Jar u nás v Modre v júni nekončí len tak, zo dňa na deň. Pomaly sa vlieva do leta, akoby sa jej nechcelo odísť z vinohradov. Jún býva horúci, otvára brány letu, no pod nohami ešte cítiť jarnú vlahu. V záhrade kde-tu ešte vonia baza. To je posledný pozdrav jari. Baza a divé ruže pri plote. Lupienky sú jemné ako detská koža. Človek má v júni pocit, že všetko stihne. Že čas predsa len oklameme. No zem už premýšľa inak. Nie ako krehké zelené bábätko z apríla. Je to dospelá žena, ktorá vie, čo chce. Všetko vonia prudšie, ťažšie. Vybehnem bosá na dvor, rosa chladí, ale slnko nad Karpatmi už páli. Víkend sa vždy minie rýchlo, človek ani nestihne prstom lusknúť, ostane len spúšť. Bývali také pondelky. Všetci odišli. Muž do roboty do zahraničia a ja som zostala stáť uprostred bytu na Dukelskej, s rukami vbok, sama. Okolo mňa neporiadok, ešte včera sa tu žilo, pilo, hralo, jedlo. Do ticha, ktoré prerušoval zvuk práčky, kričal syn. Oči plné očakávania, hneď od rána pripravené na veľké veci. Čakali srandu. Presne takú istú, aká bola včera a predvčerom, keď bol dom plný ľudí, rečí, smiechu a kamarátov. Lenže bol pondelok. Čo skôr? Kam ísť? Na koho sa usmiať? A tak sme šli von, medzi štyrmi stenami na Dukelskej mi švihalo. Prechádzky o pol štvrtej na sídliskové ihrisko. Poznala som tam každý šuter, každú smietku. Krivá hojdačka, čo vŕzgala ako stará brána na cintoríne, špinavý piesok plný mačacích tajomstiev, kolotoč, z ktorého sa mi krútila hlava, len čo som ho zbadala, a šmykľavka. Koľkokrát som pod ňou stála dolu, s vystretými rukami, pripravená zachytiť to padajúce letiace šťastie? Tešiť sa, hojdať ho do ohlúpnutia, alebo len tak sedieť na lavičke s olúpanou farbou a dívať sa, ako sa malý syn vŕta v piesku ako dáky profesor. Podvečer domov. Šťastná. Unavená, uťahaná, s pieskom za nechtami a vo vlasoch. Okúpať, večera, omrvinky na stole, spievanie pri postieľke, kým mu nesťaželi viečka a nezavreli sa. Až vtedy prišla moja chvíľa. Sadla som si na balkón na Dukelskej, v tme cmugala cigošku a počúvala dôverné, teplé modranské zvuky. Cengot lyžíc z otvorených okien, hádky od susedov, televízor, smiech kdesi z chodníka. Oproti svietili okná, človek presne vedel, kto kde býva, ako žije. Durgalovci, Koníkovci, spoza dverí bolo počuť hlasy, buchot hrncov, niekedy vôňu nedeľnej polievky, čo sa ťažko ťahala po chodbe ešte v pondelok popoludní. Pozerala som ľuďom do rozsvietených okien a ticho závidela. Moje noci boli vaše dni a naopak. Plakávala som od únavy na koberci v obývačke. Občas sa človek urve, nakričí, vybuchne a potom sa v noci budí s príšernými výčitkami svedomia, spotený, s otázkou v hlave: aká som to vlastne mama? Niekedy ráno rýchlo s Agou do nemocničného automatu na kávu – plastová gebuzina chutila ako nektár bohov, lebo sme na ňu boli dve. Inokedy sme z obývačky spravili obchod, hneď nato nemocnicu, potom sa rozsypali kocky. Život sa scvrkol na pár pevných bodov: cintorín, park, námestie, maminkin dvor, Agátina obývačka, kupko, ihrisko, náš starý koberec a kocúr, čo na nás vyvaľoval oči za oknom. Čakať mamu na autobusovej zástavke, to bol sviatok! Alebo zbehnúť na námestie do potravín k Jarovi, kúpiť rožky, tresku, kus salámy, prehodiť tri slová s predavačkami. Stretnúť pani Fleischackerovú, čo si hneď naprávala šatku na hlave a spustila: „Veronika, a v nedeľu v kostole ste boli? A pozrite na to decko, veď mu ušká odfúkne, dajte mu čiapočku!“ Hneď vedľa stála teta Puky, tá zasa žila pre iné stvorenia. Vyťahovala z tašky mastný papier so zbytkami mäsa a hneď ma brala na zodpovednosť: „Ale, pani Fleischackerová, nechajte kostol, dôležité je, či majú zvieratká čo jesť! Videli ste tie úbohé mačičky za farou? Tri nové mačiatka tam mňaukajú, hladné sú, srdce mi puká. A Puky chudák celú noc nespal, reumatizmus ho morí, tlapky si lízal, až mi do plaču bolo. Človek sa musí postarať o nemú tvár, keď ľudia sú dnes horší ako zver.“ Vypočula som si to, poľutovala mačky aj psíčka, sľúbila som, že pôjdem do kostola, utrela som decku usoplený nos a bežala po schodoch domov. Volávali sme mužovi do Francúzska alebo do Nemecka, kričali do telefónu a zrazu… Zrazu syn narástol, pribudla dcérka, nik v noci nehovorí mama, otoč sa ku mne, lebo ja sa bojím.“ Nepýta to piť vodu, nechce čaj, netreba uprostred tmy hľadať strateného medveďa ani zajaca. Zrazu je to v Brne. Zrazu to na kolieskových korčuliach lieta po Modre, rýchlo, dolu kopcom okolo parku, že človek ani nestíha očami strihať a srdce mu padá do gatí. Sestrina Dora, čo sa toľkokrát na našom dvore hrala na svadbu, na hlave mala starú záclonu z kuchyne, bola „nebesta“ a vydávala sa za plyšového Bobina, možno dnes prežíva to, čo my so sestrou, keď boli deti malé, keď uspáva svojho Miška. Ako to všetko ušlo! Ako to prešlo, ako to celé prebolelo. Naše deti, čo nosili babičkovskú fertušku, klopkali po dvore v maminých obrovských lodičkách a s dôležitou tvárou polievali fuksie, sú odrazu dospelé. Snívalo sa mi, že sme boli zasa malé. Išli sme hore do Hamrštílu odniesť tatovi obed v ešuse. Bola tam mama, babička, bol tam aj tato, voňalo drevo, knihy a včelí vosk. Všetci živí, všetci naši, nikto nikam neodišiel. A potom sme boli na ihrisku v modranskom parku s deťmi, slnko presvitalo cez lístie a všetko to bolo v jednom sne, v jednom čase, na jednom mieste. Zobudíš sa z takého sna, srdce ti búši ako splašené a v duchu si stále to isté dievča. Čo s vetrom preteká po Štúrovej ulici v Bratislave, tašku má zavesenú na ukazováku, na čele neviditeľný babičkin krížik, v taške desiatu od mamy, vo vrecku drobné od tata na koláč a na líci ešte teplú, jarnú pusa od frajera. Lenže čas nestojí. Dnes sedí na mojom balkóne sestrin syn Jurko, čo plakával, keď sme so synom odchádzali. Vymenili sa mená, tváre aj autá na parkovisku. Už nikto nebuchoce hrncami, aby to voňalo na chodbe až do pondelka. Svet stíchol do obrazoviek. Vidím samu seba, ako tam stojím s rukami vbok uprostred rozhádzaného bytu. Všetky tie preplakané noci na koberci, strach z vlastného zlyhania a plastová káva z automatu… Pani Fleischackerová aj teta Puky bývajú v nebi, mačky za farou mňaukajú rovnako, len generácie sa vymenili. Rozhádzané kocky v obývačke neboli neporiadok. Boli to najkrajšie kulisy môjho života. V jednom čase, na jednom mieste. Jar sa možno minula, no leto, ktoré po nej prišlo, stojí za to. Želám vám dlhý a parádny jún. Je predsa ako piatok pred víkendom – veď sa ním začínajú prázdniny.
Vaša Veve
Veronika Šikulová