Alzheimer, Parkinson, Crohnova choroba, bŕŕŕ, čo „hnusoba“, to meno nejakého nešťastníka, ktorý jej chtiac-nechtiac prepožičal svoje priezvisko. Lepšie sú na tom geografické názvy: tamtoho kopec (zememerač George Everest), iného prieliv (navigátor Vitus Bering), niekoho súostrovie (moreplavec Juan de Bermúdes), dakoho celá krajina (generál Simón Bolívar)… Potom môžeme narátať celú plejádu mien, z ktorých sa stali komerčné značky (Chanel, Henkel, Bentley), aj udomácnených v hovorovej reči ako lenonky, martensy, levisky či disneyovky, a potom… Magnólie, begónie fuchsie, kamélie, dálie, wistérie… Viete, že za všetkými týmito nežnými kvetmi a kvietkami sa skrývajú mužské priezviská? Môže byť niečo krajšie, ako dať meno kvetine?
Leonhart Fuchs (1501 – 1566)
S kým máme tú česť: S vyštudovaným lekárom, rektorom univerzity v Tübinghene, „otcom botaniky“, ako ho prezývajú historici.
Má česť niesť jeho meno: Fuchsia.
Zo života botanika
Leonhart Fuchs bol ctený a vážený vedec, dokonca taký vážený, že cisár Karol V. mu udelil šľachtický titul. Narodil sa v mestečku Wemding v dnešnom Bavorsku a bol čosi ako „zázračné dieťa“ – okolo dvanásteho roku svojho života nastúpil na univerzitu v Erfurte, kde študoval staré texty v latinčine a gréčtine. Ako pätnásťročné chalanisko založil vlastnú vzdelávaciu inštitúciu, ale školu viedol len rok, potom sa opäť vrátil na univerzitu a v Ingolstadte lúskal filozofiu a medicínu. Dobré meno si urobil ako lekár na dvore markgrófa Juraja Braniborsko-Ansbašského, zvaného Juraj Zbožný, keď dokázal (na tú dobu) s istým úspechom liečiť chorých nakazených morom. Rešpekt v učených kruhoch v kombinácii s obsiahlymi znalosťami prírody mu vyniesli kreslo šéfa oddelenia medicíny na univerzite v Tübinghene. Tam založil pravdepodobne prvú botanickú záhradu v Nemecku a tiež jednu z prvých na svete. Doktor Fuchs sa však na kvetenstvo a rastliny všeobecne pozeral optikou lekára, obdivoval nielen ich krásu, ale predovšetkým liečebné účinky a blahodarný vplyv na ľudské zdravie. Vo svojom diele Poznámky Leonharta Fuchsa k určitým bylinám a jednoduchým liečivám, ktorým lekári doteraz správne nerozumeli (potiaľto názov knihy), nabádal svojich kolegov k poznávaniu rastlín a ich hojivých účinkov. V úvode knihy si otvorene sťažuje, aké ťažké je medzi lekármi nájsť niekoho, kto by zahrnul prírodné liečivá do svojej praxe (vyznať sa v rastlinách bolo v tom čase záležitosťou skôr žien – bylinkárok). Fuchs miloval prírodu a potulky v nej si dávkoval ako liečivú medicínu. „V tomto živote nie je nič príjemnejšie a radostnejšie,“ vyznal sa, „ako blúdiť po lesoch, horách, pláňach a obdivovať kvety a rastliny rôznych druhov a sústredene ich pozorovať. Toto potešenie ešte zosilnie, ak sa k tomu pridá štúdium ich vlastností a účinkov.“
Svoje kľúčové botanické dielo De Historia Stirpium doktor Fuchs spísal v roku 1542 a šlo vlastne o prvý podľa určitého systému usporiadaný atlas rastlín na svete. Mimoriadne pôsobivé kresby jednotlivých rastlín boli zoradené podľa ich gréckych názvov v abecednom poradí – vtedy nič také ako rod, druh a čeľaď neexistovalo. Botanický atlas jeho autor zaopatril aj odborným slovníkom „na vysvetlenie zložitých pojmov“. Popri štyroch stovkách európskych rastlín ako napríklad konope („Obklad z konopného koreňa povareného vo vode pomáha pri pakostnici.“) či horec („Výborný liek na zápchu a hlavná medicína na otravy, ktorú ľahko príjme aj slabý žalúdok.“) sa v prevratnej publikácii po prvý raz zaskvela aj stovka exotických rastlín ako tekvica, kukurica, čili papričky, tabak, ktoré z výprav do Nového sveta priviezli moreplavci. O rok neskôr sa učené dielo priblížilo aj širšiemu okruhu čitateľov, keď vyšlo v nemčine, o ďalšie tri roky si v herbári mohli zalistovať aj negramotní nadšenci botaniky – tým bolo venované vreckové vydanie, keďže kniha samotná vážila vyše 5 kg.
Doktor Fuchs si na svojom fundamentálnom diele dal patrične záležať: spojil sa s tromi umelcami: ilustrátorom Albrechtom Mayerom (jeho precízne kresby obdivujeme dodnes, tým skôr, že umelec na nich pracoval ešte pred vynálezom mikroskopu), drevorytcom Heinrichom Fullmauerom a tlačiarom Rudolfom Specklom. Vytlačené obrázky sa následne ručne vymaľovávali. O význame tohto pozoruhodného diela svedčí aj fakt, že za Fuchsovho života bola De Historia Stirpium vytlačená 39 ráz, a to aj v rôznych iných európskych jazykoch ako francúzština, španielčina a taliančina. Kniha vychádzala naprieč storočiami, naposledy milovníkov starých herbárov potešilo nemecké vydavateľstvo Taschen, ktorý toto objemné dielo (916 strán!) vydalo v roku 2016.
Jej Výsosť, fuchsia
Leonhart Fuchs kvetinu pomenovanú jeho menom nikdy nevidel a vôbec nepoznal. Sám sa nezúčastnil žiadnej výpravy do Karibiku – tam na kríčky atraktívnej fuchsie naďabil až francúzsky prírodovedec Charles Plumier. Stalo sa tak počas jeho tretej zámorskej výpravy, keď v roku 1696 zakotvil na ostrove Hispaniola (dnešné Haiti), ktoré tak nazval jeho objaviteľ Krištof Kolumbus. Plumier domorodú rastlinu prvý raz popísal v roku 1703 v práci Nova Plantarum Americanarum. A muselo prejsť ďalších vyše osemdesiat rokov, kým exotická fuchsia natrvalo zapustila svoje korene v Kráľovskej botanickej záhrade v Kew. Prvotné exempláre od tých dnešných sa však značne líšili, v priebehu 18. storočia sa do Európy totiž dostali ďalšie novo objavené druhy, a to odštartovalo mohutné šľachtenie a kríženie. Rôzne kultivary a stále nové varianty vyvolali strhujúce nadšenie medzi pestovateľmi nielen na britských ostrovoch, ale aj v kontinentálnej Európe, Ameriku nevynímajúc: farebné variácie bielej, fialovej, modrej a „fuchsiovej“ červenej dopĺňali veľkokveté, poloplné, plnokveté hybridy. V mnohých krajinách vznikali spoločnosti milovníkov fuchsie, grupujúce nadšencov, ktorí pracovali na ďalších a ďalších kultivaroch – dnes možno narátať niekoľko tisíc tvarových a farebných kombinácií získaných na základe moderných šľachtiteľských metód. A treba zdôrazniť, že o jedny z najznámejších sa zaslúžili aj naši západní susedia. Od roku 1982 sa každoročne v areáli zámockého parku v Buchloviciach na Morave koná letná výstava fuchsií. Ukážky viac než 1.400 druhov starých aj nových odrôd od šľachtiteľov z celého sveta prinášajú nezabudnuteľnú pasiu pre oči. Prinajmenšom dve mená českých, resp. moravských šľachtiteľov sa naveky spájajú s dejinami fuksie: v neďalekom Brne pôsobil Jan Nepomuk Tvrdý, autor odrody Perle. Jeho výpestky putovali do Anglicka, Nemecka, Belgicka, Francúzska, Grécka i Turecka. Druhým významným „fuchsiológom“ bol vrchnostenský lekár Štika z Herálca pri Humpolci, ktorý v roku 1890 vyšľachtil dodnes milovanú červenú „Márinku“, ktorú pomenoval po svojej dcére.
Louis Antoine de Bougainville (1729 – 1811)
S kým máme tú česť: So slávnym francúzskym admirálom, moreplavcov a dobyvateľom, objaviteľom súostrovia Tahiti, ktoré neskôr preslávil Paul Gauguin.
Má česť niesť jeho meno: Bugenvilea (bugenvília).
Zo života admirála
Francúzi ho oslavujú ako národného hrdinu, jeho mramorová busta sa hrdo vypína v Národnom múzeu v Paríži, pomenovali po ňom ulice, lode, ostrov v Papue Novej Guinei či mys na Falklandských ostrovoch. Po smrti sa mu dostalo tej najväčšej pocty, keď jeho kosti spočinuli v parížskom Panteóne, vedľa takých velikánov ako Voltaire, Alexandre Dumas či Jean-Jacques Rousseau.
Louis Antoine de Bougainville urobil počas svojho dlhého, plodného a často aj napínavého života pozoruhodnú vojenskú kariéru, v jeho ranom veku to však vyzeralo, že sa skôr upíše matematike. Ako 25-ročný vydal dvojzväzkové dielo Traktát o integrálnom počte. Otec však chcel mať z neho advokáta, tak začal študovať právo. Do tretice ho zlákala vojenská kariéra a po diplomatickej linke sa dostal na miesto tajomníka francúzskej ambasády v Londýne. V sedemročnej vojne bojoval proti Britom v Kanade, živý a celý sa vrátil sa domov, ale len na chvíľu, aby sa z poverenia kráľa Ľudovíta XV. v roku 1766 vypravil na cestu okolo sveta na fregate so znepokojivým názvom Boudeuse (Vzdorná). Nešlo o žiadnu prírodovedeckú výpravu, účelom námornej cesty (ako ostatne každej v tých časoch) bolo získať pre Francúzsko nové kolónie a rozšíriť možnosti obchodovania. Takmer dva a pol ročná plavba s bohatým itinerárom (okrem iného Brazília, Uruguaj, Patagónia, Indonézia, Šalamúnove ostrovy, Maurícius, Kapské mesto…) mu poskytla množstvo zaznamenania hodných zážitkov, takže po návrate domov sa monsieur admirál vrhol na písanie a výsledkom bola kniha Le voyage autour du monde. Jeho Cesta okolo sveta sa čítala ako bestseller, najmä farbisté pasáže ospevujúce ostrov Tahiti, na ktorom žili divosi s tmavou pleťou a domorodé ženy pripomínali „nahé nymfy s nebeskými tvarmi ako Venuše“. Ich nevinná krása pretromfne všetky Európanky, nazdával sa admirál, vedia laškovať, ale aj byť rozkošne zahanbené a v rozpakoch. „Mal som pocit, že som sa dostal do záhrady Eden,“ písal Bougainville. Tahiti mu symbolizovalo tropický raj, krajinu, v ktorej „vládne voľnosť zlatého veku“. Súc ovplyvnený osvietenskou filozofiou a J. J. Rousseauom, ktorý hlásal návrat človeka k prírode, teda do stavu prirodzenej nevinnosti nepoškvrnenej civilizáciou, Bougainville Tahiťanov vykreslil ako krásnych šťastných ľudí, pohostinných a veselých, s vencami kvetov vo vlasoch. V lone prenádhernej prírody a civilizáciou nedotknutej divočiny toho veľa nepotrebujú, a predsa je ich život blažený a radostný. V duchu Rousseauovej filozofie Tahiťanov nazýval „vznešenými divochmi“ a tento zromantizovaný pohľad po ňom pretrval ďalšie dve storočia.
Bougainville bol predovšetkým námorný kapitán, ktorý sa lepšie cítil na rozkolísanej lodnej palube, ako za písacím stolom, takže po ceste okolo sveta podnikol ešte niekoľko plavieb po Karibiku, zúčastnil sa americkej vojny za nezávislosť, po dobytí Bastily musel síce ako monarchista čeliť určitým problémom, ba až väzeniu, ale rešpekt a úctu si vyslúžil aj za vlády Napoleona. Zomrel na tú dobu vo vysokom veku 81 rokov.
Jej Výsosť, bugenvilea
Bougainville bol matematik, právnik, vojak, diplomat, politik, dobrodruh, cestovateľ, spisovateľ a ešte všeličo iné, botanik však isto nie. Ale ako to v tých časoch bývalo zvykom, na dobyvačné vojenské výpravy sa vydávali aj rôzni učenci hladní po poznaní neznámych svetov, a to často priamo z poverenia kráľa a v mene kráľovských vedeckých inštitúcií, a preto Bougainville prijal na svoju loď aj Philibeta Commersoma, prírodovedca, astronóma a kartografa, ktorý hodlal v exotických krajinách študovať tamojšiu geografiu, flóru a faunu. Commersom cestoval aj so svojím asistentom, z ktorého sa neskôr vykľula jeho milenka Jeanne Baret, preoblečená do mužských šiat. A práve Jeanne, zbláznená do botaniky, bola podľa všetkého tá, čo niekde v bujnej brazílskej vegetácii narazil na košatú lianu so záplavou cyklámenových, červených, ružových či fialkových kvetov, ktorá sa vďaka malým tŕnikom dokázala prichytiť na rôznorodé povrchy a plaziť aj niekoľko metrov. Commersom ako prvý túto rastlinu popísal a na znak úcty ju pomenoval (pre Nefrancúzov značne komplikovaným) priezviskom svojho veliteľa.
Dnes túto krásku z južnej pologule s listeňmi (nie sú to kvety) rôznych farieb bežne vídame v dovolenkových destináciách pri Stredozemnom mori a s nevalnými úspechmi pestujeme aj doma. Bugenvilea však stále odoláva našim úporným mičurinským snahám – najlepšie jej totiž svedčí teplé slnečné počasie a dni rovnako dlhé ako noci. Vtedy dokáže kvitnúť bez prestávky po celý rok.
Georg Joseph Camel (1661 – 1706)
S kým máme tú česť: S moravským rodákom Jiřím Josefom Kamelom, jezuitským misionárom, ktorý ako prvý popísal flóru a faunu na Filipínach.
Má česť niesť jeho meno: Kamélia.
Zo života botanika
Narodil sa v Brne v remeselníckej rodine, jeho otec pracoval ako postrihač, čo spomíname len preto, že toto súkennícke remeslo dávno odvial čas, a tak je zaujímavé naň poukázať. V sedemnástich odišiel na jezuitskú školu do Viedne, kde exceloval najmä v prírodných vedách a celkom isto v botanike, ktorá ho priviedla k farmácii. Ako lekárnik pôsobil v Brne, Jindřichovom Hradci a v Českom Krumlove, kde sa dodnes zachovala baroková jezuitská lekáreň, v ktorej ako mladý magister odmeriaval tinktúry a miešal hojivé mastičky. Keď dosiahol 21 rokov, vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, teda k jezuitom (mníšsky rád založený Ignácom z Loyoly), ktorí ako zapálení misionári v ďalekých krajinách šírili slovo božie, ale aj vedu a vzdelanie. Napríklad len čo sa usadili v Manile a upevnili si svoje pozície, založili tam univerzitu Universidad de San Ignacio. To hovoríme o roku 1590, takže keď 27-ročný Kamel o sto rokov neskôr dorazil na misiu do Manily, tamojšia univerzita sa už tešila solídnemu renomé. Manila nebola žiadna diera, španielski kolonizátori z nej urobili administratívne centrum celých Filipín (svoje meno získali podľa španielskeho kráľa Filipa II.) a mesto ťažilo zo svojej strategickej polohy, ležiac na trase Hodvábnej cesty, Cesty korenia i medzinárodného obchodu so striebrom. Dnes sú Filipíny najkatolíckejšou krajinou v celej Ázii – vyše 80 % obyvateľov sa hlási k viere v Krista a leví podiel na tom majú práve jezuitskí misionári. Kamel šíril dobrú povesť univerzity ako lekárnik, v súlade so svojou vierou sa staral o chorých a v Manile založil prvú jezuitskú lekáreň, v ktorej zadarmo rozdával lieky najbiednejším chudákom. Hoci bol na míle vzdialený akademickým vedeckým kruhom civilizovaného sveta, po celý život udržiaval korešpondenčný styk s učencami svojej doby, hlavne z Britských ostrovov. Keďže bol profesiou lekárnik, jeho doménou sa stali rastliny. V Manile založil botanickú záhradu a v nej pestoval európske i miestne liečivky. A hoci jeho meno poslúžilo na označenie pôsobivého kvetu, on sám pre svet objavil rastlinu strychnínovník, z ktorej pochádza jedovatý alkaloid strychnín. Okrem kvetenstva študoval aj miestnu faunu, popísal rôzne čudesné zvieratá, napríklad letuchy indomalajské, malé bylinožravé cicavce nie nepodobné netopierom, s blanou na chrbte (ktorú používajú ako padák, takže dokážu prelietavať vzduchom), zbieral mušle a minerály, zaujímal sa o červy a spochybnil vtedajšiu teóriu, že hmyz sa rodí z tlejúceho lístia. Svoje štúdie, poznámky, nákresy, ilustrácie, ale aj semienka domorodých rastlín odosielal do Európy, mnohé ale skončili v rukách pirátov a boli zničené. Väčšina sa však dostala do povolaných rúk vážených členov londýnskej Royal Society, predovšetkým lekárnika Jamesa Petivera a prírodovedca Johna Raya. Druhý menovaný jeho náčrty filipínskych rastlín, krov a stromov publikoval ako rozsiahly apendix v treťom zväzku svojho diela Historia Plantarum. Z toho dôvodu a tiež preto, že brat Kamel sa z Filipín už nikdy nevrátil (zomrel ako 45-ročný na úplavicu), sa originály jeho písomností a kresieb nachádzajú v Britskej národnej knižnici, pričom brnianske múzeum uchováva len niektoré kópie jeho ilustrácií.
Jej Výsosť, kamélia
Aj v prípade jezuitského učenca Jiřího Kamela platí, že tento dobrý muž kaméliu nikdy nezočil. Ani nemohol, lebo na Filipínach sa táto kvetina vôbec nevyskytovala. Kamélia síce pochádza z Ďalekého východu, tým sa však myslí najmä Čína a Japonsko. Do Európy ju priviezli v domnienke, že ide o rastlinu, z ktorej lístkov sa dá pripraviť lahodný nápoj, aj preto dostala sprvu názov Thea Sinensis, čajovník čínsky. Chybička či zámena sa napokon objasnila a meno upravilo, hoci kamélia dodnes patrí do čeľade čajovníkovitých (theaceae). Poriadok do názvoslovia vniesol o mnoho rokov neskôr až švédsky botanik Carl Linné, ktorý vytvoril ucelenú klasifikáciu a systematické zatriedenie všetkých dovtedy známych rastlín (mimochodom, Linné prišiel na svet v tom istom roku, ako sa z neho porúčal brat Kamel). Švédsky učenec vo svojom kľúčovom diele Species Plantarum (Rastlinné druhy) vydanom v roku 1753 domnelý čajovník zaradil medzi okrasné kry a označil menom obetavého jezuitského mnícha. Tak vznikla Camellia japonica.
V priebehu 19. storočia sa z kamélie stala panská trendy kvetina, ktorú pestovala snáď každá kultivovaná šľachtická rodina v Európe či Británii. Kamélia je chladnomilka, kvitne v zime, takže sa stala vítanou ozdobou módnych skleníkov, oranžérií či zimných záhrad. Na dobe svojho kvitnutia zanovito trvá, snaha pestovať ju cez leto sa míňa úspechom a sotva prežije aj na parapetoch prekúrených bytov, keďže sa jej najlepšie darí pri cca 6 – 8 °C. Zarážajúce je, že aj keď sa jej kvety podobajú ružiam, vôbec nevoňajú. Najväčšej reklamy sa kaméliám dostalo z pera spisovateľa Alexandra Dumasa mladšieho, ktorý meno prekrásnej kvetiny použil vo svojom slávnom diele Dáma s kaméliami – v ňom hlavná hrdinka Marguerite Gautier, žiadaná parížska kurtizána, ako veľmi mladá zomiera na tuberkulózu. Poznávacím znakom jej profesie sa stali kamélie, ak ju zdobili ich biele hlávky, bola takpovediac „k dispozícii“, ak ich vymenila za červené, znamenalo to, že má „svoje dni“ a páni musia so svojimi chúťkami počkať.
Pierre Magnol (1638 – 1715)
S kým máme tú česť: S veľaváženým profesorom starobylej univerzity v Montpellieri, ktorý položil základy klasifikácie rastlín podľa určitej hierarchie.
Má česť niesť jeho meno: Magnólia.
Zo života botanika
Keď je váš otec lekárnik, jeden dedo lekár, druhý lekárnik, starší brat tiež lekárnik, čo sa z vás stane? Bingo – lekár alebo lekárnik. Mladý Pierre prebral rodinnú štafetu, nebolo veľmi o čom sa rozhodovať, medicína bola jeho prvá a jediná voľba. A nemusel sa ani kdekade tralalákať po Európe, svoju alma mater mal priamo pod nosom, v rodnom Montpellieri. Tamojšia univerzita bola už v jeho časoch váženou starobylou inštitúciou a jej lekárska fakulta, založená v roku 1220, sa dnes považuje za najstaršiu, bez prestávky fungujúcu školu medicíny v celej Európe. Prednášali na nej vychýrení profesori a navštevovali ju študenti zo všetkých kútov starého kontinentu, vrátane neskôr slávneho lekára, astrológa a veštca Nostradama. Mimochodom, lekári montpellierskej univerzity platili za uznávané autority, čo sa týkalo (v tej dobe častých) morových epidémií, presadzujúc názor, že „čiernu smrť“ spôsobuje miazma (jedovaté výpary vznikajúce zo špiny, ktoré kontaminujú vzduch), a tá cez otvorené póry kože vniká do organizmu. Preto by sa ľudia, na radu lekárov, mali čo najmenej kúpať, aby zabránili nákaze vstúpiť do tela a nestali sa zraniteľnejšími.
Keď Pierre Magnol nastúpil na univerzitu a našiel zaľúbenie nielen v medicíne, ale hlavne v botanike, záhrady Jardin des plantes de Montpellier bujneli už vyše päťdesiat rokov (a pošpacírovať sa v nich možno aj dnes, 428 rokov po ich založení). V pokročilom veku ho pasovali za riaditeľa tohto botanického kráľovstva a zostal jeho čestným inšpektorom do konca života. Magnol študoval rastlinstvo najmä v okolí Provence a na francúzskej strane Pyrenejí a Álp, na staré kolená však presídlil do Paríža, kde ako uznávaný vedec predsedal francúzskej Kráľovskej akadémii vied. To už mal za sebou svoje kľúčové dielo krkolomného názvu Prodromus historiae generalis plantarum (citujeme len jeho prvú časť), v ktorom položil základy klasifikácie rastlín v duchu, ako ju poznáme dnes a na ktorú o polstoročie neskôr nadviazal švédsky botanik Carl Linné. Na vysvetlenie: pred Magnolom sa svet rastlín delil na tri základné kategórie: stromy, kríky a byliny. Magnol však zaviedol pojem čeľaď, čím položil základy triedenia organizmov (taxonómie) podľa určitej hierarchie. Francúzsky botanik sa snažil o systematizáciu rastlín podľa spoločných vonkajších znakov, v tomto prípade založenú na charakteristike kalicha a koruny.
Jej Výsosť, magnólia
Keď sa v roku 1703 Charles Plumier rozhodol po svojom staršom kolegovi pomenovať nádherne kvitnúce stromy na ostrove Martinik (miestni ich nazývali „talauma“), vzdal mu tým osobitú česť. Magnólie sú totiž jedny z najstarších rastlín na zemeguli, objavili sa v druhohorách, presnejšie v období kriedy, keď po matičke Zemi dupotali dinosaury. Za miesto ich prvotného výskytu vedci označili Východnú a juhovýchodnú Ázii, ale tiež Mexiko a tropickú Strednú a Južnú Ameriku. Tých miest je viac preto, lebo s pohybom roztápajúcich sa ľadovcov semienka pramatky magnólie putovali do rôznych kútov sveta. Fosíliu rastliny starú 100 miliónov rokov našli vedci v americkom Kansase a ďalšiu, ibaže o 20 miliónov rokov mladšiu vykopali na japonskom ostrove Hokkaido. Keďže magnólie pochádzajú z čias, keď Zem ešte nechyrovala o včelách (evolúcia tento druh zrodila „iba“ pred 10 tisícmi rokov), sú uspôsobené na opeľovanie chrobákmi. Starobylú magnóliu opriadli mnohé legendy pochádzajúce najmä z Číny. Hovorí sa, že prvý strom magnólie vyrástol na hrobe mudrca Konfucia a tiež, že na rozkvitnuté magnólie sa smel pozerať len cisár. Ďalšia pôsobivá čínska legenda rozpráva príbeh o krvilačných nájazdníkoch, ktorí drancovali a vypaľovali dediny na východe Číny. V jednej takej zabili všetkých mužov a ako rukojemníkov si zobrali sto krásnych dievčat. Každý deň na noc si vybrali jednu dievčinu a ráno ju zabili. Tak to šlo 99 dní, až zostala posledná. Tá sa pred smrťou úpenlivo modlila, aby jej život nevyšiel nazmar. Keď sa jej osud naplnil, na mieste, kde skonala, vyrástol veľký strom so stovkou prekrásnych púčikov. Vojaci ho chceli poraziť, šabľami sekali a rúbali ako diví, ktorá vetva však spadla na zem, na jej mieste vyrástol nový strom… V čínskej reči kvetov magnólia ospevuje ženskú krásu, nežnosť a nevinnosť. Podľa feng šuej strom magnólie symbolizuje blaho a bohatstvo rodiny.
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2021)