otcova smrť všetko zmenila. Matka zostala bez manžela, päť detí od 4 do 13 rokov zostalo bez otca a rodina sa ocitla na hranici chudoby. Mama si síce našla prácu upratovačky, takže odchádzala z domu pred svitaním a vracala sa skôr, než jej potomkovia šli do školy, no stále to nestačilo. K rodine sa prisťahoval mamin brat, ktorý pracoval ako brzdár legendárnej sanfranciskej električky a najstarší chlapci zanechali štúdium – začali zarábať pokladaním drevených podláh. Alice bola tvrdej práce ušetrená. „Bola som šťastná, že som na odchod zo školy príliš malá. Keď som sa naučila čítať, zistila som, že si pamätám všetko, čo prečítam, takmer od slova do slova,“ spomínala na školu. Mala fotografickú pamäť a bez väčšej námahy patrila k premiantom triedy. Po vzore matky snívala, že sa stane speváčkou. Úlohu otca v jej živote prebral strýko Woodie, ktorý s nimi žil pod jednou strechou. Bývalý poloprofesionálny hráč bejzbalu ju zasvätil do tajov tohto športu, ale aj basketbalu, ba i boxu: „San Francisco bolo pre dieťa z vidieka jedným veľkým ihriskom.“ Mama v deťoch podporovala fyzické aktivity a okrem výletov ich často brávala aj do Golden Gate Parku, kde s nimi športovala. „Potom sme šli domov a pred ôsmou sme už ležali v posteli. Ešte aj keď som bola na strednej škole, tento zvyk pretrval a chodila som spávať už o ôsmej.“ Alice sa v parku venovala najmä softbalu, basketbalu a dráhovej atletike, no stredom jej vesmíru sa postupne stával bejzbal. Keď mala 13 rokov, venovala mu už celú svoju pozornosť. Nevynechala jediný zápas miestneho družstva San Francisco Seals, hoci vstupenky stáli dolár a každá ju stála hodiny dopĺňania tovaru do regálov v potravinách. Tieto okamihy jej pomáhali aj v náročnom období puberty. Počas prvého ročníka strednej školy pribrala 20 kg a začala trpieť komplexami. „Mala som postavu ako požiarny hydrant a len pri športe som sa cítila sebaisto.“ Jedného dňa sa dokonca na ihrisku stal malý zázrak. Keď si ako obvykle hádzala s bratom loptu, zakričal na ňu jeden z hráčov: „Hej, chlapče, zahráš si so mnou?“ pretože mala krátke vlasy. Alice sa odrazu ocitla v tesnej blízkosti svojich idolov, no nepodľahla tréme a loptu nadhadzovala tak dobre, že všetkých nadchla. Z ich spoločného predzápasového tréningu sa stal rituál a z Alice miestna hviezda. Ako oficiálna batgirl (teda nosička pálok pre hráčov) a maskotka Tuleňov zabávala fanúšikov chytaním vyoutovaných loptičiek. Vďaka tomu sa stretla aj s takými hviezdami ako Babe Ruth či Joe DiMaggio, ktorý aj po rokoch spomínal, že „mala dosť dobré rameno“. Ani ten najlepší bejzbalista však nedokázal v jej očiach zatieniť najstaršieho brata Dana. Mal iba 19 rokov, no bol už hlavou rodiny a popritom sa stal najlepším hráčom hádzanej v severnej Kalifornii. Keď mala 15 rokov, priniesol jej tenisovú raketu, ktorú kúpil z ušetrených peňazí a povedal, aby sa prestala správať ako chlapec a skúsila aj menej drsný šport. Podľa nej však bol tenis len pre slabochov: „V tú noc som zaspávala v slzách. Môj život skončil a brat bol tým najkrutejším človekom na svete.“
Hanebný debakel
Aj tak si však na druhý deň vzala raketu do školy, hoci ju hneď musela schovať do skrinky, lebo sa jej všetci kamaráti začali posmievať. Po vyučovaní oslovila Mary, jedinú kamarátku, o ktorej vedela, že hrá tenis a spolu sa vybrali na kurty do Golden Gate Parku. Šokovaná tam utŕžila hanebný debakel. Sebaistá bejzbalistka už po prvej hre musela prehodnotiť svoj názor na tenis. Ale pocit rakety v ruke si okamžite zamilovala. „Bola som uchvátená. Zbožňovala som zvuk, keď sa loptička dotkla rakety a veľmi som chcela ovládať, kam letí, keď do nej udriem.“ Ako bola dovtedy oddaná bejzbalu, teraz všetok čas začala venovať tenisu. Každé popoludnie v týždni a celé víkendy trávila na kurtoch v Golden Gate Parku neďaleko jej bydliska a hrať sa tam dalo zadarmo. Bola to však rehoľa – hoci prvý zápas začínal o deviatej, ona vstávala už o šiestej, aby najskôr spolu s ďalšími hráčmi vytrela mokré kurty ťažkými prikrývkami. Záujem bol aj tak príliš veľký, a tak športovci bývali zaradení na „čakačku“. Ak hráč stratil prvý set, putoval na koniec zoznamu a čakal priemerne dve hodiny, kým sa jeho meno dostalo zasa na vrchol rebríčka. Ak set vyhral, postavil sa proti ďalšiemu zo zoznamu.
To sa Alice spočiatku pošťastilo málokedy. Hoci vďaka bejzbalu mala silné podania a smeče, jej údery od zeme boli katastrofálne. Svoje čakanie na ďalší zápas však trávila najlepším možným spôsobom – niekedy si „pinkala“ o stenu, predovšetkým ale sledovala ostatných, a tak sa učila. Už počas prvých rokov si vyvinula zvyk ponáhľať sa na sieť, a tento spôsob hry jej neskôr priniesol reputáciu jednej z najagresívnejších tenistiek.
Čo ťa nezabije, to ťa posilní
Život jej však onedlho prichystal ďalšiu prekážku. Raz večer sa rozlúčila s kamarátmi a zamierila cez park domov. Odrazu zbadala, že na ňu v tieni stromu číha tmavá postava, zozadu ju schmatli čiesi silné ruky a ktosi jej pevne zakryl ústa. Pätnásťročná dievčina sa síce zo všetkých síl pokúšala brániť, no násilník ju odvliekol do úplnej tmy, hodil na zem a surovo znásilnil. „Myslela som, že umriem, a takmer som si to aj želala, len aby už konečne skončila tá bolesť,“ popísala neskôr traumatizujúcu skúsenosť. Dostať sa cez ňu a ďalej pokračovať v bežnom živote bolo veľmi náročné. Fyzická bolesť postupne poľavila, no rany na duši zostali. „Vedela som, že panenstvo je niečo výnimočné, niečo, čo si nechávate pre toho, koho skutočne milujete. To moje mi ukradli. Znásilnenie je traumatizujúce v akomkoľvek veku, ale keby som predtým spoznala milostný sexuálny vzťah, aspoň by som vedela, že to môže byť aj iné.“ Znásilnenie jej však prinieslo i jedno pozitívum – vnútorne ju zocelilo, dodalo silu a ešte viac ju posunulo k tenisu, ktorý jej dával možnosť na všetko zlé zabudnúť.
Alice sa stala šampiónkou Dievčenského tenisového klubu a v roku 1930 ju asociácia poslala na prvý oficiálny turnaj. Hoci jej prispela 75 dolármi, mladá tenistka si účasť na dva a pol mesiaca trvajúcich Severoamericko-kanadských majstrovstvách nemohla dovoliť. Peniaze zháňala, kde sa dalo, predala svoju bejzbalovú rukavicu aj pálku a každú voľnú chvíľu trávila v práci, no stále to nestačilo. Už sa pomaly lúčila so svojou účasťou, keď jej poštou prišla obálka s tromi 20-dolárovými šekmi. Alice sa nikdy nedozvedela, kto jej ich poslal, no vďaka daru neznámeho dobrodinca si kúpila nové oblečenie na kurt a dve solídne rakety, a ešte jej ostalo dosť aj na bežné náklady.
Prvé dni v Kanade boli náročné. Tri dni pršalo, antuka sa šmýkala a nová obuv jej spôsobila na päte toľko pľuzgierov, že jej lekár zakázal štartovať. To však neprichádzalo do úvahy. Odstrihla si zadnú časť topánok, spevnila ich gumou a z turnaja sa vrátila s víťazným pohárom. Nasledujúci rok potom získala aj titul juniorskej šampiónky Kalifornie a v predvečer 18. narodenín bojovala o národný titul v súťaži, ktorú dnes poznáme pod názvom U.S. Open. Tam si prvýkrát vyskúšala hru na tráve, ktorá bola na východe USA obľúbená – a tvrdo narazila. Loptička ju vôbec neposlúchala a vtedy pochopila, že každý povrch je iný a bez správneho vedenia nemá šancu vyhrávať dlhodobo. Začala uvažovať nad trénerkou.
Horšie ako začiatočník
Eleanor Tennant bola vo svete tenisu uznávanou osobnosťou. V Los Angeles viedla vlastnú tenisovú školu a k jej klientom patrili najznámejšie hollywoodske hviezdy. V roku 1932 jej ktosi povedal, aby sa prišla pozrieť na obrovský talent zo San Francisca a Alice na ňu okamžite spravila dojem. Rozhodla sa, že ju bude trénovať, no uvedomovala si aj nevábnu finančnú situáciu Marblovcov. Rozhodla sa teda, že prevezme nad svojou zverenkyňou úplnú kontrolu a v podstate sa stala jej náhradnou mamou. Nasťahovala ju do domu, kde bývala spolu so sestrou, zabezpečila pre ňu prácu na čiastočný úväzok v neďalekom obchode so športovými potrebami a kontrolovala každý detail jej života – od oblečenia až po spôsob vyjadrovania. „Nemala som dovolené variť, šoférovať alebo o čomkoľvek rozhodovať,“ spomínala neskôr Alice. Trénerka ju uviedla aj do spoločnosti. „Milovala večierky a vždy bola v centre pozornosti – bez ohľadu na to, či hovorila s hviezdami, milionármi, alebo sluhami. Bola vtipná a duchaplná. Celý môj život sa zmenil vo chvíli, keď vstúpila do nášho domu,“ napísala o nej Alice.
Zábava však bola veľmi vzácna. Eleanor Tennant presvedčila Alice, že nie je dobrá v ničom okrem tenisu, a tak sa sústredila výhradne na šport, „presne, ako chcela“. Tréningy boli spočiatku nočnou morou, trénerka sa totiž rozhodla kompletne zmeniť Alicinu hru, počnúc iným uchopením rakety. „Bola som na tom horšie ako začiatočník,“ spomínala neskôr, „musela som sa odučiť všetky svoje zručnosti.“ Najskôr sa jej pod vedením trénerky na turnajoch úplne prestalo dariť, postupne však vzájomná spolupráca začala prinášať ovocie. Alice dovtedy považovali za hráčku s vynikajúcimi, no veľmi kolísavými výsledkami. Eleanor ovplyvnila i jej prístup – naučila ju, že najdôležitejšia je vôľa víťaziť, že práve tá je silnejšia a trvalejšia než akokoľvek silný úder. V roku 1933 Alice získala titul šampiónky Kalifornie a bojovala aj o miesto na turnaji Wightman Cup, kde proti sebe stáli najlepšie hráčky Veľkej Británie a Spojených štátov. Reprezentantky amerického tímu vyberali v prestížnom aristokratickom tenisovom klube, ktorý nebol naklonený hráčkam z nižších vrstiev a šokovaná Alice zistila, že ju zaradili do zápasov dvojhier aj štvorhier, a to znamenalo takmer nepretržité zápasenie pod horúcim slnkom po celé tri dni.
Prvé dva dni bolo v New Yorku ešte všetko v poriadku, na tretí deň ju však čakali semifinálové zápasy v dvojhre aj štvorhre. Dostávala kŕče do nôh aj chrbtice a začala ju bolieť hlava, no jej partnerka (tenisová diva z radov aristokracie) sa nechcela preťažiť, a tak ju nechala hrať agresívnejšiu hru, chytať vysoké lopty a behať po celom kurte. Zápas nakoniec vyhrali, trval však tri hodiny, a to sa ku koncu teplota vyšplhala na 40 °C v tieni! Alice sa vypotácala z kurtov, aby sa prezliekla, lebo ju ešte čakalo finále vo dvojhre. Vyčerpaná nastúpila na finále dvojhry a štvorhry a prehrala, no celodenným nasadením získala uznanie publika, ktoré ju pri odchode z kurtu odmenilo potleskom v stoji. Mala za sebou 4 zápasy s 11 setmi a 108 gemami a bojovala o ne vyše 9 hodín, počas ktorých schudla 6 kg!
Už nikdy viac tenis
Spolu s trénerkou začala dávať lekcie tenisu v extravagantnom luxusnom zámku San Simeon, a tam sa zoznámila s celou plejádou známych osobností – od dramatika Georga Bernarda Shawa cez Charlieho Chaplina či hollywoodsku divu Jean Harlow až po herečku Carole Lombard, ktorá sa stala jej blízkou priateľkou a finančne ju podporovala. 20-ročná Alice však najviac očarila majiteľa zámku. Mediálny magnát a miliardár William Randolph Hearst sa stal jej obrovským fanúšikom, dokonca jej raz poslal telegram s textom: „Pre Alice, ktorá sa stane šampiónkou, kedykoľvek sa jej zachce.“ Zatiaľ však bola v USA len tretia, hoci aj to stačilo, aby ju na jar 1934 pozvali na Wightman Cup. Predošlý ročník sa hral v New Yorku, a tak bolo tentoraz na rade Anglicko. Prvýkrát v živote mala hrať v Európe a ešte pred Wimbledonom jej asociácia dohodla aj sériu zápasov v Paríži. No keď jej loď zakotvila vo Francúzsku, cítila sa trochu unavená a počas prvého zápasu lapala po dychu. A prehrala. Tímový lekár zistil, že je mierne anemická, ale stále môže hrať. Nasledujúci deň na kurte odpadla a prebudila sa až v nemocničnej posteli. Lekári diagnostikovali tuberkulózu a vyriekli hrozivú predpoveď – už nikdy nebude hrať. „Tenis bol môj život. Nikdy som nemyslela na nič iné. Takže teraz môj život skončil,“ napísala zúfalá.
Späť v hre
Nasledovali dlhé nudné dni v posteli doma v San Franciscu a potom šla do sanatória v kalifornskej púšti. Chvíľu sa poddávala beznádeji, potom však dostala list, ktorý jej vlial nádej. Bol od Carole Lombard, ktorá prežila ťažkú autonehodu a takmer prestala hrať. „Nemala som bojovaním čo stratiť, a tak som začala bojovať,“ napísala tenistke. „Dokázala som svoju kariéru zasa vybudovať. Presne tak, ako ty – ak budeš bojovať!“ Herečkinu radu si vzala k srdcu a presvedčila trénerku, aby ju aj napriek nesúhlasu lekárov dostala po takmer poldruha roku zo sanatória preč. „Vtedy som si osvojila životný prístup, ktorý mi už zostal. Začala som si uvedomovať, že dobré zdravie je tým najvzácnejším, čo človek môže mať. Celé obdobie choroby tak bolo napokon pre moju kariéru rovnako dôležité ako akákoľvek príprava.“
Po návrate domov začala s rehabilitáciou pod dohľadom Eleanor, ktorá jej nariadila špeciálnu diétu a pripravila cvičebný plán, aby opäť nadobudla stratenú silu. V posteli totiž strávila príliš veľa času a jediné, čo zvládla, bola pomalá chôdza. Začala teda krátkymi prechádzkami okolo bloku, po týždni zašla o trochu ďalej a postupne sa jej podarilo prejsť päť kilometrov denne. K tomu pridala plávanie a opatrný tenis s trénerkou. Stále však nemala dostatok energie, a tak navštívila nového lekára. Ten skonštatoval, že je anemická, no pripustil aj, že v jej prípade možno nešlo o tuberkulózu, ale o zápal pohrudnice, a tak by sa teoreticky mohla vrátiť na kurty. Po dvoch týždňoch liečby nízkej hladiny železa v krvi začala znova získavať energiu. Aby zväčšila kapacitu pľúc, začala spievať. O dvanásť mesiacov vyhrala prvý turnaj a cítila, že je po dvoch rokoch späť v hre. Silnejšia než kedykoľvek predtým.
Nová šampiónka
Alicin návrat na kurty bol fenomenálny a jej hra všetkých ohúrila. Jeden reportér o nej napísal, že je „dievčaťom, ktoré hrá ako chlapi“ a toto prirovnanie jej už zostalo do konca kariéry. Úplne totiž zmenila herný štýl. Namiesto hrania od základnej čiary a čakania na loptičku, ako bolo v ženskom tenise zvykom, začala hrať na sieti a odrážať loptičky skôr, než sa dotkli zeme. Jej smeče boli nechytateľné a v septembri 1936 sa stala novou americkou šampiónkou. V nasledujúcom roku síce takmer skončila s tenisom, keď jej mama zomrela na rakovinu a zdrvená Alice vynechala národné preteky, pozíciu jednotky v USA však potvrdzovala naďalej a darilo sa jej aj vo Wimbledone. Mala obrovský talent, vyzerala ako hollywoodska hviezda, na kurty si namiesto sukne obliekala šortky a noviny často ospevovali jej krásu. „Jej nohy sú ako dva stĺpy z vylešteného mahagónu, odhalené až po kolená, jej figúra dokonalá“ alebo „na kurte vidíte, ako nádherne je stavaná“. Jej popularita bola taká obrovská, že v istom období dostávala 500 listov denne, kde si jej fanúšikovia pýtali tipy ohľadom zdravia či vzťahov alebo ju žiadali o ruku.
Mala 26 rokov a konečne sa zamilovala, keď do Francúzska vycestovala na sériu exhibičných zápasov. V hale hotela v Normandii ju oslovil štíhly atraktívny muž a ihneď ju očaril. Alice jeho skutočné meno nikdy neodhalila, no vo svojej autobiografii ho volala Hans Steinmetz a prezradila, že to bol bohatý švajčiarsky bankár. Desať rokov od znásilnenia privolila aj na fyzický akt lásky – na neďalekej pláži, kam sa spolu vybrali na nočnú prechádzku. „V tom okamihu sme boli jediní ľudia na planéte, snáď aj v celom vesmíre, a hviezdy spievali,“ spomínala neskôr. Čoskoro sa o ich milostnom vzťahu dozvedela aj verejnosť, no trénerka s ním spravila rázny koniec. Nedôverovala Hansovým motívom a navyše sa obávala, že Alice sa prestane naplno koncentrovať na hru. Alice bola nešťastná, no trénerke sa nakoniec podriadila. Z pohľadu športovej kariéry spravila dobre, rok 1939 totiž už bol úplne v jej réžii. Ako prvá žena v histórii vyhrala dvojhru, štvorhru aj zmiešanú štvorhru, a to v Spojených štátoch amerických aj vo Veľkej Británii. Akoby dnes niekto vyhral dva grandslamové turnaje v troch kategóriách!
Život mimo kurtov
Keď svet ovládlo šialenstvo druhej svetovej vojny, chcela aj Alice prispieť k podpore americkej armády. Do aktívnej služby ju kvôli tuberkulóze neprijali, namiesto toho ju však prezident Roosevelt požiadal, aby sa zapojila do prípravy tréningového programu pre Úrad civilnej obrany. Okrem toho na vojenských základniach po celej krajine hrala exhibičné zápasy a v kluboch vojakov zabávala aj svojím spevom. Napokon, ako speváčka pôsobila v prestávkach medzi tenisovými turnajmi aj v klube hotela Waldorf Astoria. Svoje pôsobenie však rozšírila ešte ďalej – začala navrhovať športové oblečenie a rozhlasová stanica WNEW ju zamestnala ako futbalovú reportérku. Každý týždeň mala dva 15-minútové programy a hneď počas prvého vybrala tímy, o ktorých predpokladala, že na ďalší deň vyhrajú. Zo 45 tipov jej vyšlo 31 a tri ďalšie boli remízy. Takáto znalosť hry u ženy poslucháčov úplne šokovala a ešte viac rozšírila už beztak širokú základňu jej oddaných fanúšikov.
V roku 1941 vstúpila medzi profesionálov s ročnou gážou 100.000 dolárov a jazdila po exhibičných turnajoch, kde často hrala aj proti mužom. Zapísala sa i na štúdium na newyorskej a kolumbijskej univerzite, no kvôli nabitému programu na žiadnej z nich nezískala dostatok kreditov na štátnice. Hrala, spievala, dizajnovala a nakrátko sa stala členkou redakčnej rady vydavateľstva DC Comics, pre ktoré písala štvorstranové komiksy Wonder Women of History o najvýznamnejších ženách dejín. Okrem toho začala prednášať o zdravom životnom štýle. Navštevovala stredné školy, kluby aj cirkevné skupiny a všetkým radila, aby sa starali o svoju kondíciu a osvojili si správne návyky. Obracala sa predovšetkým na ženy, aj na tie príliš unavené alebo príliš staré na šport, a vyzývala ich, aby sa začali hýbať. Zdôrazňovala, že ľudia, ktorí vedú aktívny život, sú zdravší a šťastnejší. Dokonca na rozdiel od vtedy rozšíreného názoru vyhlasovala, že ženy sú schopné presne tých istých aktivít ako muži. Veď aj anglické ženy bez ohľadu na vek zvládli práce svojich manželov či synov, keď muži odišli bojovať vo vojne.
Láska v časoch vojny
V jednom z vojenských klubov v New Yorku stretla fešného armádneho kapitána. Joseph Norman Crowley pracoval pre spravodajskú službu, no bližšie detaily o svojej práci jej neprezradil. Vedela však, že počas vojny musí často cestovať do Európy. Aj po prvom stretnutí sa na tri mesiace vytratil, no ich lásku to iba posilnilo. V roku 1942 sa po krátkej známosti počas malého obradu na námornej lodi zakotvenej na rieke Hudson zosobášili. Armáda nástojila, aby ich manželstvo zostalo tajné, pokým bude Crowley pôsobiť ako agent.
Manžela si však veľmi neužila. Jeho záväzky ho často zaviali na starý kontinent, kde sa s ním nemohla spojiť ani telefonicky a domov prichádzal len sporadicky. Pri jednej z jeho návštev v Štátoch však tenistka otehotnela. Šťastena jej však nebola naklonená. Najskôr pri autonehode prišla o bábätko a o niekoľko dní neskôr, na Vianoce 1944 dorazil telegram, že Joseph prišiel o život, keď jeho lietadlo zostrelili kdesi nad Nemeckom. „Nezostalo mi nič, len bolesť, a tomu som nedokázala čeliť,“ spomínala po rokoch. „Po celý život ma nútili, aby som bola silná a už ma to unavovalo. Už som viac nechcela byť silná.“ Alice prepadla smútku a beznádeji, dokonca sa pokúsila o samovraždu, keď sa predávkovala tabletkami na spanie. Našťastie ju strážila trénerka a rýchlo ju vzala do nemocnice. Depresie však pretrvali. Až po dlhých týždňoch bola Alice schopná vyjsť zo svojho bytu na malú prechádzku a veľmi jej pomohol aj telegram a kvety od Clarka Gablea. Herec bol v podobnej situácii, lebo v tom istom roku prišiel pri leteckom nešťastí o manželku Carole Lombard. „Ak to zvládnem ja, tak ty tiež,“ napísal.
Alexandra Kochová
foto National Portrait Gallery, London
Celý článok si prečítate v aprílovom ísle MIAU (2021)