Ako tínedžerka najprv prepadla móde, neskôr však na šijací stroj zanevrela a sústredila sa na maľovanie a dizajn látok. Dnes vďaka práci pre švédsku odevnú firmu v jej dizajnoch pobehujú milióny detí na celom svete. Než sa usadila v Škandinávii, prešla kus sveta. Stážovala v módnom dome Alexander McQueen, maľovala luxusné látky pre taliansku firmu Clerici Tessuto aj francúzsku firmu Mitwill, až kým vo Fínsku neprepadla tkaniu. Viac ako k tradíciám ju to však ťahá k modernosti a ku hľadaniu prepojení mimo dizajnu. Verí totiž, že kreativitou a dizajnom možno otvoriť a zviditeľniť mnohé témy, ktoré sa inak komunikujú zložitejšie.
Aký dizajn pre textil ste navrhli naposledy?
Minulý týždeň som dokončila kolekciu mikín pre indický trh. Týždne predtým pre Austráliu. Nové potlače a vzory navrhujem na dennej báze. Čo konkrétne, však nemôžem prezradiť. Pred mesiacom som dokončila vlastnú kolekciu tapisérií, ktorá je teraz v procese tkania. V lete budem mať výstavu v Košiciach vo Východoslovenskej galérii, kde predstavím kolekciu žakárových textílií inšpirovaných digitálnou estetikou.
Keby ste mohli cestovať v čase, do akého obdobia z hľadiska módy a dizajnu by ste si najradšej odskočili?
Nie som si istá, či by som sa chcela vrátiť do nejakého konkrétneho historického obdobia. Mám rada módu, ktorá je pohodlná a poväčšine nie veľmi feminínna, čiže 21. storočie mi vyhovuje. Z hľadiska dizajnu si taktiež myslím, že sa nachádzame v období akejsi veľkej revolúcie, ktorá sa stavia proti všetkým doteraz známym princípom a snaží sa dizajn radikálne inovovať. Práve to sa mi zdá veľmi zaujímavé, takže by som určite do minulosti už nešla, skôr do budúcnosti. Zajímalo by ma, ako to celé dopadne.
Zaujímala vás móda odmalička?
Na základnej škole som chcela byť právničkou. Pozerala som veľa kriminálok a obhajovanie obvinených som považovala za veľmi dôležité a vzrušujúce. Neskôr sa to však zmenilo. S príchodom puberty som začala viac inklinovať k umeniu. Vždy som si veľa kreslila, ale práve v tomto období to začalo byť viac zamerané na módu. Svoju frustráciu z toho, že musím nosiť oblečenie po bratrancoch, som si kompenzovala navrhovaním vlastných kolekcií odevov. Voľakedy sme mali televízny kanál o móde, kde stále bežali módne prehliadky. Často som ho sledovala a postupne začala premýšľa o štúdiu módy ďalej.
Mali vaši rodičia pochopenie pre vaše módne kreácie?
Rodičia ma vždy veľmi podporovali a pomáhali mi, ako vedeli. Keďže u nás v rodine sa umeniu nikto nevenoval a celkovo si profesiu dizajnéra nevyberá toľko ľudí, bola to práve ich podpora a dôvera, ktoré ma posúvali ďalej. Platili mi rôzne kurzy kreslenia, chodili so mnou na výstavy a konzultácie, a to i napriek faktu, že to bolo pre nich finančne veľmi náročné. Rodičia mi boli zároveň aj najväčšími kritikmi. Keď som sa spýtala, čo si myslia o nejakej mojej maľbe alebo návrhu, snažili sa premýšľať o tom, čo robím a klásť otázky. Veľmi zriedka bola ich reakcia v zmysle: je to úžasné, ty si taký talent! (smiech).
Vyštudovali ste odevný dizajn, prečo ste nepokračovali v návrhoch a šití šiat?
Budem úprimná, neznášala som šitie. Vlastne som nemala rada takmer vôbec nič, čo je spojené s tvorbou odevu (úsmev). Už počas štúdia na strednej umeleckej škole mi bolo jasné, že odev ďalej študovať nechcem. Chcela som maľovať, tvoriť. Svet módy ako taký ma viac- menej nezaujímal.
Zamierili ste do ateliéru textilného dizajnu na VŠVU, no zakrátko ste už cestovali po celom svete…
Lodž bola moja prvá cesta do zahraničia osamote. Bolo to vzrušujúce, no i stresujúce. Môj študijný pobyt na technickej škole netrval dlho a nemôžem povedať, že by ma profesijne nejako extrémne obohatil. Bola to však veľmi dôležitá skúsenosť, ktorá mi ukázala, že môžem a viem robiť veci sama. Dodala mi odvahu cestovať. Odvtedy som sa vlastne nezastavila. Po Lodži nasledovalo Nemecko, potom Anglicko, Francúzsko, Taliansko. Všetko to boli cesty spojené so vzdelávaním alebo kariérou. V Nottinghame, kde som študovala program Inovácia textilného dizajnu, som si tiež naplno uvedomila, že chcem študovať v zahraničí. Bol tam vidieť obrovský rozdiel oproti Slovensku, viac sa profilovalo na to, čomu sa študenti chceli po škole venovať. Vybrali ste si buď štúdium tlače, tkania, alebo pletenia textilu a na základe vašej preferencie ste sa ďalej vzdelávali a tvorili portfólio. Škola mala omnoho lepšie vybavenie, hoci dnes je to už aj u nás lepšie.
Počas štúdia ste absolvovali mnohé stáže, od automobilky Volkswagen, cez francúzsku textilnú značku Mitwill až po našu odevnú značku Nehera…
Stáž vo Volkswagene v Nemecku bola nesmierne zaujímavá. V tom čase som o autách veľa nevedela, no proces ich navrhovania ma fascinoval. Na novom modeli auta pracuje ohromné množstvo dizajnérov veľa rokov. Každý má na starosti inú drobnú časť auta ako kľučku či spodnú lištu a vytvára mnoho variantov. Hlavný dizajnér potom všetky komponenty zosúladí. Fascinovalo ma sledovať modelárov, ktorí z hliny modelovali autá v mierke 1:1. Bolo zaujímavé vidieť, aký obrovský je to tím a aký dlhý a náročný proces návrh auta je. Ja som pomáhala pri výrobe poťahov na sedačky. Práca textilného dizajnéra pre automobilku sa mi však v tom čase nezdala veľmi kreatívna. Dnes by som to už vnímala inak. Vtedy som bola mladá a chcela som robiť omnoho kreatívnejšie projekty, aj preto stáž v dome Alexander McQueen pre mňa znamenala splnený sen. Na stáž do francúzskej textilnej firmy Mitwill ma prijali, keď som vyhrala ich dizajnérsku súťaž. Vyrábali niekoľko kolekcií vlastných látok ročne, a tie potom ponúkali ďalej. K ich zákazníkom patrili firmy ako Zara, Bershka či Camaieu. Po šiestich mesiacoch ma zamestnali a pár rokov som pre nich pracovala na diaľku. Práve práca na diaľku mi umožnila pracovať nielen pre iné značky, ale aj na svojich projektoch. V tomto období som pracovala ako freelance dizajnérka pre značky Nehera a Isadore. Obe spolupráce boli veľmi príjemné a priniesli krásne výsledky.
Ako ste sa dostali na stáž pre značku Alexander McQueen?
Cez inzerát na internete, kde hľadali stážistu na oddelenie digitálnej tlače na textil. Stáž snov! Zaslala som životopis a portfólio a oni ma pozvali na skúšobný deň. Po ňom sa ma už len spýtali, kedy môžem nastúpiť. Hneď, keď som si v Londýne našla ubytovanie za prijateľnú cenu a začala som stážovať.
Ako vyzeral váš bežný deň v Londýne?
Pracovala som na oddelení digitálnej potlače, kde so mnou v tom čase stážovalo sedem ďalších študentov. Do práce sme prišli o deviatej ráno a končili okolo siedmej, no niekedy aj jedenástej večer. V tej dobe mi to až tak neprekážalo, bola som mladá, slobodná a bezdetná. Počas dňa nám naša senior print dizajnérka rozdelila zadania, na ktorých sme pracovali. Ja som stále iba kreslila a maľovala rôzne motívy a kvety, ktoré potom ďalší stážisti digitalizovali a spracúvali do potlačí. Myslím, že som sa v živote nekreslila tak veľa ako počas tejto stáže. Dokonca mi pri tieňovaní mojej šatky s lebkami opuchla ruka (úsmev). U McQueena som sa po prvý raz stretla so skutočne luxusnými látkami od výmyslu sveta. Taktiež som nahliadla do procesu tvorby potlačí od výskumu cez skicovanie až po postprodukciu malieb. Novinkou bola pre mňa tvorba potlačí priamo na strih odevu.
Šatka, ktorú ste navrhli pre značku Alexander McQueen, sa dostala do jej kolekcie. Čím bola inšpirovaná?
Kresťanskými katakombami plných kostí zosnulých. Lebka bola zároveň ikonickým symbolom pre značku McQueen. Vyrábalo sa tu veľa šatiek, potrebovali veľa vzorov. Veľmi ma potešilo, keď som šatku uvidela na ich stránke. Bola som mladá a bolo to pre mňa „wau“, hoci okrem dobrého pocitu som z toho nič nemala.
O zákulisí high fashion sa šepká, že z vás vysaje život…
Spomínam si, ako naša nadriadená raz žartovala, keď jej uprostred stretnutia zazvonil telefón, že sa ani nemusí pozrieť, kto jej volá, lebo vie, že je to jej mama, keďže kvôli práci prišla o takmer všetkých kamarátov i partnera. Povedala to s humorom, ale po troch mesiacoch stážovania mi bolo jasné, že to vtip tak úplne nebol. Mne tá štvormesačná stáž celkom stačila. Bola som vyčerpaná a akosi som nevidela zmysel v mrhaní môjho drahocenného času v mene nejakej luxusnej značky. Táto stáž mi dosť otvorila oči. Robiť kreatívne veci je krásne, ale pre mňa je dôležitý aj balans medzi osobným a pracovným životom. Módny svet sa však mení. Iba časom uvidíme, či k lepšiemu.
Čo vás zavialo do Fínska?
Prišla som tam študovať textilný dizajn so zameraním na tkanie. Mala som pocit, že o potlači toho viem už celkom dosť a chcela som svoje vedomosti rozšíriť o znalosť tkania. Aalto School of Art, Design and Architecture patrí k top piatim najlepším školám dizajnu na svete a pre Európanov je ešte stále zadarmo. Takže som šla do toho a prijali ma.
Čím si vás získalo ručné tkanie?
Zaujalo ma ako technika tvorby materiálu. Kombinácia materiálov a väzieb ponúka neobmedzené množstvo možností. Skôr ako ručné tkanie však preferujem to strojové, keď mnou digitálne naprogramovaný návrh za mňa v priebehu pár minút vytká žakárový stroj. Priznám sa, dlhé hodiny sedenia za krosnami nie sú pre mňa a môj chrbát relaxom. Okrem tkania viem vlastne už iba šiť (úsmev).
Na škole ste vytvorili Sun-powered Textiles, odevy so solárnymi panelmi.
Išlo o výskumný projekt dotovaný univerzitou, ktorý spájal fyzikov, inžinierov a dizajnérov. Cieľom bolo vymyslieť spôsob nabíjania vstavaných senzorov na pracovných odevoch, napríklad keď je potrebné monitorovať polohu pracovníka na stavbe. Keďže senzory treba neustále dobíjať, prišli sme s myšlienkou solárnych panelov ako zdroja energie a zakomponovali ich do oblečenia tak, aby ich nebolo vidieť. Robila som výskum textilných štruktúr, materiálov a pigmentov a zisťovala, ktoré majú najlepšie svetlo-priepustné schopnosti, aby som mohla senzory prekryť textíliami. Zároveň som navrhovala látky tak, aby optickou ilúziou znemožňovali nositeľovi aj okoliu solárne panely v odeve vidieť.
Počas štúdia vo fínskom Espoo ste sa dostali aj do talianskej firmy Clerici Tessuto, ktorá pracuje s luxusnými látkami…
Firma si ma vybrala spomedzi ostatných študentov na základe portfólia. Navrhuje látky pre najluxusnejšie firmy na svete veľmi klasickým spôsobom. Zameriavali sme sa hlavne na interiérové textílie a tapety. Všetko sa maľovalo a kreslilo ručne na veľké formáty. Návrhy boli veľmi precízne a prepracované do najmenšieho detailu. Bola to krásna práca. S kolegami – maliarmi sme celé dni sedeli okolo veľkého stola a maľovali krásne veci. Za nami bola obrovská knižnica plná kníh, ktoré slúžili ako inšpirácia. Internet sme ako zdroj inšpirácie nepoužívali takmer vôbec. V štúdiu som zároveň dostávala úplnú voľnosť a dôveru v tom, ako spracujem zadanie. Mohla som do návrhov vkladať vlastný rukopis a estetické cítenie.
Do Fínska ste prišli študovať, no nakoniec ste zostali…
Áno, spoznala som tam svojho muža. Čo začalo ako nevinné prechádzky okolo jazera a v lese, skončilo manželstvom.
Čomu ste sa tu od domácich naučili?
Neviem, či som sa od Fínov niečo naučila, i keď som sa snažila. Mám pocit, že nastavenie mysle sa nedá naučiť tak ľahko, keď prichádzate z krajiny ako Slovensko. Slovensko človeku nedá veľmi voľne dýchať. Po dlhoročnom živote v zahraničí mám pocit, že myseľ ľudí na Slovensku je stále na úrovni dieťaťa, ktoré robí veci zo strachu pred trestom a nie je schopné sa samostatne rozhodovať. O čom svedčí aj neschopnosť občanov zvoliť si vládu s nejakou demokratickejšou víziou. Stále sa vracajú k silným vzorom mužov na štýl Putin. Moje negatívne zážitky sú vždy, keď prídem po dlhšej dobe na Slovensko, spojené s tým, že je niekto na mňa nepríjemný alebo ma zastrašuje z dôvodu, že on sám je frustrovaný. Naposledy to tak bolo aj v nemocnici. V Škandinávii sa so mnou doktor nikdy nerozprával ako s hlúpou len preto, že nemám lekárske vzdelanie. Každopádne, Fíni sú veľmi pokojní, vo všeobecnosti sa toľko nestresujú, nereagujú prudko a zbrklo, ale s chladnou hlavou. Páči sa mi tiež rovnoprávnosť žien a mužov, ktorú vidiieť hlavne v spôsobe, akým Fínky žijú. Nie sú natoľko spútané spoločenskými predstavami o žene, ako je to na Slovensku.
Čo vás vo Fínsku prekvapilo – príjemne aj nepríjemne?
Príjemne ma prekvapil pocit osobného bezpečia, keď viem, že ma nebude nik obťažovať, či už verbálne, alebo fyzicky. Istá sloboda v zmysle ži a nechaj žiť. Nepríjemne ma prekvapila fínska emočná uzavretosť.
Aktuálne žijete vo Švédsku. Pociťujete nejaký rozdiel medzi týmito dvoma krajinami?
Príchod do Švédska po rokoch strávených vo Fínsku bol omnoho väčší šok, ako som očakávala. Myslela som si, že Švédsko ako ďalšia škandinávska krajina bude mať nastavenie podobné tomu fínskemu. Švédi sú však oveľa sebavedomejší a komunikatívnejší ako Fíni. A taktiež omnoho extrovertnejší a otvorenejší. Fíni napríklad veľmi nepraktizujú „small talk“. Vo Fínsku je takzvané trápne ticho úplne normálna súčasť konverzácie. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla, popravde, občas som nevedela, či konverzácia už skončila, alebo sa ten človek iba extrémne nudí a nevie, čo povedať. Časom som pochopila, že je to iba ich spôsob vedenia konverzácie, keď v tichosti premýšľajú nad tým, čo odznelo. Moja skúsenosť zo Švédmi je zatiaľ taká, že sú prístupnejší a komunikatívnejší. Rozdiel medzi týmito dvoma krajinami taktiež vidieť vo fungovaní firiem. Švédske dizajnérske značky sú poväčšine vyskladané z medzinárodného tímu a oficiálnym jazykom je angličtina. Značky sa zároveň nesústredia na domáci, ale svetový trh. Švédske značky sú zväčša svetovo známe vďaka cenovej dostupnosti a istej neutrálnosti. Fínske firmy preferujú fínskych zamestnancov a celkovo sa držia tradícií fínskeho dizajnu, ktorá im bráni expandovať mimo nálepky „suvenírového dizajnu“. V posledných rokoch však niektoré fínske značky tiež začínajú inovovať a expandovať na svetový trh.
Švédsko dalo svetu ďalšie „šťastné slovo“ mys? Ako vyzerá vaše osobné mys?
Mys je švédsky spôsob, ako si doma vytvoriť pohodu prostredníctvom konkrétneho, osobne vybraného vybavenia, kde záleží aj na mäkkosti deky či farbe sviečky. Dáva to zmysel, že sa ľudia chcú počas dlhej tmavej studenej zimy cítiť doma príjemne. My si s mužom robíme mys každý večer, keď uložíme syna do postele. Spravíme si čaj, sadneme na gauč, zakryjeme sa dekou a rozprávame sa. Je to taký čas relaxu a pokoja.
Čím to, že škandinávsky dizajn je taký obľúbený na celom svete?
Vychádza zo životného štýlu, ktorý je založený na praktickosti, jednoduchosti a pohodlnosti. A je veľmi ovplyvnený prírodou, s ktorou mali škandinávske národy odjakživa veľmi silný vzťah. Tento štýl preferuje prírodné materiály, farby a tvary, a preto pôsobí pokojne a neutrálne. Ľahko sa kombinuje s rôznymi inými, výraznejšími prvkami, čo ho podľa mňa robí stálicou dobrého vkusu v oblasti dizajnu.
Váš projekt Amenge Textiles do dizajnu textílií zapája aj rómske deti, za ktorými ste sa vybrali na Luník IX…
Projekt reagoval na rasizmus, ktorý je na Slovensku stále aktuálnou témou. Taktiež som chcela prezentovať kultúru a estetické cítenie súčasnej mladej generácie Rómov mimo našich stereotypných predstáv. Skontaktovali sme sa s organizáciou ETP, ktorá priamo spolupracuje s ľuďmi žijúcimi na Luníku. S deťmi sme sa venovali témam ako príroda, rodina, zvieratá a domov. Na každú tému voľne maľovali a kreslili veci, ktoré si s ňou spájali. Tie kresby som následne skenovala, kolážovala a spracúvala do vzorov na látky. Z látok sme vytvorili kolekciu interiérových úžitkových textílií, ktoré plánujeme predávať a peniaze investovať späť do projektu. Prekvapila ma bezprostrednosť detí, ich zvedavosť a nápaditosť. Boli veľmi živé a hravé. Neskôr sme organizovali aj vzdelávacie a poznávacie workshopy, v rámci ktorých sme s deťmi chodili na rôzne výlety. Projekt teraz trochu stagnuje na byrokratických detailoch, ale pomaly sa posúvame ďalej.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Zuzany Zmatek
Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2024)