Štvrť Williamsburg v newyorskom Brooklyne je podivné miesto. Výraz „akoby tam zastal čas“ ho charakterizuje len čiastočne, nejde totiž ani tak o zastaranosť či staromódnosť, skôr sa núka použiť slovo odlišnosť. Ulice križujú muži vo vysokých klobúkoch, čiernych dlhých kaftanoch, s bradami a dlhými pajesmi, ženy obsypané deťmi postávajú pred obchodmi, vlasy im zakrývajú parochne, ich oblečenie pôsobí predpotopne, akoby práve vytiahnuté z kontajnerov Armády spásy. Snáď sa tu práve nenakrúca nejaký film?
Tip by mohol padnúť na Unorthodox, populárnu netflixovskú mini sériu o mladej Američanke, ktorá utečie z ultraortodoxnej židovskej komunity. Ale nie je tomu tak, seriál sa nakrúcal v Berlíne a jeho tvorcovia si museli dať riadne záležať, aby všetky exteriéry vyzerali vierohodne. Miesto však sedí, hlavná hrdinka Esther Shapiro, rovnako ako jej predobraz v reálnom živote – dnes 34-ročná spisovateľka Deborah Feldman – vyrastali vo Williamsburgu. Severná časť štvrte pôsobí ľahko bohémsky, žijú tu umelci, kreatívne duše, nejaký čas už aj hipsteri, ktorí si potrpia na dobrú kávu, ulice lemuje množstvo barov, trendových reštaurácií, hudobných klubov a nezávislých galérií. Južná časť patrí Židom. Namiesto kioskov s fast foodmi a kávou „to go“ sa tu rozložili predavači šatiek, turbanov a rôznych čapíc, predpotopné vývesné štíty na obchodoch sú napísané v niekoľkých rečiach: rusky, poľsky, ukrajinsky, maďarsky… Práve z týchto krajín starého kontinentu pochádza väčšina ultraortodoxných Židov, ktorí tu našli nový domov. Avšak iba termín „ultraortodoxný“ na popísanie tejto komunity nestačí. Bližšie vysvetlenie ponúka názov knihy, ktorú Deborah Feldman vydala v roku 2012: Unorthodox: The Scandalous Rejection of My Hasidic Roots (Neortodoxná: Škandalózne odmietnutie mojich chasidských koreňov). Chasidské hnutie vzišlo z ľudových vidieckych vrstiev chudobného židovského obyvateľstva hlavne v Poľsku a na Ukrajine a pre potreby tohto článku uveďme aspoň, že sa po čase zaradilo k ultraortodoxným smerom v judaizme. Život ultraortodoxných Židov je celý predchnutý náboženstvom. Žijú v absolútnej poslušnosti pred Bohom a jeho zákonmi obsiahnutými v Tóre (hebrejskej Biblii).
Svet sám o sebe
Vo brooklynskom Williamsburgu teda žije jedna z najuzavretejších, najizolovanejších a najkonzervatívnejších náboženských komunít na svete. Chasidskí Satmari. Nepobývajú tu až tak dlho. Židia do Williamsburgu natrvalo prichádzali až koncom 19. storočia a bývanie tu bolo lacnejšie ako na protiľahlom Manhattane. Samotní Satmari sa vo Williamsburgu usadili až po tragédii šoa. Slovenský preklad hebrejského „shoa“ označuje katastrofu a v židovských reáliách je totožný s pojmom holokaust. Termín Satmar je zasa odvodený od Satu Mare, mesta v severozápadnom Rumunsku, ktoré cez druhú svetovú vojnu patrilo do Maďarska (Szatmárnemeti). Nacisti v meste zriadili geto, v ktorom takmer 19.000 Židov čakalo na transport do koncentračných táborov. Mnohí z tých, čo mali šťastie a prežili, našli svoj nový domov vo Williamsburgu, kde sa ich ujal rabín Joel Teitelbaum, sám utečenec zo Satu Mare.
Joel Teitelbaum bol presvedčený, že tragédia šoa prišla ako trest Boží. Za to, že Židia sú málo zbožní, že zabudli na svoje staré náboženské zákony a asimilovali sa do spoločnosti Nežidov. A tiež, že si založili vlastný štát. Izrael predstavuje pre chasidských ortodoxných rabínov to najväčšie zlo. Pretože len nový Mesiáš môže židovskému ľudu (znovu) prinavrátiť ich vlasť. Kým sa tak stane, Židia nemajú robiť nič iné, iba čakať, prísne dodržiavať miczvot (613 prikázaní obsiahnutých v Tóre) a keď budú pripravení, Boh im zošle Mesiáša. Preto Satmari neuznávajú moderný štát Izrael, ba dokonca, ako učil rabín Teitelbaum, práve existencia Izraela teraz bráni príchodu Mesiáša.
Ak teda genocída prišla kvôli asimilácii, treba sa držať tradícií a žiť ako kedysi. A čo najviac sa izolovať od skazeného vonkajšieho sveta. Keď zabudneme, kto sme, myslia si satmarskí Židia, keď budeme ako Oni, hovoriť Ich rečou, správať sa ako Oni, obliekať sa ako Oni, znovu privodíme hnev Boží. Dôvod, prečo sú Satmari takí extrémni v dodržiavaní náboženských pravidiel, tkvie práve v týchto myšlienkach. Tóra zakazuje všetko nové, lebo sama o sebe je dokonalá.
V tomto duchovnom prostredí vyrastala malá Deborah. Narodila sa 17. augusta 1986 a až do sobáša žila v dome svojich starých rodičov, bez televízora, neskôr i počítača či internetu, mobilného telefónu, bez kníh, zamilovaných románov, ktoré tínedžerky tak rady čítajú, bez hudobnej stanice MTV, bez časopisov, ktoré udávajú módne trendy… To všetko bolo zakázané – kvôli nevhodnému či promiskuitnému obsahu, odvádzajúcemu človeka od myšlienok na Boha a podnecuje sexuálne vzrušenie. Preto majú Satmari vo Williamsburgu vlastné školy, vlastné noviny Der Yid, vlastné obchody s kóšer jedlom, oblečením či parochňami, dokonca aj vlastný policajný a hasičský zbor, záchrannú službu či autobus, kde ženy jazdia vždy vzadu. Komunita žije družne, v piatok večer sa veľké rodiny schádzajú pri prestretom stole, aby oslávili šabat, podporujú sa v dobrom i zlom a ak si nevedia s niečím rady, zájdu za rabínom. Ten je ich sudcom, učiteľom, spovedníkom, nevyhnutnou spojkou s vonkajším svetom. Rabín vždy vie, čo je pre nich a celú komunitu najlepšie.
Na čiernej listine boha
Aj Bubbi, babička Deborah prežila holokaust. V roku 1944 ju deportovali do Osvienčimu po tom, čo ako zázrakom prežila tri pochody smrti. Spolu so starým otcom patrili k prvým osídlencom Williamsburgu. Vo svojej knihe Unorthodox vysvetľuje Deborah, že dynastiu satmarských Chasidov „založili ľudia, ktorí bojovali s tou najhlbšou traumou, akú si vieme predstaviť. Pre prvé generácie bola táto trauma hnacou silou ideologického vývoja celej komunity.“ Individuálne príbehy neboli až také podstatné. Ani babička nehovorila o tom svojom. Vždy prízvukovala slovíčko My. Čo sa stalo Nám. Nám, všetkým Židom, predovšetkým však tým šiestim miliónom, ktorých vyvraždili nacisti. Celé detstvo Deborah bolo predchnuté nenávisťou k Hitlerovi. Nemci boli diabli, babička ju neraz strašila, že Hitler mal kuracie nohy, a preto si nikdy nezobúval svoje vysoké čižmy. Kuracie nohy mali byť dôkazom, že nepochádzal od Človeka ale od Diabla.
Ako pravoverná Židovka babička mala jedenásť detí vrátane otca Deborah. Duševne chorému mladíkovi na diaľku dohodli svadbu so židovským dievčaťom z Anglicka. Keď Deborina mama dorazila na svoju svadbu do Wiliamsburgu, až na mieste sa dozvedela, že jej manžel má mentálne zmýšľanie na úrovni malého decka. Porodila, začala trpieť depresiami, musela užívať lieky a napokon ušla. Žila niekde v New Yorku, ale pre komunitu bola mŕtva. Bubbi svoju vnučku vychovávala vo viere v Boha, ktorý všetko vidí a zlo bez pardonu trestá, preto z neho ide permanentný strach. Aj svet tam vonku je plný nebezpečenstva a nástrah, prízvukovala Bubbi, lebo ľudia, ktorí v ňom žijú, Židov nenávidia. Malá Deborah vedela, že sa nikdy nesmie dať do reči so žiadnym Nežidom. V dievčenskej škole vyučovali prísni učitelia, nespochybniteľné autority, s ktorými sa nediskutuje a ktorým sa v žiadnom prípade neprotirečí. Vzdelanie bolo zamerané predovšetkým na náboženstvo a správne dodržiavanie halacha, stoviek rôznych praktík, zvykov, predpisov a zákazov, ktoré musia pravoverní Židia dodržiavať vo svojom náboženskom živote i v každodennej praxi. Ich úspešné zvládnutie malo z mladej Židovky vykresať dobrú manželku a matku.
Od mala však cítila, že je iná. V škole mala tendenciu opravovať učiteľom gramatické chyby a pýtať sa otázky, ktoré sa deti nepýtajú. A potom tie knižky… Priamo zo slovníka memorovala anglické slovíčka a pod perinou čítala zakázané knihy. Zbožňovala Matildu od Roalda Dahla, hltala knižky Jane Austin, zamilovala sa do Malých žien od Louisy May Alcott. „Boli to jediné moje priateľky, to ony ma zachránili.“ Lenže malo to háčik! Angličtina je nečistá a používať ju znamená rúhať sa Bohu. „Pretože som čítala knižky v angličtine, vedela som, že som zlé dievča. Ak nedodržiavate pravidlá, automaticky sa dostanete na čiernu listinu Boha. Mala som iba desať rokov a už bolo nepochybné, že moje srdce je úplne čierne.“
Civieť na mužov je zakázané
Začalo to lakom na nechty, jemnými očnými linkami, tým, že si potajomky kúpila lístok na metro alebo do kina. „Chcela som spoznávať svet, nosiť džínsy, šoférovať, hrať na klavíri – všetko toto boli v komunite, v ktorej som žila, nesplniteľné sny.“ V škole priťahovala problémy. „Bez ohľadu na to, čo som mala na sebe, riaditeľ ma vždy napomenul. Tvoja sukňa ukazuje príliš veľa,“ precedil pohoršene pomedzi zuby.
V judaizme je žena plnoletá, keď dosiahne vek dvanásť rokov. A to je zároveň čas začať v plnej miere dodržiavať cniut, pravidlá cudnosti. Základ garderóby skromnej dospelej Židovky tvoria tmavé sukne niekoľko centimetrov pod kolená a blúzky z tkaných látok hrubšej štruktúry, voľného strihu, vždy s dlhými rukávmi a so zapínaním vysoko ku krku. Nič pletené, čo by mohlo priliehať k telu, tobôž niečo priesvitné. Ešte aj zloženie látok malo svoje pravidlá, niektoré materiály či prímesi boli prísne zakázané. Cniut (tzniut) je hebrejské slovo označujúce cnosť. Predstavuje súbor predpisov, ktoré regulujú medziľudské vzťahy, najmä správanie medzi mužom a ženou a vo veľkej miere aj obliekanie. Vo všeobecnosti by sa Židia, a platí to najmä pre ženy, nemali obliekať nápadne, aby nepriťahovali pozornosť – či už výberom látky, alebo strihom, ktorý by upozorňoval na ich telesné prednosti. V rôznych komunitách sa môžu vyskytovať rôzne odchýlky, v každom prípade však platí zakrytie tela po lakte a kolená. Červená farba je absolútne neprípustná, rovnako tak krátke rukávy, výstrihy, minisukne (božechráň!), otvorené sandále či holé nohy bez pančúch. Zakladateľ satmarskej komunity Joel Teitelbaum dokonca určil hrúbku pančúch pravoverných Židoviek – stanovil ju na 90 denierov (my bežne nosíme 15, v zime maximálne 50 denierov).
Tajomná dierka medzi nohami
Bubbi svojej vnučke kládla na srdce, že hodnota pobožnej židovskej ženy je priamo úmerná tomu, koľko detí porodí. Neexistuje žiadne väčšie prekliatie ako prekliatie bezdetnosti, to Deborah vedela už ako jedenásťročná. Keď sa raz vydá, bude odovzdane rodiť deti ako na bežiacom páse, satmarské rodiny majú bežne šesť, osem, desať, dvanásť potomkov. Čím viac detí sa narodí, tým skôr Židia zaplnia prázdno po tých šiestich miliónoch, ktorí zomreli v koncentračných táboroch. Deborah sa vydávala v sedemnástich, manželstvo jej dohovorili. Eli bol o šesť rokov starší, z dobrej rodiny, „svetaskúsený“ – minulý rok ho otec zobral do Európy, aby spolu navštívili hroby všetkých významných rabínov. Ako všetkým ortodoxným Židom i jemu po bokoch tváre, pred ušami viseli dlhé pajesy a temeno hlavy si prikrýval okrúhlou čiapočkou, jarmulkou. Zvyk nosiť jarmulku pochádza z Talmudu, kde sa doslova píše: „Zakry si hlavu, aby ťa pokryla bázeň pred nebesami.“ Jarmulka či kipa by teda nábožným Židom mala pripomínať stálu prítomnosť Boha nad ich hlavami. Keď sa Eli ožení, bude nosiť štrajml, impozantný klobúk, pripomínajúci tak trochu baranicu, ktorý sa vyrába z kožušiny noriek. Rabín Teitelbaum dôsledne presadzoval nosenie štrajmlov na verejnosti, argumentujúc, že je veľmi dôležité, aby sa Židia už na prvý pohľad líšili od Nežidov – vnímal to ako jedno z opatrení proti asimilácii.
Sedemnásťročná Deborah sa vydávala za prakticky neznámeho človeka – pred svadbou videla Eliho iba raz. Páčil sa jej? Dalo sa vôbec takto uvažovať? Nemala šajn o tom, ako to chodí medzi mužom a ženou a čo bude od nej manžel požadovať po svadbe. Nikdy v živote nepočula slovo vagína a o sexe tiež nevedela takmer nič. Nevadí, všetko jej vysvetlí učiteľka kallah, žena, ktorá pripravuje židovské dievčatá na manželstvo. Čím začať? Určite tým, že fyzický vzťah medzi mužom a ženou je svätý. Manželské povinnosti treba vykonávať vždy v piatok večer, v deň šabatu, ktorý je dňom potešenia. „Ako to funguje?“ pýta sa vo filme Esty svojej kallah. „Je to bežný úkon,“ vysvetľuje učiteľka vecne, akoby čítala nejaký kancelársky obežník. „Muž je poskytovateľom a žena ho prijíma. Rozumieš?“ Esty sa zatvári nechápavo. „Muž a žena do seba zapadajú ako skladačka,“ vysvetľuje učiteľka a naznačuje čosi rukami. „Máš v sebe dierku, ktorá vedie do chodby, odkiaľ sa dostaneme k dvierkam, ktoré nás dovedú k lonu, zdroju všetkého života. Keď do tej chodby muž vstúpi svojím…“
„Ja žiadnu dierku nemám,“ protestuje Esty. „Čo? Choď sa pozrieť. Máš tam dve diery, jednu na cikanie a druhú na…“ Filmová Esty si sadne na záchodovú misu, rozkročí nohy, strčí si medzi ne ruku, chvíľu šmátra a… Hľa, je to tam!
Esty má vo filme devätnásť, Deborah bola o dva roky mladšia, keď sa dozvedela o svojej druhej dierke. Bol to šok! Kallah ju však poučila, že vydatá žena sa nikdy nesmie pozerať na svoje pohlavné orgány – ani na svoje, ani manželove. Napokon, v miestnosti pri akte plodenia má byť vždy tma a aby sme nezabudli – on je vždy hore a ona musí ležať pod ním…
Skrze tvojho syna, amen!
Vo filme Unorthodox je to jedna z najsilnejších scén. Bravúrny výkon herečky Shiry Haas, ktorému sa vyrovná snáď len slávna slza stekajúca po tvári Shinead O‘ Connor vo videoklipe k pesničke Nothing Compares 2 U. Obrovský záber na tvár mladomanželky Esty, keď jej holia vlasy. V tej tvári je všetko: strach, zúfalstvo, hanba, beznádej…
Žiť v súlade s pravidlami cudnosti znamená, že aj vydaté ortodoxné Židovky musia nosiť pokrývku hlavy. Lebo nepokrytá hlava je hanba, tak sa to píše v Tóre. Vyjsť von prostovlasá je ako sa pretŕčať nahá, odhalené ženské vlasy podnecujú mužskú zmyselnosť. Manželkine vlasy môže v súkromí vidieť len jej manžel, v tom sú si Židovky a Arabky zajedno. Čo sa teda nosí? Na výber sú rôzne druhy šatiek uviazaných vzadu na uzol, tichel (šatka omotaná do tvaru turbanu) a sheitel, parochňa. Parochne ženy nosia nasadené na vlastné vlasy, Satmarky vo svojej zbožnosti však idú do ešte väčšieho extrému – po svadbe im vlasy vyholia úplne. Niektoré v holení hlavy pokračujú po celý život, aby si boli isté, že im spod šatky alebo parochne nevykúka ani jediný hriešny vlas.
Deborah si holila hlavu len prvý rok po svadbe. Každodenný ranný pohľad do zrkadla ju deptal a strápňoval vo vlastných očiach. To však nebolo nič oproti tomu, čo ju čakalo po svadobnej noci. Ich pokusy s Elim prepierali snáď všetci, od Eliho matky až po rabína. Keď sa ani po roku Deborah nepodarilo otehotnieť, tlak sa stupňoval. „Bol to najponižujúcejší rok môjho života. Všetci to preberali deň čo deň. Bola som vydesená.“ A tak sa stalo, že telo Deborah prestalo poslúchať. Vyvinul sa u nej bolestivý vaginizmus, ktorým často trpia obete sexuálneho násilia. Jedinú úľavu jej prinieslo obdobie, keď mala „svoje dni“. „Keď má žena výtok, totiž svoj pravidelný krvácavý výtok, bude v období svojho krvácania nečistá sedem dní,“ píše sa v Tóre. Počas menštruácie a po nej ešte týždeň trvá stav manželského odlúčenia (a rozdelených postelí v spálni), potom žena absolvuje rituálny kúpeľ mikve a môže sa vrátiť k svojim manželským povinnostiam. Byť „nečistá“ však v praxi každodenného života znamená dodržiavať desiatky obmedzení. „Dva týždne každý mesiac sa vás nemôže dotknúť,“ vyratúva Deborah. „Nemôže vám ani podať pohár, ani keby sa vaše prsty nedotkli. Musí ho položiť na stôl a vy si ho môžete až potom zodvihnúť… Keď s ním sedíte na pohovke, musíte mať medzi sebou niečo, čo vás oddeľuje…“ Deborah sa cítila hnusne. „Ako zviera, ktorého sa ľudia štítia dotknúť.“
Lieky na úzkosť napokon zabrali a ona v máji 2006, tri mesiace pred svojimi 20. narodeninami, priviedla na svet syna. A práve to rozhodlo. Narodenie Yitzyho jej otvorilo oči. „Vystrašila ma tá zodpovednosť. Vedomie, že všetko, čo sama považujem za útlak, prenesiem teraz na to nevinné dieťa.“ Ešte počas tehotenstva sa stretla s istou kabalistkou, a tá jej povedala: „S narodením dieťaťa sa všetko rozlúšti. Spoznáš samú seba skrze svojho syna.“
Iba s ním mala dieťa
„Keď sme sa prvý raz stretli, varovala som ho. Povedala som mu: Mám svoje názory, možno to so mnou nezvládneš. Ale on bol známy tým, že vyšiel s každým. Tak povedal: Nie, zvládnem. V skutočnosti však nebol na to vôbec pripravený…“ Po svadbe si Deborah priniesla z domu všetky svoje knihy, Eli sa tváril, že nič nevidí. „Ale svojej matke povedal všetko.“ Aby unikla všetečnej svokre, manžela presvedčila, nech sa odsťahujú z Williamsburgu. Zakotvili v Airmonte, inej židovskej komunite v New Yorku. A potom sa stalo čosi nevídané: začala študovať na vysokej škole! Eli naveľa, naveľa súhlasil, že štúdium ekonómie by mohlo v budúcnosti vylepšiť ich rodinný rozpočet. Deborah si však v konečnom dôsledku na Sarah Lawrence College vybrala literatúru. Škola jej definitívne otvorila oči, už nebolo cesty späť. Chvíľu jej trvalo, kým objavila svoj hlas. Stále ju prekvapovalo, že ju niekto počúva. Že sa môže ozvať a slobodne vyjadriť svoj názor. „Obraz dobrého chasidského dievčaťa sa pomaly rozpadal,“ hovorí. Prestala sa obliekať ako šedá myš, nahodila džínsy a vysoké podpätky. Ochutnala bravčové mäso. Na ten plátok ružového prosciutta nezabudne do smrti. Siahla po ňom. „Prekvapivo nedošlo k žiadnemu úderu blesku,“ smeje sa.
Po škaredej autonehode, keď sa jej na diaľnici trikrát prevrátilo auto a ona si myslela, že umrie, mala v tom konečne jasno. „Už som nechcela premárniť žiadnu ďalšiu minútu svojho života.“ Elimu povedala, že bude nejaký čas bývať u matky, s ktorou sa v tom čase pokúšala zblížiť. Eli si sprvu myslel, že ju to prejde. Nie je prvá ani posledná, čo rebeluje. Hneval sa, vyjednával, prosil. Deborah sa však už rozhodla. Mala 24, keď sa celkom odrezala od komunity a opustila manžela. Pomohla jej fakulta, spolužiaci aj učitelia zo školy. Od známych z komunity začali prichádzať výhražné odkazy typu: „Tvoj hrob je už vykopaný.“ Alebo: „Keď budeš pripravená spáchať samovraždu, daj nám vedieť.“ Deborah hovorí, že musela byť opatrná. Presťahovala sa na neznáme miesto na Manhattane, zvonček na dverách jej bytu nemal meno. Yitzy trávil víkendy u svojho otca. Pod vplyvom rodinných udalostí sa začal meniť aj Eli. Prestal chodiť trikrát za deň do synagógy, oholil si bradu, ostrihal pajesy. Na rozhodnutí Deborah to však nič nezmenilo. Neprichádzalo do úvahy, aby sa k nemu vrátila. „Je pre mňa cudzí. Len som s ním mala dieťa.“
Simonetta Zalová
foto Netflix
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2020)