Hoci šéfuje jednej z najpopulárnejších reštaurácií v Spojených štátoch, vždy, keď ju niekto označí za „šéfkuchárku“, upadne do rozpakov. Erin nikdy nič súvisiace s gastronómiou neštudovala, preto sa pri takomto označení cíti trochu trápne. „Byť šéfkuchárkou je titul, ktorý som nikdy nezískala,“ hovorí. Je to akoby ste ma titulovali pani doktorka napriek tomu, že som nikdy na žiadnu lekársku fakultu nechodila.“ Pravdou ale je, že sa na vysnívanú dráhu lekárky pripravovala veľmi svedomite. Osud však všetko napokon zariadil úplne inak…
To bistro si jej otec kúpil tak trochu ako svoj splnený sen – keď už pochopil, že jeho osudom je zakopať sa v tejto dedine navždy. A takmer sa v ňom zodral. Dobre, bol to len stánok s rýchlym občerstvením, ale koľko driny si vyžadoval! Otec vstával o piatej ráno, domov sa vracal okolo desiatej večer. Na smrť uťahaný, večne podráždený a unavený. Od jedenástej do tretej poobede to v bistre vrelo ako v pekle. Bolo treba vypražiť hory mušlí, opiecť desiatky hamburgerov, pripraviť sendviče so slaninou, talianskou šunkou alebo vajcovým šalátom, potom tu bola otcova povestná sekaná so sladkou marinádou z hnedého cukru, a prišlo aj na sladkosti: nadýchané šišky, lievance s javorovým sirupom, jogurtové poháre, mliečne koktaily a vanilková točená zmrzlina – Erin, veru, nejaký čas trvalo, kým sa naučila natočiť perfektné mäkké krémové záhyby. Ako trinásťročná to už ovládala dokonale. V dvanástich ju otec zapriahol do roboty, prešla všetkými možnými štáciami, naučila sa, ako urobiť vajce na sto spôsobov (natvrdo, namäkko, pošírované, volské oko, praženicu – tuhšiu, tekutejšiu…) či ako dokonale upiecť kurča a obrať ho na kosť, do posledného kúsočka mäsa. A popritom dávať pozor na viac vecí naraz: vyprážať mušle vo fritéze a zároveň obracať šesticu hamburgerov na grile a popritom ešte zohrievať v mikrovlnke dusené mäso. Jasné, nebola to žiadna haute cousine, ale na istých veciach otcovi záležalo. Napríklad ako v talianskej bagete dokonale vyvážiť všetky chute: „Nie priveľa olív, tak akurát soli a korenia, presne nakrájané paradajky a toľko kvapiek oleja, aby bol sendvič vláčny, ale nie premočený… Vedel, ako by malo chutiť dobré, jednoduché jedlo.“
Otec nemal v sebe nič láskavého. Že by ju niekedy objal, na to si Erin vôbec nepamätá. Keď ako tá staršia z jeho dvoch dcér prišla na svet, šiel sa opiť, nie však od radosti, ale od žiaľu: „Pokazila som mu plány, keď som sa narodila ako dievča – príťaž, zásadná nepríjemnosť.“ Otec vybuchoval pre maličkosti, škaredo nadával, večne mrzutý, večne naštvaný. Ako-tak sa upokojil až po šiestich plechovkách piva alebo troch-štyroch absolutkách s tonikom. Erin celý život trpela otcovým nezáujmom, a túto dieru v srdci jej nedokázal zaplátať žiaden muž v jej živote…
Ak tu zostaneš, zhniješ
Rodina bývala v malej obci s príznačným názvom Freedom s pár stovkami obyvateľov v Maine, najvýchodnejšom štáte USA, ktorého brehy obmýval Atlantický oceán. Krásna divoká príroda, ale inak diera ako vyšitá. Erin si vždy hovorila: „Ak tu zostaneš, zhniješ.“ Ale detstvo mala pekné. Bývali na farme obkolesenej pastvinami a lesmi, v lete chrúmali šťavnaté uhorky zo zeleninového záhonu, rodičia chovali husi, kurčatá, zajace, za dažďa sa Erin so sestrou hrávali na skrývačku v stohoch slamy naskladaných vo veľkej stodole, často tam našli práve narodené mačiatka schúlené v klbku, a tie potom tajili pred otcom, ktorý sa ich chystal zniesť zo sveta…
Ale epicentrum ich detstva predstavovalo otcove bistro: Erin so sestrou tam trávili viac času ako doma: pred školou sa v bistre naraňajkovali (šišky s hrnčekom horúcej čokolády), po škole si tam pri zmrzlinovom pohári s posýpkou robili úlohy a čakali na mamu, kým sa vráti z práce a odvezie ich domov. Mama pracovala v meste ako špeciálna pedagogička, ak mala dlhý deň, dievčatá zostali v bistre aj na večeru: najradšej mali teplý kurací sendvič – mäso výdatne poliate kuracou šťavou medzi dvoma krajcami bieleho chleba, k tomu zemiaková kaša, brusnicový kompót a zelený hrášok z konzervy. A bolo to zasa len otcovo bistro, kde si dvanásťročná Erin zarobila prvé peniaze. Keď raz tak-tak že stíhal predobedňajší nápor, otec ju vyzval, že ak uprace kuchyňu, ktorou sa práve prehnala smršť raňajkového menu, dá jej päť dolárov. Zakrátko z utierania rozliatych vajec povýšila na obsluhu hriankovača. O rok neskôr prešla z raňajkového do obedového servisu, čo znamenalo štáciu pri fritéze. Hádzala do nej obalené morské plody, zmrazené kuracie prsty, cibuľové krúžky, hranolky… Bolo treba sa naučiť, čo ide iba do múky, čo sa obaľuje aj vo vajíčku, že múky nesmie byť príliš veľa a jednotlivé kúsky treba pražiť tak akurát, aby zostali zlatisté a nadýchané a že sa k zákazníkovi musia dostať horúúúce, lebo nič nie je nechutnejšie ako zvlhnuté studené mušle… Otec predpokladal, že všetky jeho požiadavky Erin splní na jednotku s hviezdičkou, ale aby jej niečo z toho vysvetlil, na to mohla zabudnúť. Nijako ju do svojho kumštu nezasväcoval, nemal na to ani čas, ani trpezlivosť, iba po nej hulákal: „Boha, ukážem ti to len raz a hotovo!“ Akurát pri steakoch sa trochu viac sústredil, prstom stláčal mäso podľa toho, či mal byť steak prepečený, stredne prepečený, niečo medzi tým, či celkom krvavý… „Celé je to o pocite,“ poučoval. Neostávalo jej teda nič iné, iba sa spoliehať na vlastné inštinkty, chodiť za otcom ako tieň a sledovať, čo robí, odkukávať jeho grify a techniky… A pritom snívať, ako raz všetkým treskne a odíde navždy. Z toho bistra, z tej farmy, z tých polí – do mesta! Chcela sa predierať davom ľudí križujúcich rušné ulice. Chcela sa previezť metrom. Chcela ochutnať indické jedlo!
Večné otcove sklamanie
Severovýchodná univerzita v Bostone. Otec ju hneď za čerstva upozornil, že žiadne školné jej platiť nebude. Vyrátal si, že ročné poplatky za školu rovná sa suma, za ktorú by si mohol kúpiť novú motorku Harley-Davidson. A on chcel novú motorku Harley-Davidson. Erin sa podľa toho zariadila, usilovne drela, so štipendiom za dobrý prospech a študentskou pôžičkou by to mohla zvládnuť. Zadlží sa síce na desaťročia, ale jej to bolo jedno. Jediné, po čom túžila, bolo vypadnúť z Freedomu.
Po dvoch rokoch prípravky na vysnívanú medicínu otehotnela. („Výsledok jednej noci s bývalým frajerom a fľašou lacného Chardonnay, keď som bola doma cez vianočné sviatky.“) Jeden nesprávny krok a všetko bolo v háji. Otec zúril („Pre otca som bola vždy sklamaním.“) a otec dieťaťa stiahol chvost („Na moje tehotenstvo zareagoval, akoby som chytila nejaký nebezpečný vírus.“). Obaja muži v nej rozdúchali nepredstaviteľný pocit viny. „Kto za to môže, že som si posrala život a nielen môj, ale aj celej mojej rodine? Kto môže za všetky tie sračky? Ja, jedine ja. Kto iný!?“
Iba mama pri nej stála vo svojej tichej sile. Mama, tá hanblivá, plachá osôbka, ktorá sa nikdy nevedela ozvať, zvýšiť hlas proti otcovi, povedať si svoj názor. „Z mojej mamy sa časom stala viac než mama. Stala sa mojou partnerkou pri pôrode, dôverníčkou, najväčšou podporovateľkou… stala sa mojou najlepšou priateľkou, keď sa mi väčšina kamarátov vytratila.“ Sprevádzala ju aj na prvé ultrazvukové vyšetrenie. Otec ich predtým varoval, že ak to nebude chlapec, nemajú sa ani vracať domov. Bude to chlapec, oznámil im lekár na ultrazvuku. S mamou si obe vydýchli. Aspoň niečo sa tým uľahčí… Pár týždňov po pôrode, keď sa veci znormalizovali a ona už nebdela celé noci, či malý Jamie v postieľke dýcha, začala piecť. Keksíky, muffiny, sušienky, cheesecaky, ovocné koláče… Všelikde po domoch v blízkom okolí vyvesila svoju ponuku a objednávky rozvážala na otcovom starom pickupe. Malé koláčiky sa pre ňu stali čriepkami nádeje, že sa dokáže o seba a svojho syna postarať. Potom sa jej naskytla práca na polovičný úväzok v obchode s kuchynskými potrebami, kde sa s nadšením učila, ako fungujú všetky tie šľahače, mixéry, roboty a flambovacie pištole, ktorý plech je na čo najlepší a vo voľných chvíľach listovala v prekrásnych kuchárskych knihách. Po víkendoch vypomáhala v cateringovej spoločnosti ako barmanka, neskôr prešla do sekcie prípravy jedál, ktoré servírovala tak, aby aj krásne vyzerali. Ozdobiť rolky z homára pestrofarebnými kvietkami kapucínky? Otec by povedal: bullshit! Ale ona v tom videla zmysel. Jedlo musí nielen výborne chutiť, ale aj krásne vyzerať! Napokon dostala „full time job“ ako servírka v jednej reštaurácii v meste – päť večerov do týždňa stačilo, aby mohla pre syna kúpiť plienky, jedlo, dovoliť si opatrovateľku a prenajať si malý byt v Belfaste. Paráda!
December v Stratenej kuchyni
Tom bol štamgast v reštaurácii, kde pracovala. Chvíľu jej trvalo, kým pochopila, že sa mu páči. Ale… Bol od nej o vyše 20 rokov starší, takmer vo veku jej rodičov. Jeho záujem sa nedal prehliadnuť, avšak: „Nedokázala som sa presvedčiť, že by ma nejaký chlap vôbec mohol vnímať ako sexuálny objekt, pretože v hĺbke duše som sa videla iba ako mladá slobodná matka, akási delikventka, dievča s posratým životom, ktoré si nikto nikdy nevyberie.“ Tom si ju však vybral, dokonca sa kvôli nej rozišiel s priateľkou, dokonca si adoptoval aj malého Jamieho. Zdalo by sa, že nič lepšie sa jej nemohlo stať. „Mala som pocit, že som napravila všetky svoje chyby a konečne som vykročila na cestu k dobrému životu.“ Opak bol však pravdou.
Zanedlho po sobáši zistila, že si zobrala opilca. Tom chodil z práce domov podozrivo neskoro, večery vysedával v bare, v malom meste nebolo ťažké ho vystopovať. V opitosti sa k Erin správal agresívne a hrubo, raz dokonca musela zavolať políciu, lebo ju fyzicky napadol. Dostal zákaz priblížiť sa k Erin a chlapcovi a odvtedy sa alkoholu ani nedotkol. Ale to nič neriešilo. Tom síce abstinoval, ale bol ako rozbuška, navážal sa do nej pri každej príležitosti, nadával jej, zhadzoval ju. „Karhal ma ako malé decko, rozmazával každú nedokonalosť, ktorú našiel a vyvolával vo mne pocit, že som naivná a úbohá.“ Chcela od neho odísť, aj keď ju prenasledoval strašný pocit, že opäť zlyhala (kto iný ako ona?!), že berie synovi otca. Tom sa jej striedavo vyhrážal, striedavo ju prosil a sľuboval, že keď zostane, dá jej hocičo na svete. Po štyroch mesiacoch odlúčenia sa k nemu vrátila. Ale nič už nebolo ako predtým a Erin sa pomaly norila do depresie a úzkosti. Lekár jej predpísal lieky, medzi inými aj Xanax. „Za chabých pätnásť minút sa dostavil sladký rauš. Akoby som sa zabalila do deky pokoja… Dalo sa mi dýchať a bolo to božské.“
Po oslave 30. narodenín sa vážne zamyslela, čo by ju v živote skutočne bavilo robiť a všetky jej myšlienky, sny a plány viedli k jedlu. V prázdnej budove starej banky si prenajala veľký byt a rozbehla svoj vysnívaný projekt: bytovú reštauráciu. S Tomom vo vzácnej súhre ručne zhobľovala štyri veľké stoly, v starých vetešníctvach za babku nakúpila rôzne retro príbory, taniere, misy a poháre, ktoré potom štýlovo zladila, z balu starej látky pošila na maminom stroji obrusy a prestieranie na stôl. Každý piatok vyrážala na farmársky trh, testovala predajcov, chodila od stánku k stánku a ceruzkou si do malého bloku zaznačovala mená: zeleninári, syrári, mäsiari, rybári, mliekari, hydinári…
Deň D stanovila na prvú decembrovú sobotu. Poslala pozvánky priateľom, plánovala navariť večeru pre 24 ľudí, ktorí by obsadili štyri stoly po šesť hostí. Napokon sa jej podarilo dať dokopy 16 hostí, vrátane jej rodičov a Toma. Príspevok na jedlo bol dobrovoľný, alkohol si hostia mali doniesť sami. Menu bolo nasledovné: slané ustrice s omáčkou mignonette z červenej cibule a cvikle, za tým hlt sorbetu z jablčného muštu a calvadosu na vyčistenie podnebia. Rukolový šalát s chrumkavým feniklom a sladkým jesenným ovocím, potom skvelá mainská treska na masle, zemiakovo paštrnákové pyré s opečenou a nakladanou cviklou a restovaný toskánsky kel. Záverom lokálne syry a k nim maličké medové plásty a opečený biely chlieb. A ako dezert obrátený koláč s karamelizovanými hruškami a kukuričnou krupicou a k tomu kyslá smotanová zmrzlina. Tak, to by sme mali! A názov lokálu s týmto božským jedlom? Erin ho vymyslela spontánne a na prvý šup: Stratená kuchyňa. Všetci hostia sa cítili výborne, chválili jedlo a ona žiarila. Jediné, čo ju mrzelo, že Tom odišiel s ostatnými. Prosto sa dvihol od stola a odkráčal preč. Nechal ju tam bez slova uznania, chvály či podpory, samú, v záplave špinavého riadu…
Ak ma opustíš…
Bytová reštaurácia ožívala týždeň čo týždeň, už pri tretej podávanej večeri polovicu hostí tvorili nezmámi ľudia, ktorí sa o dobrom jedle v Stratenej kuchyni dozvedeli od známych či známych ich známych. S každým naservírovaným jedlom Erin nadobúdala istotu, zdokonaľovala svoje kuchárske umenie, vylepšovala techniky a postupy. Po pár mesiacoch bola pripravená otvoriť si kamennú reštauráciu. Otec ju schladil, že provinčný Belfast nikdy nič také nóbl, neprijme. „Ľudia sa chcú normálne najesť,“ dôvodil. Tom ju podporoval, vedel, že takto si ju pripúta. Požiadali o pôžičku, Erin založila všetko, čo mohla, pomohli rodičia i starí rodičia. Vymetala blšie trhy, kúpila starožitne vyzerajúce zrkadlá, ktorými ozdobila interiér, hrala sa s dekoráciami, každá šálka, každý svietnik, každá rozkvitnutá halúzka mali v priestore svoje miesto, nastavila mäkké tlmené osvetlenie, dokonca stanovila i presnú hlasitosť hudby, ktorá mala znieť počas večere. Pracovala do úmoru a pod obrovským tlakom. Keď ju prepadli strachy, začalo splašene búšiť srdce a stiahlo jej hruď: „Jeden Xanax, pohár vína a o pätnásť minút som mohla zasa dýchať.“
V reštaurácii to bola 16-hodinová šichta, päť dní v týždni makačka od skorého rána do neskorej noci. Všetko ležalo na jej pleciach, s manželom nemohla rátať – do reštaurácie sa chodil len producírovať, vodil do nej svojich priateľov a klientov alebo sa tam dovalil a tesne pred záverečnou, keď už Erin ledva stála na nohách, objednal si večeru. Robilo mu radosť, že sa k svojej žene správal ako k obyčajnej čašníčke? Dopil, dojedol a bez slova odišiel. „Dal si horúci kúpeľ a uvelebil sa v našej teplej posteli, kým ja som drhla kuchyňu, vyberala tržbu a vynášala odpadky z celého dňa z pivnice na chodník.“ Sotvakedy sa dostala do postele skôr ako po polnoci. Ráno sa zobúdzala, akoby ju prešiel „kamión a rozdrvil všetky moje kosti a svaly“. Tom si nič z toho nevšímal. „Za mojou únavou videl slabosť a za mojimi slzami stres alebo len moju prílišnú ‚teatrálnosť‘ a ‚emotívnosť.’“ Nikdy ju nepovzbudil, nepochválil, nepovedal, že je na ňu hrdý – správal sa presne ako jej otec.
Aby vládala, dopovala sa liekmi. A pila. Z dvoch pohárov vína sa ku konci šichty stali štyri. Možno aj päť… Keď jej Tom pri jednej hádke (nepáčilo sa mu, že mala nahlas pustenú hudbu) tresol i-Pod na zem, vrhla sa na neho ako levica. „Zaútočila som na Toma ako zviera roky zatvorené v klietke, uvoľnila som potláčanú energiu, nenávisť a frustráciu, ktoré vo mne hnisali a zdiveli.“ Po bitke ju prepadali záchvaty hanby a hnusu zo seba samej, ale aj tak nástojila, že od Toma odíde. Jeho odpoveď znela: „Ak ma opustíš, vypitvem ťa.“ Po dvoch dňoch, ktoré strávila na psychiatrii, keď sa celkom zosypala a v hysterickom záchvate ju musela odviezť sanitka, Tom požiadal súd o zverenie Jaimeyho do svojej opatery. Erin opísal ako nemožnú matku, závislú od liekov a alkoholu, citovo labilnú, neschopnú sa postarať o syna. Súd mu vyhovel a Jaime putoval do jeho dočasnej starostlivosti.
V tomto bahne sa Erin potácala ešte ďalších päť mesiacov. Vyčerpávajúce šichty v reštaurácii, zvýšené dávky antidepresív, ďalšie a ďalšie poháre vína, v ktorých topila svoje výčitky („Decko ti zobral chlap, čo ani nie je jeho otec. Čo si to za matku: Si skurvená feťáčka!“). Lieky ju napokon celkom otupili. Už jej bolo všetko jedno. Párkrát sa vyspala s náhodnými chlapmi. „Nespoznávala som tú ženu, ktorou som sa stala.“ Už vedela, že ak s tým nič nespraví, je po nej. Nastúpila odvykaciu liečbu. Nielen kvôli sebe. Kvôli Jamiemu a svojej mame.
So samovražednými myšlienkami
Keď odchádzala, všetko pripravila tak, aby reštaurácia mohla fungovať ďalej. Síce v obmedzenom režime, ale personál by si mal vedieť poradiť. Mali základ, naučila ich pripravovať niekoľko kľúčových jedál, všetci jej chceli pomôcť, vedeli, že sa ide liečiť. Jej prvý telefonát z liečenia nebol mame (hanbila sa), ani synovi (hanbila sa), ale do reštaurácie, aby zistila, ako si jej mančaft vedie. Vyťukala číslo, raz, dva, tri razy po sebe a stále sa ozývalo to isté: „Číslo, ktoré voláte, bolo odpojené alebo už nie je v prevádzke.“ Nechcela veriť vlastným ušiam: Tom len pár hodín po jej odchode reštauráciu zavrel. Vyhodil všetkých zamestnancov. „Neskôr som zistila, že v skutočnosti patrila reštaurácia celý čas iba jemu. Ja som nebola uvedená na zmluve… ale na druhej strane, hypotéka bola celá moja.“ Tom jej skonfiškoval všetko, zobral jej každú varešku, každý tanier. „Dokonca mi ukradol riady po starej mame. Vzal mi dieťa, vzal mi domov, vzal mi prácu a vybrakoval všetky naše spoločné bankové účty. Vzal všetko.“
Na odvykačke to miestami vyzeralo ako vo väzení, ale dni plynuli a ona cítila, že jej to pomáha. Denná rutina jej robila dobre, spriatelila sa s inými ženami, počúvala ich príbehy, otvorila sa a začala aj ona rozprávať. Personál síce nebol nijako zvlášť milý či priateľský, ale nik ju neposudzoval, nehodnotil, nezosmiešňoval, nekritizoval. Pomaly v nej skrsla nádej, že to prekoná. Že bude opäť žiť normálny život. A potom ju vykopli… Skončila jej nemocenská poistka. Krutý paradox amerického zdravotníckeho systému ju zasiahol ako blesk z jasného neba. Keď na kliniku nastúpila, sestry ju sledovali na každom kroku (aby si niečo nespravila), ani na toaletu nemohla ísť sama. Teraz dostala dve možnosti: buď zaplatí hneď a v hotovosti, alebo môže ísť. Nechcela odísť, chcela sa liečiť ďalej, vedela, že je na dobrej ceste. Keď sa jej zdravotná sestra v ten deň asi po desiaty raz spýtala, či už si zarezervovala letenku domov, Erin na ňu z nemohúcnosti vyblafla: „Takto tu fungujete, takto sa správate k ženám so samovražednými myšlienkami?!“ To, čo sa následne začalo diať, vyzeralo ako z akčného filmu. V liečebni vyhlásili poplach, všetky ženy sa mali stiahnuť do svojich izieb, platil zákaz vychádzania. Pred budovu dofičalo niekoľko policajných áut a sanitiek. Hlavnú chodbu obsadili uniformovaní policajti. Erin si najskôr myslela, že niekto nahlásil bombu, vzápätí jej však docvaklo, že celý ten humbug sa strhol kvôli nej. Prišli po ňu. To ona je tá žena so samovražednými sklonmi! „Boli ich tam desiatky, obklopili ma ako pri razii, pohybovali sa pomaly, akoby som mala k hrudi priviazaný dynamit… Hrozili, že ma spútajú, ak budem robiť problémy.“ Nepovedali jej, kam ju vezú, posadili ju do sanitky, strávila deň na miestnej pohotovosti, potom štyri dni na psychiatrickom oddelení, zavretá osamote v prázdnej izbe. Po štyroch dňoch ju konečne vyšetril lekár, aby usúdil, že nie je hrozbou ani pre seba, ani pre druhých a môže odísť domov. Kam domov? Žiaden nemala.
Simonetta Zalová
foto Facebook / Erin French
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)