Zabil ma húf lekárov – na náhrobných kameňoch v starovekom Ríme sa toto zúfalé memento vyskytovalo pomerne bežne. Už historik Plinius sa sťažoval, že rímski lekári „vo svojej honbe za popularitou používajú pochybné novoty, za ktoré my (pacienti) platíme svojimi životmi“. Medicína v priebehu dejín uviazla v mnohých temných zákutiach, ako o tom svedčia aj títo štyria doktori a ich liečebné metódy, nad ktorými zostáva rozum stáť. A niekomu aj nie…
John Romulus Brinkley (1885 – 1942)
Jeho špecializácia: Liečba mužskej impotencie.
Nápad za milión: Čo tak premeniť muža na nadržaného capka implantáciou capích semenníkov?
Už Johnov otec, hoci takmer negramotný, bol liečiteľ a mastičkár. V horskej oblasti Severnej Karolíny, kde rodina žila, ľudia nemali na výber, museli si vystačiť s tým, čo bolo naporúdzi. John chodil pár mesiacov v roku do zrubovej školy a sníval o tom, že sa z neho raz stane lekár. Keď po tete zdedil malú sumu peňazí, začal navštevovať Benett Medical College, školu, ktorá podobne ako iné jej typu fungovala na princípoch „eklektickej medicíny“, čo znamenalo, že dôraz kládla na botanické prostriedky liečby. Brinkley ju nedoštudoval, lebo mu došli peniaze. Celkovo prežíval zlé roky – síce sa oženil, manželka však od neho utiekla, za čo sa jej pomstil tým, že uniesol ich dcéru, ona sa zo zúfalstva k nemu vrátila, splodili ďalšie dve deti, napokon ho ale aj tak opustila nadobro…
Úsvit a plnou parou vpred
Svoj prvý medicínsky úspech zaznamenal so zafarbenou destilovanou vodou. S partnerom pochybnej povesti si otvoril lekárske centrum na liečbu impotencie, odveký to postrach pánov tvorstva. Liečba spočívala v aplikovaní špeciálnej látky, údajne dovezenej až z Nemecka. Za jeden takýto vpich, ktorý mal opäť uviesť do pohotovosti skleslú mužskú výbavu, si John Romulus Brinkley účtoval 25 dolárov (dnes asi 700). Po pár mesiacoch však nebolo po klinike ani stopy a jej doktor vymenil ordináciu za väzenskú celu, kde si odpykával trest za praktikovanie medicíny bez licencie. Potom sa však Brinkleymu podaril „kšeft“ storočia. Po štyroch dňoch náhodnej známosti pojal za manželku dcéru diplomovaného doktora, a to aj napriek faktu, že bol oficiálne stále ženatý. Charizmy musel mať na rozdávanie, lebo jeho čaru podľahol aj svokor a pomohol mu založiť kliniku číslo dva. Špecializácia? Ako inak, liečba impotencie. „Chcete byť v posteli naďalej so spľasnutou pneumatikou?“ takýmto sloganom lákal doktor Brinkley svojich klientov. V propagácii seba samého si počínal ako rodený marketingový mág a treba povedať, že vôbec netrochárčil, keď si rovno kúpil vlastnú rozhlasovú stanicu. Okrem toho, že v nej dokola bežali spoty propagujúce jeho kliniku, doktor sa osobne poslucháčom denne prihováral v relácii Medical Question Box. Bez toho, aby pacienta videl, či nebodaj vyšetril, mal riešenie na každú diagnózu.
Poludnie a prekroč svoj tieň
Nápad transplantovať pacientom capie semenníky vraj vznikol pri rozhovore s jedným farmárom, ktorý už roky nedokázal oplodniť svoju manželku. Pred Brinkleyho ordináciou v kansaskom Milforde (predstavte si to miesto ako šíri farmársky kraj) práve statný cap obskakoval kozu, doktor ich chvíľu pozoroval a potom povedal: „Keby ste mali jeho guľky, to by ste sa určite nesťažovali!“ Vtedy vraj ten zúfalec vyprskol: „Tak to nejako urobte!“ Dopyt zrodil ponuku, zakrátko sa klinikou ozývalo kozie bľačanie, údajne 40 capkov v plnej sile týždeň čo týždeň položilo život na hrdinský oltár medicíny. Ak si teraz predstavujete, ako pseudo doktor chlapom prišíva jeden capí vercajg za druhým, tak pŕŕŕ, až tak padnutý na hlavu zasa nebol! Pacientovi iba narezal miešok a šup doň plátoček kozieho semenníka ako ružovučký kus roastbeefu do sendviča. Potom miešok jednoducho zašil. Samotná operácia stála 750 dolárov (dnes cca 10.000), takže ak ich doktor urobil okolo 50 týždenne, riadne si prilepšil. So svojím talentom pre biznis by dnes Brinkley bezpochyby stál na čele nejakého farmaceutického giganta. Zakrátko totiž založil sieť lekární, v ktorých „exkluzívne“ predával desiatky medikamentov na báze kozích žliaz, ktoré liečili všetko, od problémov s prostatou až po duševné poruchy. Stal sa z neho milionár, ktorý doprial sebe jachtu a cadillac, manželke kožuchy a diamanty, tiež kandidoval za guvernéra štátu Kansas a, vďaka svojej povesti, voľby takmer vyhral… Prvotný placebo efekt síce prebil všetky pochybnosti, potom však v biznise doktora Brinkleyho začalo niečo smrdieť – kozí roastbeef v ľudskom tele zahníval a zahníval, až dotyčného úbožiaka postihla gangréna a bolo po ňom.
Zatmenie a voľný pád
Koľko zmasakrovaných pacientov poslal Brinkley na večnosť? Ťažko zrátať. Prvú operáciu vykonal v roku 1918 a tiene nad jeho klinikou sa začali sťahoval v roku 1930. Vtedy si na jeho praktiky posvietila Americká lekárska asociácia, resp. v jej mene istý doktor Fishbein, ktorý nelenil a „kozieho doktora“ verejne označil za šarlatána. Brinkley ho zažaloval za urážku na cti, ale to nemal robiť, lebo na seba pritiahol zbytočne veľa pozornosti. Súd prehral a v roku 1938, dvadsať rokov po prvej operácii, vyhlásil bankrot. Žil už iba 4 roky, postihlo ho niekoľko infarktov, v dôsledku trombózy prišiel o nohu a kvôli mnohým súdnym sporom o celý majetok. Zomrel v biede a hanbe.
Benjamin Rush (1745 – 1813)
Jeho špecializácia: Bol majstrom v púšťaní žilou a kráľom preháňadiel.
Nápad za milión: Napríklad liečiť psychicky chorých pacientov strašením.
Kalomel bolo silné preháňadlo, ktoré v minulosti nechýbalo vo výbave žiadneho doktora či lekárnika. Jeho dobové odporúčanie znelo: „Pomôže pri črevných ťažkostiach v každom veku“. Kalomel je však minerál obsahujúci ortuť, ortuť je ťažký kov a ťažké kovy sú, ako všetci dnes už vieme, jedovaté. Otrava pri predávkovaní kalomelom sa prejavovala príšerným slinením sťa besný pes, ale lekárske autority vrátane doktora Benjamina Rusha to považovali za znak liečby. Organizmus kalomel prečisťuje – ako dole, v oblasti rektálnej, tak aj hore, v dutine ústnej, tvrdili.
Doktor Benjamin Rush patril ku skupine 56-tich „otcov zakladateľov“, ktorí v roku 1776 podpísali Vyhlásenie nezávislosti Spojených štátov. Niet snáď v Amerike školopovinného dieťaťa, ktoré by nevedelo vymenovať aspoň zopár najdôležitejších z nich: George Washington, Thomas Jefferson, John Adams. Otec zakladateľ Benjamin Rush bol vo svojej rodnej Philadelphii vysoko rešpektovaný muž, osvietený intelektuál bojujúci za zrušenie otroctva, presadzujúci vzdelanie žien. Bol však zároveň presvedčený o neomylnosti svojich názorov, čo sa stalo pre mnoho jeho pacientov osudným.
Úsvit a plnou parou vpred
Tento „otec americkej psychiatrie“ ako jeden z prvých presadzoval názor, že ku psychicky chorým pacientom sa treba správať ako k ľuďom, nie ako k besným psom. Podľa jeho názoru šialenstvo sa dá, ako všetky ostatné choroby, liečiť. Žiaľ, našiel také zaľúbenie v liečbe kalomelom, ktorý neváhal nazvať „Samsonom medicíny“, že ho predpisoval všetkým pacientom zaradom. Duševnú chorobu, tvrdil, spôsobuje nadmerné množstvo krvi nahromadenej v hlave, ale je tu kalomel, ktorý chorobu vypudí von. Keď v roku 1793 epidémia žltej zimnice začala decimovať obyvateľstvo Philadelphie, doktor Rush pritvrdil a pacientov na smrť vysilených z úporného vracania ešte dorazil takými dávkami kalomelu, ktoré by zabili aj koňa: v extrémnych prípadoch vraj predpisoval až desaťnásobok odporúčaného množstva! Tiež vyrukoval s vyhlásením, že objavil nový princíp medicíny – horúčka, ktorá aj keď sprevádza množstvo rôznych chorôb, vo svojej podstate je len jedna, podobne ako oheň, ktorý síce môže vzniknúť rôznymi spôsobmi, no vždy je jeden a ten istý. A keďže horúčku vyvoláva nadmerné prekrvenie ciev, treba otvoriť ventil. Ako? Jednoducho. Tak ako sa to robilo odnepamäti. Pustiť pacientovi žilou.
Poludnie a prekroč svoj tieň
Počas epidémie žltej zimnice sa z doktora Rusha stal taký majster v púšťaní žilou, že spolu so svojimi pomocníkmi dokázal denne „obslúžiť“ aj sto pacientov. Pred jeho ordináciou to zakrátko vyzeralo ako na jatkách, krv sa lepila ľuďom na päty, vo vzduchu bzučali roje múch a ten hnusný sladkastý zápach! Odkiaľ sa dopracoval k poznaniu, že ľudské telo obsahuje okolo 11 litrov krvi, teraz nie je podstatné, ale matematika nepustí. Hrôza pomyslieť, ako dopadli niektorí jeho pacienti, keďže v ťažkých prípadoch odporúčal odobrať viac ako polovicu celkového objemu krvi. Sám si vo svojich zápiskoch viedol poznámky o ľuďoch, ktorým v priebehu piatich dní vypustil 80 uncí krvi (cca 2,5 litra). „Dvadsať až štyridsať uncí krvi možno odobrať naraz. Včasný a výdatný odber je skvelý na upokojenie,“ napísal. Púšťanie žilou predpisoval aj psychicky chorým pacientom, na ktorých testoval aj ďalšie originálne metódy: liečbu šokom, pri ktorej sa ich snažil k smrti vystrašiť, a tak „preprogramovať“ ich správanie. Praktizoval aj vodoliečbu, keď na pacientov útočil silným prúdom ľadovej vody, ktorá v nich mala navodiť pokoj. Postupné námietky zo strany lekárskej obce Rush odrážal so zanovitosťou barana. Bol presvedčený, že si ho boh vybral na záchranu ľudstva, prinajmenšom teda obyvateľov epidémiou ťažko skúšanej Philadelphie.
Zatmenie a voľný pád
Mnohí lekári označili jeho metódy za „vražedné“. Alexander Hamilton, ďalší z otcov zakladateľov, priamo na adresu doktora Rusha napísal: „Vo veci púšťania žilou a liečby ortuťou som bol vždy oponentom svojho milovaného priateľa, ktorý však spôsobil veľa škody v úprimnom presvedčení, že zachraňuje ľudské životy.“ Klinec do rakvy jeho povesti zabil William Cobett, anglický novinár a pamfletista, ktorému Rush už dlho ležal žalúdku. Cobett vyrátal, že kým priemerná úmrtnosť Philadelphčanov počas epidémie žltej zimnice predstavovala cca 33 %, v Rushovej ordinácii dosahovala 46 %. To Cobetta oprávňovalo z mosta doprosta napísať, že liečebné metódy doktora Rusha „sú jedným z tých veľkých objavov, ktoré by prispeli k vyľudňovaniu Zeme“.
Thomas Sydenham (1624 – 1689)
Jeho špecializácia: Miešanie koktailov. Hlavná ingrediencia: ópium.
Nápad za milión: Uspať odvarom z makovíc malé deti.
Tak aby bolo jasné, tento pán kráčal v šľapajach slávneho lekára Paracelsusa a v medicínskych kruhoch požíval takú úctu, že sa mu zvyklo hovoriť „anglický Hippokrates“. Thomas Sydenham sa totiž v Británii zaslúžil o zrod klinickej medicíny a tiež bol vo všeličom prvý: ako prvý popísal šarlach i to, čomu sa ľudovo hovorilo Tanec svätého Víta (dnes Sydenhamov syndróm), ako prvý začal používať železo pri liečbe anémie, chinín pri liečbe malárie a laudanum (a tu padla kosa na kameň) pri liečbe všetkého. Laudanum síce vynašiel Paracelsus, ale Thomas Sydenham recept svojho predchodcu vyšperkoval do takej miery, že sa z neho stal najobľúbenejší liek naprieč niekoľkými storočiami.
Úsvit a plnou parou vpred
Laudanum je tinktúra vyrobená z ópia a ópium sa získava z maku siateho. V latinčine jeho názov znie oveľa výstižnejšie – Papaver somniferum, pričom prídavné meno somniferum je odvodené od slova uspávať. Keď jemná suknička maku odkvitne, zjaví sa v jej strede tvrdá makovica plná lepkavej tekutiny, ktorá keď zaschne, premení sa na nevábne vyzerajúce žlto-hnedé hrudky pripomínajúce myšací trus. Lekári ešte za čias starých Sumerov a Babylončanov ich predpisovali na nespavosť, ale tiež bolesti rôzneho druhu, ktoré ópium dokázalo zázračne utlmiť. Paracelsus ho velebil ako všeliek, jeden z jeho súčasníkov zaznamenal toto: „Mal tabletky, ktoré nazýval laudanum. Vyzerali ako myší trus. Chválil sa, že by nimi dokázal prebrať aj mŕtveho.“ Názov pre svoj vynález Paracelsus zvolil vskutku príhodne: latinské sloveso laudare znamená chváliť. Recepty naň sa v detailoch rôznili, v podstate však išlo o zmes ópia s tým, čo bolo práve v móde: roh jednorožca, prášok z usušenej múmie, plus nejaké bylinky na chuť: škorica, klinčeky, šafran. Doktor Sydenham ku zmesi ópia a aromatických korenín šupol za pohár sherry, aby zistil, že jednak sa v alkohole ópium lepšie rozpúšťa, jednak to lepšie chutí a do tretice ešte lepšie účinkuje! Táto kombinácia hneď dvoch narkotík sa ujala pod obchodným názvom Laudanum Sydenhamii a čo do popularity trhala všetky rekordy. Na laudane fičali muži, ženy i deti. Áno, aj deti!
Poludnie a prekroč svoj tieň
Ebersov papyrus spísali starovekí egyptskí lekári niekedy okolo roku 1.500 pred naším letopočtom. Samozrejme, v hieroglyfoch, ale keď ich rozlúštil archeológ Jean-François Champollion, pravda vyšla najavo v celej nahote: drahé matky egyptské, máme to tu zaznačené šifra po šifre, na upokojenie plačúcich detí pripravte si ópium! A že tento recept overil čas, lebo jeho užívanie sa nieslo naprieč storočiami, páči sa odvar z makovíc, makový sirup či iný zázračný lektvar pre vreštiace detiská, ktorým sa buď práve prerezávajú zubiská alebo ich trápi kolika alebo ani za toho čerta diabla nie a nie zadrichmať… Ešteže sa na trhu objavil Sirup pani Winslowovej, doslova božské vyslobodenie pre všetky vyčerpané, nevyspaté a deťmi utýrané matky! Pani Charlotte Winslow bola postaršia dáma, bývalá zdravotná sestra, ktorá po dlhoročných skúsenostiach s opatrovaním detí spísala recept na „neškodnú“ medicínu. Jej výrobu zverila do rúk svojho zaťa, a ten narazil na zlatý poklad – v najväčšom rozkvete podnikania vraj ročne predal 1,5 milióna fľaštičiek vynálezu svojej dobrotivej svokry. Víťazné ťaženie sladkého sirupčeka sprevádzali ľúbezné obrázky šťastných matiek a ich do ružova vyspatých detí, ktoré sa objavovali v reklamách. Čujme jeden taký reklamný textík zo sobotného vydania The Hampshire Telegraph z 9. januára 1875: „Rada matkám! Prerezávajú sa vášmu dieťaťu zuby a vy nemáte chvíľu pokoja? Okamžite zájdite do lekárne po fľašku Upokojujúceho sirupu pani Winslowovej. Úľava pre malého pacienta príde okamžite. Sirup je úplne neškodný a príjemný na chuť, tým, že zmierňuje bolesti, dieťa upadne do prirodzeného spánku a keď sa malý cherubín prebudí, bude z neho opäť chlapec ako lusk!“ A akýže to zázrak „úplne neškodný“ sirup obsahoval? Morfín sulfát, uhličitan sodný, feniklový likér a ešte pár zanedbateľných ochucovadiel. Najmä kvôli morfínu (alkaloid extrahovaný z ópia) mal sirup tie správne grády. A odporúčané dávkovanie bolo alarmujúco prehnané. Až také, že nejedno dieťa učičíkalo na smrť…
Zatmenie a voľný pád
Od roku 1849, kedy sa Upokojujúci sirup pani Winslowovej začal vyrábať, zostal na niekoľko ďalších desaťročí spásou, po ktorej s vďačnosťou siahli všetky vystresované matky. Náhodné úmrtia malých požívačov ópia však neboli nič nezvyčajné. Buď si ich rodina s užívaním sirupu nespojila, alebo sa dojky, opatrovateľky či iné najaté pomocníčky nepriznali, že takto tíšili im zverené dietky. Lekárnik John Quincy už v roku 1718 obvinil anglické opatrovateľky, že makové odvary dávali deťom na spanie „skôr pre vlastné pohodlie ako pre niečo iné“. Doslova šok prišiel s knihou Rady matkám (1854), v ktorej Thomas Bull píše, že podľa jeho odhadov tri štvrtiny všetkých úmrtí spôsobených predávkovaním ópiom sa týkalo detí vo veku menej ako päť rokov. V decembri 1896 noviny Darling Downs Gazette uverejnili článok s názvom Smrť spôsobená Upokojujúcim sirupom pani Winslowovej – o vyšetrovaní smrti chlapčeka Harryho Fietella, ktorému matka pred spaním pravidelne podávala inkriminovaný sirup. Po smrti pitva ukázala, že dieťa zomrelo na otravu omamnými látkami. V septembri 1891 chirurg a politik William Frederick Taylor bil na poplach pred hrozbou voľnopredajných liekov, ktorých bezpečnosť nepotvrdila žiadna oficiálna inštitúcia. Z jeho prejavu sa zachovalo: „Máme veľmi vysokú detskú úmrtnosť a niet pochýb o tom, že je v mnohých prípadoch spôsobená týmito liekmi. Lekári sú neustále volaní k dojčatám v bezvedomí, v kóme, so zúženými zreničkami, čo sú zjavné prípady otravy ópiom. Po mnohých ťažkostiach môže byť matka alebo zdravotná sestra prinútená priznať, že dieťa dostalo dávku na upokojenie – možno Sirup pani Winslowovej, ktorý sa vo veľkej miere používa, alebo Steedmanove prášky, ktoré tiež obsahujú morfín. Páni uvidia, že ak chceme zachrániť životy týchto malých tvorov, musíme obmedziť predaj liekov obsahujúcich ópium alebo iné jedy tohto druhu.“ Kvôli farmaceutickej lobby to bol beh na dlhé trate, ale v roku 1911 Americká lekárska asociácia definovala Upokojujúci sirup pani Winslowovej (a ďalšie jemu podobné prípravky, ako napríklad tiež obľúbený Goffrey’s Cordial) ako „baby killers“ a zakázala jeho predaj v pôvodnej receptúre.
Albert Abrams (1863 – 1924)
Jeho špecializácia: Rádionika, teda že sa vyliečite pomocou rádia.
Nápad za milión: Oscilloklast. Prístroj, ktorý vám z jednej kvapky krvi zaručene diagnostikuje plejádu chorôb.
Albert Abrams bol Američan, ale lekárstvo študoval v Nemecku v Heildelbergu a veru, opäť tu máme jedno zázračné dieťa, lebo v devätnástich, keď väčšina medikov ešte len zažíva svoj krst ohňom na hodinách patológie, on už mal vo vrecku diplom doktora medicíny. Dobrý štart pokračoval v rodnom San Franciscu, kde zastával rôzne funkcie v odborných medicínskych inštitúciách, publikoval články, pôsobil ako hlavný patológ na Cooper Medical Institut (predchodca Stanfordskej lekárskej univerzity) a kde si vybudoval serióznu a dobre prosperujúcu prax s prominentnou klientelou – jeho pacienti patrili k elite mesta. Prečo mu hrablo? Pravdepodobne, ako mnoho iných megalomanov pred ním, mal nutkavú potrebu zapísať sa do dejín niečím veľkým. Jeho prelomovým objavom sa stala rádionika.
Úsvit a plnou parou vpred
Základné postuláty rádioniky publikoval v roku 1916 pod názvom Nové koncepty v diagnostike a liečení. Čo si máme predstaviť pod slovíčkom nové? V zásade nič nové pod slnkom, ak berieme do úvahy, že teórie o prúdiacej energii odjakživa boli a dodnes sú súčasťou rôznych podôb alternatívnej medicíny. Určite každý druhý z nás (no dobre, každý tretí) zažil vyšetrenie, keď vás dotyčný odborník pripojil k „rezonančnému“ prístroju, ktorý zachytával frekvencie elektromagnetického poľa vášho organizmu a ak vyhodnotil, že znejú falošne, jal sa preladiť vás na správnu nôtu a harmonizovať životnú energiu na princípe biokomunikácie – tento terminus technicus sa stal zaklínadlom pre mnohých šarlatánov a ich divotvorné pomôcky.
To, že ľudské telo je len zhlukom atómov, tvrdil už grécky filozof Demokritos. Atóm je tvorený z protónov, neutrónov a elektrónov. Elektróny vibrujú, vibrovanie je určitý pohyb a pohyb sa meria rýchlosťou. Existuje normálna rýchlosť produkujúca správne vibrácie a abnormálna, čo znamená problém. Každá choroba sa prejavuje inými vibráciami, resp. má vlastnú „vibračnú rýchlosť“, ktorá sa dá zmerať. V tom spočíva základ ERA, Abramsovej elektronické reakcie, ktorú pán doktor hneď neskromne pomenoval podľa seba. On sám si ju však až tak úplne nevycucal z prsta – vychádzal z medicínskej praxe, keď pri preklepaní pacientovho brucha, rôzne choroby vydávajú rôzne zafarbené duté zvuky. Ľudské telo teda vyžaruje chorobnú energiu, prístroj ju zachytí, rozpozná a vylieči. Inými slovami, preladí vašu nesprávnu chorobnú frekvenciu na správnu, zdravú. Funguje to? Áno, na to tu máme prístroj zvaný Dynamizátor, ktorý Abrams s veľkou pompou predstavil svetu v roku 1918. S Dynamizátorom to však pán doktor trošku prehnal. Zázračná krabička vyzerala ako rádio a bola plná skúmaviek. Na stanovenie príslušnej diagnózy stačila jediná kvapka pacientovej krvi, dokonca nemusela byť ani v čerstvom stave, pacient svoju zaschnutú krv v podobe šmuhy na papieri zaslal doktorovi obyčajnou poštou. Neskôr bol Abrams už taký borec, že namiesto krvavej machule stačilo načmárať niečo na papier a vzorku tohto rukopisu mu poslať.
Poludnie a prekroč svoj tieň
Dynamizér bol čosi ako detekčné zariadenie. Chorobu rozpoznal, ale nevedel ju liečiť. Navyše, z ekonomického hľadiska to bol „jednorazový zárobok“. Pacient ako prišiel, tak aj odišiel. K druhému kroku (a stabilnejším príjmom) sa doktor dopracoval vďaka Oscilloclastu. ktorý disponoval rôznymi frekvenciami – predstavte si to ako rádiové stanice, ktoré sa dajú rôzne prepínať: každej frekvencii zodpovedala nejaká choroba – syfilis, rakovina, cukrovka, tuberkulóza… Počet chorôb bol obmedzený, Oscilloclast vyberal len z dostupných diagnóz, takže ste si mohli byť istí, že niečo z tých jeho hnusôb vo vás driemalo. A často aj niekoľko chorôb naraz. Takže sa mohlo stať, že keď ste vzorku svojej krvi poslali na vyšetrenie len tak zo žartu, do pár dní z vás bol ťažký tuberák a diabetik skrížený so syfilitikom. Ale žiaden strach, Oscilloclast vás spoľahlivo vylieči! Po diagnostikovaní choroby nasledovala niekoľkotýždňová liečba, samozrejme nebol to lacný špás, ale čo by človek neurobil pre svoje zdravie, všakže? Aby obslúžil čo najviac pacientov, Abrams svoje Oscilloclasty prenajímal kolegom, ktorí sa naučili na nich pracovať. Keď popularita rádioniky kulminovala, v roku 1923 mal v obehu 3.500 kusov. Prenájom stál 200 dolárov (dnes cca vyše 3.000), plus 5 dolárov manipulačné za každý mesiac. So zmluvou o prenájme sa podpisovala ďalšia zmluva, v ktorej sa prenajímateľ zaväzoval, že prístroj neotvorí, lebo neodbornou manipuláciou by sa mohli narušiť jemné spoje vo vnútri.
Podstata liečby Oscilloclastom tkvela v princípe „klin sa klinom vybíja“. Aj preto sa prístroj nazýval „vlnový rozbíjač“. Zázračné rádio detekovalo nezdravé vibrácie, ktoré spacifikovalo tým, že voči ním vyslalo – nezdravé vibrácie. Ochorenie sa tak neutralizovalo a elektróny „naskočili“ na normál. A máme vymaľované!
Simonetta Zalová
foto Wikipedia
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)