Píše len o svojom živote. O rasizme, sociálnom násilí, alkoholizme, chudobe, xenofóbii a jednom malom homosexuálnom chlapcovi, ktorý toto všetko zažíval na vlastnej koži. Louisova knižná prvotina, memoáre Koniec Eddyho, vyvolala medzi francúzskymi čitateľmi búrlivú debatu, lebo jeho spomienky ďaleko presiahli vlastnú skúsenosť a stali sa svedectvom o živote chudobnej robotníckej triedy, ktorú spoločnosť vytlačila na okraj svojho záujmu.
Sú to prvé vety o otcovi, určujú úplný začiatok jeho rozprávania a znejú takto: „Kam len siahajú moje spomienky, vidím otca opitého, ako sa pred krčmou bije s inými ožranmi a rozbíja im nosy alebo vyráža zuby.“ Ďalších pár viet načrtáva priebeh bitky, ide vždy o ten istý scenár, ako otec šteká ožraté nadávky, následne sa ho snaží spacifikovať matka, ako otca od toho druhého trhajú kamaráti a potom, bez náznaku výstrahy, čo nás čaká ďalej, čítame: „Keď sa jedna z našich mačiek okotila, videl som otca, ako dal práve narodené mačiatka do igelitovej tašky zo supermarketu a potom ňou mlátil o betónový obrubník, až kým sa taška nenaplnila krvou a mňaučanie neustalo. Videl som ho, ako v záhrade podrezáva prasatá a potom pije ešte teplú krv… Krv zo skapínajúcej svine, vieš, keď ešte vyteká, to je na tom to najlepšie,“ zasväcuje otec svojho syna. Uf, druhá strana asi 150-stranovej knižky a čitateľ má dosť. Tým skôr, že tento príbeh sa neodvíja v ktoromsi z minulých storočí, ba ani v žiadnej hladovej doline, rómskej osade, africkom slume, sibírskej zemľanke, či kam nás naše stereotypné predstavy o zaostalých kútoch zeme zanesú. Autorom tohto príbehu je Francúz Édouard Louis, rok narodenia 1992. Je to jeho príbeh trpko odžitý na prahu 21. storočia, vo vyspelej krajine Západnej Európy, ktorú si spájame s tými najpôžitkárskejšími predstavami o tom, čo šarmantní Francúzi nazývajú joie de vivre: lahodné vína z Bordeaux, rozkvitnuté levanduľové polia v Provence, voňavé, ešte teplé croissanty v malých parížskych kaviarňach… Nič z toho sa ani len náznakom nemihne v Eddyho rozprávaní. U nich doma sa hltali mrazené potraviny zo supermarketu a pilo lacné víno z krabice, nikto neposedával v mondénnych kaviarňach, chlapi chodili do krčmy alebo nasávali doma, sledujúc pritom v telke nejakú hlúpu divácku súťaž. Bol vôbec Eddy ako chlapec niekedy v kine? Nikde o tom nepíše, my však vieme, ako veľmi túžil po videokazete Titanicu a ako sa mu otec posmieval, že je to film pre baby…
Je to krutý, surový, nemilosrdný príbeh. Príbeh o strastiplnom detstve prežitom v chudobe, akú by sme v tejto časti sveta sotva čakali, v materiálnej, ale hlavne tej duchovnej, v zaostalej rodine, kde sa do školy chodilo, len pokiaľ sa muselo, v sociálnom prostredí, z ktorého ako v pasci na myši nebolo úniku… Chlapec Eddy rozpráva svoj príbeh sucho a bez emócií, nikoho nekritizuje a nikoho neľutuje, dokonca ani samého seba, ani vtedy, keď opisuje, ako musel znášať každodennú bitku a lízať žltozelené chrchle svojich dvoch spolužiakov, ktorí ho šikanovali. Žiadne melodramatické vyznania, Eddy ide priamo na vec, tak to prosto bolo, tak sa veci u nich diali. S priam chirurgickou presnosťou pitve svoj život, svojej rodiny i dediny, v ktorej vyrastal. „Na detstvo nemám ani jednu šťastnú spomienku,“ tak znie prvá veta z jeho knihy. Veta tak mrazivá, že ju snáď cituje každý recenzent, ktorému sa knižka Koniec Eddyho dostane do rúk.
Továreň nikdy nespí
Eddyho priezvisko je Belleguelle, večný zdroj posmeškov, lebo po francúzsky znamená čosi ako Krásnohubý. Narodil sa v mestečku Hallencourt s asi 1.300 obyvateľmi v departmente Somme, v kraji Pikardia na severe Francúzska. Hlavné mesto Amiens, vzdialené od Eddyho rodiska niečo vyše 30 kilometrov, sa pýši najväčšou katedrálou vo Francúzsku, ale inak je Hallencourt diera. Postindustriálne mesto, rovnaké ulice s malými robotníckymi domami z červenej tehly natlačené na seba, v minulom storočí tu boli tkáčske dielne, neskôr mestu dominovala továreň na výrobu farebných kovov, ktorá „riadila život celej obce“ a kde pracovala väčšina tamojších mužov. Keď bol Eddy malý, spýtal sa mamy, či aj továrne v noci spia. „Továreň nespí. Nikdy nespí,“ odpovedala. Potom chcel vedieť, či aj on raz bude chodiť pracovať do továrne. „Áno,“ odpovedala mama bez zaváhania. V továrni pracovali všetci. Škola, malá budova z červených tehál a továreň, veľká budova z červených tehál, boli od seba vzdialené pár desiatok metrov. Takže miestni chlapci iba prešli z jednej budovy do druhej. Zo školských lavíc sa pätnásťroční fagani postavili rovno k taviacim peciam. Ich osud bol vopred daný, všetci prežívali „rovnaký príbeh v jednej dedine, kde na rozdiely nebolo veľa priestoru“. Potom však továreň zavreli, výrobu presunuli do Ázie a väčšina chlapov zostala na sociálnych dávkach. Eddyho rodičia si raz do mesiaca chodievali po balíčky určené pre najchudobnejšie rodiny do charity. Nesmieš to nikomu povedať, napomínala ho mama a keď šli zbierať do lesa drevo, aby mali čím kúriť, tvárila sa, že je to zo srandy. „Vedeli sme,“ spomína Édouard, „že je to chudoba, nedostatok peňazí, deti to chápu skôr, ako by sa dalo čakať“.
Odsúdený k chudobe
Chlapi z dediny pili všetci, hlavne pastis alebo lacné víno z päťlitrových škatúľ. Keď otec pil, nadával mame, že je tučná sviňa. Zatínal päste a keď to na neho prišlo, namieril ich proti stene. Udieral do steny, až mal krvavé hánky. „Aj keby som mal rozmlátiť všetky steny v dome, nikdy nebudem ako môj podrbaný tatko, ktorý otĺkal hlava-nehlava celú rodinu.“ V tom bol zásadový, v tomto jedinom sa mu podarilo prekročiť tieň svojho otca, ktorý najprv ženu mlátil a potom od nej ušiel a nechal ju samú s deckami. Pre Eddyho otca, rovnako ako pre všetkých otcov v dedine, bolo otázkou cti vychovať zo svojich synov drsniakov, naučiť ich základným princípom toho, čo znamená byť chlapom. Teda: vedieť piť a biť sa. Skoro sa vybodnúť na školu. Začať makať v továrni. Ukázať žene, kto je v rodine pánom. Nadávať stále na vládu a politikov („My, malí, nezaujímame nikoho, tých veľkých pánov z mesta už vôbec nie.“) Nenávidieť Arabov („Všade samé čierne huby, keď pozeráš správy, nehovoria o ničom inom len o Araboch), najmä Alžírčanov („Alžírčania sú najhorší, keď sa dobre pozrieš, sú omnoho nebezpečnejší ako Maročania alebo iní Arabi.“). Nenávidieť homosexuálov. („Nech sa bozá v riť. Treba ich povešať, týchto buzerantov, alebo im strčiť železnú tyčku do riti.“) Eddy bol buzerant.
Eddy a jeho maniere
To nefrancúzsky znejúce meno mu dal otec podľa drsného chlapíka zo svojho obľúbeného amerického seriálu. Eddy bol však všetko, len nie drsný. Hovoril neprirodzene vysokým hlasom. Bol chudý ako pierko, namiesto zavalitého zápasníckeho vzhľadu, ktorý sa cenil ako znak mužnosti. Keď kráčal, pohadzoval bokmi, keď rozprával, rozhadzoval rukami. Rodičia to nazývali „Eddyho maniere“. Správaš sa ako slečinka, kde si zobral tie maniere, prestaň s tými maniermi… A to nevideli, že keď nie je nik doma, Eddyho najväčšou manierou je skúšať si sestrine šaty, sukne, tričká, podprsenky… V tú chvíľu je šťastím celý bez seba, vzápätí však šaty s hrôzou odvrhne ako niečo špinavé… „Ako som rástol, cítil som na sebe otcove čoraz ťaživejšie pohľady, hrôzu, ktorá v ňom rástla, jeho bezmocnosť voči monštru, ktoré stvoril…“ Matka, ktorá jedného syna už mala, Eddyho maniere prehliadala, ale aj tak chlapca celkom opantal pocit, že jedného dňa odíde, zabuchne na dome dvere a šmitec, lebo takéhoto syna ona nechcela. Popravde, mama bola ochotná si radšej myslieť, že jej syn má o koliesko viac, ako že porodila buzeranta. Malého Eddyho často paralyzovala predstava, že ho rodičia jedného dňa odvedú na kraj lesa a nechajú tam ako nechceného psa…
Mama otehotnela v sedemnástich, musela nechať učňovku (učila sa za kuchárku), takže nemala žiadnu kvalifikáciu. Jej prvý muž bol alkoholik, ktorý zomrel na cirhózu pečene. Jej povolaním bolo starať sa o decká. Hovorievala: „Celý život som strávila upratovaním domu a utieraním hovien, buď po svojich deckách, alebo po starcoch, o ktorých sa starám.“ (Od istého času začala upratovať u dôchodcov.) Sama seba titulovala: „umývačka starých rití z povolania“. Bola stále nahnevaná. Stále nadávala. Stále fajčila aj napriek tomu, že Eddy mal astmu a cigaretový dym ho dusil, matka však oponovala, že za to môžu „tie sračky, čo vychádzajú z továrne“. Stále mala zapnutý televízor. Izby v ich malom dome, kde bývali siedmi, nemali dvere, iba závesy, hluk televízora bol všadeprítomný, na zbláznenie. Nemali ani koberce a steny boli pokryté obrovskými čiernymi škvrnami od plesne. Eddy spával na poschodovej posteli v izbe 5 x 4 metre, o ktorú sa delil s dvomi súrodencami. V izbe nesvietilo svetlo, domáce úlohy si robil za jediným stolom v obývačke. Čo sa týka hygieny, matka nikdy netrvala na tom, aby si jej deti umývali zuby. A keď už musia, nech sa všetci jeden po druhom okúpu v tej istej vode. Eddy to nenávidel. Chcel sa ozvať, ale matka ho uzemnila, ešte ani poriadne neotvoril ústa. Veľmi dobre vieš, koľko všetko stojí, voda, elektrina, nemáme na to peniaze. A nepapuľuj!
Je to chlapec, alebo sračka?
V škole sa s ním nik nechcel baviť. S teplošom. Pre spolužiakov bol teploš odjakživa. Napríklad taký Maxim. Kázal mu, aby sa rozbehol. Nechcel, ale Maxim a jeho kamoši mu pohrozili, že mu rozbijú hubu. Eddy sa rozbehol a chalani sa rozrehotali. Smiali sa, áno, hovoril som vám to, behá ako teploš. A potom tu boli tí dvaja. Jeden veľký ryšavý, druhý malý zhrbený. Kopali ho do brucha, hlavu trieskali o múr z červených tehál. Každý deň si ho vyčíhali na chodbe školy, každý deň dostal od nich nakladačku. Bili ho a nadávali mu: do buzerantov, teplošov, homošov, buzíkov. Ryšavec ho nútil olizovať chrchle z rukáva svojej bundy. Zožer tie chrchle, buzerant, poďme!
„Slová ako afektovaný, zženštilý neustále rezonovali aj z úst dospelákov z môjho okolia… Boli ako žiletky, ktoré sa do mňa zarezávali ešte hodiny.“ Otec doma zúril. Eddyho správanie ho vytáčalo. To decko sa bojí tmy. Chodí všade za matkou ako cecok. „Pýtal sa matky, či som vôbec chlapec. Je to chalan, alebo nejaká sračka?… Prečo? Prečo je takýto? Prečo?“ Eddy s ním súhlasil. Prečo, prečo som takýto, prečo? Rozhodol sa, že bude robiť všetko, aby sa zmenil. Chodil s chalanmi piť na autobusovú zastávku. To bol ich klub, „centrum chlapčenského života“. Dospelí chlapi pili v krčme, oni na autobusovej zastávke. Pili, kým sa nepovracali. Od dvanástich chodil každú sobotu na diskotéky. Pil pivo ako ostatní chalani, hoci sa mu z piva obracal žalúdok. Obliekal sa ako ostatní, všetci vtedy nosili joggingové súpravy a šušťáky značky Airness. Učil sa naspamäť mená futbalistov francúzskej reprezentácie, akože má záujem. Skúšal masturbovať nad bratovými porno časopismi, ale nahé ženské telá sa mu hnusili. „Ich prsia som vnímal ako dva nádory, anomálie, ložiská hnisu, ktoré sa tvoria na tele chorých ľudí.“ Penis mal posiaty pľuzgierikmi, tak veľmi sa snažil, bolel ho aj niekoľko dní. Potom sa dal do partie so Stéphanom, Brunom a Fabienom. Spolu pozerali porno, keď tu chalani navrhli, aby si to začali robiť navzájom. Povyzliekali sa a treli o seba. Najprv sa nechcel pridať, ušiel. „Keď som prišiel domov, plakal som, rozpoltený medzi túžbou, ktorá sa vo mne zrodila vďaka chalanom a zhnusením zo seba samého, zo svojho žiadostivého tela.“ Na ďalší deň prišlo na hru na muža a ženu. Žena bol ten, kto si na prst nastokol prsteň. Robili to naostro. On s bratrancom Stéphanom, Bruno s Fabienom. Raz ich takto v kôlni načapala mama. Zmeravela, nepovedala nič, obrátila sa a odišla. Ale všetko vyklopila otcovi. Ten sa však zmohol iba na pár faciek. „Už to viac neurobíš. Nikdy sa to nebude opakovať, inak bude zle,“ vycedil zo seba nemohúcne. Zakrátko o kôlni vedela celá dedina. Roztrúbil to Stéphane, vraj „osúložil“ toho buzeranta Eddyho. Nemalo to kúska logiky: v kôlni boli predsa štyria. Ale iba Eddy nachádzal v aktovke lístočky s odkazom: Zdochni, buzerant!
Znovu sa narodiť
Vyslobodenie prišlo v podobe divadla. Eddy hral v divadelnom krúžku na škole, otca to vytáčalo, nechcel pre neho chodiť, a tak šliapal každý piatok 15 kilometrov peši domov cez polia. Vždy to tak bolo, že Eddy túžil odísť preč, čo najďalej od domova? Vôbec nie, vysvetľuje spisovateľ Édouard Louis. Eddy sa veľmi snažil – zapadnúť, vymaniť sa zo svojich „manierov“, „vyliečiť sa“, ako to nazýval, jednoducho – byť ako ostatní. Útek sa javil ako jediná možnosť, ale až potom, čo vo všetkom ostatnom zlyhal. „A ja som skúsil všetko.“
Jedného dňa ho riaditeľka školy upozornila na lýceum Madelein-Michelis v Amiens, ktoré otváralo odbor dramatického umenia. V Amiens nikdy nebol, otec ho vždy strašil, že mesto je plné Arabov, ktorí ťa napadnú, okradnú, rozbijú ti držku. Ak by začal študovať na lýceu, bol by prvý z rodiny s maturitou. Matka súhlasila len v prípade, že mu štát zaplatí internát. Otec, ako inak, ho odmietol odviesť na skúšky, ale nakoniec privolil, toto bola jeho hra, napínať ľudí do poslednej chvíle. Pred učiteľom na prijímačkách sa Eddy vraj takmer hodil na kolená a prosil, aby ho prijali. Vyše mesiaca sa zožieral, každý deň, každú hodinu, ale odpoveď neprichádzala. Keď bol už celkom na dne, otec vyrukoval s listom z lýcea. Vraj prišiel už pred mesiacom, ale chcel Eddyho trochu ponapínať, dobre sa na tom bavil. Prijali ho!
Synovia hanby
Na lýceu Eddy objavuje celkom nový svet. „Zámožní ľudia majú inú reč tela,“ všíma si. „Nevymedzujú mužnosť tak ako môj otec, ako chlapi z továrne.“ Jeho nová bunda Airness vyzerá v tomto prostredí ako päsť na oko. Chlapci na lýceu nosia šik kabáty, bunda skončí v koši. Matka sa rozplače, keď jej Eddy povie, že ju stratil. Začína čítať knihy. Keď sa ho redaktor z Guardianu spýtal, čo čítal v mladosti, odpovedal, že nič. Vyrastal v prostredí bez kníh, nik v ich dedine nečítal, čítanie sa považovalo za nudné a zbytočné. O čom by mali čítať robotníci z hallencourtskej zlievarne? To nie oni odmietali literatúru, vysvetľuje spisovateľ, ale literatúra odmietla ich – „okrem starých autorov ako Émile Zola a Victor Hugo, pretože tí boli na našej strane a bojovali za nás“.
Jeho prvé čitateľské zážitky sa spájajú s knihami o Harrym Potterovi. Okrem mágie príbehu naň zapôsobila Harryho inakosť: chlapec, ktorý vyrastá v cudzom prostredí a zrazu objaví nový svet, zistí, kde je jeho skutočný domov. Neskôr číta Marcela Prousta, Andrého Gidea, Marguerite Duras, Simone de Beauvoir a tiež Didiera Eribona. Didier je Eddyho profesor. O štyridsať rokov starší filozof, spisovateľ, historik, ľavicový intelektuál. Rovnako ako Eddy, aj on pochádzal z chudobnej robotníckej rodiny, rovnako ako on je gay. Mama brala nadčasy, aby mu mohla zaplatiť školu a on sám v noci pracoval ako hotelový vrátnik, cez deň chodil do školy. Je autorom niekoľko kníh, vrátane oceňovanej biografie o Michelovi Foucaultovi. Krátko predtým, ako sa zoznámil s Eddym, vyšla jeho biografia Návrat do Remeša (bola preložená aj do češtiny). V knihe sa spisovateľ po smrti otca vracia do rodného mesta, avšak v prenesenom slova zmysle i k sebe samému. Kým v diele Úvahy o otázke homosexuálov skúmal svoju sexuálnu identitu v Návrate do Remeša obracia pozornosť na svoj sociálny pôvod a analyzuje rôzne spoločenské mechanizmy, ktoré mu znemožňovali vymaniť sa zo svojej sociálne roly. Cestu von mu sťažuje i jeho sexuálna orientácia, je to akoby dvojitá stigma – byť proletárom i gayom zároveň. Je „synom hanby“ (vyrastal s homofóbnym otcom): hanbí sa za svoju sexuálnu orientáciu i triednu príslušnosť a večný pocit podriadenosti majorite. Didier ostro kritizuje štát a jeho nástroje, napríklad vzdelávacie inštitúcie, ktoré slúžia len v prospech stredných a vyšších tried, vstup do tohto hierarchizovaného sveta je pre chudobných pracujúcich takmer nemožný. Vzdelanie je podľa neho vecou triednej exkluzivity. Elita, ktorá reprezentuje štát, je totálne odtrhnutá od normálneho života obyčajných ľudí.
Édouard Louis cituje knihu svojho staršieho priateľa ako „bod obratu pre moju budúcnosť ako spisovateľa“. Didier ho presvedčí, aby opustil univerzitu v Amiens a odišiel študovať do Paríža. V roku 2011 nastupuje na École Normale Supérieur, jednu z najslávnejších francúzskych škôl, ktorá vychovala štrnásť nositeľov Nobelovej ceny (medzi inými aj spisovateľa Romaina Rollanda či filozofa Jeana-Paula Sartra). Na tejto prestížnej európskej vzdelávacej inštitúcii promuje v roku 2014 a potom pokračuje na rovnako význačnej Škole pre pokročilé štúdie v sociálnych vedách (École des hautes études en sciences sociales), kde obháji svoju dizertačnú prácu a získa akademický titul PhD.
Boj proti neviditeľnosti
Rok pred vydaním knižky Koniec Eddyho (En finir avec Eddy Bellegueule), ktorej názov vo francúzštine explicitne odkazuje na spisovateľove priezvisko, sa z Eddyho Belleguela stáva Édouard Louis. Priezvisko Louis odvodil jednak od stredného mena svojho priateľa Didiera Louisa Eribona, ale Louis je aj hlavný hrdina jeho obľúbenej divadelnej hry Je to len koniec sveta (Juste la fin du monde) francúzskeho dramatika Jeana-Luca Lagarcea, ktorý zomrel ako 38-ročný na AIDS.
Koniec Eddyho vyšiel vo Francúzsku v roku 2014 a keďže autor mal sotva 21 rokov, hneď sa núkalo prirovnanie ku spisovateľke Françoise Sagan, ktorá svoju prvotinu Dobrý deň, smútok vydala ako 19-ročná. Louisova kniha spôsobila obrovský rozruch, a to nielen v literárnych kruhoch, ale pre svoj spoločensko-politický presah aj v celej francúzskej spoločnosti a posilnila prúd súčasnej literatúry stojacej kdesi na pomedzí beletrie, literatúry faktu a sociálnej štúdie. Chce Éduard Louis svojimi knihami vstúpiť na piedestál literatúry? To sotva. Chce nimi zmeniť svet? To skôr. Lebo jeho rola v literatúre je iná. On sám sa hlási k odkazu takých autorov, ako nórsky spisovateľ Karl Ove Knausgård, afroamerický novinár a spisovateľ Ta-Nehisi Coates či bieloruská autorka Svetlana Alexijevič – všetci využívajú nástroje literatúry, aby odhalili pravdu. „Pre mňa je písanie vždy bojom proti neviditeľnosti,“ hovorí Louis.
Kým neodišiel z domu, nepoznal nič iné iba svoju rodinu, spolužiakov, susedov. Jeho sociálne a politické uvedomenie sa však sformovalo veľmi rýchlo: už na strednej škole si všíma priepastný rozdiel medzi privilegovaným svetom buržoázie a svetom pracujúcich, medzi vládnucou a ovládanou triedou. Inšpiruje ho dielo francúzskeho sociológa Pierra Bourdiera, autora knihy Ilúzia rovných šancí. Veľmi skoro si osvojí pojmy ako triedna nadvláda, sociálne násilie a vylúčenie či spoločenský a politický útlak. A potom je už len krôčik k otázke: Kto je za to zodpovedný?
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2022)