V knižnej autobiografii Ja a prostredníctvom filmu Rocketman nám Sir Elton John ponúka svoj extraordinárny životný príbeh od skromných začiatkov na predmestí Londýna cez nečakaný raketový úspech v USA, drogy, kostýmy a rokenrolovú slávu až po starobu, na sklonku ktorej sa oženil a do rodiny privítal dvoch synov. Keď sa dnes obzrie za minulosťou, neskrýva úprimné prekvapenie: „Och, panebože, ako sa mi len toto všetko mohlo stať?“
Chlapča sedelo v izbe na poschodí, otočené čelom k stene, s rukami spôsobne uloženými v roztrasenom lone. Nehybne a s tlčúcim srdcom načúvalo hrôzostrašnému tichu, ktoré zaplnilo rodičovský dom od pivnice po strechu a čakalo, ako dlho to zasa potrvá. Nič iné vlastne nepoznalo, len toto dusné prázdno, v ktorom by bolo počuť aj zvuk padajúceho špendlíka, ak by ho pustil z tučných prstíkov na zem. Ticho bolo azda horšie a boľavejšie ako hádky, ktoré sa medzi rodičmi rozpútali zakaždým, keď sa otec po dlhom čase vrátil domov. Začali nenápadne, ako keď jemné vlnky mora šteklia rozpálený okraj pobrežia, lenže potom sa zdvihol vietor, rozleteli sa hrubé slová a z vlniek sa stalo vlnobitie hnevu a výčitiek, za ktoré, ako si chlapec myslel, mohol predovšetkým on. To on je príčinou nezhôd medzi mamou a otcom, kvôli nemu otec nebýva doma a mama je nešťastná. A možno vôbec netúžila byť matkou, iba čo jej príchod syna na svet nadarmo skomplikoval život…
Platne, babička, Elvis
Matka však chlapcovi každý piatok spravila nesmiernu radosť aspoň tým, že si z výplaty dopriala kúpu novej platne. Mala celkom dobrý hudobný vkus, to sa musí nechať, ibaže jedného dňa prišla z práce akási nedočkavejšia a vzrušenejšia. V ten deň sa Reginald Kenneth Dwight, tak sa totiž jej syn volal, zoznámil s Elvisom Presleym. Reg bol z neho unesený ako zo žiadneho iného hudobníka: jeho výzor, oblečenie, gestá i pózy boli ako z inej galaxie, ten chlapík, čo pri spievaní hltal konce slov, vyžaroval neskutočnú vlnu energie. Bol presný opak toho, čo Reg do tých dní poznal, opak tých nasrdených a ustráchaných ľudí z predmestia, v ktorom sa odmala pohyboval. „Vyrastal som v Británii v 50. rokoch a pred Elvisom, pred rokenrolom, to bolo dosť ponuré miesto na zemi.“
Reg prišiel na svet v roku 1947 a celé detstvo strávil, ak opomenieme občasné otcove „návštevy“, v čisto ženskej domácnosti spolu s mamou Sheilou a babičkou Ivy na predmestí Londýna, v obvode Pinner. Otec Stanley ako letecký plukovník neustále cestoval kdesi po zahraničí a hoci bolo po vojne, v letectve ostal slúžiť naďalej. Príbeh zoznámenia rodičov sa dá považovať za klasicky romantický: dali sa dokopy veľmi mladí počas vojny – matka rozvážala zákazníkom čerstvé mlieko a otec cez deň pracoval v lodných dokoch a po večeroch hrával v kapele. „Obaja boli tvrdohlaví a výbušní, dve úchvatné črty, ktoré som mal tú česť po nich zdediť. Neviem ani s istotou povedať, či sa vôbec niekedy ľúbili…“ Romantika medzi nimi v manželstve kamsi vyprchala, dotyky vystriedali hádky a sladké reči o láske sa časom zmenili na úvahy o rozvode. Čo by si ale pomysleli ľudia? Ako by rozvedenú ženu s dieťaťom na krku vnímali susedia? A ako by chlapec vyrastal bez otcovského vzoru? Reg však oveľa viac miloval babičku Ivy, ktorá akoby ani nebola matkinou mamou. Ako len mohla tá dobrá a láskavá starká porodiť takú náladovú, večne nepríjemnú, hašterivú a nešťastnú ženskú? Ako mohla nosiť pod srdcom dcéru, ktorá svoje jediné dieťa bez mihnutia oka trestala bitkou a malého Regiho pokojne vyobšívala hoci aj pred zrakom susedov či deckami odvedľa, lebo výprask považovala za tú najlepšiu výchovnú metódu? Babka sa kvôli týmto praktikám s dcérou dlhé dni ani nerozprávala, o to viac sa venovala vnukovi a jeho problémom. Na smútok mu zakaždým ponúkla čosi voňavé z kuchyne, na slzy vtipnú historku z vlastného života. A na nedostatok matkinej lásky celé priehrštia tej svojej…
Dieťa s dobrým sluchom
V dome znela hudba prakticky bez prestávky. Rinula sa z babkinho rádia alebo z platní, ktorých zbierka nadobudla úctyhodné rozmery a tie platne sa stali Regiho božstvom. Zvykol si študovať ich obaly, učil sa názvy vydavateľstiev, ovládal názvy piesní na oboch stranách a dokonca i mená ich autorov. Napokon mu stačilo započuť zaujímavú skladbu a hneď ju vedel zabrnkať na pianíne. Hodiny klavíra a večierky, na ktorých hrával, z neho spravili celkom schopného mladého hudobníka, povrávalo sa, že má skvelý hudobný sluch. Okrem klavíra a kníh (a okrem rodičovských hádok) však bolo Regiho detstvo nezáživné a monotónne. Navštevoval okresné gymnázium, kamošil sa so všetkými v triede, hrával futbal, tenis a napriek trochu zavalitému telu sa mu, našťastie, vyhýbala šikana. Sám seba však počas dospievania z celej duše nenávidel. Reg neznášal svoju postavu, bridilo sa mu jeho silné telo, malá výška i podivné vlasy, nemal rád svoju tvár s okuliarmi a trpel komplexom menejcennosti. Otec ho zanedbával alebo hrešil, matka po ňom neustále kričala, a tak sa čoraz častejšie uzatváral v samote svojej izby, kde si udržiaval dokonalý poriadok. Bol posadnutý predstavou, že každá vec musí mať svoje miesto, len na tých pár metroch štvorcových sa dokázal dokonale orientovať a mať všetko pod kontrolou. Tam vonku sa mu totiž život rozpadal pod rukami.
Rodičia sa po mnohých neúspešných pokusoch zachrániť nefunkčné manželstvo rozviedli. Práve v čase, keď začal študovať hudbu na londýnskej Kráľovskej akadémii. Matka však neostala sama, našla si nového partnera – Freda, a ten zohral v Regovom živote oveľa záslužnejšiu rolu, než jeho biologický otec. Mal dobré srdce, zo všetkých síl sa snažil zarábať peniaze pre rodinu, páčilo sa mu, že sa Reg oblieka a správa podľa svojich predstáv a navyše – zbožňoval rokenrol! Svojmu „náhradnému“ synovi (Fred mal z bývalého manželstva štyri deti) dokonca dohodil džob krčmového klaviristu, ktorý mu nielen dodal toľko potrebné sebavedomie, ale prinášal mu aj nejaké peniaze. Lenže medzi vystúpeniami a večerným hraním v krčme už neostávalo veľa miesta na školu a keď Reg dostal ponuku nastúpiť do hudobného vydavateľstva na post baliča, bol už len kúsok od toho, aby sa uchytil v hudobnom priemysle, teda aspoň si to vtedy myslel. Vykašľal sa na štúdiá a so zvolením matky, Freda, babičky, riaditeľa školy (a napriek otcovmu protestu, že chce zo školy odísť tesne pred maturitou) nastúpil do svojho prvého zamestnania. Nepredstavoval si však, že bude baliť balíky a nosiť ich na poštu, ulica, na ktorej vydavateľstvo sídlilo, bola plná obchodov s hudobninami a hemžila sa reštauráciami, kam chodili ľudia z hudobného priemyslu. Z výplaty si kúpil elektrický klavír a dostal sa do zoskupenia Bluesology, ktoré hrávalo ako sprievodná kapela známejších interpretov po celom Londýne. Večer čo večer mala ich gáža hodnotu len pár drobných, zato skúseností zozbierali na nezaplatenie: zažili skvelých hudobníkov, v ktorých blízkosti sa cítili ako profesionáli, videli ruvačky, okúsili spackané koncerty, cítili vo vzduchu sex, alkoholové orgie a stretli i ľudí, ktorí mali v každom zákutí svojho odevu ukrytú nejakú zbraň. Napriek všetkému ostal Reg „čistý ako ľalia. Pil som málo a sex mi bol stále ukradnutý…“ V devätnástich netušil, o čom ľudia hovoria, keď vravia o sexe, nikdy sa s nikým nemiloval, ba aj masturbáciu – vďaka otcovým hrozbám, že z nej určite oslepne – považoval za úplne neprípustnú. Nič iné okrem hudby vlastne mladíka ani nezaujímalo, jeho láskou boli platne a hotovo!
Osud má meno Bernie Taupin
Reg využil každú príležitosť, ako sa na rebríčku úspechu posunúť o kúsoček vyššie, a tak zareagoval i na inzerát vydavateľstva Liberty Records, ktoré hľadalo nové, svieže talenty. Poďakovali mu však za námahu, keďže vedel skladať hudbu, ale nedokázal písať texty. Ktosi mu ale pri odchode z konkurzu vsunul do ruky obálku. Boli v nej texty, ktoré mu sedeli, mali v sebe čosi, čo ho donútilo sadnúť si za klavír a skomponovať k nim hudbu. Ich autor Bernie Taupin mal sedemnásť a napriek tomu, že pracoval v hydinárni, šlo o zaujímavého chlapíka s dlhými vlasmi a umeleckou dušou. Slovo dalo slovo, Reg a Bernie sa dohodli na stretnutí a vtedy, na káve v Londýne, vzniklo legendárne (a doteraz fungujúce) hudobno-textárske duo. Plán bol taký, že svoje spoločné pesničky budú ponúkať vydavateľstvám a interpretom, tak to totiž vtedy chodilo, že si speváci hotové piesne kupovali „na kľúč“, ibaže doba sa pomaličky menila a mnohí už boli schopní samostatnej a oveľa osobnejšej tvorby. O prvé výtvory Rega a Bernieho sa teda nikto netrhal. Skladali účelovo, sladké balady, o ktorých si mysleli, že by na nich mohli zarobiť a vznikali aj piesne, aké by najradšej spievali sami. „Bernie klepal texty na písacom stroji v izbe, nosil mi ich do obývačky, kde bolo pianíno, a potom, keď som k nim začal tvoriť hudbu, znovu odcupital do izby.“
Chalani bývali v jednom londýnskom byte, trávili spolu všetok čas a stali sa blízkymi priateľmi. Náhodne sa im podarilo nahrať nejaké demo nahrávky, no stále nemohli hovoriť o nejakom hudobnom úspechu. Zatiaľ sa ale mal dostaviť výrazný úspech aspoň na osobnom poli, Reg sa totiž chystal oženiť, samozrejme, so sexom až po svadbe a jeho vyvolenou bola Linda. Nasťahovala sa do bytu s chalanmi, zamestnala sa ako sekretárka a keď už bola svadba celkom na spadnutie, Reggie konečne precitol: Lindu neľúbi, vlastne nemá rád žiadnu ženu, miluje predsa Bernieho!
Prichádza Elton John
„Náhle som sa potichu zaľuboval do mužov,“ takto si spomína na svoje 21. narodeniny Reggie Dwight, ktorého sexuálna túžba sa odrazu prebrala k životu. Bolo mu jasné, že je gay a bojovať s tým nemá nijakú cenu. Miloval homosexuálnych mužov z umeleckých kruhov, fascinovalo ho ich vystupovanie a odviazanosť, nevedel sa vynadívať na šialené outfity, do ktorých sa obliekali a obdivoval ich kultivovanosť, štýl a vtip. S Berniem však všetko ostávalo skôr v platonickej rovine, predsa len boli blízkymi spolupracovníkmi, aj keď, dočerta, nikto ich piesne nekupoval a ich sen o úspechu sa rozplýval ako ranná hmla nad Londýnom… To najšialenejšie, čo im v tom čase mohlo napadnúť, bol vlastný album s ich obľúbenými pesničkami, ich prvý štúdiový album, kde by bolo všetko, od džezu po klasiku, od bubnov po flauty a „ak sa človek započúval, mohol rozoznať, ako sa do štúdia ťahá kuchynská linka…“. No, popravde, Empty Sky (vydaný v roku 1969) netrhal rekordy v predaji a v zárobkoch, ale ani celkom neprepadol, každopádne dodal Eltonovi Johnovi (tak sa totiž teraz Reginald Dwight volal) dostatok sebavedomia na nahratie ďalšieho albumu. V roku 1970 vyšiel pod názvom Elton John a konečne rozvíril hladinu britských hudobných vôd do takej miery, že sa o ňom začalo hovoriť nahlas. Volali ho na koncerty, do televíznych show, hrával aj s kapelou na festivaloch a dokonca sa pred ním otvorila cesta do Ameriky.
Keď Elton a jeho ľudia vystúpili z lietadla na losangeleskom letisku, na parkovacej ploche čakal červený doubledecker s nápisom „Prišiel Elton John“. Všade okolo nich sa točilo množstvo ľudí, na obchodoch v Los Angeles viseli ich plagáty, pričom Elton musel absolvovať nespočetné množstvo rozhovorov. A potom ich čakalo vystúpenie v známom nočnom klube Troubadour na Santa Monica Boulevard. Ak by mal Elton John vymenovať miesto a udalosť, ktoré odštartovali jeho neskutočnú kariéru, Troubadour by bol celkom iste na prvom mieste. Ak by mal povedať, kedy sa z ustráchaného chalana stala excentrická hviezda v ligotavých kostýmoch, celkom určite by spomenul dátum tohto pamätného augustového koncertu v roku 1970. A ak by mal divák, ktorý tento výstup sledoval z hľadiska, opísať, čo sa v tú noc v klube dialo, vyzeralo by to približne takto: Na pódium vo svetle reflektorov trochu neohrabane vychádza Nigel Olsson, bubeník, ktorý má svoje nástroje umiestnenú uprostred, za ním Dee Murray, ktorý chytí do rúk basovú gitaru a postaví sa napravo, no a za klávesy a k mikrofónu vľavo si sadá Elton John. Na sebe má kanárikovo žlté nohavice s trakmi, na nohách obuté šibnuté čižmy s veľkými krídlami a trup má obtiahnutý v tričku s hviezdami – všetko to nakúpil v obchode návrhára Tommyho Robertsa v Británii a Tommy sa teda s oblečením vôbec neokúňa, šije extrémne uletené kreácie, ktoré si na seba nemôže navliecť hocikto. Koncert začína sústredene, chlapci hrajú trochu sterilne, ale z pesničky na pesničku sú uvoľnenejší a potom Elton John po očku zbadá v hľadisku Leona Russella, dlhovlasú, bradatú ikonu hudby, ako naň zamračene zíza a ani pri tom nežmurkne. Od tej chvíle nemá Elton čo stratiť a na pódiu predvádza šialenú hru na klavíri v stoji, trieska do klávesov ako vyšinutý, hrá aj po ležiačky zo zeme, s jednou rukou natiahnutou dohora, dokonca sa na záver vzoprie na rukách a na klaviatúre spraví stojku! Šialené, jedinečné, veľkolepé!
Rocket Man
V klube Troubadour to dopadlo na výbornú. Diváci šaleli, Leon Russell navrhol Eltonovi spoluprácu a americké média písali, že rocková hudba má novú hviezdu. Eltonovi Johnovi sa dostalo nevídanej pozornosti aj v San Franciscu, zakúsil, ako chutí sláva a napokon v malom americkom hotelíku prišiel i o panictvo, a to bol už len krôčik k tomu, aby sa začal stretávať s mužom, do ktorého bol vášnivo zamilovaný. Bol ním John Reid, jeho budúci manažér, ktorý ho bude (neskôr už len profesionálne) sprevádzať dlhých 28 rokov. „Do Johna som bol skutočne zaľúbený – bola to taká intenzívna, nevinná, naivná prvá láska. A objavil som sex.“ Našli si spoločné bývanie, pozývali k sebe návštevy, miešali pre ne drinky a sláva, ktorá sa o Eltona obtrela v Amerike, dorazila aj do rodnej Británie. Do kapely pribudlo štvrté meno – Gus Dudgeon s elektrickou gitarou a Elton mal konečne pocit, že jeho život s ľuďmi, ktorí mu pomohli na jeho ceste, je kompletný.
Písali sa skoré 70. roky a Bernie Taupin, Eltonov dvorný textár, si to s autom šinul po ulici, keď mu v hlave naskočili úvodné slová textu k piesni Rocket Man, jednému z najväčších hitov, ktoré sa s Eltonom Johnom budú spájať. Kým prišiel domov, mal v mysli „napísaný“ celý text, a tak sa musel poponáhľať a načarbať ho rýchlo na papier, aby ho nezabudol. Hudobná časť už bola na Eltonovi, a tak sa spoločne s kapelou v januári roku 1972 zatvorili na francúzskom zámočku Chateau d’Hérouville, aby dali dokopy celý nasledujúci hudobný album. Bernie písal na poschodí texty, ktoré každé ráno našiel Elton spôsobne uložené na klavíri, aby k nim zložil hudbu. A takto skomponovali deväť piesní za tri dni. Sotva nahrali jeden album, už pracovali na ďalšom. Všetci mali pocit, že vlak, na ktorý naskočili, je nezastaviteľný, pridali aj turné, koncerty a všakovaké dobročinné večierky, ale aj uletené súkromné párty so známymi umelcami a hudobníkmi. Elton prepadol ilúzii, že všetko funguje úplne perfektne a doteraz vlastne vôbec netuší, prečo ten biely prášok vyskúšal… „Je to skurvená droga. Bolo to najhoršie rozhodnutie v mojom živote, ale vtedy som si to neuvedomoval. Naopak, problémy v mojom vzťahu s Johnom sa nedali prehliadať,“ uznáva Elton, ktorý koks a jeho deštruktívnu silu zakúsil na vlastnej koži. Šnupal ho on i jeho milovaný John, lenže ten odrazu prestal mať zábrany a na svetlo božie vyšla nielen jeho promiskuita, ale i násilnícke správanie. Sem-tam prefackal nejakého novinára, dovolil si dokonca na ženu a keď sa jedného dňa ušlo i šokovanému Eltonovi, ten sa pekne-krásne pobalil a svojho manažéra nechal v byte samého. „Nemohol som byť s niekým, kto ma udrel.“ S Johnom skončil, ale nie s koksom. Šnupal hádam s každým, kto v showbiznise niečo znamenal, veľa „srandy“ si užil s Johnom Lennonom, v jeho živote sa striedali žúry s divokými úletmi, muži so ženami, jedni prichádzali, ďalší odchádzali a nastálo zostával len jeden jediný. Bernie. „Nebol som do Bernieho zamilovaný fyzicky, miloval som ho ako brata – bol to môj najlepší kamarát.“
Sídlo gýča na skok od kráľovnej
Nasledovali albumy Don´t Shoot Me I´m Only Piano Player (1973), Goodbye Yellow Brick Road (1973), Caribou (1974), všetko platinové platne plné skvelých hitov, a keď v máji 1975 vyšiel album Captain Fantastic and the Brown Dirt Cowboy a v Amerike vystrelil na špicu rebríčkov, Eltona Johna už poznal každý na svete. A potom potreboval nový vietor do hudobných plachiet (vymenil teda dvoch pôvodných členov kapely za nových) a nevyhnutne sa potreboval zamilovať. Bez lásky a so zlomeným srdcom sa z neho stával len smutný kráľ koksu, navyše, city vždy nasmeroval na nesprávnych mužov – raz to bol zadaný heterák, inokedy mladučkí krásavci, ktorých si omotával okolo prstov s priam otcovskou starostlivosťou, ale také vzťahy nemali nikdy dlhé trvanie. Zoznamoval a rozchádzal sa ako na bežiacom páse, neraz kruto a bezohľadne, horšie „ako hovädo“, ale robil vari čosi iné, ako robia veľké rockové hviezdy? Mal dva roky pred tridsiatkou, bol jednou z najväčších popových hviezd na svete, ale ani pred vlastnou rodinou nedokázal pripustiť, že berie priveľa drog a že pravdepodobne potrebuje pomoc. Hnevali ho aj vlasy, ten smiešny porast podobný vypadanej tráve, ktorý neustále ukrýval pod klobúkmi, lebo bol presvedčený, že jediné, čo mu „chýba“ ku šťastiu, je výsmech z jeho polonahej lebky. Dokonca vyskúšal transplantáciu vlasov, ale osud asi chcel, aby sa štepy neujali a on bol už naveky odsúdený na nosenie kvalitného tupé a excentrických klobúkov.
Vo Windsore, kúsok od sídla kráľovnej, mu matka s Fredom našli Woodside – obrovský rodinný dom z roku 1500, obkolesený nekonečnou plochou nádherne upravených záhrad. Nasťahoval sa doň v roku 1975 a okamžite si ho zariadil v „štýle rokenrolu“: na stropy povešal ligotavé disko gule, do rohov miestností vopchal jukeboxy, v strede stáli stoly na malý futbal, všade trčali darčekové predmety od fanúšikov a nad nimi sa na stenách vypínali nádherné skice od Rembrandta. Sedieť sa dalo na červených kožených gaučoch alebo na replike trónu Tutanchamóna, obliecť si mohol ktorýkoľvek zo svojich výstredných kostýmov, jednoducho, podľa neskorších vyjadrení majiteľa domu to skôr pripomínalo Aladinovu jaskyňu, ako útulný príbytok. Predbehnime sled udalostí – keď sa Elton John koncom 80. rokov konečne zbavil závislostí na drogách a alkohole, patričnú prerábku dožičil i Woodsidu. Predal jeho zariadenie v aukcii za viac ako 8 miliónov dolárov a po rekonštrukcii konečne pripomínal anglické vidiecke sídlo s umeleckou galériou, zbierkou zlatých albumov, knižnicou vzácnych kníh a najmä so záhradami, kde si miesto našli i záhony s bio zeleninou. Eltonovou pýchou sú bio tekvice, s ktorými prerazil aj na lokálnych výstavách záhradníkov…
Vodka s Martini a láska k Renate
Vo Woodside našiel útočisko aj koncom 70. rokov, keď kvôli únave a vyčerpaniu prerušil koncertovanie s kapelou a na čas sa pretrhla i niť spolupráce s Berniem. Prvý raz sa pokúsil písať piesne sám, zavretý medzi štyrmi stenami zložil ďalší mega hit Song For a Guy, väčšinu času však experimentoval s textami i hudbou a iba sem-tam sa objavil na koncertnom pódiu, aby vypomohol ktorémusi z kamošov z branže. Odskočil si na niekoľko vystúpení aj do Sovietskeho zväzu, kde nechal na zvyšok života kus svojho srdca, nie však pre nevalný boršč, ktorým ho stále kŕmili, ani pre zatuchnutý hotel, kde strávil zopár nocí, ale pre ľudí. „Rusko je v súčasnosti jednou z krajín s najrýchlejšie rastúcou epidémiou HIV/AIDS na svete. A to sa nedá zmeniť bez vyjednávania, bez toho, aby sme si sadli za stôl a diskutovali. Tá diskusia musí niekde začať,“ tvrdí Elton vo svojej životopisnej knihe Ja. „Dlhujem to Rusom a Ruskám. Dlhujem to sebe.“ Návrat z Moskvy ho uistil v tom, čo vedel už dávno: musí dať dokopy svoju starú kapelu Elton John Band a musí sa opäť postaviť na pódiá, tak strašne mu to chýba! Chcel opäť tvoriť, chcel skladať piesne s Berniem, so svojím dobrým kamošom, chcel zložiť pieseň, ktorá by bola dôstojnou poctou Johnovi Lennonovi, ktorého dáky grázel chladnokrvne zavraždil rovno pred jeho domom („Neskôr sme mu napísali pieseň Empty Garden. Bol to výborný text. Nebol ani presladený, ani sentimentálny – aj Bernie poznal Johna a vedel, že by také niečo nezniesol…“). Jednoducho túžil po návrate na hudobné výslnie. Avšak prizval si k tomu veľmi zlých spoločníkov, jedným bol stále koks a druhým alkohol. Dokázal sa nalievať vínom či vodkou s Martini dovtedy, kým nad svojím správaním celkom nestratil kontrolu. Rozbíjal hotelové izby, ubližoval priateľom a ráno mával takú opicu, že si nič nepamätal. A potom sa chystal spraviť tú najväčšiu hlúposť svojho života – chcel sa oženiť s perfektnou babou, sexi kosťou a najväčšou odborníčkou na zvuk v nahrávacom štúdiu. Volala sa Renate a pri pohľade na ňu myslel len na jediné: „Čo ak ma vzťah so ženou môže urobiť šťastným tak, ako sa to doteraz nepodarilo žiadnemu vzťahu s mužom?“ Táto žena ho výnimočne priťahovala, presnejšie, chýbala mu, keď boli od seba vzdialení. Tak bola to teda láska, či nie? Svadba to napokon bola prekrásna, Bernie a John Reid šli za svedkov, na hostine sa podávalo luxusné menu, pilo sa prvotriedne víno a keď sa krájala obrovitánska torta, Elton si uvedomoval, že sa práve ako „teplý narkoman“ a nepredvídateľný alkoholik chystá Renate skomplikovať život…
Po štyroch rokoch bol koniec. Vlastne sa nič ani poriadne nezačalo, počas celého manželstva Elton priťahoval problémy, a hoci v tom období daroval svetu úžasný hit Nikita, vyprodukoval album, ktorý sa predával horšie ako zle (Leather Jackets, 1986). Húlil marišku, z „neznámych“ dôvodov prichádzal o hlas (cysty vyhodnotil krčný lekár jednoznačne ako dôsledok nadmerného užívania trávy) a hrozilo, že už možno nikdy nebude môcť spievať. Do toho sa začali v jednom z najčítanejších bulvárnych plátkov objavovať pikantné klamstvá poväčšine z Eltonovho sexuálneho života, čo ešte viac vyhrotilo jeho úzkosti a napokon prepadol bulímii. No najhoršie bolo azda zistenie, že niekoľko Eltonových ex-milencov malo pozitívny test na AIDS a ľudia začali na túto chorobu zomierať. Napokon prišiel happy end. Hlasivky sa po operácii opäť dostali do skvelej kondície, bulvárny plátok stiahol chvost a Eltonovi sa ospravedlnil, manželstvo s Renate sa však skončilo rozvodom. Ona nikdy verejne ich vzťah nekomentovala, on ju vraj naďalej ľúbil úprimnými citmi.
Gabina Weissová
foto archív Universal Music
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2020)