Pracovať vo firme vyrábajúcej gitary sa môže zdať ako džob snov. Keď si prečítate rozhovor s Erikou Maťo Marinovou, zaručene nadobudnete pocit, že tomu tak aj naozaj je. Hoci jej cesta do gitarovej firmy Dowina, ktorú od piky vybudoval jej otec, nebola až taká priamočiara, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať…
- Stojíte na čele firmy vyrábajúcej hudobné nástroje, to automaticky predpokladá, že máte vzťah k hudbe. Vy ste však vyštudovali biomedicínsku fyziku. Bolo to vaše vysnívané povolanie?
Vôbec nie. Pravda je taká, že som zvažovala medicínu alebo finančnú matematiku a biomedicínska fyzika kombinovala štúdium na obidvoch školách. Mali sme predmety aj na Lekárskej fakulte aj na Matfyze, a to ma bavilo. K hudbe som však mala vzťah od malička, vyrastala som s ňou a v našej rodine bola všadeprítomná. Obaja rodičia boli vysokoškolskí pedagógovia, otec však hneď po prevrate začal podnikať a venovať sa distribúcii hudobných nástrojov. Mamina učila matematiku na STU až do dôchodku, ale každý druhý týždeň sa u nás schádzalo, a našťastie ešte stále schádza, sláčikové kvarteto a mamina ako prvé husle je jeho neodmysliteľným členom. Moja sestra je tiež výborná huslistka a speváčka, pôsobí pod menom Nina Rosa. Ďalšia sestra Vierka sa venuje hudobnej dramaturgii, skladbe a zvuku. Máme to prosto v rodine.
- Keby ste pôsobili vo svojom obore, čo by ste robili dnes?
Keď sa nad tým zamyslím, asi by som v ňom nedokázala pôsobiť, nemám na to potrebné povahové vlastnosti. Doteraz rada čítam články súvisiace s fyziológiou, moja diplomová práca z manažmentu, ktorý som študovala externe, sa tiež týkala práve medziodborového smeru neuromanažmentu. Mám teda k tomu vzťah a je mi to blízke. Ale predstava, že mám do skúmavky presne napipetovať 3 mililitre ma úprimne desí. Nie som dostatočná detailistka a zmierila som sa s tým, že nikdy nebudem. Ale moji spolužiaci sa dobre uplatnili vo výskumných centrách a nemocniciach.
- Ako veľmi sa otcova práca s hudobnými nástrojmi dotýkala celej rodiny? Oddeľoval striktne prácu od rodiny, alebo mu pohltila celý život?
Myslím, že môžem kľudne povedať, že ju neoddeľoval vôbec. Žili sme tým všetci a ja tomu do istej miery rozumiem. Keď človek niečo buduje od začiatku, má svoju víziu, sen, tak ho to vie kompletne pohltiť. Aj časovo, aj myšlienkovo. Netvrdím, že by to tak malo byť. Má to dopad na zdravie, vzťahy, ale v 90. rokoch si asi málokto čítal poučky o work-life balance a vnímavej komunikácii. Otec sa teda naplno venoval biznisu a boli dni, keď sme ho nevideli. K distribúcii svetových značiek ako Fender, Cort, pridal aj svoje vlastné značky, vyrábané najmä v Číne, kam často cestoval. Postupne sa však začala rodiť myšlienka gitár vyrábaných výlučne na Slovensku, a tak vznikla Dowina.
- Keď pred pár rokmi otec zvažoval, že firmu predá, nepripustili ste to…
Otec chcel firmu predať, lebo mal zdravotné problémy, nie preto, že by ho to už nebavilo a nenapĺňalo. Potreboval na mieste človeka, ktorému mohol dôverovať, kým sa on bude venovať liečbe. Ja som v tom čase mala dve malé deti, ešte ani nie škôlkarského veku. Ale videla som, že to myslí vážne a buď sa zmobilizujem a vymyslím, ako to skĺbiť, alebo to bude navždy premrhaná šanca. Našťastie ma podporil manžel aj sestry, mamina bola vždy k dispozícii a pomohla mi s deťmi. Keby som nebola obklopená ľuďmi, ktorí vo mne videli potenciál, určite by toto rozhodnutie nebolo také jednoznačné.
- Ako zobral otec vaše rozhodnutie kráčať v jeho stopách? Dojalo ho?
Neviem, či ho dojalo, ale rád bol určite a myslím, že je aj doteraz. Pamätám si, že najprv bol aj trochu nervózny, že sa stále naháňam, vždy na obed som letela vyzdvihnúť syna z montessori jasličiek a potom som ešte po nociach odpovedala na maily, ale ako deti rástli, tak sa to upratalo. Som veľmi rada aj za to, že máme možnosť tráviť čas spolu, predefinovalo nám to kompletne vzťah. Viem oceniť otcove kvality, ktoré by som len ako dcéra nevnímala, a som si istá, že po tých rokoch ma otec vníma tiež v inom svetle. Vieme sa aj celkom dynamicky pohádať, aj keď to nie je úplne presný výraz, ale mávame odlišné názory a o dôležitých rozhodnutiach zapálene diskutujeme.
- Alfou a omegou výroby dobrej gitary je drevo a drevo na gitary, to je celá veda. Vy ho s otcom chodíte vyberať všelikde po svete…
Dobrý materiál je základ zvuku, ale aj stability a trvácnosti hudobného nástroja. My sme na tom postavili značku a je pravda, že doteraz každý kúsok dreva použitý na našich celomasívnych gitarách osobne vyberáme. Táto časť práce je krásna, cestujeme najmä do Španielska, kde pretrváva veľká tradícia gitarovej výroby a majú najlepšie zásoby. Ale aj do Talianska a do Švajčiarska na smrek.
- Vy sama vlastníte gitaru z madagaskarského palisandra, čo je už dnes taký vzácny materiál, že by sme ho mohli porovnať s ohrozenými druhmi zvieracej ríše…
Na Madagaskare je výrub väčšiny drevín zakázaný, lebo najmä nábytkový priemysel spôsobil obrovské škody a som len rada, že sa to prísne reguluje. Množstvo dreva použitého na hudobný nástroj sa nedá porovnať s kvantami, ktoré sa spotrebujú na nábytok, napriek tomu treba vždy dobre skúmať zdroje a overiť, či má dodávateľ potrebné certifikáty. Moja gitara je z dosiek, ktoré majú vyše 30 rokov a ja ju milujem, pre mňa je to najlepší gitarový materiál na spodné dosky. Mali sme už klientov, ktorý sa ma priamo pýtali, akú mám gitaru ja a dali si vyrobiť takú istú.
- Vaša firma kupuje drevo len z certifikovaných zdrojov. Čo to znamená?
Tak ako spomínaný Madagascar Rosewood, aj iné dreviny sú ohrozené a ich použitie bez certifikátu CITES je zakázané. Ale aj pri drevinách, ktoré nie sú ešte v takom stupni ochrany, treba postupovať opatrne, aby napríklad neboli spájané s nelegálnou prácou, čo sa pri exotických druhoch z Afriky či Južnej Ameriky, môže stať. Preto nakupujeme vždy len u overených dodávateľov s tradíciou, hoci cena môže byť vyššia. Španieli sú v tomto smere jednoznačne európska topka. My tam chodíme radi aj preto, lebo počas rokov sa z nás stali priatelia a atmosféra je tam veľmi príjemná.
- Dobre uskladnené drevo vraj zreje ako víno…
A gitaroví fajnšmekri to vedia. Cítiť to aj pri husliach, kde sa stradivarky, husle zo 17. storočia, bežne dražia za milióny dolárov. Niektoré dreviny obsahujú veľa živice a esenciálnych olejov, ktoré blokujú zvukový prenos, a to sa rokmi mení. Neplatí to však univerzálne pre všetky drevá, napríklad taký céder tento čas nepotrebuje. Niektorí klienti si teda pýtajú „old stock“ a sú aj ochotní za to platiť, niektorí naopak chcú, aby gitara zrela spolu s nimi.
- Môže byť kúpa gitary zo vzácneho dreva dobrou investíciou do budúcnosti?
Jasné, a ľudia to tak aj robia, ale kupujú sa najmä staré zberateľské kusy etablovaných amerických značiek. U nás na Slovensku nemáme takú tradíciu, ale naši zahraniční klienti a priatelia si dávajú vyrábať gitary na mieru zo vzácnych drevín práve s týmto účelom. Chcú mať niečo, čo sa časom bude dať ťažko zohnať.
Simonetta Zalová
foto Eva Horáková
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)