Lávové polia i ľadovce, starobylé ságy aj večná láska k literatúre, tolerancia aj zmysel pre humor – Island má pre Zuzanu Stankovitsovú mnoho tvárí. V krajine ľadu a ohňa strávila symbolických sedem rokov, v súčasnosti ako jediná prekladateľka z islandčiny na Slovensku už niekoľko rokov čitateľom sprostredkúva ostrovné príbehy, ku ktorým by sme sa inak dostali len s ťažkosťami. O tom, prečo je Island feministická krajina, prečo Vianoce na ostrove nevoňajú vábne, ale aj o úskaliach prekladov, Jónovi Kalmanovi Stefánssonovi či tajoch staroseverskej histórie porozprávala s nadšením jej vlastným.
Island je v mnohom úplne iný ako kontinentálna Európa. Čo sa vám vybaví pri jeho zmienke?
Ako prvé sa mi vybavia lávové polia polostrova Reykjanes na ceste z keflavíckeho letiska do Reykjavíku. V porovnaní s európskou prírodou krajina pôsobí ako z inej planéty. Po oboch stranách cesty sa rozprestiera zvrásnená čierna láva, za ňou už len oceán, nikde ani jeden strom, jediná vegetácia je mach, ktorý lávové pole pokrýva a zelená farba machu krásne kontrastuje s čiernym sfarbením lávy. Keď som v auguste 2008 po prvý raz pristála na Islande, počasie bolo sivé a daždivé, hovorila som si, čo mi to vôbec napadlo vydať sa na tento pustý, nehostinný ostrov. Mala som pocit, že som dorazila na samotný koniec sveta. Veľmi rýchlo som si však zvykla a dnes vo mne islandská príroda vyvoláva hrejivý pocit domova. Okrem scenérie sa mi vybavia aj miestne termálne kúpaliská, ktoré sa využívajú celoročne a za každého počasia. Neexistuje snáď nič lepšie, než relaxovať v horúcom bazéne počas zimného večera, najmä keď do toho začne pršať či snežiť. A napokon vôňa síry, ktorú cítiť z horúcej vody – mnohým sa môže zdať nepríjemná, ale mne asociuje domov.
V Reykjavíku ste žili vyše sedem rokov, čo vás tam zaviedlo?
Štúdium islandčiny. Počas štúdia na FFUK som sa dozvedela o štipendiách islandskej vlády pre zahraničných študentov. Možnosť naučiť sa nový jazyk priamo v krajine, kde sa ním hovorí a zároveň zavítať na vtedy ešte väčšmi exotický Island, ma ihneď zaujala. Pôvodne to malo byť dobrodružstvo na jeden rok, no jazyk aj krajina mi učarovali, a tak som nielenže dokončila celé bakalárske štúdium, ale zostala tam žiť sedem rokov.
Čo vás na Islande najviac prekvapilo?
Pozitívne ma prekvapilo, aká je islandská spoločnosť neformálna a v mnohom oveľa menej byrokratická než na Slovensku. Ľudia sú vo všeobecnosti ústretovejší a ochotnejší hľadať riešenia. Keď som po prvý raz prišla do Reykjavíku, veľmi ma zaskočilo množstvo šedého betónu, pomerne ošumelé a zvetrané staršie budovy a rozbité chodníky. Vôbec som to v takej bohatej krajine s vysokým životným štandardom nečakala. Ťažko sa mi zvykalo aj na vietor. V Reykjavíku takmer neustále fučí na škále medzi vetrom a víchricou, človek má pocit, že neustále bojuje proti živlom. Samozrejme, ak začne ešte aj pršať či snežiť, pomôže len dobrý teplý odev, dáždniky sú na Islande zbytočnosť.
Je život na ostrove viac samotársky?
Nepovedala by som, že je viac samotársky, aspoň nie preto, že človek žije na ostrove. Ja som mala šťastie, že som si našla mnoho kamarátov počas štúdia na univerzite, drvivá väčšina z nich sú však iní cudzinci. Zoznámiť sa s Islanďanmi a nadviazať s nimi priateľstvá – to sa mi zdalo ako jeden z najťažších aspektov života na Islande. Je to malá spoločnosť a väčšina domácich má etablovaný okruh priateľov, väčšinou ešte z detstva, takže veľmi nemajú dôvod hľadať si nových. Islanďania sa dokážu veľmi družiť v piatok a v sobotu v noci, keď už si dali pár pív, ale to má väčšinou iba krátke trvanie. Ak človek navyše neovláda jazyk, môže byť nadväzovanie vzťahov veľmi náročné a často sa stáva, že cudzinci zostávajú v akejsi bubline paralelne k domácej spoločnosti. Ale „ostrovnosť“ som vnímala najmä vo vzdialenosti od Slovenska, domov som cestovala nanajvýš raz ročne, keďže letenky boli vždy drahé a cesta zabrala prakticky celý deň.
Nie každý sa so samotou vie vyrovnať, pre iných je zdrojom inšpirácie…
Som introvert, takže samotu zvládam celkom dobre, čas strávený osamote si cením a je pre mňa dôležitý. Na Islande som napríklad veľmi rada chodila sama do kina. Početná spoločnosť a veľké akcie mi vôbec nesedia, uprednostňujem tráviť čas v spoločnosti zopár blízkych priateľov. Myslím, že istá úroveň introvertnosti je zrejme aj predpokladom na to, aby človek mohol pracovať ako prekladateľ. Ide vo svojej podstate o osamelú prácu a človek navyše pracuje doma, bez kolektívu kolegov.
Vyrastali ste v dvojjazyčnej rodine. Aké výchovné metódy na vás používali rodičia?
Obaja rodičia pochádzajú z maďarsky hovoriacich rodín a mojím prvým jazykom bola maďarčina. Po slovensky som sa naučila až v škôlke. Jazykový talent som určite sčasti zdedila po otcovi, ovláda plynule nemčinu, ktorú sa naučil ako samouk, a trochu angličtinu. Než ma dali do škôlky, snažil sa ma naučiť po slovensky, neskôr aj po nemecky, ja som však vôbec nespolupracovala a odmietala som sa s ním rozprávať inak než po maďarsky.
Ovládate angličtinu, nemčinu, francúzštinu, švédčinu, islandčinu… Kde sa vzala táto láska?
V súčasnosti hovorím viac nórsky ako švédsky, po francúzsky a španielsky viem skôr konverzačne. Učila som sa aj turecky, rumunsky a hebrejsky, ale tam ovládam len základy. Myslím, že veľkú zásluhu na mojej záľube v jazykoch má práve dvojjazyčnosť v detstve. Slovenčinu som sa naučila tak, že som jej bola vystavená v prostredí slovenskej škôlky. Doteraz sa jazyk najlepšie učím formou „papagája“ – tak, že som mu vystavená, „napočúvam“ si ho a potom ho reprodukujem. Samozrejme, je to nadstavba na určité základy gramatiky, ktoré sú nutné, aby človek chápal, ako ten-ktorý jazyk funguje. Na učení sa jazykov je zároveň krásne to, že čím viac ich viete, tým ľahšie sa učia ďalšie, najmä keď sú z rovnakej jazykovej skupiny.
Bola literatúra dôležitou súčasťou vašej rodiny?
Áno, najmä mama veľa čítala a viedla k tomu aj mňa. Knihy som odmalička zbožňovala a medzi moje najkrajšie spomienky z detstva patria návštevy knižnice. Vždy som odtiaľ odchádzala s plnou náručou kníh, ktoré som priam hltala, dokázala som s knihou presedieť hodiny. V posledných rokoch sa pre mňa knihy stali skôr prácou, či už v akademickej sfére, alebo prekladaní, mám aj menej času a v dnešnej rozptýlenej dobe so smartfónmi si často túžobne spomeniem práve na čítanie v detstve.
Venujete sa umeleckému prekladu z islandčiny. V čom pre vás spočíva čaro prekladania?
V znovuvytvorení literárneho diela v inom jazyku. Prekladateľ musí byť tvorivý, ale pôvodný text zároveň stanovuje mantinely, v rámci ktorých túto kreativitu uplatňuje. Na prvý pohľad to možno pôsobí, že preklad je pomerne priamočiara činnosť, keďže vety sú dané, treba ich „len“ preniesť do iného jazyka. Treba však preniesť nielen zmysel, ale aj štýl, tón a v neposlednom rade sprostredkovať kultúru a reálie, ktoré cieľovému čitateľovi nie sú nutne známe. Neexistuje jedno správne riešenie, prekladateľ má vždy niekoľko možností a musí sa pre jednu z nich rozhodnúť.
Stali ste sa dvornou prekladateľkou kníh Jóna Kalmana Stefánssona na Slovensku. Čím vás jeho diela a štýl obohatili a čím, naopak, potrápili?
Romány Jóna Kalmana ma veľmi uchvátili ako čitateľku, najmä jeho poetický jazyk. Dokáže vytvoriť neskutočne silné momenty, či už smutné, bolestivé, alebo nežné, ktoré ma doslova chytia za srdce, dokonca aj keď sa k danej pasáži vrátim po štvrtý raz pri korektúre prekladu. Ako prekladateľku ma potrápia predovšetkým všetky islandské vtáky, ryby, práce na statku či spracovanie rýb, ktorým sa sám venoval, čiže sa v tom na rozdiel odo mňa veľmi dobre vyzná. Navyše, slová neraz používa originálnym spôsobom, ktorý v slovníku človek nenájde. Keď sa ho pýtam, čo na takých miestach myslí, zasmeje sa a povie, že to je po „kalmansky“ (úsmev).
V čom spočíva majstrovstvo jeho najnovšej knihy, ktorú práve prekladáte?
V novej knihe Tvoja neprítomnosť je tma sa pohral s postavou rozprávača. Ten sa na začiatku románu ocitne v malom vidieckom kostole. Nemá poňatia, kto je, ako sa volá, čo tam robí, ako sa tam dostal, trpí úplnou stratou pamäti. V priebehu románu nám sprostredkúva príbehy ľudí, ktorých stretáva, avšak z perspektívy rozprávača, ktorý vie len toľko, čo mu povedia samotné postavy. V kostole navyše stretne tajomného muža s akousi nadprirodzenou aurou, ktorý sa vyjadruje veľmi enigmaticky. Nechcem toho prezradiť viac, ale interakcie medzi rozprávačom a týmto tajomným mužom vytvárajú v románe veľmi originálnu líniu.
Jón Kalman píše beletriu, v ktorej si neustále kladie otázky (nielen) o podstate života. Ktoré vám utkveli v pamäti?
Oslovili ma doteraz všetky jeho knihy, tie, čo som prekladala, aj staršia tvorba, ktorá dosiaľ v slovenčine nevyšla. Medzi moje obľúbené určite patrí román Ryby nemajú nohy a jeho pokračovanie Veľké asi ako vesmír, predovšetkým príbeh Margrét, ženy žijúcej na prelome 19. a 20. storočia v islandských Východných fjordoch. Margrét je veľmi bystrá, má obrovský smäd po vzdelaní, túži čítať a spoznávať svet. Po niekoľkých rokoch v Kanade sa ako dvadsaťročná vracia do rodnej dediny a vydá sa za kamaráta z detstva, Oddura. Je to dobrá partia, uznávaný mladý kapitán na rybárskej lodi, sú do seba zaľúbení a prvé roky vzťahu sú pekné. V manželstve však Margrét uviazne v kolobehu starostlivosti o domácnosť, deti a manžela, ktorý trávi čoraz viac času mimo domova. Jednotvárny sedliacky život bez emocionálneho a intelektuálneho vyžitia ju ubíja, bolestne pociťuje obmedzenia islandského vidieka, rozdiely medzi ňou a mlčanlivým, prakticky založeným manželom, a upadá do ťažkých depresií. V pokračovaní románu v jej živote nastáva zvrat, ale viac už prezrádzať nebudem.
Z Kalmanových kníh človek rýchlo nadobudne pocit, že život na Islande je bez ohľadu na jeho nevyčerpateľné prírodné krásy nesmierne náročný. Je to pravda?
Ja si naopak myslím, že romány Jóna Kalmana tematizujú nadčasové a univerzálne aspekty: zmysel života, ľudské vzťahy, traumy. Sú to vlastne príbehy úplne obyčajných ľudí. Samozrejme, dejové línie, ktoré sa odohrávajú v minulosti na prelome 19. a 20. storočia, odrážajú veľmi náročné životné podmienky vtedajšej doby. Ľudia žili vo veľkej chudobe, bez moderných výdobytkov, takže boli oveľa zraniteľnejší voči islandskej prírode.
Pracovať s nečakanou poéziou v próze nie je jednoduché, stačí zle zvolené slovo či fráza a čaro celej myšlienky je fuč. Zvyknete si nad tým lámať hlavu?
Áno, často strávim dlhý čas práve hľadaním slov a výrazov, preformulovávaním viet a nie som spokojná, kým mi text neznie dobre. Islandčina, podobne ako nemčina, rada tvorí a využíva kompozitá, zložené slová, ktoré si v slovenčine vyžadujú viacero slov, takže výsledok občas znie trochu neobratne. Naopak, islandčinu oveľa menej trápi opakovanie slov, pri dialógoch sa napríklad väčšinou iba opakuje „povedal/a“, takže v slovenčine sa to snažím trochu obmieňať.
Ako znie islandčina a čo vás na jej štúdiu najviac potrápilo?
Islandčina je germánsky jazyk, čiže príbuzná so škandinávskymi jazykmi a trochu vzdialenejšie aj s nemčinou či angličtinou. Človek rýchlo nájde podobnosti v gramatike aj slovnej zásobe. Islanďania však od 19. storočia pristupovali k jazyku veľmi puristicky, ideálom bola stredoveká islandčina z 12. storočia, vďaka čomu je moderný písaný jazyk veľmi podobný tomu stredovekému. Zároveň to znamenalo nevôľu prijímať do jazyka cudzie slová a namiesto toho sa pre nové fenomény či technológie tvorili neologizmy z islandských jazykových prvkov. V mnohých jazykoch sa človek môže spoľahnúť na nejaké medzinárodne zrozumiteľné výrazy, pri islandčine sa však celú modernú slovnú zásobu treba poctivo naučiť. Jedinou pomôckou je, že islandské neologizmy sú do istej miery priehľadné, človek si teda z jednotlivých častí vie často poskladať celok, i keď ani toto nie vždy pomôže, napríklad slovo tölfræði doslova znamená „veda o číslach“, nejde však o matematiku, ale o štatistiku. Matematika je stærðfræði, čiže doslova „veda o hodnotách“.
Island je známy aj svojimi ságami. Ktorá sa vám najviac dostala pod kožu?
Veľmi prozaicky asi Sága o ľstivom Refovi, o ktorej píšem dizertáciu. Okrem nej aj Sága o Grettim, ktorá rozpráva životný príbeh muža neobyčajnej sily, ktorý sa však nedokáže zaradiť do islandskej – už kresťanskej – spoločnosti, neustále sa dostáva do konfliktov, až ho napokon odsúdia na ten najtvrdší trest a skončí ako vyhnanec: musí sa sám potĺkať po divočine, pričom každý má právo ho zabiť. Na povrchu ide o dobrodružný príbeh s množstvom nadprirodzených javov a bytostí, ako sú súboje s rôznymi nemŕtvymi, ale sága má aj veľmi zaujímavý psychologický rozmer, venuje sa vzťahu medzi rodičmi a deťmi, traumám, sociálnym väzbám a ich dôležitosti pre jednotlivca.
Figurujú v islandskej mytológii aj ženy?
Áno, v mytológii aj v ságach nájdeme rôzne ženské postavy. Napríklad eddická báseň Vedmina veštba, ktorá hovorí o staroseverskej kozmológii a poskytuje akýsi prierez mytologickým svetom, je celá v priamej reči vedmy, prastarej ženskej bytosti, ktorá vznikla na počiatku sveta, všetko si pamätá a vidí samozrejme aj do budúcnosti, je v podstate najmúdrejšou bytosťou na svete. Práve za ňou prichádza boh Óðinn a prebudí ju, aby z nej vytiahol informácie. Óðinn sa často vníma ako boh múdrosti, svoje vedomosti však čerpá okrem iných práve od pradávnej vedmy. Zaujímavou ženskou postavou je tiež Hervör, hlavná protagonistka jedinej ságy nesúcej meno ženy (Sága o Hervör). V mladosti sa vydáva na dobrodružné výpravy a z mohyly svojho otca získa rodový meč. Zaujíma vlastne úlohu syna, dokonca si počas svojho vikingského obdobia zmení meno na mužské Hervarðr. V Ságe o ľuďoch z Lososieho údolia zasa vystupuje Auður, ktorá sa po smrti manžela a syna v Írsku vydáva na Island, osídli veľkú časť západného Islandu, vládne tejto časti ostrova až do svojej smrti a vo svojej autorite ničím nezaostáva za mužskými náčelníkmi.
Island sa považuje za jednu z najfeministickejších krajín sveta, v roku 2018 ako prvý na svete zaviedol rovnocenné platy pre mužov aj ženy. Ako sa feminizmus odráža v bežnom živote?
Majú väčší počet političiek, ženy častejšie zaujímajú vedúce pozície, naopak, v škôlkach často pracujú aj muži, čo je veľmi pozitívne a dôležité pre deti aj pre spoločnosť ako celok. Odráža sa to aj v rodinách, kde sa muži oveľa viac podieľajú na starostlivosti o deti. Už aj v Bratislave či Prahe vídam viac mužov s kočíkom než pred 5 – 10 rokmi, ale na Islande to je úplne bežný zjav. Island je v mnohom oveľa ďalej než Slovensko, ani severské krajiny však ešte nedosiahli úplnú rovnosť pohlaví.
Na Islande sa vydáva pozoruhodný počet kníh ročne…
Literatúra má na Islande veľmi silnú tradíciu, počínajúc stredovekým písomníctvom, ale príbehy hrali dôležitú úlohu počas celej histórie. Island bol vždy veľmi riedko osídlený a spoločenský a kultúrny život sa preto koncentroval v domácnosti. Po večeroch, predovšetkým počas zimných mesiacov, keď ľudia trávili veľa času v doma, spracúvali vlnu a vykonávali iné manuálne práce, mal jeden člen domácnosti za úlohu rozprávať príbehy, predčítať, spievať. Často šlo o náboženskú literatúru, ale populárne boli aj stredoveké ságy, ktoré si ľudia až do začiatku 20. storočia prepisovali ručne, keďže tlačenej svetskej literatúry bolo až do modernej doby málo. Bol to vlastne ich jediný zdroj zábavy, ale aj vzdelania, a tuláci, čo poznali a vedeli dobre rozprávať príbehy, vždy patrili na statkoch k vítaným návštevníkom. Zároveň sa v časoch romantizmu a národného obrodenia kládol veľký dôraz na islandský jazyk a stredoveké literárne dedičstvo, čiže imidž literárneho národa má dlhú históriu. Literatúra má v islandskej spoločnosti významné postavenie, cenia si ju nielen čitatelia, ale aktívne sa podporuje aj štátom a z verejných prostriedkov.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)