Tu všetky moje ruže naťahujú krky. Keď leto stiahne na chvíľu chvost, tak sa vyčasenečkovalo a už sa zamračilo a pofukuje. Záhon sa vinie popri ceste, zelené starenky vychádzajú z domčekov a sú prevelice naradované. Hovoria si, že minulý rok sa figy uvarili na strome, mirabelky zlomili konár, rajčiny sa mrňúskali a mrňúskali, ruže odkvitli, slivky boli zelené, jabĺčka krpaté, nešpule krásne a ich mama vychodila chodník ku točke s vodou…
Páči sa mi, ako burina a niektoré kríky bujnejú, ako sa po múre a jedličke vinie brečtan. Príroda si bez nás poradí. My bez nej nie.
Keď na námestí kvitnú lipy, ráno cítiť ich vôňu u nás vo dvore. Podvečer voňajú naše ruže. Tie majú juniáles. Podľa mňa voňajú až na námestie!
Hlava na hlave, tak čo by som si ešte priala mať v záhrade? Moje ruže nosia prstene aj na nohách, dážď si vystiera na pavučiny kvapky a nočné motýle klopú na rozžiarené okná. Prší do mačacích tanierikov túlavým mačkám na raňajky, kým pavúk predstiera, že spí, to iba začína pršať a veľké kvapky už capkajú listy po lícach.
Lietadlo nad záhradou na oblohe sa stráca, je počuť iba vodu v odkvape, všetko sa chveje a ruže žmurkajú ako bábiky, čo vedia zatvárať a otvárať oči. Tieto červené tu stoja ako kapela, ružové sú všetky narúžované, zdá sa, že sa tu len tak mykajú zo strany na stranu. Kvitne psie víno, no psi ho nepijú, a kozie nohy tancujú odzemok…
V noci je záhrada osvetlená mesiacom a niekto spieva a v pohári s uhorkami sa topí muška a tá biela nerozkvitnutá odtiaľto vyzerá ako dievčatko. Záhrada je vtáčia klietka s otvorenými dverami, za ružami v tráve leží motyka, rebrík sa opiera o stenu.
Na konci leta zhrdzavejú všetky ruže a materina dúška kvitne do čaju. Lístie napuchne a potom kvasí.
Ružová záhrada je ako ihelníček. Stoličky po pani Marte, motyčka aj hodinky tu stoja a stoja, ukazujú pol jednej, tuto nič nerastie a vyzerá to ako porucha v zelenej.
Na tejto kovovej škatuľke pláva loď, no vo vnútri to vonia ako čokoláda. Sú v nej kolíky, čo držia plachty, aby neuleteli.
Toto sú vždy iní vtáci alebo tí istí?
Mali sme orech a pod ním prístav škrupinkových lodí pre myši.
Veverička skáče po stole, keď prší do novín a do pohárov s vínom.
– Čo tu robíš?
– Ja neviem…
Štamperlíky skáču na paténe.
– Čo bude ďalej?
– Nejaké iné začiatky.
– To, čo tu už bolo, ale pre iných?
– Všetko, čo chcem, je tu blízko vedľa mňa. Na dosah ruky.
Stromy sú plné cukru, padá z nich ako ovocie. Rastliny drnčia, vyzváňajú, dochádza k jemným nezhodám medzi ľaliami a ružami, medzi višňami a egrešmi, pôvabná konverzácia, ktorej kontrujú pavúky s periskopmi, skúša sa ráno aj v noci.
Ruže: Choď preč, noc, toto je náš svet!
Jemná tráva jemne kvitne na rímsach, biele ponožky bežia nocou a nohy robia šnúru.
Všetky sú krásne, ako keby pili pleťové mlieko.
Psa by von nik nevyhnal, no na šnúre tancuje košeľa, kolienka tráv sa odierajú po kľačiačky o zem, dážď znovu klope na dvere. Toto nie je záhrada, nosím ju hopaňu ťažkú na rukách, pretože dnes aj včera, stále má narodeniny!
V noci počuť myši hrýzť, na mokrých nohách mali ružové lupienky, svätojánske mušky zažínajú lampičky, v papučkách si chodia pod stromami.
Striháme vinohrad ako stádo oviec. Húštinatá je zem, na fotke to, pravda, nevidno, tuto toto sú ikebany, zelenkavý svet, akoby som bola iba odtiaľ.
Keď sa minie leto, mole si budú skúšať moje šaty.
Všelijakí samčekovia a všelijaké samičky sa ukladajú v lístí, mrvia tykadlami, šuchocú krovkami, článkami na nohách, trocha lístia v riedkej tráve je svet.
Tieň stromu sa opiera o strom, ale iba v tráve, a kohút, pokazený gramofón ráno čo ráno kričí ako z nemocnice.
Slzy sú vždy slané od soli, no večer vonia cesnakom, až som otvorila oko a tlieskala na uvravené drozdy, tieň vetvičky sa rozhýbal na stene. Mamina perina spadla do záhrady, cukor sa rozpadol v čaji, bzučala mucha, ruky si mädlila. Mädlila mucha, na strome ani jedna zavarenina, no drozdy nič, spievali ďalej Mädlila…
Všetky ste srdcové dámy, kde máte kabáty, čiapky, šále?
Poškriabané ruky od ruží, poškriabané ruže od rúk, a tak, a tak… Takto starnú modranské dievčatá! Každá babička stará je veselšia z jara! Dnes, hohoho, ruže budeme strihati! Sto tŕňov má pichne, ružová tetovačka… ale od slova teta.
Večer si obloha čupla do záhrady, stratila hviezdu ako slovo huba, pískali komáre. Hľadali ma pod perinou, no mamka hasí všelijaké požiare, už ich ani nerozozná od rodinného krbu…
Ruže chytili škvrnitosť, už sú ako dalmatínci!
Prečítala som štyri knihy, rozčítala ďalšie dve, ostrihala štyri ruže, ale deväťdesiatštyri ma čaká, rozstrihla si prsty, takmer vypichla oko, upiekla bublaninu. Zo zelenej sa stali bažiny… Pes nasral do jahôd, ruže budú mať múčnatku, hrach zreje, ale zároveň hnije… mám pár dní, aby som zastavila tento zmar… Potom môže pršať znovu, inak si to užívam, len o tom nevravím, aby niekoho nenatiahlo od závisti, že všetko mám.
Vletela sem osa, včera včela. A noc bola jasná. Obloha hocikedy gagoce.
Na jeseň, keď sused doprešoval, spílili sme ten orech. Zasadili narcisy. A presadili hrušku, raz pokosili a bola zima. Možno napadal sneh. No stále kvitli dáke ruže. Ku všech svätým ich sestra viazala do kytíc.
Slivkové osúchy s makom, neporiadok v kuchyni, Barborka na rebríku s divadelným ďalekohľadom. Priviazala som ruže, no bez orecha, ktorý sme museli vyťať, to stále nie je ono. Ako keby nás presťahovali.
Toľko máme mirabeliek v záhrade. Na jeseň padajú jablká, tie zelené aj tie červené… A černice tiež, samá černica to tam je. Niečo ma zamrzelo a trochu zasvrbelo kdesi za srdcom. Umyjem si to ako riad.
Strácam zmysel pre čierny humor.
A v záhrade slávik, myslí si, ak sú hore, tak počúvajú, spievam. To fialové je burina, ale pekne kvitne, to ružové je kvet, ešte len ide kvitnúť.
Pes naháňa kocúra, kocúr psa, ružové víno je ružové, pod dekou je dobre, a potom prišla noc a z noci bol pondelok…
Žeriem cukrové ruže z tort, potom náš dvor očami, susedia už zavárajú uhorky a dvor vonia kôprom. Tie ružové hortenzie stále zaspávajú a preberajú sa.
Čo to bolo za prekrásne vtáča? Čo po farárovom dvore kráča… Škoda ho, že si svoje nôžky, škoda ho, že si svoje nôžky vo vodičke zmáča…
Pinka má zelenkavé vajko… Chcela by som, aby zo mňa bola raz modranská váza!
Pekné leto a záhrady a parky a balkóny plné zelených a sladkých radostí vám želá vaša Veve
Veronika Šikulová