Po tom, čo sa jej pred tromi rokmi narodila dcéra, opäť začala hrať v Slovenskom národnom divadle, vidieť ju môžete v Tolstého Vojne a mieri, Ruských denníkoch či v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch. V týchto dňoch nakrúca televízny seriál, ktorý sama napísala – ako hovorí – „celý do mobilu“ a tiež ju čakajú ďalšie dva bližšie neurčené projekty. Môžete ju počuť v podcaste MaterAmater („O troch matkách amatérkach, čo sa len snažia prežiť“) a aby toho nebolo málo, aktuálne ešte nahráva nový album s hudobníčkou a speváčkou Andreou Bučko, s ktorou napísala autorskú inscenáciu Morena a tiež s ňou pravidelne spieva a vystupuje.
1. Vraj ste ako dieťa písali rozprávky a posielali ich babičke do Ameriky…
Odkedy som sa naučila písať, písala som nonstop. Najprv krátke rozprávky a básničky. Posielala som ich babke do Ameriky a vždy som si ich aj pekne ilustrovala. Dnes by som sa iste na nich pobavila, ale v mojich spomienkach boli krásne. Romantické, dobrodružné, nie veľmi detské a naivné, bolo v nich čosi, čo som vtedy ešte nemala zažité, myslím lásku medzi mužom a ženou. Potom prišli na rad básničky, neskôr zamilované básne v puberte. Pamätám si, že ako zamilovaná som napísala kvantum básní a tiež nespočetne veľa denníkov, písala som všade, aj v škole na vyučovaní, keď som sa nudila. Všetko, čo som zažívala a pociťovala, potrebovalo ísť písaním von. Nedávno som pár denníkov našla a dosť som sa nasmiala. Potom prišla vysoká škola a na niekoľko rokov som sa písania vzdala a venovala sa naplno herectvu. Nedokázala som napísať ani jeden verš. Až keď sme s Andreou Bučko robili pre Slovenské národné divadlo hru Morena, môj talent pre písanie sa znova vrátil a už ho len tak ľahko nepustím (smiech).
2. Momentálne sa teda cítite viac scenáristkou a menej herečkou?
Necítim sa viac scenáristkou, len ma to momentálne najviac baví. Cítim, že moja hlava a duša srší kreativitou a nápadmi a najradšej by som písala aj štyri projekty naraz, ale to, samozrejme, nejde. Keď píšem, som šťastná, akoby som to všetko žila a všade bola. Som tak hlboko ponorená do toho, čo píšem, do všetkých tých situácií, momentov, atmosféry, že kľudne môžem sedieť doma celý deň na gauči, aj tak mám pocit, že denne zažívam všetky tie prekrásne veci, o ktorých píšem. Veľa čerpám zo svojho života, veľa z toho, čo som videla a počula a kopec vecí sa mi zjavuje bez toho, aby som s nimi mala skúsenosť. Prichádza to z neznáma, ja to dávam na papier, fascinuje ma to a napĺňa. Keď môj scenár vznikal, mala som pocit, že všetko, čo som doteraz zažila, sa udialo len preto, aby som o tom neskôr napísala. Často som si hovorila, ahááá, tak pre toto som to musela zažiť, aby som to raz mohla zužitkovať a pobaviť tým ľudí, pre ktorých píšem.
3. V podcaste MaterAmater o slastiach a strastiach materstva a partnerstva sa vyjadrujete niekedy aj pekne zostra a idete s kožou na trh, ako keď ste sa napríklad vyjadrovali k domácim pôrodom. Nepoviete si občas „Radšej uber, lebo prídeš o fanúšikov“?
Som dosť otvorená a úprimná a takých ľudí mám aj sama rada. Nezáleží mi na tom, komu som a nie som sympatická a koľko mám sledovateľov na sociálnych sieťach. Nechcem a nebudem sa na nič hrať. Všetci, čo ma poznajú, vedia, že som priama, nezvyknem kalkulovať. Chcem, aby ľudia vedeli, že som slobodná sama v sebe, že som normálny človek, mama ako každá iná a že materstvo zažívam aj s jeho tienistými stránkami a nebojím sa o nich hovoriť. Jasné, že mi moja mamka niekedy dohovára: Toto si nemusela povedať. Ale ja na to: A prečo nie? Stojím si za všetkým, čo poviem. Nebaví ma nič umelé a strojené, chcem byť spontánna, ja chcem byť ja.
4. Je vám po narodení dcéry niekedy smutno za sebou, aká ste boli predtým, kým ste dieťa nemali?
Nie je mi za tým smutno. Materstvo beriem ako ďalší level života ženy. Veľmi potrebný, poučný a krásny. Posunula som sa a som šťastná, že je tomu tak. Nechýbajú mi žúry, alkohol, ponocovanie… Čas s dcérou je pre mňa najkrajší na svete. Kým som Maiu nemala, niekedy, a stávalo sa mi to už od detstva, ma zvykol prepadnúť taký zvláštny pocit, prichádzal náhle, len tak, aj v pekných momentoch života, trval pár sekúnd, cítila som v bruchu také čosi… Akoby mi niečo stále žalostne chýbalo. Nevedela som, prečo to takto cítim, mala som krásne detstvo, milujúcu rodinu, všetko so mnou a mojím životom bolo v poriadku. Vždy to trvalo iba pár sekúnd, potom zmizlo, ale nečakane sa to zase vrátilo. Odkedy mám Maiu, už sa to neobjavilo. Akoby mojej duši chýbala odjakživa…
5. Porodili ste a zrazu klik, bola z vás hotová mama? Alebo skôr mama začiatočníčka?
Všetci mi sľubovali eufóriu a lásku ako hrom a ja som porodila a bola som zmätená, prečo to necítim, prečo to nie tak, ako mi to ľudia opisovali. Mala som výčitky svedomia, som zlá mama, čo nelieta v oblakoch. Moja láska však prichádzala postupne a silnie zo dňa na deň. Pre extrovertku a workoholičku ako ja nebolo ľahké zavrieť sa doma s novým neznámym človekom, ktorý so mnou nonstop hrá hru „Hádaj, prečo plačem”. Nebola som hotová mama… Ale zasa musím povedať, že veľa vecí som robila intuitívne a veľmi rýchlo sme sa s Maiou zladili a naučili sa rozumieť jedna druhej.
6. Veríte v lásku na celý život?
Všetky moje lásky sú na celý život. Mužov, ktorých som ľúbila, si nesiem v sebe stále. Neviem zrazu neľúbiť, keď už som raz ľúbila. Ale v lásku na celý život verím. Láska prechádza premenami a rôznymi fázami a páči sa mi, keď na sklonku života končí absolútnou blízkosťou a priateľstvom a vzájomnou oporou. Taktiež som realistka, takže pripúšťam, že sa aj mne aj Dankovi môže stať, že sa znova zamilujeme do niekoho iného. To je prosto fakt, za to sa nemôže nikto hnevať. Som fanúšik lásky a ak by sa Danko zamiloval do nejakej inej ženy, to šťastie by som mu priala. Ale preferujem skôr zamilúvať sa znova do toho istého partnera, najmä ak už máme spolu dieťa. Je to drina a obrovská práca, snaha a ochota makať na tom, aby to tak bolo. Do Danka sa teda zamilúvam stále nanovo. Stačí mi ho vidieť hrať a spievať, zaľúbim sa vždy, keď vidím, aký je dobrý k ľuďom, dojíma ma, ako sa o nás stará a bum – som do neho buchnutá znova! Ale občas mi napadne aj: okej, mám 34 rokov a cítim sa na 25. Milujem byť zamilovaná… ale s tým som už skončila?! Už nebudem randiť s mužmi, flirtovať, nič? Našťastie, momentálne ma to vôbec neštve. Mám pocit, že som si mnohé veci už odžila, že to, čo mám teraz, tá istota, domov s Maiou a Dankom je nad všetky hriešne myšlienky sveta (smiech). A možno mám ako herečka výhodu, že lásku môžem zažívať vo filme či v divadle znova a znova. A, samozrejme, tiež pri písaní scenárov (smiech).
7. Pozeráte na svojho partnera inými očami, keď je už otec?
Nie, ale veľmi ma dojíma, ako Maiu neskutočne miluje. Veľmi sa mi páči, že jej to aj vie prejaviť. Denne jej stokrát povie, ako ju miluje. Tušila som, že bude taký vrúcny, ale láska, ktorú cíti k svojej dcére, prevyšuje všetko. Hrá sa s ňou na baletky, princezné, mačičky, lezie štvornožky s Maiou na chrbte. Vyvádzajú spolu huncútstva a obom sa to páči. Ale tiež vidím, ako sa o ňu bojí, ako myslí na jej budúcnosť, ako ho trápi, čo sa deje vo svete a u nás… Je na ňu veľmi dobrý. Nikdy nezvýši hlas, nezakričí, veľakrát mi je vzorom, keď ja už zlyhávam a vybuchnem. On je trpezlivejší.
8. Podľa štatistických údajov viac ako tretina rodín dnes nevzniká manželstvom. Neláka vás byť nevestou?
Neláka! Nikdy ma to nelákalo, skôr desilo. Od puberty ma prenasledovali nočné mory, že mám svadbu (smiech). Nepýtajte sa ma, neviem prečo. Predstava, že mám pred nejakým človekom na úrade „oficiálne“ deklarovať svoju lásku, ten najintímnejší cit zo všetkým, mi pripadá postavená na hlavu. Ak by som sa niekedy vydala, tak jedine z praktických dôvodov, nie preto, že by to bol môj sen.
9. V mamičkovskom podcaste ste povedali, že by ste si priali druhé dieťa chlapca. Lebo by ste z neho chceli vychovať dobrého muža.
Áno, lebo si myslím, že dnešní muži sú sebeckí, neempatickí, povrchní egomaniaci. Pekne som im naložila, čo? (smiech) Podľa mňa muža treba naučiť, aby bol úprimný, srdečný, pozorný, chápajúci, romantický. Ako sa tak rozhliadam okolo seba, často som svedkom toho, že ženy sa vo vzťahoch snažia oveľa, oveľa viac. Napokon to ale ženu prestane baviť, keď stále dáva a skoro nič nedostáva, prestane sa snažiť, on sa tradične nesnaží vôbec alebo veľmi málo a bum, vzťah ide do rici. Chcela by som vychovať syna, ktorý by svoju partnerku robil šťastnou dennodenne. Aby to nebral ako povinnosť, ale ako radosť, aby si ženy prirodzene vážil a tej svojej dokázal každý deň vyčariť úsmev na tvári. Myslím si, že 99 % mužov si sotva kedy položí otázku: „Čím by som ju prekvapil, čím by som jej urobil dnes radosť?” A to je chyba.
10. Na čo sa tešíte, že budete robiť so svojou dcérkou o takých päť, desať rokov?
Teším sa na spoločné korčuľovanie. Kúpanie v jazerách a v mori. Teším sa na spoločné beauty dni, keď sa vyberieme spolu na pedikúru. Teším sa na všetky hlbokomyseľné rozhovory o živote, svete, vesmíre, bohu. A o láske! Som neskutočne šťastná, že mám dcéru. A teším sa, čo všetko ma v priebehu rokov naučí ona.
Simonetta Zalová
foto Gabina Weissová
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2024)