V ktoromsi rozhovore citovala svojho muža, ktorý vraj zvykne hovoriť, že jeho žena snáď neskúsila už len riadenie električky. Ale keby to bolo nutné, určite by zvládla aj to ľavou zadnou. Hoci momentálne by si to musela aj s električkou šinúť po rušných madridských uliciach, keďže v metropole Španielska v súčasnosti aj s rodinou pobýva. Vyštudovaná historička, kulturologička, organizátorka mnohých kultúrnych projektov, marketingová manažérka, autorka monografie o Jánovi Smrekovi a v neposlednom rade mama dvoch dcér a manželka španielskeho diplomata. Monika Kapráliková.
1.Kedy ste mali naposledy pocit, že svet je to najlepšie miesto na žitie?
Popri zásadných životných momentoch, ako je narodenie mojich dcér či nečakaná nezištná pomoc blízkych, ho mávam s každým východom slnka, ktorý sa mi podarí zažiť. Je to taká malá pripomienka toho, že na konci každej tmy nakoniec opäť vyjde svetlo.
2.Ako spoluautorka knižky Kvapky na kameni, 50 príbehov českých a slovenských rebeliek, ste sa podpísali pod príbehy troch žien – o prvej slovenskej feministke Hane Gregorovej, o Helene Turcerovej Devečkovej, ktorá ako prvá Slovenka vyštudovala Sorbonnu a o Zuzane Juskovej, ktorá ako prvá preplávala Lamanšský preliv. Keby ste mohli tých 50 mien rozšíriť, ktoré ešte by ste do knihy pridali?
Napríklad Milada Horáková, ktorá sa ešte počas vysokoškolských štúdií začala angažovať v Ženskej národnej rade, orgáne ženského emancipačného hnutia. Pripravovala legislatívne návrhy na zlepšenie postavenia žien, ako napríklad zabezpečenie nevydatých žien, nemanželských detí či možnosť ženského uplatnenia v pracovnom procese (zavedenou praxou bolo, že k dátumu sobáša ženy prestávali pracovať, podávali výpoveď a po zvyšok života boli ženami v domácnosti). Milada sa tiež stala symbolom občianskej angažovanosti a morálnej integrity pre svoje aktívne zapojenie sa do protifašistického odboja, ktoré skončilo jej väzením a týraním gestapom až po zmanipulovaný politický proces v 50. rokoch, ktorý vyústil do trestu smrti – stala sa jedinou ženou popravenou vo vykonštruovaných komunistických procesoch. Ak by sme načreli do domácej histórie, spomenula by som Annu Pivkovú, ktorej meno je doživotne spojené s pôsobením v ženskom spolku Živena. Zo súčasných by som vyzdvihla Ľubicu Čekovskú, skladateľku a klaviristku, ktorá ako prvá Slovenka skomponovala operu a zaznamenala zaslúžený úspech i v zahraničí.
Pre mňa je však dôležité poukazovať aj na príbehy žien, ktoré nemuseli nevyhnutne zaznamenať nejaké prvenstvo. Ako príklad uvediem manželku Štefana Krčméryho, Helenu. Vďaka jeho vplyvu sa zo skromného príboveckého dievčaťa stala prispievateľka do ženských časopisov a verná družka muža -literáta. Avšak keď u Štefana v roku 1932 prepukla hraničná porucha osobnosti, ocitla sa v bezprecedentnej situácii. Zmietaná medzi príležitostným násilím zo strany chorého muža, materskými výčitkami pri opúšťaní detí, keď s ním podnikala liečebné cesty, cez prežívanie hanby, nedostatku až po únik zo situácie, ktorým sa jej stalo odlúčenie od manžela a práca v Univerzitnej knižnici, dokumentuje silu, ktorá dokáže inšpirovať aj dnes. Navyše, už len málokto vie, že bola tiež skvelou rozhlasovou rozprávkarkou a na príbehoch Tety Hely odrástlo niekoľko generácií detí.
3.Napísali ste knihu o básnikovi Jánovi Smrekovi, aj vydavateľovi literárneho magazínu Elán, a prišli ste na to, že rovnako pozoruhodná bola i jeho manželka Blanka Čieteková Smreková. Čo ste sa o nej dozvedeli?
Celkom trefne to kedysi vyjadril literárny kritik Alexander Matuška, keď napísal: „Čo Smrek vytvoril, to ona spôsobila. A čo on napísal, to ona pripravila.“ Blanka bola Smrekovi nielen životnou partnerkou, ale aj inšpirátorkou, oporou a vernou pomocníčkou v jeho početných aktivitách. Spoluviedla rodinné vydavateľstvo Elán, administrovala rovnomenný časopis, iniciovala vznik dodnes obľúbených detských kníh i Smrekových memoárov. Jej podiel na tvorbe a aktivitách známeho manžela však zostal nedocenený. Pár zložiek, ktoré zostali donedávna ukryté v ich niekdajšom byte však prezrádzajú ešte ďalší príbeh. Obsahujú jej vlastnú poéziu, poviedky, rozhlasové, televízne a divadelné scenáre, ktoré, až na pár časopisecky publikovaných príspevkov, zostávajú dosiaľ verejnosti neznáme. Odhaľujú krehký svet ženy – manželky a matky, publicistky, prekladateľky a nedocenenej autorky, ktorá neprestávala tvoriť ani dúfať v naplnenie svojho sna o vydaní vlastnej zbierky básní a poviedok. Netajila sa tým, že Ján Smrek nezdieľal nadšenie pre jej tvorivé aktivity – či už z obavy, že popri nich nebude stíhať pomáhať s nakladateľstvom, alebo preto, že myšlienka samostatne tvorivej partnerky mu jednoducho príliš nekonvenovala. Na jej tvorbu som narazila náhodou, v rozhovoroch s jej deťmi a rozhodla som sa, že je najvyšší čas jej sen o publikovaní vlastnej tvorby naplniť.
4.Smrek prežil detstvo, z ktorého by snáď ešte aj Čenkovej deti vyšli ako ten lepší prípad…
Okrem toho, že pochádzal z veľmi chudobných pomerov, čo znamenalo časté sťahovanie rodiny za obživou, choroby a neustálu prítomnosť smrti (z jeho 13 súrodencov sa dospelosti dožili len dvaja), keď mal štyri roky, zomrel mu aj otec, živiteľ rodiny a jeho mama – nádenníčka sa ocitla v existenčne vyhrotenej situácii. Finančne jej pomáhala najmä najstaršia dcéra Marta. Avšak, keď mal Smrek sedem rokov, zomrela aj ona. Jánova chorľavá, vtedy už 51-ročná mama nevedela, čo si s ním počať, a tak ho v dobrej viere poslala do novozriadeného modranského sirotinca a podpísala Osvedčenie, v ktorom sa vzdala svojich rodičovských práv. Výchova v sirotinci, ktorý bezpochyby pre Smreka predstavoval hniezdo záchrany, však bola prísna. Všetko bolo na prídel – jedlo, šatstvo aj pohladenie… Na jedinej detskej fotografii zo sirotinca Smreka vidíme spolu s ostatnými chovancami a sirotskou matkou. Všetky deti na nej vyzerajú nesmelo a ustráchane, pretože napriek útlemu veku mali za sebou veľa smutných skúseností. Na rozdiel od ostatných detí on ale mamu mal, len o nej nič najbližších šesť rokov nevedel. Po opustení sirotinca sa však s mamou ešte niekoľkokrát videl. Zomrela síce v roku 1918 na úplavicu, pred odchodom na palestínsky front sa s ňou ale ešte stihol rozlúčiť.
5.Smrek 16 rokov vydával Elán, čo myslíte, ako by sa orientoval v dnešnom online svete? Blogoval by, poustoval, stal sa rešpektovaným influencerom s množstvom followerov na Facebooku či Instagrame?
Priznám sa, že nerada špekulujem, uprednostňujem skôr „evidence based“ názory. Ak by som ale čerpala z poznania, ktoré o ňom mám na základe korešpondencie či publicistických článkov, domnievam sa, že by sa snažil byť na tepe doby. Angažoval by sa krvopotne, aby kultúra a umenie nezostávali na chvoste priorít. Usiloval by sa tiež propagovať slovenskú kultúru v zahraničí a ak by nemal vlastné nakladateľstvo, pravdepodobne by pracoval v Literárnom informačnom centre. Isto by aj húževnato blogoval. Na čo by isto nedbal, sú followeri a podenkový svet sociálnych sietí. Neprispôsoboval by sa mainstreamovému vkusu, ale presadzoval by estetické, morálne a demokratické hodnoty, ktorým vnútorne veril.
6.K označeniu básnik sa akosi automaticky hodí pridať slovíčko bohém… Smrek bol súčasťou zlatej kaviarenskej bohémy, po ktorej v Bratislave už dávno zľahla zem…
Bohéma, tak ako ju zažíval Smrek v 20., 30. a okyptene aj 40. rokoch, už neexistuje. Jednak bola naviazaná na kaviarenskú a viechovú kultúru v Bratislave, ktorá dávno zanikla a tiež sa zmenila celospoločenská klíma. Kým pre komunizmus sa do roku 1989 bohémstvo udržiavalo tajne a najmä po bytoch, dnes zomiera na dostatku a pohodlí, v ktorom žijeme. Bohémstvo vo svojej podstate totiž bývalo zdieľaným únikom z nepriaznivých okolností, tvorivou rozbuškou aj radostnou oslavou života po ťažkom období. Dnes však považujeme za ťažké aj to, za čo by nás predchádzajúce generácie pravdepodobne vysmiali. A tak, ako nevieme čeliť ťažším okolnostiam, nevieme sa ani poriadne radovať. V takomto ovzduší sa bohémstvo rozvíja ťažko, aj keď množstvo kaviarní a opätovný rozmach kaviarenskej kultúry by tomu mohli napomôcť.
7.K mnohým vašim pracovným aktivitám patrí aj spolupráca s platformou Aj Ty v IT, ktorá pomáha dievčatám a ženám objavovať svet moderných technológií. Ako blízky je tento svet vám osobne?
Určite mi je bližší ako pred dva a pol rokom, keď som začala v Aj Ty v IT pracovať (smiech). Patrila som skôr k techno-pesimistom, ktorí sa sústreďovali na negatívne dopady technológií a limitovali svoje deti v prístupe k nim. Dnes už našťastie vnímam celý obraz, a tak ako odpoveď použijem parafrázu známeho príslovia s ohňom: aj technológia je totiž dobrý sluha, ale zlý pán. A s tým by sme mali k nej aj pristupovať – nastaviť si zdravé, no najmä bezpečné hranice. Svet sa vyvíja smerom k technologickej budúcnosti a jej ignorovaním alebo nevzdelávaním môžeme seba a svoju rodinu vystaviť napríklad nebezpečenstvu rôznych kybernetických útokov. Ďalším ohrozením môže byť automatizácia množstva profesií, ktorá sa už začala a vo veľkej miere štatisticky postihne najmä ženy. Práve ony však môžu v IT svete nájsť množstvo nových príležitostí, o ktorých možno ani nevedia. Nemusia nevyhnutne vynikať v matematike, uplatnia sa aj s dobrými komunikačnými zručnosťami alebo kreativitou. Čo sa mojich detí týka, tie dnes majú tablet s rodičovskou kontrolou a limitovaným časom, učia sa na ňom napríklad programovať v jazyku Scratch či hrajú obľúbené hry. Znamená to pre ne ďalší typ gramotnosti, dnes som preto skôr techno-optimistka a vďaka technológii si tiež sama môžem brať svoju prácu kamkoľvek a konečne o ňu kvôli sťahovaniam našej rodiny neprichádzať.
8.Vaše dve dcéry majú mamu Slovenku a otca Španiela, nežijú však ani na Slovensku, ani v Španielsku, ale tam, kde ich otca práve vyšlú na diplomatickú misiu. Ako sa orientujú v tomto babylone jazykov?
Vlastným metajazykom – tak, že použijú slovo vo vete z toho jazyka, v ktorom sa ho naučili najskôr. Kedysi to boli v extrémnych situáciách aj štyri jazyky v jednej vete, ako keď mi najstaršia zahlásila: Puedo, mami, zajtra early kid sein? Čo znamenalo, aby som ju vyzdvihla z družiny skôr. Našťastie to už ustáva a prepínajú medzi jazykmi ako bežné bilingválne deti. Len keď sú unavené, občas sa k tomu na chvíľu vrátia. Stačí ale malé upozornenie a sú späť v jednej štruktúre. Žijeme si také malé jazykové laboratórium. A hoci veľa ľudí vidí päťjazyčnosť ako veľkú výhru pre ich budúcnosť, ja vždy dodávam, že je potrebné ešte v zdraví prežiť aj proces. Neexistuje dostatok literatúry a informácií o tom, ako zvládať vynútenú viacjazyčnosť od takého útleho veku, a tak sa spolieham najmä na materský inštinkt a posilňovanie rodinného puta.
9.Vaša staršia dcéra má dvanásť, vstúpila teda už do tínedžerských liet. Ako zvláda sťahovanie z miesta na miesto?
Veľmi by som jej želala stálu partiu priateľov a nemeniaci sa domov. Je to asi to najťažšie, čo na ňu dolieha. Všade je nová, musí si nájsť a svojím spôsobom vydobyť miesto v novom kolektíve. Dopriala by som jej preto spolužiakov a zážitky, aké som mala ja. Naopak, ja by som z jej prítomnosti asi nedbala prijať samozrejmosť, s akou prepína medzi jazykmi. Kým nás s mužom to stálo roky, ak nie dekády, driny, ona to dostáva prirodzene. Ale všetko má svoju cenu.
10.Pred štyrmi rokmi ste na Instagrame založili účet The Diplomatic Spouse. Ten názov naznačuje, že ani tak nepôjde o vás ako súkromnú osobu, skôr o váš status diplomatovej manželky. Je to tak?
Založila som ho s cieľom odbúravať predsudky voči diplomatickým manželkám, a vlastne nielen im, aj všetkým ženám či mužom, ktorí sa rozhodli nasledovať svojich partnerov kamkoľvek. Počas trinástich rokov som sa stretla s celou plejádou predsudkov a nepríjemných situácií, ktoré vás zaskočia. Ťažko budete na recepcii z kabelky vyťahovať doktorský titul alebo zvŕtať konverzáciu smerom k vašej špecializovanej téme. A tak som sa rozhodla ukazovať, aký diplomatický život skutočne je a pre tých, čo sa chcú dozvedieť viac, predstavovať i jeho odvrátenú tvár.
Simonetta Zalová
foto Jana Fašungová
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2022)