Ak máte radi nielen módu, ale i jej stopy v dejinách a v tom, ako sa človek oblieka, vidíte vždy niečo viac, než len prchavé módne trendy, potom si na tomto rozhovore zgustnete. Eva Hasalová pracuje ako kurátorka Zbierky historických textílií a odevov SNM – Historického múzea, o dejinách odievania a textilu prednáša na vysokej škole a píše knihy. Je spoluautorkou publikácie Móda na Slovensku, minulý rok jej vyšla kniha Empírové šaty a momentálne pripravuje vôbec prvú monografiu o súčasnej slovenskej návrhárke. V našom rozhovore hovorí nielen o svojej muzeálnej práci, ale aj o nevkuse súčasnej doby a či ešte aj dnes platí ono okrídlené príslovie, že šaty robia človeka.
- Patrili ste vo svojich dievčenských rokoch k tínedžerom, ktorí rebelovali oblečením?
Obliekala som sa nevšedne, ale rebelantstvo by som v tom nehľadala. Skôr potrebu alternatívy, estetickej provokácie a hry. Na gymnázium som chodila ešte dva roky v komunistickom režime, takže vytvárať si osobitný štýl v obliekaní chcelo vynaliezavosť a často aj absurdné riešenia. Keďže bolo zložité zohnať nevšedné odevy, tak som napríklad nosila odevy a topánky po mame zo 60. a 70. rokov alebo aj otcove obleky z 50. rokov.
- V Slovenskom národnom múzeu pracujete ako kurátorka zbierky historických textílií a odevov. Ako sa takáto zbierka buduje?
Tvoria ju odevy liturgické, ako aj módne a taktiež bytové textílie. Zbierky sa budujú dlhodobo, predmety do fondu nadobúdame najčastejšie formou darov, kúpy, ale aj výskumom v teréne. Súčasťou našej práce sú aj návštevy u ľudí, ktorí predmety do múzea ponúkajú, rozhovory s nimi, počas ktorých získavame dôležité informácie na kontextualizáciu predmetov. Tie musia prejsť komisionálnym výberom, teda nemôžem si do zbierky zaradiť, čo chcem, ale pred komisiou argumentujem dôvody zmysluplnosti predmetov vo fonde SNM. Predmety sú uložené v špecializovaných depozitároch podľa dominantného materiálu, z ktorého sú zhotovené – máme osobitý depozitár textilu (odevy, topánky, módne doplnky) a papiera (módne časopisy, fotografie, módne kresby, strihy odevov…), kde sa nachádza najviac predmetov, ktoré mám v kuratele.
- Aký najzaujímavejší a vášmu srdcu najmilší kúsok sa vo vašich zbierkach nachádza?
Na starosti mám približne 10.000 predmetov, tak uznajte, že vybrať jeden sa nedá. Viem však vyselektovať témy, ktoré mám rada: určite sú to staré výšivky, či už liturgické, alebo ženské zo 17. a 18. storočia, alebo dekoratívne tkané hodvábne tkaniny. Miera precíznosti a minucióznosti je na nich z estetického hľadiska obdivuhodná. Potom mám rada niektoré módne odevy, najmä šaty z obdobia belle époque alebo z medzivojnového obdobia. Z drobných predmetov obdivujem vejáre, v zbierke máme aj rôzne exotické, alebo rukavičky či tanečné poriadky k bálovým toaletám.
- Objavili ste cez šaty aj niektoré výnimočné ženy z našej histórie?
Určite. Naposledy sa mi podarilo pripísať najstaršie šaty v našej zbierke z roku 1814, teda z obdobia empíru, barónke Márii Zay, ktorá bola na svoju dobu veľmi vzdelaná, ale okrem toho aj literárne činná a najmä nesmierna dobrodinka. Na svojich panstvách v Uhrovci a Bučanoch sa starala o poddaných, liečila ich, naučila sa po slovensky, aby im rozumela. Keď chodím na výskumné návštevy k ženám, ktoré ponúkajú do múzea odevy, vždy ma zasvätia aj do svojho života, takže výskum nedávnej módy je viac než len formálna analýza odevu. Ich príbehy, osudy a postoje k životu ma obohacujú nielen odborne, ale aj ľudsky. Navyše, ešte stále sú to pamätníčky, ktoré žili komplikované životy, často veľmi drsné, ovplyvnené totalitou a vojnou.
- Podeľte sa s nami aspoň o jeden takýto ľudský príbeh…
Napríklad dnes už vyše 90-ročná pani, pochádzajúca zo známej buržoáznej rodiny, úspešnej v obchode a neskôr i v bankovníctve, nemohla študovať, lebo za Slovenského štátu sa dievčatá na UK neprijímali, potom prišiel rok 1948, keď jej rodine skonfiškovali celý majetok, vilu, osobné predmety a ona sa musela vysťahovať do exilu mimo Bratislavu. Chcela študovať dejiny umenia alebo módu, ale neskôr v komunistickom režime jej to nebolo dovolené, pretože predstaviteľov buržoáznej vrstvy komunisti veľmi postihovali, aj tým, že ich deti nemohli študovať. Dnes si to mnohí mladí ľudia nevedia ani predstaviť! Táto pani opatrovala ako rodinnú pamäť niektoré textílie a odevy a chcela ich zachovať pre ďalšie generácie, tak sa nám ozvala. Oplývala noblesou dám, ktorú snáď poznáme už len z historických filmov. Je príkladom výhry kultúry jedinca nad primitívnymi a drsnými politickými praktikami.
- Po vojne, keď bolo všetkého nedostatok, si anglické debutantky dávali šiť plesové šaty z padákov či záclon. Máte v talóne nejaké podobné „pikošky“ z histórie odievania?
Padákový hodváb poznali aj ženy v Československu, tiež si z neho dávali šiť šaty. Nedostatok surovín či absurdné a ťažké životné okolnosti, vojny a totalitné režimy dokazujú fakt, že aj v takýchto podmienkach ľudia majú estetické potreby, ktoré im pomáhajú prežiť zložité časy. Potreba pekne a obliekať patrí medzi ne. Príklady toho, ako si vedeli poradiť ženy počas 2. svetovej vojny alebo v 50. rokoch v komunistickom Československu, sú početné. Máme v zbierke ženský pulóver z 50. rokov, ktorý ručne uplietla na ihliciach žena z páraných ponožiek. Totiž v tej dobe bola nedostatková vlna, ale dali sa kúpiť vlnené ponožky, ktoré sa popárali a plietli sa z nich rôzne odevné kúsky. Alebo v 70. rokoch si dievčatá v lekárňach kupovali gázovinu a tú si ručne Dúhou (prášková farba z drogérie) doma farbili a šili z nej letné šaty a sukne…
- Nedávno sa vám podarilo na dražbe vo viedenskom Dorotheu získať šaty opernej speváčky Edity Gruberovej. Nestačí poznať len jej operný spev a umelecké majstrovstvo?
Múzea sú inštitúcie, ktoré zbierajú a uchovávajú materiálne predmety ako civilizačné stopy. Samozrejme, majstrovstvo tejto kráľovnej belcanta bolo najdokonalejšie, keď sa zažívalo naživo alebo bolo zaznamenané na rôznych hudobných nosičoch. Avšak predmety, ktoré ona vlastnila, nám ju sprítomňujú „hmotnejšie“. Šaty, ktoré sa nám podarilo na aukcii kúpiť, nosila počas svojich vystúpení. V múzeách je veľa predmetov po významných osobnostiach dejín, dokonca nielen takých, čo sa do histórie zapísali pozitívne, ale aj negatívne. Veci vypovedajú o ľuďoch mnohé.
- Čo by ste si vy osobne nikdy neobliekli?
Jednoznačne elasťáky a tepláky, nenosím ich ani doma. Celkovo nemám rada teplákovinu a nič na tom nemení ani fakt, že by bola od zvučných značiek. Necítila by som sa dobre vo vulgárnych outfitoch typu mini sukňa, obrovský výstrih, topánky na vysokom opätku, výrazný make-up, teda všetko preexponované ako „tovar na ulicu“. Toto nie je problém jednotlivých odevných kúskov či formy make-upu, ale ich kombinácie, teda stylingu. Nemám na sebe rada športové outfity, také, že by som vyzerala ako práve navrátená z hôr. Slabosť mám pre materiál a jeho kvalitu, hodvábne, ľanové, vlnené textílie a použitie zaujímavých tkanín alebo ručne zdobené odevy napríklad potlačou, výšivkou. Potom sú odevy a stylingy, ktoré viem esteticky oceniť, ale neobliekla by som si ich, pretože pri obliekaní korigujem aj svoju postavu a povahu.
- Ak by ste mali možnosť zostaviť pre stredoškolákov osnovy predmetu, ktorý by ich mal naučiť dobrému vkusu, na aké témy by ste vsadili?
Učiť etikete a dobrému vkusu by mali podľa mojej mienky rodičia. Ale nie všetci sa rodíme do takýchto rodín. Veľkú rolu v minulosti v edukácii dobrého vkusu zohrávali módne časopisy. Dnes tomu už tak nie je. Škola by mala skôr dávať pravidlá, ako chodiť upravený do školy, lebo škola je formálna inštitúcia. Školy rezignovali, možno sa učitelia aj báli, alebo nechceli v súlade s trendom demokratizácie vzťahov „žiak – učiteľ“ zakazovať nejaké outfity či typy odevov. Tak sa dovolilo deťom chodiť do školy v teplákoch a tielkach a vidíme, že ľudia tak dnes bežne chodia aj na úrady, k lekárom a podobne. Takáto miera nevkusu v zahraničí nie je, ak áno, tak ide o najnižšie vrstvy obyvateľstva. My sme dopletení aj v skupine takzvaných elít.
- Je v móde dnes všetko dovolené?
Móda a odievanie sú dva odlišné kultúrne fenomény, móda je len jednou z funkcie odievania. Móda je užší fenomén a sama osebe je hravá, prchavá, bláznivá, iracionálna. Ale v odievaní nikdy nebolo dovolené všetko. Odievanie vždy bolo a bude viazané na spoločenské normy. Je to totiž aj normatív spoločenských vzťahov. Bežne zažívame prax, že sa neoblečieme módne, ale primerane podujatiu. Aj keď nevkus, ktorý vidíme dnes na uliciach, v obchodoch, v úradoch, tomu nenasvedčuje. Úplne sme stratili schopnosť odlíšiť, čo a kam si môžeme a nemôžeme obliecť. A to je viac o sociálnej inteligencii, než o estetickom cítení – krátke nohavice s tielkom a šľapkami sú super, ale na pláž, nie na úrad či do práce, ženy si zasa zamieňajú večerné outfity s dennými… Ani v minulosti sa väčšina ľudí neobliekala podľa prepisov, ale elity áno. U nás aj vzdelaní ľudia na istých pracovných postoch vyzerajú svojou úpravou ako fyzicky pracujúci ľudia. Mnohí musia prehodnotiť svoj šatník, až keď sa dostanú na určité pracovné pozície alebo súčasťou ich práce je komunikácia so zahraničnými partnermi.
Simonetta Zalová
foto Gabina Weissová
Druhú časť otázok a odpovedí si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2023)