Venuje sa prírodnému farbeniu a prírodným pigmentom, teda získavaniu farieb z prírodných zdrojov. Sama hovorí, že ani nevie, či na jej hobby existuje nejaký globálny pojem, a tak označenie „prírodná farbiarka“ prijíma, hoci s rezervou. Profesijne pôsobí ako múzejná pedagogička v Múzeu mesta Bratislavy, predtým pracovala ako galerijná a programová manažérka v Slovenskom centre dizajnu. V rámci prírodného farbenia ju zaujíma nielen farbenie textílií, ale i výroba farieb (akvarel, tuš, suchý pastel, voskovky) a pochopenie tohto remesla komplexne a viac do hĺbky.
1.Patrí slowness k tomu, čo robíte? Treba mať na prírodné farbenie božskú trpezlivosť?
Áno, pomalosť a trpezlivosť sú neoddeliteľnou súčasťou práce s prírodnými pigmentami a farbivami. Prechádzky v prírode a zber prírodnín na výrobu farieb sú prvým príjemným spomalením v bežnom fungovaní uponáhľaných dní. Extrakcia farbiva, samotné farbenie, výroba pigmentu, jeho čistenie a ďalšie spracovanie – to všetko potrebuje čas. Aký dlhý, to závisí od zdroja farbiva, ale aj od metódy farbenia, no zväčša ide o niekoľko dní. Ak do procesu extrakcie zaradíme i fermentáciu, môže ísť aj o niekoľkotýždennú záležitosť. Alebo tzv. slnečnú konzervu, kde sklená nádoba funguje ako mini skleník a na farbenie využívame slnečné žiarenie namiesto varenia. Ak na výsledok počkáme mesiac, dosiahneme intenzívnejšie odtiene ako po týždni. Pri práci s prírodnými pigmentami často platí, že samotný výsledok závisí od miery, koľko trpezlivosti sme vložili do procesu.
2.Pamätáte si na svoje prvé pokusy a „čarovanie“ s prírodnými farbami?
Keď sa mi narodilo druhé dieťa, tak som sa v rámci „me-timu“ prihlásila na workshop, kde sme prírodninami farbili kimono. Ako som ho potom nosila a prala, zaujalo ma, že niektoré farby zostali krásne stále, kým iné celkom zmizli. Tu niekde začalo moje štúdium prírodných farieb. Prvé pokusy boli veľmi tradičné, také, akých nájdete plný internet – farbenie s avokádom, cibuľou, kávou. Následne som začala hľadať odbornejšie zdroje, knihy, ale i kurzy, viaceré som absolvovala cez kanadskú školu Maiwa School of Textiles. Aktuálne v nej prechádzam kurzom zameraným na teóriu, chcem sa dostať viac do hĺbky a pochopiť chemické procesy prírodného farbenia. Zaujímavý kurz farbenia vlny som absolvovala v českej Tkalcovni u Moruše, viedol ho Matyáš Orsák, ktorý sa venuje spracovaniu prírodných vlákien a zároveň je chemik.
3.Ako vznikol názov vašej značky Wolves and Onions?
Vlky sú zvieratá silné, slobodné, divoké, pričom vlčice zároveň predstavujú známy symbol materstva. Cibuľa sa mi asociuje s vrstvami, hĺbkou, skrytým poznaním, zdravím, jednoduchosťou a skromnosťou. Dostala som ju od muža v priezvisku a zároveň sa využíva na farbenie. Málokedy, ak vôbec, by nám tieto dve mená napadli spolu v jednom kontexte, a pritom oboje sú prírodou. Tak ako my. Myslím, že nám často uniká, čoho sme súčasťou.
4.Z hľadiska prírodného farbenia – ktorý je podľa vás najlepší, najinšpiratívnejší a najplodnejší mesiac v roku?
Zdroje prírodných farieb nájdeme v prírode počas celého roka. Na jar prvé listy, kvety, čerstvé konáriky, jahňady. Leto a jeseň sú najbohatšími obdobiami, všetko kvitne na lúkach, v lesoch i záhradách. Na jeseň vieme využiť na farbenie plody, ale i huby a hríby. V zime možno experimentovať s kôrami, lišajníkmi, domácim potravinovým odpadom, alebo i sušenými a zmrazenými zásobami, ktoré sme si pripravili v lete a na jeseň. Základným pravidlo zberu v prírode znie, že nikdy na jednom mieste nezbierame všetko, ale iba malú časť a ostatné nechávame prírode. Celoročne zbieram i kamene a hlinky, z ktorých vyrábam farby. Ak sa ale pýtate, ktoré mesiace sú najplodnejšie pre mňa, tak tie, keď je dostatok slnka, vtedy mám i ja dostatok energie.
5.Ak by ste mali vymenovať vašich top 10 farieb z rastlinnej ríše, ktoré by to boli?
Top 10 neviem, či úplne mám… Pre predstavu môžem aspoň spomenúť zopár tradičných zdrojov farbív. Žltú nám dá veľa rastlín, napríklad Kručinka farbiarska, Zlatobyľ kanadská, Vratič obyčajný či Rumanček farbiarsky. Najznámejším zdrojom červenej sú korene Mareny farbiarskej. Modrú získame z listov indigovníkov alebo Borytu farbiarskeho. Čierna sa tradične získavala z uhlíkov a sadzí (kostí, kôstok, viniča) alebo z dubienok, ktoré sa kombinovali so síranmi železa. Ak by som si mala vybrať len top 1, tak by to zrejme boli dubienky alebo dubové hálky. Fascinuje ma, že kým som sa nezačala venovať prírodnému farbeniu, tak som si ich nikdy v lese nevšimla. Ide o guľaté výrastky na dubových stromoch, ktoré vzniknú ako ochranná reakcia stromu na podráždenie spôsobené hmyzom. Samičky, najčastejšie Hrčiarky dubovej, nakladú vajíčka do tkaniva stromu, a ten sa chráni tým, že vytvorí hálku. Hálka následne zároveň slúži ako zimné útočisko pre larvu, ktorá ju na jar už ako osička opustí. A všetky chemické reakcie, ktoré počas toho prebehnú, spôsobujú, že dubienky sú výnimočne bohaté na triesloviny. Preto sa výborne hodia na prípravu, teda morenie celulózových vlákien. Alebo na prípravu čiernej farby, ktorá sa storočia až tisícročia používala ako základný atrament. Napríklad na úradoch a na poštách, no bola i obľúbeným atramentom Leonarda da Vinciho, Johanna Sebastiana Bacha a mnohých spisovateľov. I najstaršia zachovaná Biblia je vraj napísaná dubienkovou čiernou. Mimoriadne dôležité je však pracovať pri nej s dobrými pomermi surovín, inak môže časom „prehrýzť“ svoj podklad, čo sa i často stávalo.
6.Prírodné farbivá môžu byť aj živočíšneho pôvodu. Taliansky aperitív Campari získal svoju ikonickú karmínovo-červenú farbu z Červca nopálového…
Červec nopálový (Dactylopius coccus) je drobný hmyz parazitujúci na opunciách (druh kaktusu) a z jeho vysušených tiel sa získava prírodné červené farbivo zvané košenila alebo karmín. Zo sveta farieb ho poznáme ako karmínovo červenú. Túto farbu používali takmer všetci veľkí maliari vrátane Rembrandta, Vermeera či Rubensa. Ďalším známym zdrojom sú samičky hmyzu Laccifer lacca, ktoré vylučujú živicu obsahujúcu červené farbivo. Samotná živica sa po extrakcii farbiva používa na výrobu šelaku. Extrakt poskytuje karmínové, bordovo červené až fialové odtiene. Alebo slávny purpur, farbivo získavané z určitých druhov mäkkýšov, ako napríklad morské ulitníky z čeľade Muricidae (Bolinus Brandaris a Hexaples trunculus), ale aj skalníky, morskí ježkovia či lastúrniky, ktoré sa kvôli produkcii farbiva stali vážne ohrozenými druhmi. Prírodné farbivá poskytujú aj rôzne anorganické materiály – hlinky, minerály, kamene. Tie sú použité napríklad už v jaskynných maľbách.
7.Je potrebné pristupovať ku každému farbivu individuálne, alebo existuje na jeho spracovanie jeden základný recept?
Existujú základné recepty, od ktorých sa možno odraziť a potom hľadať najlepší možný výsledok. Alebo všetky možné výsledky. Je to taká hra, experiment či alchýmia. Alebo je to aj chemický proces s prísnymi pravidlami. Závisí, ktorou cestou sa vyberiete. Ja sa rada hrám, no zároveň rada rozumiem pravidlám hry.
8.Ako vyzerá miesto, kde tvoríte? Skôr ako laboratórium, alebo tvorivá dielňa?
Mám malý priestor či ateliér, ktorý vznikol v bývalej práčovni bytového domu. Keď sme prerábali kuchyňu, manžel mi tú pôvodnú presťahoval tam a hoci nejde o najdokonalejší priestor, som zaň veľmi vďačná. Pri farbení je najdôležitejší prístup k vode, dobré vetranie a, samozrejme, treba používať iné náradie, ako keď varíte. Niektorí farbiari alebo umelci pracujúci s prírodnými farbami v kuchyni, nemajú špeciálny priestor. Jason Logan, autor knihy Make Ink, s humorom hovorí, že v kuchyni varil zároveň v jednom hrnci polievku a v druhom farby a návšteva vždy tŕpla, čo im naloží na tanier…
9.Čo u vás doma nájdeme poznačené vaším farbiarskym rukopisom?
Učím sa, testujem veci na sebe, takže je toho dosť. Oblečenie, doplnky – šatky, tašky, gumičky, ale aj kuchynské textilné doplnky. Mám oblečenie zo secondhandov alebo swapov, ktoré som osviežila farbením, ale aj oblečenie, ktoré som okrem farbenia i šila. Kimoná, šaty, topy pre mňa alebo kamarátky. Aktuálne sa učím štrikovať a mojím najobľúbenejším kúskom je prvý uštrikovaný šál, ktorý som nafarbila lúčnymi kvetmi nazbieranými ešte s mojou maminou, ktorá tu už s nami nie je. Okrem toho, že sa mi páči, má pre mňa aj hlbší význam.
10.Zaujali vás nejaké pikošky z dejín farbenia textílií?
Farbiari všeobecne neboli veľmi obľúbení obyvatelia miest. K svojej činnosti potrebovali veľa vody, ďalšiu vodu znečisťovali. Pestovanie farbiarskych rastlín zaberalo a znehodnocovalo pôdu, a tak sa zavádzali prísne regulácie. Farbiari v rámci svojich cechov boli rozdelení na tmavofarbiarov, svetlofarbiarov či krásnofarbiarov, ktorí tlačili vzory. Na základe toho sa mohli venovať len farebnej škále, ktorá danej skupine prislúchala. Zaujímavou pikoškou je napríklad i fakt, že keď sa v stredoveku začalo do Európy dovážať exotické indigo z Indie, ľudia si dlho mysleli, že ide o rozdrvený minerál a nazývali ho indickým kameňom. Alebo príbehy o tom, ako rímsky cisár Nero a byzantský cisár Theodosius vydali zákazy nosiť niektoré druhy purpurových látok komukoľvek inému ako im samotným. Pod trestom smrti! Purpur sa po stáročia spájal s mocou a bohatstvom. Vyťažiteľnosť tohto farbiva bola veľmi malá, v prípade týrskeho purpuru sa spotrebovalo až 12.000 ulitníkov na 1,4 gramu farbiva. Takže produkcia nestíhala pokrývať dopyt. Cisár Caligula dal vraj zavraždiť kráľa Mauretánie Ptolemaia preto, lebo sa na gladiátorských zápasoch objavil v nádhernom purpurovom plášti, ktorý obdivovali všetci prítomní. Toto obdobie sa nazýva aj purpurovým šialenstvom, bolo šialené niekoho zabíjať kvôli farbe plášťa a bolo šialené aj, aké množstvá živočíchov sa pritom ničili…
Simonetta Zalová
foto archív Heleny a Jozef Pollak
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v júnovom čísle MIAU (2026)