Myšlienky žijú vlastným životom

 

Hugh prišiel v mladosti o nohy a dnes vyvíja prvotriedne protézy. Andrew bol šikanovaný outsider, ktorý rád rozpráva o tom, ako rozdiely ľudí zbližujú. Spoznajme spolu TED rečníkov, ktorých prejavy menia životy…  

 

 

Spain Princess of Asturias

Hugh Herr

 

Kto je ten muž: Hugh je profesorom na Harvarde, kde sa ako šéf výskumného tímu Biomechatronics Group zameriava na vývoj najnovších technológií a robotických systémov, ktoré majú zlepšiť fyzické schopnosti človeka. Je držiteľom viac ako 30 patentov na všemožné biomechanické zariadenia.

O čom bola jeho slávna reč: O jeho robotických nohách a o tom, čo im predchádzalo, ale i čo je v tejto oblasti hudbou blízkej budúcnosti.

 

Rodinné konštelácie

Prišiel na svet pred 53 rokmi ako najmladšie dieťa z piatich v pennsylvánskej komunite Mennonitov. Odmala bol skôr zádumčivé dieťa, ktoré sa dokázalo hodiny hojdať v kresle dopredu a dozadu a hľadieť pritom nemo do prázdna. Všetky Herrovie deti boli vychovávané v tradícii, ktorá prísne odmieta násilie a Hugh pacifizmus berie veľmi vážne: „Mennoriti veria v dobré skutky. Ale nestačí len veriť, človek ich musí aj konať. Robiť len to najlepšie pre seba aj ostatných.“ Veľký vplyv na jeho život mal najmä otec John. Držal deti nakrátko a učil ich prísnej pracovnej kázni, ale vštepoval im aj to, že ak čosi robia s vášňou a dobre, prinesie im to v živote vytúžené ovocie. Často ich vodieval do prírody, prespávali v národných parkoch, a tak nečudo, že sa Hugh zamiloval do horolezectva. Liezol s vášňou a dobre, až bolo všetkým jasné, že sa rodí nová svetová horolezecká hviezda. Ako inak mohol skončiť, keď ako sotva osemročný vystúpil na vrchol kanadského Mount Temple (3.544 m) a keď už ako tínedžer lozil bez istenia?

 

Dôležitá kapitola

Keď raz Hugh meškal na dohodnutú schôdzku, napochytre zaparkoval auto na mieste pre hendikepovaných a rozbehol sa preč. Všetko však sledoval policajt, ktorý ho zastavil a vypýtal si od neho potvrdenie o zdravotnom postihnutí. Mám ho za oknom auta, odvetil Hugh, policajt naňho nedôverčivo zazrel a vybafol: A v čom väzí vaše postihnutie?! Keď Hugh odvetil, že nemá nohy, prekvapený policajt neveril vlastným ušiam…

V roku 1982 (mal iba sedemnásť) sa vyšplhal aj s priateľom Jeffom na Mount Washington (New Hampshire), známy nevyspytateľným a extrémne premenlivým počasím. Keď oboch v horách zastihla snehová búrka, uväznila ich na jednom mieste, neschopných presunúť sa v zime a za minimálnej viditeľnosti do doliny. Kamaráti sa niekoľkokrát pokúsili vrátiť, stratili však pojem o správnom smere, miestami aj o čase a v nepriaznivých podmienkach, keď sa teplota zasekla na -20 °C pod nulou, pretrpeli tri nekonečné dni. Snažili navzájom sa zohriať, mali halucinácie, a na záver boli už aj zmierení s faktom, že ich čas vypršal. Keď ich objavil záchranný tím, Hughove nohy boli od kolien dolu prakticky mŕtve.

Jeff prišiel o ľavé chodidlo, o prsty na pravej nohe a rovnako o prsty na pravej ruke a Hugh prišiel o obe nohy pod kolenami. Hneval sa, že mu ich odrezali tak vysoko, bol naštvaný na vlastnú nerozvážnosť, nikdy však nestratil chuť vrátiť sa späť a znovu liezť po skalách. Tri mesiace po amputácii už chodil s jednoduchými protézami a pol roka sa zašíval v dielni, aby si zostrojil nové, oveľa lepšie nohy. Zistil, že je s nimi ľahší a šikovnejší, bol schopný liezť rýchlejšie, ako pred amputáciou, a to ho robilo šťastným. A ešte štúdium: každá kniha, ktorú prečítal, každý výskum, práca i každý jeho krok ho posúvali bližšie k jeho snu: vymyslieť najlepšie protézy na svete… Také, ktoré by prekonali skutočné ľudské končatiny.

 

Nastal čas na zmenu

Vo veku 21 rokov sa prihlásil na Univerzitu Millersville v Pensylvánii, celkom sa zbláznil do fyziky a keď sa dal dokopy s odborníkom na protetiku Barrym Gosthnianom, obaja dlho do noci vymýšľali prototyp prístroja, ktorý by bol schopný rozpoznať citlivé miesta, kde kýpeť končatiny po nasadení protézy najviac trpí. Kým sa z Hugha stal inžinier strojárstva a kým získal titul Ph.D z biofyziky na Harvarde, navrhol desať variácií umelého kolenného kĺbu, desať umelých členkov a niekoľko nožných protéz. Každá bola o čosi ľahšia, ako tá predchádzajúca, o niečo pružnejšia a odolnejšia. Umelé kolená i členky verne napodobňovali hybnosť tých ľudských, nie vždy však dokonale kopírovali ich tvar: „Občas veríme, že ľudská forma je tá najkrajšia. Ale je tu jasne forma a štruktúra, ktorá je krásna, aj keď sa nám nepodobá. Chcem, aby aj robotický vzhľad končatín pôsobil úžasne.“

 

Reč, ktorú si treba vypočuť

Profesor Herr počas svojej TED prednášky nič neskrýval. Na pódium prišiel v saku a v skrátených nohaviciach, s uhladenými vlasmi a výrazom, ktorý skôr pripomínal nejakého nudného úradníka od vedľa. Od kolien dolu sa vo svetle reflektorov leskli jeho futuristické strieborno-čierne nohy, na ktorých sa pohyboval s absolútnou istotou. Niekedy zvykne vtipne poznamenať, že jeho nohy sú len zmes titánu, kremíku, množstva skrutiek a matíc a že jeho umelé údy riadi 12 počítačov, 5 senzorov a systémy, ktoré mu umožňujú pohyb počas celého dňa. Jeho šatník ukrýva niekoľko umelých párov nôh – niektoré sú na beh, iné na lezenie po strmých skalách a ľadových stenách. „Dokonca mám jedny končatiny, ktoré sú vodotesné.“

Keď sa započúvate do jeho prednášky, získate pocit, že ste súčasťou čohosi veľkého a prevratného. A on tomu skutočne verí. Je presvedčený, že náhradné končatiny budú v budúcnosti vďaka materiálom a technológiám oveľa výkonnejšie a spoľahlivejšie, ako tie ľudské, dokonca si myslí, že časom (a nebude to dlho trvať) sa nám podarí pojem „telesné postihnutie“ celkom vytesniť z ľudského slovníka. Na záver fascinujúcej prednášky sa po jeho boku zjaví pôvabná Adrianne Haslet-Davis, ktorá prišla o nohu počas teroristického útoku na Bostonskom maratóne. Hugh jej vyrobil bionickú protézu na mieru a vďaka nej sa mohla naplno vrátiť k svojej vášni – tancovaniu.

 

Hugh v súkromí

„Ľudia so zdravotným postihnutím sú dnes skúšobní piloti nových technológií, ktoré raz budú všadeprítomné. Eliminácia zdravotného postihnutia a prepojenie človeka s prístrojmi bude jedným z najväčších príbehov tohto storočia,“ predpovedá Hugh, ktorý je jednou časťou svojho bytia profesorom a šéfom laboratória MIT Media Lab na Harvarde a druhou šéfuje vlastnej firme BiOM, zameranej na výrobu bionických končatín a ich súčastí. Jeho bionický členok dnes nosí vyše tisíc ľudí, z toho 400 vo vojne zranených vojakov. Dúfa však, že to zďaleka nie je všetko a vie, že na svete žije mnoho ľudí s telesným znevýhodnením, ktorí potrebujú jeho pomoc: „Verím, že raz budeme môcť mať z bionických končatín aj zmyslový pocit. Že pohyb s nimi bude ešte lepší, ako s normálnymi ľudskými končatinami. Verím, že nám raz umožnia celodenný pohyb bez bolesti. Želám si to za všetkých 20 miliónov ľudí tejto planéty, ktorí používajú nejakú protézu.“

Magazín Time zaradil Hugha Herra dvakrát medzi TOP 10 vynálezcov roka, v roku 2008 získal cenu Spirit of da Vinci a doma má aj ďalšie cenné trofeje. No tým najvzácnejším sú pre neho a jeho manželku Patriciu Ellis Herr, úspešnú antropologičku, ich dve dcéry Alex a Sage.

 

 

 

Books Andrew Solomon

Andrew Solomon

 

Kto je ten muž: Spisovateľ, lektor a profesor klinickej psychológie na Kolumbijskej univerzite, prezident amerického PEN klubu. Jeho srdcovými témami sú politika, psychológia a kultúra.

O čom bola jeho slávna reč: V prvej hovoril o tom, že máme milovať bezpodmienečne. V druhej sa zameral na tajomstvá depresie a v tretej si vzal na mušku vplyvy, ktoré formujú ľudskú identitu. Všetky jeho TED vystúpenia zhliadli vďaka internetu milióny ľudí na celom svete.

 

Rodinné konštelácie

Solomon vyrastal v zámožnej newyorskej štvrti Upper East Side, obklopený láskou, brata a oboch rodičov, a tak nečudo, že väčšinu odlišností, ktorými sa malé chlapča vyznačovalo, rodičia chápavo akceptovali, ba až oslavne vyzdvihovali. No nie všetky.

Keď mal dva roky, pani Solomonová zistila, že jej syn je dyslektik. Napriek katastrofálnym prognózam sa rozhodla, že ho naučí čítať a tak každé popoludnie sedával Andrew v jej lone, obracal kartičky s obrázkami a vďaka matkinmu enormnému úsiliu sa z neho stal výnimočne zručný čitateľ. Keď si však ako šesťročný po nákupe v obuvi vybral za odmenu ružový balónik, matka ho opravila a podotkla, že jeho obľúbená farba je predsa modrá! Samotársky, utiahnutý Andy trošku „ožil“ až počas vysokoškolských štúdií na Yale a neskôr na Cambridge, v tom čase však už veľmi dobre vedel, že je odjakživa gay. Chcel o tom s niekým hovoriť, ale bál sa. Nenávidel klamstvo, nenávidel, že konečne sám seba vidí v pravom svetle a bez príkras: ako homosexuála, človeka s depresiou a postavou, ktorá nie je atletická, ani dosť vysoká. Jeho detstvo bolo plné posmeškov… Aká bude jeho dospelosť?

 

Dôležitá kapitola

V rodine Solomonovcov sa diskusia o smrti rozpútala oveľa skôr, ako mame Carolyn diagnostikovali rakovinu vaječníkov (mala len 25 rokov). „Neznášam bolesť,“ vravievala. „Ak mám niekedy dosiahnuť stav, že nebudem cítiť nič iné, len bolesť, dúfam, že jeden z vás bude schopný zastreliť ma.“ Napokon, keď jej ochorenie postúpilo do finálneho štádia, vybrala si po vyše tridsiatich rokoch boja so zákernou rakovinou dátum svojej smrti: 19. jún 1991. Jej manžel Howard i synovia David a Andrew jej na poslednej ceste robili spoločnosť: mama Carolyn ešte pripravila čosi na večeru, užila množstvo tabletiek Seconalu („To by malo stačiť,“ povedala po poslednej) a potom mala rodina ešte asi 45 minút na to, aby si všetci povedali posledné. Matka poďakovala synom, že boli tými najmilovanejšími deťmi, aké si mohla priať. Potom oboch chytila za ruku a vyjadrila nádej, že láska, ktorú im dala, v nich ostane po celý život. Trvalo päť hodín, kým celkom dodýchala a pozostalí sa svorne zhodli, že pre matku to bola „jemná, upokojujúca smrť“.

Po jej odchode Andrewa smútok celkom paralyzoval. Netešili ho priatelia, nezaujímala ho práca, nebavilo ho vôbec nič, dokonca ho nenadchlo ani vydanie prvej knihy a jej priaznivé kritiky. „Ľahostajne som čítal všetky tie ohlasy a cítil som sa unavený. Všetko ma stálo oveľa viac úsilia, ako sa mohlo zdať. Bál som sa, že ma už nik nebude milovať. Prestal som jesť, pretože som necítil hlad. Lekár mi povedal, že mám depresiu.“

 

Nastal čas na zmenu

Keď sa konečne zbavil ťarchy depresií a prešla ho mámivá chuť fyzicky sa ničiť, vpadol do celkom inej, menej deštruktívnej „závislosti“, ktorou bolo písanie. Od roku 1993 až do roku 2001 prispieval do magazínov New York Times a The New Yorker, jeho články sa pravidelne zjavovali aj v časopisoch o cestovaní alebo umení. V roku 2003, po publikovaní pútavej novely The Amazing Life of Laura (inšpiráciou mu bola Laura Rothenbergová, pacientka s cystickou fibrózou), odborníci z oblasti medicíny ohodnotili jeho písanie za výnimočne prínosné a zvyšujúce povedomie laickej verejnosti. Nasledovali ďalšie knihy, zachytávajúce osudy ľudí so zdravotnými i psychickými problémami; jedna približuje príbehy rodičov, ktorí sa museli nielen naučiť žiť s deťmi s autizmom, Downovým syndrómom alebo stratou sluchu, ale museli v živote s nimi hľadať aj hlbší význam. Iná kniha The Noonday Demon: An Atlas of Depression sa v roku 2002 dostala do užšej nominácie na Pulitzerovu cenu a londýnsky Times ju zaradil do zoznamu sto najlepších kníh desaťročia. V auguste 2013 Andrewovi Solomonovi udelili titul Ph.D v odbore psychológia.

 

Reč, ktorú si treba vypočuť

Sympatický a výrečný Andrew očaril v roku 2013 monológom, ktorý zodvihol poslucháčov zo stoličiek. Začal ho úryvkom z časopisu Time, datovaným do roku 1966: „Homosexualita je patetická, malá a druhoradá náhrada za realitu, poľutovaniahodný úlet zo života. A ako taká si nezaslúži súcit, nezaslúži si liečbu a nezasluhuje si byť považovaná za nič iné, len za zhubnú chorobu.“ Odvtedy sa však ľady pohli a na stranu manželstiev gayov sa postavil už aj prezident USA. Ako a kedy sa z choroby vlastne stala identita? Ako sa z rodiča, ktorý očakáva zdravé dieťa, stane nekonečne akceptujúci rodič dieťaťa s nejakým zdravotným problémom alebo odlišnosťou? Tieto otázky si Solomon kladie hneď na začiatku, aby sa vzápätí podelil o vlastnú skúsenosť: Keď ho pred mnohými rokmi editori magazínu New York Times požiadali, nech napíše reportáž o nepočujúcich, ostal zaskočený; stratu sluchu vnímal ako postihnutie, o ktorom nemal ani potuchy. No čím viac sa stretával s týmito ľuďmi, tým skôr prichádzal na zistenie, že nejde o postihnutie, ale o odlišnosť. A paradoxne – odlišnosť je podľa Solomona to, čo ľudí spája. Na základe svojho dlhoročného výskumu medzi rodičmi a ich deťmi s Downovým syndrómom, autizmom, nanizmom a ďalšími „odlišnosťami“, sformuloval Solomon myšlienku o identitách vertikálnych (tie, čo dedíme po rodičoch a nedajú sa zmeniť – etnický pôvod, národnosť…) a horizontálnych (získané počas života – tie, ktoré sa nezhodujú s rodičovskými, a práve preto sa tieto „nedostatky“ pokúšajú rodičia meniť alebo liečiť). Všetkých rodičov bez výnimky, dokonca aj tých, ktorých deti sedia vo väzení ako zločinci za obzvlášť závažné trestné činy, sa Andrew opýtal jednu zásadnú otázku: Aká je čiara medzi bezpodmienečnou láskou a bezpodmienečným prijatím dieťaťa? A zistil, že každý jeden rodič, napriek hrôze, ktorú prežíval, našiel v rodičovstve zmysel života. „Svoje deti musíme vychovávať, musíme ich učiť správaniu, vštepiť im morálne hodnoty. Ale súčasťou rodičovstva je tiež oslava našich detí za to, kým sú. Sú to jedinečné osobnosti. Iné ako my. Odlišní ľudia nechcú byť liečení, menení alebo akokoľvek eliminovaní. Chcú byť tým, kýmkoľvek sú, kýmkoľvek sa stali,“ vraví Andrew.

 

Andrew v súkromí

Andrew je dôležitým hlasom a aktivistom v LGBT hnutí, angažuje sa v oblasti psychického zdravia, vzdelávania a umenia a okrem svojej slávnej prvej TED reči si túto možnosť zopakoval ešte dvakrát (TED Talk z roku 2013 má názov: Depresia, tajomstvo, ktoré zdieľame a v roku 2014 hovoril o tom, ako najhoršie okamihy v našom živote formujú z nás ľudí, ktorými sme dnes). Má dvojakú štátnu príslušnosť a s manželom Johnom a malým synom Georgeom žije striedavo v Londýne a New Yorku. Dvojica má dovedna štyri deti, ale je to komplikované: John je biologickým otcom Olivera a Lucy, ktorých má s lesbickými partnerkami Tammy a Laurou, žijúcimi v Minneapolise. Andrew má dcérku Blaine so svojou najlepšou kamoškou v Texase, ktorá sa rozviedla a chcela mať deti. Malý George je biologickým synom Andrewa, z darovaného vajíčka ho vynosila Laura – jedna mama z lesbického páru v Minneapolise – a John je jeho adoptívnym otcom. Spočítané a podčiarknuté, štyri deti piatich rodičov v troch štátoch. Všetci dodržiavajú pravidlo, že takáto veľká rodina sa musí vidieť aspoň raz za dva mesiace…

 

 

Gabina Weissová

foto Sita

 

O ďalších dvoch rečníkoch a mužovi, ktorý šéfuje súčasnej konferencii TED, si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2016)