So zoznamom svojich prvenstiev by Edna Adan Ismail mohla byť pokojne zaradená do Guinessovej knihy rekordov. Bola prvou mladou Somálčankou, ktorá odišla študovať do Veľkej Británie. Po štúdiu sa z nej stala prvá vyškolená pôrodná asistentka, neskôr prvá Somálčanka pôsobiaca v medzinárodných štruktúrach WHO a OSN a ešte neskôr vôbec prvá žena ministerka vo vláde neuznaného štátu Somaliland. Edna bola tiež prvá somálska žena, ktorá sa naučila šoférovať. Ako prvej široko ďaleko sa jej podarilo pre blaho svojho národa postaviť nemocnicu. A bola tiež prvá, kto v Somálsku otvoril tému ženskej obriezky.
Už ako malé dievča mala sen. Že raz postaví svojmu otcovi nemocnicu. Veľkú bielu nemocnicu, v ktorej budú pracovať oni dvaja, bok po boku. „Môj otec bol môj hrdina,“ píše dnes 84-ročná ročná Edna Ismail vo svojej autobiografii. Jej spomienky na otca, vinúce sa celou knihou, sú predchnuté najúprimnejšou láskou, obdivom a úctou. Doktor Adan Ismail formoval celý jej život, svoju malú Šukrí naučil, čo znamená byť Človekom.
Doktor Adan, „zakladateľ zdravotníctva“, bol najvýznamnejší lekár v britskom Somálsku. Poznal ho snáď každý Somálčan, ľudia ho mali v nesmiernej úcte a jeho odkaz pretrvával ešte dlho po jeho smrti. Bol taký oddaný práci a pacientom, až to hraničilo s posadnutosťou. Mal to šťastie, že ho Briti, ktorí od konca 19. storočia spravovali severnú časť Somálska, poslali študovať medicínu do Anglicka. Po návrate do rodnej krajiny sa stal lekárom pre všetko. Rodil deti, rezal vredy, naprával zlámané kosti, operoval. Pracoval 24 hodín, 365 dní v roku, v primitívnych podmienkach, v nemocnici s negramotným a nevyškoleným personálom, kde chýbali lieky, striekačky sa donekonečna sterilizovali spolu s opotrebovanými, tupými chirurgickými nástrojmi, ale vďaka aj za ne. Všetci pacienti v jeho ambulancii si boli rovní, aj k tým najbiednejším zapáchajúcim starcom sa správal s rešpektom, aký si zaslúži každá ľudská bytosť. „Nikdy nebudem schopná takého súcitu k ľuďom ako on,“ píše Edna vo svojej knihe.
Edna Adan Ismail sa narodila ako prvá a najstaršia dcéra doktora Adana. Ako nerobil žiadne rozdiely medzi pacientmi, tak sa z príchodu dcéry na svet radoval rovnako, akoby sa mu narodil (nad všetky dievčatá sveta cenený) syn. Šukrí, tak jej hovoril iba on, bola jeho pomocníčkou odmala. Vždy, keď potreboval, chodila s ním do nemocnice a pomáhala. Učila sa, ako kŕmiť deti trpiace podvýživou, ako vymeniť roztok na infúzii, ako sterilizovať injekčné striekačky, ako strihať obväzy zo starých nemocničných plachiet. S obväzmi to bola nekonečná práca. Pacienti si tie svoje prali sami a keď ich už nepotrebovali, museli ich vrátiť späť. V nemocnici ich potom vyvarili a používali ďalej. Nové a sterilné obväzy sa šetrili na operačné zákroky. Keď otec na starom ambulantnom vozidle odfujazdil kamsi ďaleko za pacientom, Edna zostala hliadkovať v nemocnici a podľa jeho pokynov dozerala, komu treba vybrať stehy a komu vymeniť obväzy na popálených ranách…
Ťavy sú slobodnejšie ako ženy
Edna sa narodila 8. septembra 1937 v meste Hargeysa na severe Somálska. V čase jej príchodu na svet toto územie spravovala britská vláda, na rozdiel od väčšej južnej kolónie, ktorá patrila Talianom. Bolo to vtedy, keď „sme nemali písaný jazyk, čítať vedelo len málo ľudí a nik ani nevedel, čo je to kalendár“.
V moslimskej krajine v polovici 20. storočia ženy nemali žiadne ambície. Mladé Somálčanky čakal rovnaký osud: vydať sa, rodiť deti a dodržiavať starobylé praktiky rodinného života. Keď bola Edna malá, jej matka nesmela ani vychádzať z domu, trebárs na nákupy – považovalo sa to za nevhodné správanie pre vydatú ženu. „Ťavy mali viac slobody ako my, ženy,“ konštatuje lakonicky Edna a spomína napríklad aj na to, v akých ťažkých situáciách sa často ocital jej otec, keď zachraňoval ženy, ktoré potrebovali akútnu operáciu a musel čakať, kým mu na ňu dá súhlas pacientkin najbližší mužský príbuzný. Paradoxne to však bola Ednina matka, ktorá celý život kritizovala dcéru za jej snahu po slobode a nezávislosti, za jej nespútanú povahu, za to, že odmala neznášala domáce práce, ničila dievčenské šaty a behala po vonku aj v čase, keď sa osemročné dievčatká poslušne uchýlili do ústrania svojich domov a von už nevychádzali. Edna jednoducho nespĺňala mamine predstavy o tom, čo sa na dievča patrí. „Myslím, že som pre ňu bola celý život jedným veľkým sklamaním.“ Podobne ako matkine manželstvo, lebo hoci bol doktor Adan váženým mužom, jeho povesť nepriniesla rodine žiadne bohatstvo. Mama neustále otca karhala za to, že sa „oženil s nemocnicou“.
Doktor Adan svoju milovanú Šukrí odmala podporoval, chcel, aby zo seba vydala to najlepšie. Dievčatá síce do školy chodiť nesmeli, ale otec pre chlapcov svojich príbuzných najal učiteľa na doučovanie a hoci sa Edna žiadnej výuky nesmela oficiálne zúčastniť, dovolili jej sedieť opodiaľ na verande a počúvať. Keď mala osem rokov, rodičia ju poslali do misijnej školy do Džibuti vo Francúzskom Somálsku, vyše 400 km od rodnej Hargeysy, nikde bližšie sa nevyskytovala žiadna škola, do ktorej by prijímali dievčatá. V Džibuti bývala u rodinnej príbuznej, tety Cecílie. V škole, ktorú viedli francúzske mníšky, sa učili spolu chlapci i dievčatá. To bol prvý šok. Druhý, že tam prvý raz videla deti s bielou pleťou…
Ženské sprisahanie kvôli cudnosti
Stalo sa to, keď mala deväť rokov a prázdniny trávila doma v Hargeyse. Otec odišiel kamsi na vidiek za pacientom. Keď sa Edna ráno zobudila, v ich dome to bzučalo ako vo včeľom úli. Boli tu snáď všetky ženy z rodiny, tety, sesternice, matkine príbuzné, priateľky, plus jedna neznáma staršia žena. Udalosti nabrali rýchly spád, keď ju matka poslala poumývať sa. Keď ju potom požiadala, aby si v nočnej košeli sadla na stoličku, matkine priateľky sa na ňu vrhli ako supy a roztiahli jej nohy. „Jedna žena mi držala ľavú nohu, druhá pravú a tretia ma zvierala, že som sa nemohla ani pohnúť… Mali to dobre predom premyslené, stavili na rýchlosť a moment prekvapenia. V rannom svetle prenikajúcom dovnútra oknom som zbadala záblesk noža a vzápätí som už vrešťala, lebo starena si kľakla ku mne a začala ma rezať medzi nohami…“ Na ten „barbarský rituálny úkon“ Edna nemôže zabudnúť ani po sedemdesiatich rokoch. Stalo sa jej to, čo museli v tajnosti podstúpiť všetky dievčatá v Somálsku a iných krajinách východnej Afriky. Od bolesti na chvíľu omdlela, keď jej starena krvácajúcu ranu medzi nohami zašívala tŕňmi z akácie. Potom ju potrela zmesou byliniek, cukru a surového žĺtka. Matka žiariaca spokojnosťou prijímala gratulácie od rodiny: „Blahoželáme ti, tvoja dcéra je teraz očistená…“
Keď prišiel otec domov a začul Ednino slabé volanie a plač z izby, v ktorej ležala celkom nemohúca, zdúpnel. Ale ženy ho od dcéry odohnali, lebo mužský pohľad by ju mohol „pošpiniť“. Edna počula, ako otec zúri a kričí na matku, ale nemohol nič robiť. Nemohol dcére ošetriť rany, a tak mu zostalo iba sa modliť… V ten deň osemročná Edna podstúpila infibuláciu, najťažšiu formu ženskej obriezky, čo znamenalo, že prišla nielen o klitoris, ale aj malé pysky a okraje veľkých pyskov ohanbia. Tými potom stará obrezávačka zakryla vchod do vagíny a vytvorila akúsi kapucňu. Keď má dievča šťastie a všetky intímne partie sa zahoja, vznikne na tom mieste tvrdé zjazvené tkanivo, cez ktoré by prešla sotva hlavička zápalky. To spôsobuje problémy pri močení a neskôr menštruácii, pretože moč i krv odchádzajú z tela po malých kvapkách, z čoho môžu vzniknúť rôzne infekcie. Niekedy dokonca, keď dievča začne menštruovať, treba ju „otvoriť“ (defibulovať), aby mala krv kam odtekať.
Po masakre obriezky Edna s tuho zviazanými nohami strávila sedem dní osamote, lebo tak to predpisoval starý rituál. Plakala od bolesti a naschvál zdržiavala močenie, ktoré jej spôsobovala nepredstaviteľné muky. Po siedmich dňoch jej uvoľnili nohy a odstránili tŕne – rana sa dobre hojila, asi aj vďaka tomu, že otec jej naordinoval nejaké lieky. Mnohé dievčatá také šťastie nemali, otrava krvi hrozila každej z nich. Ednu však obišli všetky komplikácie – zrodila sa „čistá panna“, pripravená na dospelosť. Ale odvtedy už nič v jej živote nebolo ako predtým: „Uličnica Edna, to bezstarostné spurné dieťa bolo navždy preč. Nahradilo ju vydesené dievčatko, ktoré nabádali, aby o tom, čo sa s ňou stalo, nikde s nikým nehovorila… Od tej doby som na všetky ženy v našej rodine zazerala s istou podozrievavosťou, až nevraživosťou. Sprisahali sa proti mne, oklamali ma a urobili zo mňa na celý život mrzáka. Dá sa niečo také odpustiť?“
Za obriezku môžu egyptskí faraóni
Koncom 90. rokov na návrh OSN termín ženská obriezka nahradilo pomenovanie mrzačenie ženských pohlavných orgánov (female genital mutilation, skratka FGM). To hlave preto, aby sa v porovnaní s mužskou obriezkou, ktorá nespôsobuje vážne poškodenie pohlavného orgánu (a môže byť aj zdraviu prospešná), nezľahčovala jej radikálna odlišnosť. OSN definovalo FGM ako formu mučenia, násilia na ženách a porušovania základných ľudských práv, teda práva na zdravie a telesnú integritu. Ďalší (hovorový) termín faraónska obriezka odkazuje na históriu a dávne časy faraónov, kedy údajne tento zvyk vznikol – aby sa bohom Nílu na obetný oltár dostávali len tie najkrajšie panny, kňazi spomedzi ešte malých dievčat vyberali budúce obete, ktoré obrezávali a zašívali. Z Núbie pozdĺž Nílu sa tento rituál rozšíril do Etiópie, Sudánu, Somálska, Kene, Tanzánie, ale i Jemenu, Indonézie či Kurdistanu. „Pravda je taká, že to nie je náboženská praktika vyžadovaná akýmkoľvek vyznaním, ale predovšetkým kultúrna tradícia z čias, keď ľudia verili v riečnych bohov,“ vyvracia Edna všeobecne ustálený názor, že ženskú obriezku nariaďuje Korán. Rukolapným dôkazom bola Ednina mama, ktorá vyrastala v kresťanskej rodine a aj tak podstúpila obriezku. „Bola to tradícia v našej krajine a rovnako tak v mnohých iných krajinách našej časti sveta a na našom kontinente. Šlo o česť a dôstojnosť, a to nie je nič zanedbateľného – mať dobré meno je pre každú rodinu záležitosťou spoločenskej prestíže a dobré meno rodiny sa odvíja od toho, čo má jej dcéra medzi nohami.“ Ďalej Edna píše, že v čase jej detstva sa obriezke nevyhlo žiadne dievča v krajine. Somálsko do dnešných patrí k najradikálnejším krajinám v tomto smere, dodnes je tam mrzačeniu pohlavných orgánov vystavených 76 % žien. Podľa údajov Detského fondu OSN (UNICEF) do súčasnosti pretrváva FGM asi v 30 krajinách najmä Afriky a Stredného východu. V súčasnosti žije na svete viac než 200 miliónov dievčat a žien, ktoré túto bolestivú procedúru muselo podstúpiť.
Čo majú Afričania spoločné
Ale späť k Edne Adan. V Džibuti školáčka Edna prežila šesť rokov. Domov sa vrátila ako 14-ročná mladá slečna a keď sa jej naskytla príležitosť tlmočiť jednej britskej lekárke, brala to ako príležitosť zdokonaliť sa v angličtine, ktorá bola popri francúzštine jej druhým cudzím jazykom. Potom dva roky tlmočila v anglickej škole a tiež sa sama vzdelávala. A keď dovŕšila sedemnásť rokov, získala ako vôbec prvé dievča v Somálsku štipendium od Britského koloniálneho úradu na štúdium v Anglicku. Otec sa tešil, ale matka bola na mŕtvicu. A s ňou všetky ženy v rodine. Edna vraj kazí dobré meno ich klanu i povesť ostatných príbuzných žien. Matku budú kritizovať, že ju zle vychovala a… Nikto si ťa nebude chcieť zobrať za manželku!
V Londýne ako prípravu na zdravotnícku školu najskôr absolvovala stredoškolské vzdelanie na Polytechnickom inštitúte. Písal sa rok 1954 a ona bola jediné čierne dievča v triede. Rasizmus sa však ešte tak nenosil, skôr vzbudzovala zvedavosť a rôzne kuriózne otázky typu: „Je pravda, že Afričania majú chvosty?“ So šibalským úsmevom odpovedala: „Áno, ale ja som si ten svoj nechala odrezať.“ Po čase si začala privyrábať tým, že robila reportáže o živote v Británii pre regionálnu stanicu BBC v Somálsku. Tak sa zadarmo dostávala ku vstupenkám na rôzne koncerty, do divadla, na výstavy. Za ušetrené peniaze si urobila vodičský preukaz („Niečo, k čomu by ma doma nikdy nepripustili!“) a s priateľmi podnikala výlety do Paríža či Amsterdamu. Boli to krásne časy a mali prísť ešte krajšie, keď sa na novoročnom plese pre zahraničných študentov stretla s mladíkom pochádzajúcim tiež z Britského Somálska. Volal sa Mohamed Egal, bol od nej o deväť rokov starší a jeho rodina patrila k najbohatším v Somálsku. Viackrát si spolu vyšli na večeru a tancovať, Mohamed po Ednu prišiel v červenom športovom kabriolete, celá ulica si mohla oči vyočiť! Potom sa však náhle vyparil bez toho, aby jej dal vedieť. Ednu to mrzelo, ale nie zasa až tak veľmi. Až neskôr sa dozvedela, že jeho otec zomrel a on sa musel vrátiť domov, aby prebral rodinný podnik…
V devätnástich začala konečne študovať ošetrovateľstvo na West London Hospital. Keď vzhľadom k svojim vynikajúcim študijným výsledkom dostala ponuku prejsť na medicínu, odmietla. Sedemročné štúdium sa jej zdalo nekonečne dlhá doba. Pravda je však taká, že napriek láske k profesii pôrodnej asistentky to, že sa nestala lekárkou, považuje „za najväčšiu chybu“ svojho života.
Za prvý semester musela odrodiť šesťdesiat pôrodov, čiže v priemere štyri až päť bábätiek denne. Túto prax ďaleko presiahla. Často dochádzala za rodičkami domov, doktora volali, len keď nastali komplikácie, inak bolo všetko na nej. Vyšetriť matku, porodiť dieťa, prestrihnúť pupočnú šnúru, prehliadnuť bábätko, počkať na pôrod placenty, poumývať matku aj dieťa, hodinu ich ešte pozorovať a potom sa o nich ešte desať dní starať. V jednej rodine sa malý chlapec, keď Ednu zbadal, rozplakal, že sa mu narodí čierny braček. Vedel totiž od rodičov, že detičky prináša vo svojej veľkej brašne ujo doktor alebo pôrodná sestrička. Edna chlapčekovi ukázala, že jej brašna má bielu podšívku. Tým sa všetko vyriešilo, chlapec sa upokojil a pôrod mohol začať…
One woman show
Ešte bývala v Londýne, kde si dokončovala kurz riadenia zdravotníckeho zariadenia, keď dostala od otca list, v ktorom oznamoval, že rodina toho mladého muža, s ktorým tancovala na novoročnom plese, ho žiada o jej ruku. Bola by to skvelá partia, lebo Mohamed Egal medzičasom vstúpil do politiky a až Briti odídu zo Somalilandu, mal sa stať premiérom. Lenže! Mohamed už bol ženatý a „posledné, o čo som stála, bolo stať sa manželkou číslo dva v už zavedenej domácnosti a štvalo ma, akú má drzosť“. Jej radikálna odpoveď znela: nie, ďakujem, neprosím!
V Londýne strávila sedem rokov. Keď sa vrátila domov, prišla do novej slobodnej krajiny. Po mnohých rokoch vyjednávania vznikol 26. júna 1960 nezávislý zvrchovaný štát Somaliland. Ten sa však o necelý týždeň spojil s bývalým talianskym Somálskom do jednej Somálskej republiky, ktorá mala fungovať na princípe federácie. Krajinu opantala eufória z krajších zajtrajškov, Edna však po návrate domov hneď narazila na tvrdú realitu. V Británii, ktorá mala jeden z najlepších zdravotníckych systémov na svete, fungovalo všetko ako švajčiarske hodinky. V Somálsku nefungovalo nič. Ba dokonca bolo to horšie, ako keď krajinu ovládali Briti. Zásobovanie v nemocniciach? V lepšom prípade chaos, v horšom nula bodov. Nik jej nevedel povedať, čo má robiť, do akej nemocnice má nastúpiť, aké pracovné zaradenie jej prislúcha, kto bude jej nadriadený a aký bude mať plat. Z vlastnej iniciatívy začala pracovať vo Všeobecnej nemocnici v Hargeyse, lebo v ženskej časti nebola ani jedna profesionálna sestra. So všetkým si musela poradiť sama a na sen, že bude pracovať po otcovom boku, mohla zabudnúť. Dopadlo to tak, že otec, ktorého nová vláda menovala za špecialistu na TBC, sa presťahoval do Burau a dokonca sa tam ešte raz oženil. Po 27 rokoch si zobral druhú manželku, čo bol pre Edninu matku šok, z ktorého sa nedokázala spamätať.
Edna v nemocnici od základov vybudovala celú ženskú časť – prenatálnu poradňu, gynekologickú ambulanciu, pôrodnicu. Napriek tomu rok a pol nedostávala žiaden plat. Vládni úradníci nevedeli, kam ju zaradiť, somálsku ženu s anglickým diplomom pôrodnej asistentky, na to v ich byrokratickom aparáte neexistovali kolónky. A bolo tu ešte niečo – tí páni nechápali, prečo by Edna mala dostávať vyšší plat ako trebárs upratovačka? Čo také urobí pre rodiace matky? Každá ťava predsa dokáže porodiť sama, aj bez pomoci anglického diplomu!
Pôrody s doživotnými následkami
Doktor Adan sa napokon vybral do hlavného mesta Mogadiša, aby sám na kompetentných miestach orodoval za dcérin plat. V noci sa mu však urobilo zle a do rána zomrel. Moslimovia musia byť pochovaní do 24 hodín po smrti, jeho pohreb teda zariadili nejakí vzdialení mužskí príbuzní. Edna sa ho nemohla zúčastniť, lebo ženy to nemajú dovolené. Od jej návratu domov uplynuli len štyri mesiace a otec bol navždy preč. Už mu nikdy nebude môcť ukázať, ako sa naučila ošetrovať pacientov, ako ľahko a zručne privádza deti na svet… Z hlbokého trúchlenia ju dokázala vytrhnúť jedine práca. Tak veľmi potrebovala niekoho, kto by jej v nemocnici pomáhal! Denne v poradni vyšetrila okolo 60 žien, a to si žiadalo viesť aj podrobnú dokumentáciu. Keby jej aspoň s tým mal kto pomôcť! Rozhodla sa osloviť dievčatá, ktoré pred rokmi poznala ako mladá učiteľka a prekladateľka. Všetky boli gramotné a pochádzali z dobrých rodín, lenže… V tom bol práve problém! Dievča z lepšej spoločnosti predsa nepôjde pracovať do nemocnice! A tak musela vysvetľovať a vysvetľovať… Zdedená trpezlivosť a dôvtip, v ktorých bol jej otec majstrom, napokon priniesli ovocie. Okrem dievčat dobrovoľníčok sa podujala zaučiť aj niekoľko prostých žien na pomocné práce. Boli negramotné a vysvetliť im, čo sú to baktérie, ju stálo nadľudské úsilie. Tak si pomáhala zlými duchmi – za dlhé nechty vám zalezú zlí „džinovia“, dôvodila, a tí roznášajú choroby, preto si musíte ruky stále umývať, aj keď sa iba vysmrkáte, nehovoriac už po použití toalety… Bojovala proti hore nebezpečných zvykov a povier aj s pôrodnými babicami a čo bolo zo všetkého najstrašnejšie: teraz už na vlastné oči videla, čo so ženou so zmrzačenými genitáliami dokáže urobiť pôrod. Zjazvené zrasty po obriezke sú také tuhé a celý pošvový vchod taký úzky a zatvrdnutý, že keď sa žena snaží cez takto zdeformované pôrodné cesty pretlačiť dieťa, buď sa príšerne roztrhne alebo to vôbec nejde a popri tom hrozí poškodenie mozgu či pre dieťa iné život ohrozujúce komplikácie. Doživotnými následkami takéhoto pôrodu môže trpieť aj matka, najmä v podobe diagnózy nazvanej pôrodnícka fistula. Tá žene hrozí, keď sa počas pôrodu roztrhne až ku konečníku, čím môže dôjsť k nechcenému prepojeniu močovej trubice a vagíny, či dokonca vagíny, močovej trubice i konečníka. To znamená vážny zdravotný, ale aj sociálny problém, lebo v dôsledku nekontrolovateľného úniku moču či stolice takéto ženy, ktoré väčšinou žijú na dedinách, kde nemajú prístup k tečúcej vode, príšerne zapáchajú. „Stávajú sa z nich vydedenci, ostatní sa ich stránia a zavrhujú ich a ony musia žiť celý život v hanbe a s tým, že o ne nikto nestojí,“ píše Edna. Netreba dodávať, že v Somálsku (a iných rozvojových krajinách Afriky), kde ženy nerodili pod odborným dohľadom a navyše mali zmrzačené pohlavné orgány, to bol vážny problém. Odvtedy sa začala o obriezku zaujímať stále viac.
Keby sa toho dožil otec
Mohamed Egal jej vytrvalo dvoril, ona však stále váhala, nevedela, či pri svojej pracovnej vyťaženosti chce byť vydatá, ale napokon si musela priznať, že je „po uši zamilovaná“. „Zdalo sa, že sa k sebe skvele hodíme, intelektuálne sme sa navzájom motivovali a viedli sme spolu skvostné verbálne duely.“ Mohameda však vystríhala, že z nej nikdy nebude tradičná somálska manželka. A potvrdila to hneď v deň sobáša, keď sa pred svadobčanmi objavila namiesto tradičného oranžovo-žltého sárí v bielych šatách á la Dior. Avšak to, čo nasledovalo vo svadobnú noc, bol čistý horor. Ako veľmi sa s Mohamedom snažili, nešlo to. Edna konštatuje, že bola „totálne upchatá“, a tak jej nezostávalo nič iné, iba požiadať jednu sestru na pôrodnom oddelení, ktorej dôverovala, aby ju „rozrezala“.
Mohamed sa síce pred svadbou dušoval, že manželke nechá slobodu a voľnosť, realita každodenného života však bola iná. Edna povolila, keď ju presvedčil, aby odišla z Hargeysy za ním do Mogadiša. Jeden jeho známy tam viedol školiaci inštitút pre pracovníkov v zdravotníctve a ona mala mať na starosti výcvik pôrodných asistentiek. Toto pracovisko fungovalo pod záštitou Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a znamenalo tiež začiatok jej dlhej medzinárodnej kariéry ako odborníčky na verejné zdravie. Medzi ňou a Mohamedom to však stále viac škrípalo. Nebola doma, keď on čakal, že ju doma nájde. Vo svojom aute podnikala na ženu neprimerané cesty, čo on v žiadnom prípade neschvaľoval. Robil na jej adresu urážlivé poznámky, zhadzoval ju, ich dom bol plný hádok a výčitiek. Po dvoch rokoch manželstva sa dohodli na pauze a od Mohameda sa odsťahovala. O prácu vo WHO na medzinárodnej úrovni sa uchádzala len tak mimochodom, skôr na naliehanie priateľa ako z vlastného presvedčenia, preto ju celkom zaskočilo, keď bola do štruktúr WHO prijatá. Stala sa prvým Somálčanom (bez ohľadu na gender), ktorý získal medzinárodnú pozíciu v OSN (WHO ako najvýznamnejšia zdravotnícka organizácia je súčasťou OSN). So všetkými výsadami, čo k tomu patrili, vrátane statusu diplomata, zdravotného poistenia a slušného platu. Mala 28 rokov, pred sebou skvostnú kariéru a v hlave jedinú myšlienku: Keby sa toho dožil otec!
Prvá dáma Somálska
Svoju prvú dva a pol ročnú misiu v službách WHO započala v Tripolise, hlavnom meste Líbye. Mala za úlohu vzdelávať pôrodné asistentky, cestovala po krajine, navštevovala školy, prednášala. Bolo to jedno z najšťastnejších období jej života: „Až tam som bola naozaj nezávislá, prvý raz vo svojom živote, mala som svoje vlastné peniaze a svoju kariéru, ktorá nebola spojená s mojím otcom alebo manželom.“ A manžel? Mohamed sa znovu oženil so svojou prvou ženou, čo Ednu hlboko ranilo. Tým skôr, keď sa ukázalo, že manželia nikdy nebudú mať deti a chyba bola zjavne na jej strane (Mohamed už tri deti mal). Edna si už spolužitie s ním ani nevedela predstaviť. Ale v júli 1967 sa stal premiérom Somálskej republiky a Ednu požiadal, aby sa vrátila a zaujala pozíciu po jeho boku. Mala mu robiť „oficiálnu“ manželku a sprevádzať ho na verejnosti. „Bola som jeho trofej a aktívum pre jeho kariéru – nielen dobre oblečená zamestnankyňa OSN, ktorá ovládala niekoľko jazykov a vedela, ako sa chovať v lepšej spoločnosti, ale tiež dcéra Pána Doktora Adana.“
Premiér Egal a jeho prodemokratická vláda predstavovali novú nádej pre Afriku a Edna sa po manželovou boku skvele vynímala. Počas oficiálnej návštevy v Bielom dome ako prvá dáma Somálska očarila amerického prezidenta Lyndona Johnsona, ale ona sama sa v tejto, pre ňu až príliš okázalej a reprezentatívnej funkcii, necítila dobre. Bolo jej smutno za prácou, za nemocnicou, za pôrodnou sálou. Po návrate domov si u Mohameda vydobyla, že dva dni v týždni bude pracovať v pôrodnici. Mužovi neprajníci ju ohovárali na každom kroku – je to hanba, že žena premiéra pracuje v nemocnici! Degraduje nielen Mohameda samého, ale aj celú jeho stranu!
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2022)