Je vtipný, drsný a žiadna téma pre neho nie je tabu, lebo humor vraj nemá hranice. Žartuje o holokauste, hlade, chorobách, detskej práci aj menšinách a davy ho za to milujú. Snáď aj preto, že vedia, akým dobrým človekom je vo svojom srdci. „Myslím, že mi dávajú niekedy nálepku kontroverzný komik. Ale myslia tým úprimného komika,“ hovorí.
foto rickygervais.com
Na počiatku bola vojna, konkrétne tá druhá svetová, počas ktorej bol do Anglicka odvelený Frankokanaďan Lawrence Raymond Gervais. Keď počas jedného z blackoutov (prerušenie dodávok elektriny) stretol o šesť rokov mladšiu Evu Sophiu, v Británii sa kvôli nej usadil natrvalo. Dvojici sa v krátkom slede za sebou narodili Larry, Marsha a Bob a o jedenásť rokov neskôr prišlo prekvapenie v podobe benjamínka Rickyho. „Keď som mal tak dvanásť, opýtal som sa mamy: ´Prečo sú ostatní o toľko starší ako ja?´ A ona povedala, ´Lebo ty si bol omyl´. Myslím, že som sa len zasmial,“ zaspomínal si Ricky neskôr. Do rodného listu mu zapísali dátum narodenia 25. jún 1961 a meno Ricky Dene Gervais (vyslovuje sa anglicky, nie ako názov francúzskeho krémového syra). Neobvyklé stredné meno vraj bolo tiež tak trochu omyl, lebo sa mal pôvodne volať Denny, no jeho otec bol trochu nacenganý, keď ho prišiel zapísať do matriky. Chlapec vyrastal vo Whitley na predmestí Readingu a hoci rodina toho veľa nemala, boli šťastní. Otec pracoval ako robotník a nosič, mama sa starala o domácnosť. „Muži pracovali ťažko, ale ženy dokázali zázraky. Lebo keď môj otec dokončil prácu, mal čas len pre seba. Ale mama nikdy neprestala pracovať, ženy nikdy neprestávajú pracovať. Starala sa o záhradu, vychovávala, varila, šila, plietla, dekorovala… A dala mi všetko, čo som chcel, okrem peňazí.“
Táto žiarivá, večne usmiata osoba bola známa svojím humorom a vďaka nej si všetci Gervaisovci zo seba bežne uťahovali. Deti napríklad mame často posielali falošné listy, alebo na verejnosti predstierali, že ju unášajú. Vyrastať medzi Gervaisovcami muselo byť vskutku „veselé“, lebo svojho najmladšieho člena rozhodne nešetrili. Mama mu raz napríklad povedala, aby sa vyhýbal verejným záchodom v miestnom parku, kam sa chodil hrávať. „Nemohla mi vysvetliť, čo je pedofília, lebo som bol príliš malý – mohol som mať tak sedem alebo osem rokov. Takže keď som sa opýtal, prečo tam nesmiem chodiť, povedala: ´Pretože sa tam potuluje jeden muž a odrezáva chlapcom pipíkov.´“ Nočná mora bola na svete. Okrem toho sa však Ricky bál aj pavúkov a upírov, lebo niekedy v tom období mu sestra pustila Draculu. A tak spával s paplónom vytiahnutým až pod bradu, aby odhaleným hrdlom žiadne monštrá nelákal. Keď sa ho však v ôsmich rokoch jeden z bratov spýtal, či verí v Boha, zamyslel sa a pod vplyvom úvah a matkinej reakcie na otázku prišla kresťanská cirkev o jednu ovečku. „Každý má právo na vlastný názor, ale ak veríte v Boha, mýlite sa,“ hovorí zarytý ateista.
Zaujímavý materiál
Aj v škole bol skôr empirický typ a zaujímala ho najmä veda. Po maturite chvíľu pracoval ako záhradník v Reading University a po roku sa však zapísal na štúdium biológie v Londýne. Čoskoro však zistil, že by musel tráviť na prednáškach až 40 hodín týždenne, a tak sa po dvoch týždňoch presunul k filozofii, ktorej bolo oveľa menej. Vďaka tomu stíhal popri štúdiu aj všeličo iné – napríklad zamilovať sa do nádhernej spolužiačky z krúžku histórie Jane Fallon alebo vytvoriť spolu s kamarátom Billom Macraeom synth-popovú hudobnú skupinu Seona Dancing. Bill v nej skladal hudbu a hral na klávesoch, Ricky písal texty a spieval. „Mysleli sme si, že sme tak trochu Tears for Fears.“ Ich demo nahrávka zaujala zástupcov štúdia London Records, ktoré s duom podpísalo zmluvu na vydanie dvoch singlov. Skupina sa však rok na to rozpadla a priateľstvo zrejme tiež, lebo o 30 rokov neskôr Gervais o Macraeovi len stroho utrúsil: „Dúfam, že aj on pribral.“ Aspoň sa však mohol s čistým svedomím presťahovať s priateľkou Jane do malého bytu v pochybnej časti Londýna.
Pri hudbe ešte chvíľu zostal, keď sa stal manažérom začínajúcej kapely Suede, ktorá neskôr zaznamenala celosvetový úspech, no po ukončení štúdia sa zamestnal ako organizátor podujatí pre študentov. To bola preň ozajstná škola života a neskôr sa vyjadril, že „roky a roky postávania v študentskom bare počúvaním zlých komikov“ mu poskytli množstvo zaujímavého materiálu pre tvorbu.
foto Giles Keyte/rickygervais.com
Skutočný šéf
V roku 1996 otvoril novú životnú kapitolu – nastúpil do novovzniknutej rozhlasovej stanice Xfm ako moderátor nočného programu a pri hľadaní asistenta spoznal o 13 rokov mladšieho Stephena Merchanta. „Zistil som, že ten človek je presne ako ja a tam, kde nebol ako ja, zaplnil diery.“ Vďaka rovnakému zmyslu pre ironický humor si okamžite padli do oka, a tak spolu začali písať vlastné projekty. Ich spolupráca bola od prvého momentu postavená na vzájomnom rešpekte. „Máme pravidlo: jedno veto a ide to preč, takže z vecí, ktoré zostali, sme boli nadšení obaja.“ Čoskoro sa však pomery v rádiu zmenili a dvojica odišla. Merchant sa zapísal na kurz produkcie, ktorého súčasťou bolo nakrútiť vlastný krátky film, a tak vznikol 7-minútový Seedy Boss (Mizerný šéf) a prvá Gervaisova skúsenosť pred kamerou, keď stvárnil trochu netypického šéfa kancelárie Davida Brenta. Dvojica ešte v roku 1998 stihla nakrútiť aj pilotný diel sitcomu Golden Years (Zlaté roky) o manažérovi zmietajúcom sa v kríze stredného veku, no divákov neoslovil, a tak sa úspech na obrazovke zatiaľ nekonal. Gervais však aspoň zaujal predstaviteľov televízie Channel 4, a tí prišli s ponukou, ktorá sa neodmieta: nahradiť Sashu Barona Cohena (alias Aliho G.) v programe The 11 O´Clock Show, ktorý satiricky komentoval aktuálne dianie. Stvárnil v ňom mimoriadne nepríjemného chlapíka, ktorý okolie bombarduje nadávkami a politicky nekorektnými vyhláseniami – a to mu šlo skutočne bezchybne.
Ostrý jazyk mu potom v roku 2000 priniesol vlastnú show Meet Ricky Gervais, v ktorej každý piatok v noci hostil dve známe osobnosti. Veľa sa ich v nej však prestriedať nestihlo, reláciu totiž už po mesiaci stiahli z vysielania. Karty však boli rozdané správne – niekedy v tej dobe sa Mizerný šéf dostal do rúk ľuďom z BBC2, a tí si z neho objednali celý seriál. V lete 2001 tak britskí diváci prvýkrát uvideli The Office (v češtine pod názvom Kancl), spoločné dieťa Gervaisa a Merchanta, ktorí sa postarali o scenár aj réžiu. V príbehu sledujeme osadenstvo jednej obyčajnej kancelárie: neortodoxného šéfa Davida Brenta (v Rickyho podaní) a jeho servilných podriadených, trasúcich sa o svoje miesto. Nejde pritom o sitcom v pravom slova zmysle, pretože v ňom chýba nahratý smiech a navyše je nakrútený polodokumentárnym spôsobom. Neostrá kamera, rýchle švenky, chaotické dialógy a výpovede do kamery navodzujú pocit reality. Seriál sa nakrúcal vo filmových štúdiách Teddington Studios, avšak v jeho administratívnych priestoroch, a tak si pri odvysielaní prvého dielu väčšina divákov myslela, že sleduje dokument o existujúcej firme. Dokonalé odpozorovanie reality a jej zobrazenie originálnym zábavným spôsobom spôsobili, že sa Kancl aj bez akejkoľvek marketingovej podpory stal obrovským hitom. V najlepších dobách lákal pred obrazovky vyše 4 milióny divákov a získal množstvo ocenení (vrátane dvoch Zlatých glóbusov). Stal sa najpredávanejším britským programom všetkých čias a z Rickyho Gervaisa spravil (šialene bohatú) hviezdu prvej veľkosti.
Humor nemá hranice
Škoda len, že sa toho nedožila jeho mama, Eva Gervais totiž v roku 2000 podľahla rakovine pľúc. Počas pohrebu potom vraj s bratom Bobom „plakal od smiechu“. Pre Radio 4 priznal, že keď ich vikár požiadal, aby povedali niečo o svojej matke, Bob vyhlásil: „Bola to strašná rasistka.“ A keď šokovaný vikár reagoval, že to predsa nemôže povedať, Bob pokračoval: „Aha, tak OK… Rada sa starala o záhradu.“ To však zďaleka nebolo všetko. Počas obradu stáli všetci súrodenci vedľa seba, ale Bob mal ešte jeden tromf v rukáve. Jeho obeťou sa stal brat Larry, ktorý priletel zo Škótska. „Bob si aj na neho pripravil kanadský žartík, lebo zrazu vikár povedal, ´Eva za sebou zanecháva štyri milujúce deti – Rickyho, Boba, Marshu a Barryho.´ A Larry sa len otočil a pozrel na nás. Všetci sme plakali od smiechu a vikár si myslel, že sme blázni.“ Gervaisovi to však rozhodne nepripadalo nevhodné, vraj by sa nesmial, keby to bol pohreb mamy niekoho iného. „To je rozdiel,“ dodal. „Ale nemyslím si, že v humore sú nejaké hranice.“ O jeho láske k mame napokon nik nemôže pochybovať. Keď tento svet navždy opustila, napísal: „Obetavo pre mňa celý život robila všetko, čo mohla. Presne to mamy robia. A robia to z jediného dôvodu – z lásky. Nie pre odmenu. Nie pre uznanie. Vytvoria vás. Z ničoho. Zázrak? Robia ich každý jeden deň.“
To sa vlastne o Rickym povedať nedalo. Až do štyridsiatky sa totiž len nechával unášať prúdom, spoliehajúc sa na svoj bystrý mozog a dôvtip. Život bol vánok, smiech, žart. „Myslím, že som bol vždy kreatívny. Začal som písať dvadsať románov a potom som si povedal ´Á, príliš ťažké´, a tak som šiel do baru.“ Pri Kancli ale na pohárik on ani Merchant nešli. Namiesto toho celé roky písali scenár, do dokonalosti cizelovali každý detail a výsledok sa dostavil. Obrovský úspech však priniesol aj obrovskú pozornosť verejnosti a na to Ricky rozhodne nebol pripravený. „Bál som sa byť slávny. Z mnohých rôznych dôvodov, napríklad z obáv pred obťažovaním. To, že ma ľudia spoznávajú, je najhoršou súčasťou celého balíka. Viete, keď vás prvýkrát niekto sleduje v obchode pri nakupovaní spodkov, je to desivé.“
foto Dirk Rees/rickygervais.com
Splnený sen
Po obrovskom úspechu Kanclu sa mu ponuky začali len tak hrnúť. Starostlivo si vyberal a vždy sa radil so svojím parťákom Merchantom. Nad jedným návrhom však neváhal ani chvíľu – keď ho na spoluprácu oslovil Matt Groening, veľký fanúšik The Office. Tvorca Simpsonovcov mu ponúkol, aby napísal a hral v jednej časti kultového seriálu o žltých postavičkách, a tak sa zrodil Charles, britský manažér žijúci s Marge počas reality show. Pre Gervaisa bol diel s názvom Homer Simpson, This Is Your Wife (Homer Simpson, toto je tvoja manželka) „splneným snom“. A nie hocijakým, Ricky je jediný britský komik, ktorý kedy napísal a účinkoval v tomto kultovom seriáli. Hoci „napísal“ je možno prisilné slovo. „Ja som len do mailu zhrnul množstvo pozorovaní a oni z toho urobili scenár Simpsonovcov. Budem v titulkoch, ale zrejme každý v priemysle vie, že je to spoločné dielo.“ A nápad, aby Homer vymenil svoju manželku v televíznej hre, vraj pochádzal od Gervaisovej partnerky Jane.
Vedľa Ricky nešliapol ani s ďalším projektom, komediálnym seriálom Extras (Komparz) z roku 2005, ovenčeným cenou Emmy, kde stvárnil frustrovaného Angličana na prahu štyridsiatky, ktorý sa márne snaží preniknúť na výslnie a preraziť ako herec. Väčšinu dní trávi prezliekaním kostýmov a lepí sa na každého, kto by mu mohol pomôcť, vrátane tých najväčších filmových hviezd. Vlastnú karikatúru tak v seriáli s radosťou stvárnili napríklad Kate Winslet, Samuel L. Jackson, Orlando Bloom, Robert de Niro, ale aj Gervaisov idol David Bowie, Gordon Ramsay, George Michael či Chris Martin z kapely Coldplay. V obrovskom hite sa objavil aj americký herec Ben Stiller, vďaka ktorému sa Gervais dostal na veľké plátno, keď stvárnil postavu riaditeľa v komédiách Noc v múzeu. Odtiaľ to už bol len krôčik k ďalším filmových projektom, napríklad romantickej komédii Mesto duchov či hviezdami nadupanom fantasy kinohite Stardust (Hviezdny prach).
Dobrý človek
Ricky si na úspech musel počkať (veď Kancl sa na obrazovky dostal, keď mal 40 rokov), no keď sa konečne dostavil, bola to riadna jazda. V podstate všetko, čoho sa dotkol, premenil na zlato. Podpísal sa pod animovaný seriál The Ricky Gervais Show, nakrútil ďalší skvelý sitcom Life’s Too Short (Život je príliš krátky) i komediálnu drámu Derek z domova dôchodcov, kde ako verný ošetrovateľ vidí v každom len to dobré. Režíroval vlastné filmy Cemetery Junction, The Invention of Lying (Umenie klamať) či mega úspešný David Brent: Life on the Road (David Brent: Na turné), ktorý sleduje šéfa Kanclu s kapelou Foregone Conclusion na cestách po krajine, aby si splnil sen o živote rockovej hviezdy. Brent (Gervais) a skupina absolvovali šnúru koncertov aj v skutočnosti, okrem toho vydali hudobný album a spevník so skladbami. V roku 2006 sa dostal aj do Guinessovej knihy rekordov, keď sa jeho podcast The Ricky Gervais Show stal s epizódnym priemerom 251.670 najsťahovanejším na svete. A obrovský úspech žal aj so stand-up vystúpeniami Animals (Zvieratá), Politics (Politika), Fame (Sláva), Science (Veda) a Humanity (Ľudskosť), s ktorými v priebehu niekoľkých rokov jazdil po Británii.
Diváci boli nadšení, kritici mu však dokázali poriadne stúpiť na otlak. Keď sa raz istý editor negatívne vyjadril o jeho show Animals, komik začal každé vystúpenie ukončovať tak, že ho nazval „odporným malým hajzlom so ksichtom mopslíka“. Nebol to pritom jediný prípad, keď sa dostal s novinármi na nože. Už predtým na ich kritiku reagoval blogom, ktorý mal v najhorúcejších časoch 300.000 návštev za deň, teda viac ako väčšina denníkov, ako nezabúdal podotknúť. „Nerobím to kvôli ľuďom, ktorí ma očiernili alebo sa im nepáčila moja práca,“ zdôrazňuje. „Vôbec mi to nevadí. Vlastne to nielen akceptujem, ale priam oslavujem, lebo si myslím, že hejteri sú naozaj dôležití. Robím to kvôli ľuďom, o ktorých si myslím, že mi ublížili. Ak prekrúcajú moje slová, myslím, že mám plné právo vravieť: ´To som nepovedal.´ Som dobrý človek, vždy som bol dobrý človek. Ak o mne povedia niečo hrozné, nie je to fér.“
foto Rich Hardcastle/rickygervais.com
Nastal čas (povedať svetu)
Sám pritom priznáva, že je možno trochu smiešny, no nedokáže si pomôcť. Má v sebe dušu bojovníka, a tá ho vedie nielen do slovných potýčok, ale aj k neuveriteľnej pracovitosti a obrane slabších. „Netoleruje netoleranciu,“ napísali o ňom britské noviny. Zasadzuje sa napríklad za práva komunity LGBTI a s nadšením vítal umožnenie homosexuálnych manželstiev v Anglicku a Walese ako „víťazstvo pre nás všetkých“. Ešte viac sa však venuje iným dvom témam – právam zvierat a slobode vierovyznania. Zarytým ateistom je už od detstva a dokonca pôsobí ako patrón britskej charitatívne organizácie Humanists UK, ktorá bojuje za sekulárny štát a ľudské práva. Hoci so svojou partnerkou Jane Fallon je už od roku 1982, nikdy pred ňou nepokľakol a žijú „nadivoko“. Vraj „nedáva zmysel, aby sme mali obrad pred Bohom, pretože žiaden Boh nie je“. Akoby neexistovali ani civilné sobáše…
Dvojica nemá deti, pretože sa rozhodli uprednostniť kariéru a komik vraví, že so ženou nemali chuť obetovať im 16 rokov svojho života. A na svete je navyše už teraz príliš veľa detí. „Spravíte rozhodnutie. Klady a zápory, naozaj. Nič vám nevrátia, deti. Príživníci. Povedal som, že by sme si mohli nejaké adoptovať, ale chcel som si adoptovať 30-ročného právnika, ktorý už platí nájomné.“ To je síce vtipné, no v roku 2019 Ricky odhalil aj vážnejšie súvislosti. V show Ellen DeGeneres povedal, že by sa príliš bál, keby mal bábätko. „Zbláznil by som z toho. Len by som stál nad ním a uisťoval sa, či stále dýcha. Mám kocúra a bojím sa oň. Skôr, než odídem, trikrát skontrolujem dvere… Dávam mu jedlo a vodu do každej miestnosti pre prípad, že by sa dvere zabuchli a on by ostal hladný.“ Na srdci mu však neleží len dobro jeho domáceho miláčika, ale všetkých zvierat a angažuje sa v množstve organizácií – osobne aj finančne.
(Ne)originálne smiešne tvory
Prostredníctvom sociálnych sietí zvyšuje informovanosť o potrebách zvierat, zdieľa odkazy na petície, žiadajúce ich oslobodenie zo zajatia a vyzýva ľudí k adopcii psov namiesto nákupu od chovateľov. (Len na Twitteri má 14,5 milióna sledovateľov!) Aktívne sa zasadzuje za zákaz testov na zvieratách a bojuje aj proti ilegálnemu obchodu s exotickými zvieratami. Nedávno sa vyjadril, že svet by bol bez ľudí „lepším miestom“, kým bez takých včiel by bol pekne v p*deli. Vo svojom standupe Humanity zarytý vegetarián hovorí: „Nastal čas dať svetu vedieť, akým strašným druhom sme. Sme najhorší…“ Na tomto postoji majú zrejme svoj podiel nielen ľudské zločiny proti prírode, ale aj správanie sa jednotlivcov voči nemu samotnému. „Keby som mal tú moc, keby som mohol ľuďom spôsobiť bolesť hlavy alebo im zlomiť nohu len tým, že na to budem myslieť, keby ma otravovali, nepochybne by veľa ľudí chodilo so zlomenými nohami. Niekedy by som to robil len zo srandy,“ šokoval raz verejnosť. Inokedy povedal, že ľudí má rád, len nie sú jeho najobľúbenejším živočíšnym druhom. Napokon, jeho majetok vraj jedného dňa zdedia zvieracie organizácie a ako sa nedávno vyjadril, dúfa, že jeho telo po smrti zožerú levy, lebo ak by ho mali použiť na výskum, patológovia by sa zdesili.
Vedcom však veľmi fandí a je posadnutý sledovaním dokumentárnych filmov, najmä tých o evolučnej biológii, antropológii a sociálnom správaní. Chce totiž zistiť, ako by sa dala naša planéta, jej fauna a flóra zachrániť. Niet divu, že i jeho kniha je venovaná roztomilým tvorom, hoci nie celkom takým, aké bežne pobehujú po lesoch, poliach či džungli. V roku 2004 svetlo sveta uzreli jeho Flanimals, teda 22 zdanlivo zbytočných a poľutovaniahodných zvierat. Napríklad fialový Plamglotis, ktorý sa narodil bez nôh, takže keď chce ísť hľadať jedlo, musí prehltnúť vlastné ruky a vytlačiť ich von cez zadok, aby mal ako chodiť. Má to len jeden háčik – keď niečo nájde, aj tak to nemôže zjesť – má predsa plné ústa! Úplne iný problém má zelený Hemel Sprot, ten sa stále pozerá, kde už bol a nikdy nie tam, kam ide. Alebo čo taký Underblenge, šedý flanimal v tvare kvapky? Chudák, loví korisť tak, že sa neuveriteľne silnými prísavkami prichytí na tvár obete. Škoda len, že ich má na spodnej časti tela, takže sa ešte nikdy nepohol zo skaly, kde sa narodil! Ešteže sa dostal do Gervaisových kníh… S prvou zo série cestoval do vyše 300.000 domácností a jeho príbeh preložili do šiestich jazykov. Spočiatku to vyzeralo, že sa spolu s ostatnými parťákmi dostane aj na plátna kín, to však boli len plané nádeje. Možno putovanie do šuflíka ovplyvnil aj menší škandál, ktorý sa okolo Flanimals ešte v roku 2010 rozpútal. Gervaisa totiž istý omnoho menej úspešný spisovateľ (a morský biológ) John Savage obvinil z krádeže nápadov. Prípad nie je doteraz uzavretý a hoci sa vraj Savage viackrát pokúšal o dohodu, nikdy k nej nedošlo. Komik totiž trvá na tom, že jeho postavy vznikli skôr než tie druhé, a tak nie je veľmi o čom debatovať. Údajne ich vymyslel, keď rozprával príbehy svojim synovcom a neteriam.
Alexandra Kochová
foto Netflix, rickygervais.com
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2022)