Ak ste doteraz len matne tušili, kto je Stanley Tucci, tak po premiére filmu Diabol nosí Pradu 2 to už viete nabetón. Americký herec účinkoval vo viac než 70 filmoch a už niekoľko rokov možno v televízii alebo na streamoch sledovať i jeho gurmánske potulky po Taliansku. Tucci sám hovorí, že ho v posledných rokoch viac ako herectvo baví gastronómia. Za roky ochutnávania rôznych jedál sa vypracoval na špičkového gurmána, aj preto svoje memoáre nazval Taste: My Life Throught Food. Jedlo a všetko, čo s ním súvisí, je náš bezpečný prístav a keď si podľa hercovho receptu pripravíme jeho obľúbené Negroni, doslova počujeme, ako nám Tucci šepne do ucha: „Práve vám do žalúdka zapadlo slnko.“
Pre ortodoxných filmových fanúšikov môže byť jeho kniha sklamaním. Až na niekoľko výnimiek v porovnaní so vzrušujúcim svetom gastronómie Tucci považuje herectvo za vcelku nudnú profesiu, „ktorá mi, úprimne povedané, s pribúdajúcimi rokmi začína trochu liezť na nervy“. Pri mnohých filmoch, ktoré nakrútil za bohatú štyridsaťročnú hereckú kariéru, sa v knihe neunúva spomenúť ani ich názov, jednoducho, nestoja mu za zmienku. Iné si vybavuje len preto, aby na ich pozadí vykreslil nejaký príťažlivý gastronomický príbeh. Namiesto mudrovačiek o hereckom poslaní a metóde vciťovania sa do postáv za cenu vnútorného utrpenia, rozoberá napríklad kvalitu cateringu, ktorý býva na filmovačkách väčšinou „desivý zážitok“. Raňajkové menu v Anglicku v štýle typických „english breakfast“ (opečené klobásky, slanina, teplá fazuľa a fuj, naparené rajčiny) hodnotí ako „infarktové“, Taliani na filmový catering zvysoka kašlú a ráno hladným hercom ponúknu akurát tak sladký croissant. Našťastie, k obedu podávajú víno, to jediné robí ich jedlo znesiteľným. Francúzi zasa posvätne dodržiavajú obedovú pauzu a aj keby bol režisér s nakrúcaním v akomkoľvek časovom sklze, len čo udrie čas obeda, na pľace nezostane zo štábu ani noha. Čo sa kávy týka, Stanley nenecháva nič na náhodu a na filmovanie si vozí vlastný Nespresso kávovar. Nie jeden, ale hneď dva: jeden do svojho karavanu a druhý do maskérne. Ak sledujete jeho cestopisné seriály, potom viete, že herec, hoci často nespokojný so svojím výkonom, hovorí po taliansky. Ak ku tomu pridáme priezvisko Tucci, je zjavné, kam siahajú jeho korene. Vydajme sa po ich stopách.
Tucciho talianske detstvo
Mestečko Peekskill, kde sa Stanley Tucci 11. novembra 1960 narodil, leží na brehu rieky Hudson, niečo vyše 50 km od New Yorku. Začiatkom 60. rokov tu žila početná talianska komunita. Obaja Stanleyho rodičia pochádzali z Kalábrie, zaostalého chudobného kraja čupiaceho v špičke talianskej čižmy. Kalábrijcom sa hovorí aj „teste dure“, „tvrdé hlavy“, čo zrejme platilo aj pre Tucciho prarodičov, ktorí si zaumienili v Amerike, krajine neobmedzených možností, uspieť a zaistiť lepší život svojim deťom. Podarilo sa, Stanleyho umelecky založený otec bol uznávaný stredoškolský pedagóg výtvarnej výchovy a mama, hoci mohla ako tradičná talianska matróna zostať doma s deťmi, pracovala ako sekretárka. Keď mal Stanley tri roky, rodina sa presťahovala do mesta Katonah a tam sa narodili jeho dve mladšie sestry. Malebný Katonah obklopovala krásna príroda, zelené polia, záhrady a lesy, kde sa deti mohli celé leto hrať vonku a v zime, keď krajinu prikryla výdatná nádielka snehu, sánkovať. Doma sa rodinný život Tucciovcov, ako u správnych Talianov, točil okolo jedla. Mama venovala vareniu všetok voľný čas. Aj keď bola zamestnaná, trvala na domácej strave a tradičných rodinných receptúrach. Varenie bolo pre ňu „tvorivým vyjadrením i spôsobom, ako sa dobre postarať o rodinu,“ píše vo svojej knihe Stanley Tucci. „Jej kuchyňa, rovnako ako kuchyňa každého veľkého kuchára či šéfkuchára, dokazuje, že kulinárska tvorba je možno tou najdokonalejšou formou umenia. Umožňuje slobodný osobný prejav, rovnako ako maľba, hudobná kompozícia alebo písanie, a pritom napĺňa celkom praktickú potrebu: potrebu jesť. Jedlé umenie. Čo môže byť lepšie?“ Tucci, ktorý si vo svojom londýnskom domove zariadil impozantnú kuchyňu s množstvom náčinia, dodnes vlastní niektoré mamine riady, „a nikdy sa ich nevzdám – nielen preto, že ‚také sa už nevyrábajú‘, ale i preto, lebo mi pripomínajú ju a všetky tie výnimočné jedlá, ktoré pre našu rodinu varila.“
Ako chlapec a tínedžer mal nedozerný apetít a jedol „v podstate všetko, čo nebolo pribité k podlahe“. Mama plnila všetky gurmánske sny svojich detí, okrem jedného: fast foodu. Kým obedáre jeho spolužiakov plnili sendviče s nahrubo natretým arašidovým maslom a marmeládou, Stanleyho kovová krabička ukrývala každý deň (podľa toho, čo sa varilo v predošlý večer) niečo iné: taliansky chlieb plnený mäsovými guličkami (z nedeľného obeda), kurací rezeň, sendvič s baklažánom a parmezánom, chlieb s praženicou, opečenými zemiakmi a restovanou zelenou paprikou. Občas si potajomky vymenil obed so spolužiakom Rickym, ktorý si nosil z domu každý deň to isté: biely sendvič s marshmalowou nátierkou.
Na oslavy Dňa nezávislosti sa konali veľké rodinné zlety, všetky talianske babičky, dedkovia, tety a strýkovia, bratranci a sesternice sa stretli za jedným stolom plným voňavého jedla a hoci si mladšia generácia uchovávala už len hmlistú predstavu o pôvodnom domove svojich rodičov a prarodičov, „jedlo bolo tým spojovacím tkanivom“, ktoré ich privádzalo späť ku koreňom. Herec si spomína na svoju babičku Concettu, ktorú vlastne nikdy nevidel inde ako za kuchynským stolom, kde pripravovala „cesto na pizzu ľahké ako pierko“ alebo varila cestoviny na veľké rodinné stretnutia. Recept na jej zaváranú paradajkovú omáčku, ktorá sa používala po celý rok ako základ rôznych jedál, uverejňuje vo svojej knihe aj s lákavým popisom toho, ako ju stará mama skladovala vo vínnej pivnici, kam sa dostať znamenalo priam iniciačný obrad. Čo Stanleymu ešte utkvelo v myšlienkach z jeho šťastného talianskeho detstva? Vždy priniesť na návštevu malý darček: kus lahodného syra, čerstvo vylovenú rybu, fľašu domáceho vína, škatuľu doma upečených chrumkavých sušienok. Sám si dodnes nevie predstaviť prísť k niekomu na návštevu s prázdnymi rukami…
Tucciho toskánske intermezzo
Keď mal trinásť, spolu s rodinou sa na rok presťahoval do Talianska. Otec si zobral voľno, aby na Accademia di Belle Arti vo Florencii študoval kresbu, odlievanie z bronzu a sochárstvo. Stanley chodil do talianskej školy, kvôli jazykovej bariére o rok nižšie a po taliansky sa učil za pochodu. Ku koncu pobytu už pomáhal otcovi s talianskou korešpondenciou. Tucciovci podnikli aj niekoľko rodinných výletov za príbuznými, herec si vybavuje, ako sa v mestečku Cittanova ubytovali v dome dedkových sestier, kde netiekla teplá voda, nebola kúpeľňa a záchod nainštalovali akurát kvôli ich návšteve. Malé nepohodlie však bohato vyvážilo množstvo betónových bunkrov rozosiatych po celej Kalábrii, ktoré vidieť naživo pre chlapca posadnutého dejinami druhej svetovej vojny znamenalo hotové blaho.
Po návrate do Ameriky jedálniček pätnásťročného večne hladného tínedžera značne utrpel na kvalite, keď mu mama dovolila kupovať si aj nezdravé veci ako koláčiky Twienkie či sendviče s majonézou, hlavne aby svojim deťom dopriala pocit, že „niekam zapadáme“. Napriek hrozivému počtu kalórií však zostával štíhly a plný energie. No jeho žalúdok od detstva zvykol štrajkovať, kým mu konečne niekedy po tridsiatke diagnostikovali intoleranciu laktózy a čosi, čo dnes nesie označenie SIBO, teda že zle trávi niektoré cukry. Skúšal vyradiť lepok, ale jesť bezlepkové špagety mu spôsobovalo väčšie utrpenie ako samotné dráždivé črevo, a tak s tým prestal. Aká smola, že práve on, taký milovník jedla, musel trpieť rôznymi potravinovými intoleranciami. To však bolo nič proti tomu, čo ho čakalo neskôr…
Tucciho herecká kariéra, časť I.
Do filmov, či už tých zo strieborného plátna, alebo z televíznej obrazovky, bol malý Stanley blázon od detských čias. Rodičia ho púšťali do kina od desiatich rokov, a tak každú sobotu napochodoval aj s kamarátom do neďalekého biografu na hraný program „vhodný pre deti a mládež“. Od televízie sa nevedel odtrhnúť, najmä ak v nej bežali populárne seriály tej doby ako The Rat Patrol či Lost in Space.
Herectvo študoval na SUNY Purchase, vysokej škole slobodných umení v New Yorku (k jej absolventom patrí aj Zoë Kravitz či Wesley Snipes) a na Upper West Side, kde vtedy žilo mnoho hercov, si prenajímal malý jednoizbový byt, najprv so spolužiakom a priateľkou, potom sám. Ako zväčša nezamestnaný herec mal problém platiť nájom. A tak si zarábal ako čašník či maliar natierač a čakal na svoju príležitosť. Vtedy ho jedlo až tak nezaujímalo, chcel hrať, už na strednej škole vynikal v dramatickom krúžku a spolu s kamarátom, tiež budúcim hercom Campbellom Scottom, vystupoval v mnohých produkciách školy. Tucci si pamätá, ako ho lákalo hrať niekoho iného. „Bolo to, akoby ma vystrelili do vesmíru. Ako sa z vesmírnej rakety pozerať na Zem, na tú modrú guľu. Celý svet sa úplne zmenil a ja som sa na pódiu cítil pohodlnejšie než v skutočnom živote.“
Vďaka Scottovej mame herečke sa chalani upichli v divadle na Broadwayi, ale na filmovom plátne Stanley debutoval ako 24-ročný v snímke Česť rodiny Prizziovcov s Jackom Nicholsonom, kde mal „tú česť“ hrať bezmenného vojaka. Niekedy v tom čase sa objavil aj v televíznej reklame na kultové džínsy Levi’s 501. Nedávno ktosi tú reklamu vyhrabal z útrob internetu a zavesil na sociálne siete. Ľudia ostali v šoku: kto by si pomyslel, že Stanley Tucci, tento postarší pán, vždy elegantne oblečený a odjakživa s holou hlavou a okuliarmi, bol kedysi – v bielom tričku a modrých džínsoch s vypracovanou postavou – taký sexi?! Počas 90. rokov nakrútil desiatky filmov pre kino i televíziu. Väčšinou v nich ťahal za kratší koniec, hral druhé až tretie husle a ak nebol kvôli svojim talianskym koreňom obsadzovaný do úloh mafiánskych gangstrov, ako napríklad v kriminálke Billy Bathgate s Dustinom Hoffmanom a Nicole Kidman, kde si rovno strihol rolu bossa podsvetia Luckyho Luciana, tak sa aspoň prevtelil do kože nejakého záporáka, hoci aj v rodinnej snímke Beethoven o dobrodružstvách zatúlaného bernardína, kde Stanleyho postava Vernon pracuje pre zlého veterinára Dr. Varnicka, ktorý uväzní Beethovena v opustenom sklade. Ďalšej zlodušskej úlohy sa zmocnil v televíznom seriáli Murder One (Vražda prvého stupňa), kde ako očarujúci, ale záhadný Richard Cross čelí obžalobe za vraždu 15-ročnej dievčiny. Za túto postavu získal 35-ročný Tucci svoju prvú nomináciu na cenu Emmy. O tri roky neskôr za stvárnenie kontroverzného bulvárneho novinára Waltera Winchella zinkasoval nielen cenu Emmy ale aj Zlatý glóbus. A o ďalšie tri roky držal v rukách svoj druhý Glóbus za postavu Adolfa Eichmanna, jedného z hlavných organizátorov holokaustu, ktorý organizuje tajnú schôdzku nacistických potentátov na jazere Wannsee pri Berlíne. Tucci bol jediný americký herec v celej produkcii filmu Conspiracy (Konferencia vo Wannsee). Film bol natočený v roku 2001, a to už mal Tucci za sebou úspešný debut ako scenárista i režisér.
Tucciho veľká nočná žranica
Vo filme Žranica (v origináli Big Night) z roku 1996 Tucci figuruje ako autor scenára, režisér i herec v hlavnej úlohe. Scenár písal mnoho rokov, ako mladý nezamestnaný herec chodieval veľa do kina a často aj na nezávislé artové filmy. A jeden taký – Babettina hostina ho upútal natoľko, že začal uvažovať o vlastnom filme, v ktorom by hlavnú rolu hralo jedlo. Ďalšiu inšpiráciu mu poskytli dvaja excentrickí bratia, ktorí v Miami viedli obľúbenú taliansku reštauráciu. Stanley spomína, že jeden z nich, obsluhujúc hostí, zvykol spievať na plné pľúca. Podľa nich vytvoril postavy bratov Prima a Seconda, majiteľov talianskej reštaurácie Paradise. Roly šéfkuchára Prima sa zhostil Tony Shalboune (neskorší detektív Monk z obľúbeného seriálu) a Seconda, manažéra reštaurácie, si Stanley ukradol sám pre seba. Do písania scenára sa pustil najskôr sám, ale keď prešlo niekoľko rokov a stále v ňom čosi zadrhávalo, prizval do tímu scenáristu Josepha Tropiana, zhodou okolností svojho bratranca. V tom čase filmy o talianskych imigrantoch väčšinou odkrývali ich mafiánske pozadie a žáner food filmov bol ešte v plienkach. Scenáristom veľmi záležalo, aby vytvorili príbeh o Talianoch v Amerike, ale bez mafie. Stanley zdôrazňuje, že aj keď jeho rodina pochádzala z Kalábrie, mafia nikdy nebola súčasťou ich životov. Isabella Rossellini, ktorá vo filme stvárnila Secondovu milenku, mu pred nakrúcaním vybavila stáž u šéfkuchára Gianniho Scappina, ktorý kraľoval slávnej reštaurácii Le Madri v newyorskej štvrti Chelsea. Strávil u neho množstvo hodín na „masterclass“, ktoré majstrovsky zúročil v záverečnej viac než päť minútovej scéne filmu, ktorá sa točila na jeden záber, keď Secondo po fiasku Veľkej noci ráno za hrobového ticha pripravuje vaječnú frittatu. Žranica je príbehom dvoch bratov, talianskych imigrantov, ktorí si v New Jersey otvoria vysnenú reštauráciu Paradise. Američania si ale nevážia tradičnú taliansku kuchyňu a Primo nechce zľaviť zo svojich zásad a prispôsobiť jedálny lístok barbarskému americkému vkusu. Príbeh nekončí typickým americkým happy endom, možno aj preto si vyslúžil viac než priaznivé recenzie. „Pán Tucci, jeho komicky zdržanlivý výkon je čistým potešením…“ písalo sa v jednej dobovej recenzii. „Či už varí s kravatou úhľadne prehodenou cez plece, servíruje rizoto vo farbách talianskej vlajky, alebo zíza na nedosiahnuteľné plutvy nového Cadillacu, jeho postava je skvele vykreslená a nesmierne sympatická.“ Veľkú žranicu vo filme symbolizuje talianske timpano, ktoré sa podáva ako vrchol hostiny. Timpano znamená po taliansky bubon, a tak aj táto absolútna delikatesa, ktorú pre jej zložitosť Stanleyho mama pripravovala výlučne na Vianoce, vyzerá. Ako obrovský koláč, v ktorého útrobách sú zapečené poschodia mäsových guličiek, ragú s cestovinami, rôznych druhov salám a syrov či vajíčok. Film Big Night mal premiéru na nezávislom Sundance Film Festivale, kde bol nominovaný na Veľkú cenu poroty a získal aj Independent Spirit Award za najlepší pôvodný scenár. Žranica priniesla Tuccimu uznanie filmového sveta a vďaka nej si aj naplno uvedomil, že odteraz chce o jedle vedieť všetko.
Tucciho diabol (nosí Pradu)
Aj na svoju prvú manželku Kathryn Spath spomína predovšetkým cez jedlo. Zoznámili sa vďaka kamarátovi Campbellovi Scottovi a začali spolu randiť v roku 1991. Kathryn bola slobodná matka s dvomi malými deťmi, ktorá šéfovala malému dennému centru pre deti. Stanley si dodnes pamätá meno reštaurácie (Tout Va Bien), kde sa odohralo ich prvé rande, aj jedlo, ktoré si spoločne objednali (Kohút na víne). Kathryn vedela variť a rada jedla. To bol dobrý základ. Dokonca varila podľa receptov Stanleyho matky a keď zvládla jej lasagne alla bolognese, Tucciho mama uznala, že už nemá čo svoju nevestu učiť. To bolo najväčšie vyznamenanie, aké mohla od svojej svokry dostať.
Rodičia Kathryn žili v štáte Maine na hraniciach s Kanadou a Stanley doslova krochkal blahom, keď sa so svokrom pustili do príprav homárov práve vylovených z ľadových vôd Atlantiku. Iba ich uvarili v osolenej vode, v kotlíku na ohni zo suchých borovicových vetvičiek a ochutili maslom. Ale k rodinnému šťastiu to nestačilo. V roku 2002 Tucci kvôli afére s hereckou kolegyňou Edie Falco opustil manželku a deti. Ani jeden z aktérov tejto mileneckej drámy svoj vzťah nikdy nekomentoval, tým skôr, že neverný manžel sa nakoniec vrátil k rodine. O dva roky, v čase, kedy Stanley začal nakrúcať film Diabol nosí Pradu, Kathryn ťažko ochorela. V rozhovore pre Town & Country Magazine herec spomína, ako mu manželka oznámila zdrvujúcu diagnózu lekárov: rakovina prsníka, štvrté štádium. Okamžite nastúpila na liečbu a všetci dúfali, že zákernú chorobu porazí: doma mala päť detí a manžela, pre ktorého Diabol znamenal prelom v kariére. Hoci sprvu máločo nasvedčovalo, že sa z filmu stane pop kultúrny fenomén. Prvé recenzie sa niesli vo vlažnom tóne „priemernej romantickej komédie“ a vyzdvihovali najmä skvelý výkon Meryl Streep v úlohe Mirandy Priestly, povýšeneckej šéfredaktorky módneho časopisu Runnway. Ale aj postava Nigela Kiplinga, Mirandinho kreatívneho riaditeľa a pravej ruky, zožala sympatie divákov aj kritikov. Jeho trefné sarkastické repliky typu „Keď sa ti rozpadá osobný život, znamená to, že ťa povýšili“ fanúšikovia filmu citujú dodnes. Stanley Tucci si svoju postavu zjavne užíval, dokonca sa nechal počuť, že Nigel je najviac podobný jemu samému: „Vždy si myslím, že herectvo je ako zobrať určité kúsky svojej osobnosti a zvýrazniť ich. Takže som vzal tú časť mňa, ktorá miluje módu a je tak trochu páv a mierne to nafúkol…“
Po štyroch rokoch úporného boja s rakovinou Kathryn zomrela, mala 47 rokov. Stanley sa stal vdovcom, s Kathryn prežil 14 rokov a okrem ich troch detí, deväťročných dvojčiat Isabel a Nicola a sedemročnej Camilly do jeho rodiny patrili aj dve predchádzajúce deti zosnulej manželky. V tom smutnom roku 2009 mu prinieslo trochu radosti akurát vrelé prijatie filmu o televíznej šéfkuchárke Julii Child. Ak by sme mali zostaviť rebríček top filmov Stanleyho Tucciho, určite by sa v ňom Julie & Julia umiestnila v prvej päťke.
Tucciho tandem s Meryl Streep
O Julii Child sa hovorí, že naučila Američanov variť. Jej program The French Chef, jeden z prvých kuchárskych seriálov v americkej televízii, bežal desať rokov (1963 – 1973) a Stanleyho mama ho sledovala „priam nábožne“. Väčšinou pri tom žehlila a alebo skladala bielizeň, vždy však so svojím synom po boku. Julia Child bola svojrázna bytosť, na televíznych obrazovkách nevídaný zjav. Bola veľká a hrmotná, k zástere vždy nosila perlový náhrdelník, hovorila čudesne vysokým spevavým hlasom a keď jej omeleta pleskla na zem, s poznámkou, že veď v kuchyni vás nikto nevidí, švacla ju späť na panvicu. Pred Juliou americké gazdinky považovali za vrchol svojho gastronomického umenia – dať upiecť mrazenú pizzu. Po Julii sa vrhli na prípravu lapin a‘ la moutarde, králika na horčici či boeuf bourguignon, burgundského hovädzieho. Vďaka Julii sa v Amerike z varenia stala národná zábava.
Vo filme Julie & Julia sa Tucci opäť stretol s Meryl Streep, ktorej režisérka Nora Ephron ponúkla rolu slávnej šéfkuchárky, pričom on sám „so cťou a potešením“ stvárnil Paula Childa, Juliinho manžela. Paul, ktorého pôsobenie v Úrade pre strategické služby (predchodca dnešnej CIA) zahaľovalo rúško tajomstva, bol Tucciho slovami „na svoju dobu veľmi zaujímavý chlapík a jedna z najzaujímavejších postáv, aké som mal tú česť stvárniť“. Od manželky bol o desať rokov starší a o hodných pár centimetrov nižší, dobrodruh a svetobežník, veľký labužník, majster v džude, fotograf a maliar a v čase, keď už bol ženatý s Juliou, pracoval ako kultúrny atašé na americkom veľvyslanectve v Paríži. A práve tam začalo veľké kulinárske dobrodružstvo jeho ženy, ktoré on bezmedzne podporoval. Hereckej dvojici Tucci – Streep sa dostalo všeobecného uznania, médiá chválili ich vzájomnú chémiu, recenzent Peter Travers z časopisu Rolling Stone priamo napísal: „Tucci a Streep sú spolu magickí a vytvárajú portrét nekonvenčného manželstva, ktoré by si zaslúžilo vlastný film.“
Simonetta Zalová
foto Disney+
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2026)