Raz na vinobranie do susedného Pezinka „doplávala“ veľryba. Úplne suchá, trochu smradľavá a doplávala z Čiech. My s Agátou sme boli malé a mama s babičkou nás autobusom vzali pozrieť sa na to vzácne čudo.
Rybu som dovtedy videla akurát na Vianoce. Kapor, ktorý obyčajne dostal aj meno, plával vo vani, kam sme s Agátou sypali kakao, drobili chlieb a hádzali cukríky, kým ho milosrdná babička nevylovila a neodrezala mu hlavu. Napriek tomu som vždy cítila pred rybou vo vani rešpekt.
Podobný rešpekt som cítila pred vypchatou rozpadajúcou sa veľrybou, miestami zlepenou lepiacou páskou, ktorá zaberala celú maringotku a okolo ktorej sme mašírovali vo vzornom dvojstupe. Mama, chcela to mať čo najskôr za sebou, ťahala Agátu, ktorá, keby ju neťahala, vždy spôsobila nejakú galibu. Raz nás vyhodili z cirkusu, inokedy z kina… Ja som sa držala babičky a ryby som sa bála. Vlastne, trochu sa mi tá ryba hnusila. Najviac sa páčila našej babičke, lebo potom o nej každému rozprávala. Agáte sa na vinobraní najviac páčil Kája, ktorý jazdil v železnej guli na motorke a ja som nevedela zabudnúť na medveďa Artura. Mama asi do smrti nezabudla, ako nás všetky tri, aj s babičkou, vzala na vinobranie do Pezinka a ako sa nám tam všeličo páčilo.
Slováci poznali podmorský svet najmä vďaka Jacquesovi-Yvesovi Cousteauovi, francúzskemu námornému dôstojníkovi, prieskumníkovi, ekológovi, filmárovi, fotografovi a výskumníkovi. Ten skúmal moria a všetky formy života pod vodou. Bol spolutvorcom aqua-lungu, ako jeden z prvých bojoval na svojej lodi Calypso za ochranu podvodného sveta.
Keď išiel v telke Costeau, vždy sme museli byť ticho. „Čit, friško, už to ide!“ volala nás babi a my sme zasadli pred televízor a nikto ani nemukol, lebo sme sa ponárali a videli nádherný podmorský svet plný farebných rýb, morských sasaniek, koralov, koníkov, murén, medúz, homárov, mušlí…
Jacques Cousteau sa za nás všetkých ponáral, my sme sa už len čudovali.
Dnes som bola v Monte Carle. Odskočili sme si tam vlakom z Nice, kde bývame. Zdá sa, že horko je len mne. Všetci sa presúvajú pomaly, akoby vedeli dáke presúvacie tajomstvo o eliminovaní horúčavy, o ktorom mne nik nepovedal. Francúzsky vlak je plný turistov. Snažím sa rozoznávať domácich, ktorí pri tomto nádhernom mori žijú. Všetko je tu ich, aj keď my odídeme, ochladí sa a zaprší, preto ich je to o to viac, že to tu poznajú bez nás. Tvárim sa, že som ich, odkedy sme sem prišli. Tvárim sa, že som ich v kaviarni, pri automate s lístkami, v obchode, pozerám na kamarátku Iris, zdá sa mi, že aj ona vyzerá, že je ich, aj Benjamín je ich, aj moja Baša, všetci sú tuším ich.
Keď sa Benjamín postaví a ide zabrániť akejsi pouličnej kaviarenskej žiarlivostnej šarvátke, predstavujem si, že je Francúz. Kazí mi to len Iris, ktorá sa mu v tom po slovensky snaží zabrániť.
Z vlaku vidíme kus krajiny, ktorá akoby sa lámala na kusy. Domy sú vysoko nad morom, v palmách sa mechria vtáci. Lode na mori akoby sa vôbec nehýbali, len more pod nimi akoby sa lesklo. Aj nebo akoby sa roztekalo. Všetci sú turisticky šťastní. Aj my s Iris. Ideme do Monte Carla s našimi veľkými deťmi. Pozerám na krajinu, vidím ľudí za oknami vlaku, more, palmy, znovu more, tunel a palmy, bugenvilje, okenice, domy, prečo sa mi to tu tak privráva, že chcem byť ich? Jasné, že to nie je nádhera miest, v ktorých niektoré miesta vyzerajú ako šperky… Možno niektoré odseky vo francúzskych knihách, chodník popri rieke Isére v Grenobli, kde som chodievala čakávať svojho muža, keď pracoval vo Francúzsku na urýchľovači atómov, filmy, na ktoré sa chodievalo do mladosti, filmy Jacquesa-Yvesa Cousteaua, ktoré sme museli povinne pozerať, aby sme videli, ako to vyzerá pod vodou a že svet je omnoho zaujímavejší, aj ako si ho predstavujeme a že si tú jeho zaujímavosť možno ani predstaviť nevieme.
Kým sa zamyslím, sme v Monte Carle a celá tá jasavá nádhera tohto miesta nás s francúzskym šarmom ovalí po hlave. V horúčave ako v dákej horúčke cestujeme mestským autobusom, Iris fotografuje, ja mám pocit, že sa mi to všetko len prisnilo. Jasné, že som tu už bola, ale nie takto, kam som sa vtedy pozerala…
Vchádzame do oceánologického múzea, akých je asi plno. V každom prímorskom väčšom meste si môžete pozrieť ryby, lode, podmorský svet. Sme v Monte Carle, a hoci vchádzame do podzemia, jas tohto miesta presvitá cez všetky okná, špariny, terasy, more svieti, na obzore lode a plachetnice, cvrlikajú cikády. Ideme po šípkach v smere prehliadky. Niektoré ryby sú ako šperky. Prikladám si čelo na sklo, za ktorým plávajú, pozeráme sa na seba. Vidíme sa? Pýtam sa v duchu…
Vydávame sa na severskú oceánologickú expedíciu. Všetko je počítačovo animované a pod nami pukajú ľadové kryhy, tlačíme sa s tučniakmi, aby nám nebola zima, vidíme, počujeme, ako sa zhovárajú vráskavce, ponárame sa s ľadovými medvieďatami, sme pod morom… Zavše sú podmorské efekty také silné, že sa mi krúti hlava. Odrazu mi je ľúto všetkých slovenských detísk, že ich nemám vedľa seba. Predstavujem si, ako im nahnevané učky hovoria o moriach a oceánoch a potom zazvoní, a všetci, deti aj učky, na tie moria a oceány zabudnú, a preto si ani nevedia predstaviť, že aj my, čo nežijeme pri mori, to more potrebujeme. Nielen ako my s Iris, keď sme rátali dni do dovolenky, ale naozaj, naozaj, že bez toho zdravého a čistého mora pomrieme. Na to všetko myslím a podo mnou sa topí ľad.
Odrazu však vchádzame do miestnosti, ktorá je venovaná Jacquesovi Cousteaouvi a iným priekopníkom oceánografom. Vzrušená vykrikujem ako náš tatko, keď s nami pozeral Pyšnú princeznú a dopredu vravel, čo kto povie…
Calypso! Pozri, jeho potápačská výstroj! Bol členom francúzskej akadémie! Toto sú zábery z tých jeho filmov!
Nestretávam len Jacquesa-Yves Cousteaua, ale aj seba a svoje detstvo, spomeniem si na vysušenú vypchatú veľrybu, medveďa Artura, Káju, babičku, ako sa všetkému čudovala, mamu, ktorá nerada chodila na podobné výlety, na vynikajúce dokumentárne Cousteauove filmy, vďaka ktorým sme sa aj my bez mora mohli plaviť po moriach a oceánoch sveta a napokon som tu, v milovanom Francúzsku, ktoré som si zamilovala, keď som o ňom čítala a na hodinách francúzštiny… Vraciame sa domov do Nice. Ako si tu na svete nažívame so zvieratami a rastlinami, ako sa vedľa nás rodia, rozmnožujú a zomierajú, vädnú a kvitnú, vietor nesie peľ, voda sa ligoce, ryba si pláva, hlboko, hlboko a my ani nevidíme, aká je nádherná žltá, nevieme pre koho, nepoznáme sa. Som v rozpakoch ako kedysi, keď som bola malá, a zdá sa mi, že hoci mesto Nice nám obom, keď sme sa vrátili, povedalo, že aj my sme jeho, tento svet omnoho viac patrí zvieratám a rastlinám, ako nám ľuďom, my sme sa s nimi len dákou šťastnou náhodou na chvíľu zviezli…
Krásny september plný farieb a vôní a dozrievajúceho ovocia vám želá vaša Veve
Veronika Šikulová