Eňa Vacvalová – Ožívam, keď sa dymí z komínov

 

Eňa Vacvalová je naša krstná mama. Pred sedemnástimi rokmi stála pri kolíske Miau a odvtedy má svoje krstňa v merku a ono sa k nej pri rôznych príležitostiach vďačne vracia. Naposledy sme sa s Eňou rozprávali o jej obľúbených knižných rituáloch a teraz, keď sa vrátila na televízne obrazovky s programom Zlaté časy, sme aj my pridali do našich otázok štipku retro sentimentu. Tak sme sa dozvedeli, prečo Eňa radšej chodí platiť šeky na poštu, že pojem zdieľať pre ňu znamená skutočnú prítomnosť milej osoby, že jej večer v posteli šuchocú ozajstné papierové noviny a že namiesto lovenia Pokémonov kŕmi svoje štyri mačky.

 

 

 

Kedy ste boli naposledy zvedavá a na čo?

Vo všeobecnosti nie som vôbec zvedavá a od istého času už nie som zvedavá ani na to, či môj životný partner nezabudne (aspoň tento rok) na výročie našej svadby… Hovorí sa, že zvedavosť posúva ľudí v ich snaženiach dopredu. Nuž, ak je to tak, som pozadu skoro vo všetkom už od detstva.

 

 etcPrechovávate sentimentálne spomienky k veciam zo svojej mladosti?

Prechovávam. A čím ďalej, tým viac! Do značnej miery za to môže môj nadmieru dobre vyvinutý čuch. Už roky „trpím“ spomienkovou nostalgiou na rôzne vône, pachy (a aj zápachy)… Napríklad iba nedávno som sa cez čakáreň istej železničnej stanice okamžite vrátila do 9. A triedy ZDŠ v Tisovci, v ktorej presne takisto „voňali“ naolejované staré drevené podlahy. Ani sa mi z tej čakárne nechcelo odísť! A jeseň… Tá mi vonia absolútne všetkým, čo milujem a na čo spomínam až trápne nostalgicky: zhnité lístie a popadané jablká v záhradách, rozdrvené šupky z orechov na chodníkoch, hm, akurát včera mi dcéra poslala sms: „Mami, už sa dymí z komínov, ožívaš, čo?!“

 

Koľko svojich susedov poznáte po mene? Lebo aj keď je dnes módne bývať na vidieku, o tom, kto býva za našimi vysočiznými plotmi, často nemáme ani šajnu…

Mojich najbližších susedov poznám skoro všetkých. Poznám ich aj podľa toho, čo mi občas visí v igelitke na kľučke našej brány: hrozno, fajné kyslé vínko a v čase zabíjačiek aj nejaká jaternička od „náprotivných“ susedov, paradajky, cukina, tekvica od Jana po ľavej ruke, vajíčka, aktuálna zelenina, ruže a hortenzie od Alenky… Pri Alenke sa musím zastaviť, lebo inak by mi „bok vyrazilo“, ako hovorievala moja mama. Alenka je totiž bytosť z ríše divov. Zoznámili sme sa s ňou hneď, ako sme prišli bývať „na dedinu“ do Devínskej Novej Vsi, a to takým tým klasickým spôsobom: cez venčenie psíkov a „príchodné“ koláčiky na uvítanie… Toto naše vzácne priateľstvo odvtedy pretrváva a rok po roku krásne zreje. Bez nej by sme totiž museli oželieť všeličo: dlhšie dovolenky, počas ktorých nám príkladne opatruje vlastne všetko (domácnosť, záhradu a najmä zvieratá), chvíle, keď si u nás doma alebo u nej na dvore dávame jeden-dva „športové frťánky“ alebo si povykladáme spoločne na stôl zážitky z každého dňa, ktorý sme v zdraví prežili. A keď sa vraciame domov z nejakej dlhšej cesty, na sporáku máme ešte teplú polievočku, na rúčke od šuplíka visí v papierovom vrecúšku chlieb a v chladničke tróni šunka pre naše mačičky. A to je už nielen o dobrom susedstve, po strate rodičov sme v nej našli našu druhú mamu…

 

„Byť, či nebyť“ – v nedávnom online prieskume iba tretina mladých Britov vedela identifikovať tento citát, ale refrén akejsi pesničky od Justina Biebera uhádla polovica z nich…

Fúúú, tak to je zložitá otázka, lebo aj v pesničke Justina Biebera môžu mnohí hľadať odpoveď na svoje otázky či riešiť problémy svojho bytia či nebytia. Mne je dnešný facebookový a onlineový svet absolútne vzdialený. Dokážem bez neho v pohode existovať, aj keď to mnohí (aj moji vrstovníci) nechápu: ty nie si na facebooku, ty nie si online, ty neskypuješ, ty nemáš whatsapp? Nuž nie, nie som a nemám! Ak chce so mnou niekto niečo skutočne úprimne „zdieľať“, musí mi, obrazne povedané, zazvoniť pri dverách…

 

etc1

Čo si myslíte o budúcnosti televízie? Prežije?

Asi to bude znieť čudne, a zvlášť odo mňa, ale toto ma netrápi… Skôr, či prežijú knihy, to ma trápi oveľa viac. Verím, že prežijú, knihy aj noviny! Tie, čo šuchocú, také, čo si večer v posteli neviem poriadne poskladať a ktoré mi svojou tlačiarenskou čerňou trošku „zaondejú“ periny. Nedokážem si predstaviť, že by som ich čítala na internete. Internet je super vec, uznávam, ale nešuchoce a ničím nevonia!

 

Klasik hovorí, že prvé ozajstné priateľstvo je zázrak, tak veľký zázrak, ako prvá láska, snáď ešte väčší…

Som presvedčená, že ani priateľstvo, ani láska nie sú o minulosti, ani o nutnosti pretrvávať naveky. Môžu nás stretnúť kedykoľvek a kdekoľvek, nečakane a nepripravených a rovnako nečakane ich môžeme aj stratiť. Neudržíme ich pri sebe ani nadmierou „sladkostí“, ani žiadnym násilím. Priateľstvo a láska sú veľmi krehké nádoby, často úzko prepojené. Čím som staršia, tým viac sa mi vzťahy „prelievajú“ do nádoby priateľstva. Ale som šťastná, že ani čas lások, ani tých najväčších, ani tých prvých, ani tých nečakaných ma neobišiel. A je celkom možné, že ma ešte aj nejaké nové stretnú. (smiech) Lebo láska je len slovo, vdýchnuť život mu môžeme čímkoľvek, čo nás naplní tým nenahraditeľným pocitom, keď sa nám zachveje srdce alebo nám v žalúdku zatrepocú motýlie krídla…

 

Keby ste mali stroj času, kam by ste ho naštartovali: do minulosti, alebo budúcnosti?

Jednoznačne do minulosti! Aj keď minulosť je už aj včerajšok.

 

Slovo zábava vraj pochádza od slova zabaviť, teda zobrať, upratať niekde bokom. Úlohou zábavy je držať nás niekde v pološere, zastierať realitu…

A čo je na tom zlé – odbehnúť si na chvíľu aspoň mysľou niekde inde, trochu si zresetovať hlavu, vypnúť? Dôležité je, aby sme sa nestali súčasťou nejakej masovky či cieleného oblbovania, ako sa to dnes často deje v rámci nášho mediálneho sveta. Aby sme si dokázali vždy nájsť vlastné cestičky a nedopustiť, aby nás niekto odpratal na vedľajšiu koľaj. Napokon, zábava je taký široký pojem, že doň môže spadať čokoľvek, trebárs aj posedkávanie na stanici a počítanie vozňov nákladných vlakov. To by ma fakt zabavilo!

 

etc2

Mal starý Herakleitos pravdu, keď tvrdil, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky?

Moja mama si pestovala jeden veľmi milý zvyk, keď sa ma pri každých raňajkách opýtala: „Tak, aký máme dnes plán?“ V podstate sa náš každodenný program vôbec nemenil, ale ona akoby to potrebovala mať čierne na bielom. A tak som jej povedala, že pôjdem do práce, vrátim sa o toľkej a toľkej a urobím jej obed, že ona má doobeda v telke Doktora z hôr a že ak bude pekne, môže na dvore drviť orechy, že poobede sa pôjdeme prejsť k Morave, potom si dáme kávičku a koláčik, na to si ja budem niečo písať a ona si môže lúštiť krížovky, potom zmeriame tlak, bude nejaká malá večera a po večeri v telke Četnícke humoresky, Moulin alebo Poirot. Tento plán sa veľmi nemenil, až na nejaké malé výlety a Vraždy v Midsomeri cez víkend, ale ona sa naň aj tak tešila a snažila sa ho do bodky naplniť. Podľa mňa v každom dni by sme si mali hľadať niečo, na čo sa môžeme tešiť. Aj keby to mala byť maličkosť, aj keby to malo byť to isté, čo včera…

 

Zaujíma vás, čo sa deje na sociálnych sieťach?

Absolútne nie! A túto odpoveď už radšej ani nerozvediem, aby bolo jasné, ako veľmi ma sociálne siete nezaujímajú.

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

 Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2016)