O Dunaji napísala knižku a nakrútila film. Vyštudovala právo, ale samú seba našla v novinárčine a fotografii. Už roky pracuje ako reportérka na voľnej nohe, túto slobodu si cení nadovšetko aj napriek tomu, že sa vo všetkom a vždy musí spoľahnúť len na seba. Dunaj je jej celoživotná láska i téma, ku ktorej sa opakovanie vracia vo svojich reportážach. Avšak nielen Dunajom je jej novinárčina živá: zaujímajú ju príbehy ľudí z ktoréhokoľvek kúta sveta, najmä ak treba odhaliť bezprávie, ktoré sa im deje, konflikty, ktorým musia čeliť, nešťastia, ktoré ich postihli. Napriek tomu si nemyslí, že jej reportáže sú smutné a pesimistické – skôr by mali ľuďom otvárať oči, aby videli a prebúdzať srdcia, aby cítili…
1. Dunaj ako rieka príbehov… Koľko príbehov spätých s Dunajom ste ulovili do svojej knižky?
S Dunajom žijem vlastne už celé roky. Kedysi, bolo to práve v dunajskej delte, sme s kamarátom Vladom Kampfom prvýkrát začali nakrúcať na fotoaparáty. Vznikol z toho nápad na dokumentárny film danubeStory o rieke Dunaj a príbehoch ľudí z desiatich krajín, ktorými Dunaj preteká. Premiéru mal v roku 2014. Naše cesty okolo Dunaja pokračovali. Úžasné bolo, že napriek tomu, koľkokrát sme ho prešli – na osobných aj nákladných lodiach, autom, vlakom, autobusom, pešo, stopom či na kolobežkách – stále sme objavovali niečo nové. Dunaj je najúžasnejšia téma, na akej som kedy pracovala. Odkedy vznikol film, túžila som aj po knihe s textami a fotografiami. Ďalší spôsob, ako podať príbeh Dunaja, ktorý je aj príbehom nás a príbehom polovice Európy. A koľko bolo tých príbehov? To sa snáď nedá ani spočítať. Život okolo Dunaja je nekonečne pestrý.
2. Ako veľmi nás, dunajské národy, Dunaj spája?
Vo všetkých krajinách rozprávali ľudia o Dunaji s veľkou láskou. Vždy v histórii vznikali ľudské sídla a diali sa zaujímavé veci okolo riek. Rieka prinášala život aj spojenie so svetom. Samozrejme, iný vzťah mali ľudia k Dunaju v Nemecku, kde ho využívali na rekreáciu, šport, oddych, a iný v Rumunsku, Bulharsku a na Ukrajine, kde z neho ešte stále žili – napríklad rybári. Dunaj vytváral odjakživa zvláštne spojenia. Takéto veľké rieky slúžili aj slúžia ako dopravné tepny. V minulosti, keď ešte cestovanie nebolo také samozrejmé ako dnes a informácie o vzdialených krajoch sa k ľuďom nedostávali pohybom prsta po displeji smartfónu, bol Dunaj tým informačným vláknom. Po Dunaji napríklad plávali nemeckí kolonisti na územie dnešného južného Maďarska, Chorvátska, Srbska a Rumunska. Na budove radnice v Ulme je namaľovaná drevená loď, takzvaná Schachtel, v preklade krabica, na akej sa títo kolonisti plavili. Bola jednorazová. Keď dorazila do cieľa, ľudia ju rozobrali a drevo použili na výstavbu domov. Kolonizovať kraje, vyprázdnené po ústupe Turkov z Európy, mohli len ženatí muži a vydaté ženy. Preto vo Viedni fungovalo niečo ako svadobné agentúry. Dávali dokopy nezadaných a organizovali svadby. Zosobášené páry potom pokračovali v ceste za novým životom. Raz som fotku ulmskej radnice ukázala niekomu v Moháči na juhu Maďarska. Okamžite povedal: To je Schachtel, loď z Nemecka, moja prastará mama sa na takej priplavila do Moháča. Takže Dunaj vždy spájal ľudí aj regióny. Paradoxne, my Slováci sme od neho asi najviac vzdialení. Oveľa intenzívnejšie s ním žijú ostatné dunajské národy. A najviac asi Srbi. Pri Dunaji majú pláže, športoviská, na rieke maríny, radi sa plavia na loďkách a plachtia na plachetniciach a majú asi najlepšiu kuchyňu zo všetkých podunajských krajín.
3. Existuje niečo ako závislosť na rieke? Na vode ako živle?
Potvrdí vám to každý, kto s Dunajom žije. Aj ja to mám tak. Najlepšie sa mi spáva na Dunaji. Keď sa loď v noci potíšku plaví, môžem mať otvorené okno a dýchať ten úžasne voňavý vzduch. A vedieť, že na brehoch okolo sa v každom momente dejú zaujímavé veci, že sme s loďou stále v pohybe, všetko sa mení, striedajú sa miesta a ráno sa zobudím a uvidím opäť niečo nové.
4. Plávali vám príbehy späté s Dunajom takpovediac v ústrety, alebo ste museli zdolávať aj silné protiprúdy?
Tvorba filmu alebo písanie knihy nie je o náhodných príbehoch. Naopak. Či už do filmu, alebo neskôr do knihy, sme príbehy dôkladne filtrovali. Aby boli pestré, neopakovali sa, aby vystihovali región, v ktorom sa odohrávajú, aby spoločne vytvorili živý a plastický obraz o rieke. Bolo treba veľa cestovať a spoznávať a zároveň aj vyhľadávať vo všetkých možných zdrojoch zaujímavé veci. Okrem príbehov ľudí som sa sústredila na rôzne unikátne podujatia, ktoré sa okolo Dunaja dejú. Ľudia stále dodržiavajú starobylé tradície alebo si vytvárajú nové. Aj tie patria k pestrosti života na rieke a sú vizuálne zaujímavé. Tu však zaúradovala pandémia. Počas prípravy knihy kvôli koronavírusu veľa takých hromadných podujatí zrušili. No už som nechcela čakať ďalší rok alebo dva, tak som sa rozhodla, že knihu vydám aj bez nich.
5. Keby ste to mali spočítať, na koľkých lodiach ste sa po Dunaji plavili počas písania knihy?
To je ťažké spočítať… Ešte pri nakrúcaní filmu sme s Vladom žili na nákladných lodiach celé mesiace. Bolo to krásne obdobie a milovala som to, hoci nákladné lode sa plavia pomaly, treba na nich šetriť vodou a na breh sa v prístave dostanete len občas. No odnikiaľ nie je taký krásny pohľad na svet ako z paluby takej lode. Veľa sme plávali na osobných lodiach, na akých trávia dovolenky hlavne nemeckí dôchodcovia. Tam som sa kamarátila skôr s posádkou, tú nautickú tvorili väčšinou Ukrajinci, iné podunajské krajiny už ani nemajú lodnícke školy. Plavila som sa aj na tlačnom remorkéri a na mnohých menších loďkách, čarovná plavba bola napríklad v dedinke Vylkovo v ukrajinskej časti dunajskej delty. Volajú ju aj Benátky Ukrajiny. Je tam veľa kanálov, ľudia sa medzi domami neprechádzajú, ale prepravujú na loďkách. Loďky potrebujú aj na cestu na záhrady, ktoré majú na ostrovoch v okolí dediny.
6. Naživo ste aj sledovali stavbu veľkej osobnej lode Albertina…
V komárňanských lodeniciach celé desaťročia nestavali takú loď. Videla som, ako z obrovských plechov vzniklo reálne plavidlo, bola som pri tom, keď ju prvýkrát spustili na vodu, aby odskúšali a vycentrovali motory, a potom aj na jej krste a na prvej plavbe. Stavba lode nie je hračka. Loď je obvykle kusový, nie sériový produkt, mnohé sú originály alebo ich vyrobili v sérii len pár kusov. Chce to veľa práce vytvoriť dobrý návrh a konštrukčné riešenia. A potom potrebujete lodenicu, ohromné priestory a ľudí, ktorí sa v remesle vyznajú – no to sa dnes už u nás v školách naučiť nedá.
7. Ste s ľuďmi od Dunaja v nejakom osobnejšom kontakte?
Všeobecne zostávam veľmi rada v kontakte s ľuďmi, o ktorých píšem. Mám radosť, ak naše stretnutia prerastú do priateľstiev. Čo sa týka Dunaja, je iné mať takýchto priateľov v Nemecku a trebárs v Moldavsku. Tá mentalita je iná. Aj Nemci a Rakúšania sú priateľskí, ale oveľa formálnejší než ľudia z juhovýchodu Európy. Úžasný je napríklad Petru Neculseanu z moldavskej dediny Giurgiulesti. Zoznámili sme sa s ním ešte pri nakrúcaní filmu. Boli sme tam vtedy asi tri dni. A keď sme sa po polroku vrátili kvôli nakrúcaniu zimného príbehu, Petru nás vítal ako starých známych. No to celé má ešte pokračovanie. V Giurgiulesti sme potom neboli niekoľko rokov. Raz sme sa tam z ničoho nič objavili, vedeli sme, že zrejme bude v dome kultúry, tak sme tam zašli. A opäť nás vítal, akoby sme patrili do rodiny. Ani sa nepýtajte, koľko sme toho spolu v ten deň vypili! Ale nielen to. Takéto stretnutia sú fantastické.
8. Láka vás aj život pod hladinou rieky? Podvodný svet so všetkými dunajskými vílami, vodníkmi a inými riečnymi bytosťami?
Nie. Rada skúšam nové veci, ale obávam sa, že potápanie medzi ne nikdy nebude patriť. Mám skrátka obavy z dýchania cez dýchací prístroj. Okrem toho potápanie v riekach nie je jednoduché, obvykle je v nich malá viditeľnosť, chce to veľa skúmania, kde sú najlepšie miesta, na to sú iní machri a fajnšmekri… Na víly a vodníkov neverím. Mimochodom, na Dunaji sa nekrstí tak, že by vás ponorili pod hladinu. Lodníkov odjakživa krstili na dvoch miestach: pri soche svätého Jochena na priehrade Jochenstein, ktorá patrí napoly Nemecku a napoly Rakúsku, alebo v dunajských kataraktoch, úzkom kaňone medzi rumunským a srbským brehom, kde široká rieka musí vtesnať všetku svoju vodu do úžiny a miestami je tam hlboká až osemdesiat metrov. Pri rumunskom mestečku Coronini trčí z Dunaja zvláštna špicatá skala. Volajú ju Babagaj, po rumunsky Baba Caia – Babagaj je starý turecký názov, lebo v kataraktoch bol pred tým, ako v 70. rokoch postavili priehradu Železné vráta a hladina rieky stúpla, turecký ostrov Ada Kaleh, a turečtina sa tu používala. Takže ak ste na lodiach nový, tak pri soche svätého Jochena alebo pri skale Babagaj na vás vylejú vedro dunajskej vody. Mňa krstili pri Jochensteine. Našťastie bolo leto. Ak si niekto myslí, že sa krstu vyhne len preto, že je zima alebo sa práve ochladilo, tak sa mýli. Patrí to k dunajskému životu.
9. Súžitie s Dunajom si žiada aj špeciálne povolania. Napríklad taký kompár. Máte v talóne aj ďalšie špeciálne pre Dunaj zrodené džoby?
Asi najzvláštnejšie povolanie bol mostmajster, človek, ktorý má v Budapešti na starosti mosty. Kontroluje, či sú bezpečné – nad vodou, ale aj v podzemí, kde sú ukotvené. Ďalšie zvláštne povolanie boli lovci žiab z dunajskej delty – lovia žaby, odrezávajú im nohy a vyprážajú ich v trojobale alebo z nich varia kyslú polievku. Zvieratá nejem, tak vám nemôžem povedať, ako chutia. Ale je jasné, že nielen Francúzi sú takíto gurmáni. Lovci žiab kedysi svoje úlovky posielali bohatým ľuďom do Bukurešti a dnes ich dodávajú do hotelov v delte. Tam ich majú na jedálnom lístku pre turistov. A jedno zvláštne povolanie majú aj v Rakúsku. Kedysi tam množstvo výrobcov vyrábalo tradičné drevené loďky Zille s rovným dnom. Slúžili na prácu. Boli veľmi stabilné. Ľudia v nich prevážali ťažký náklad a dokonca aj dobytok. Dnes tam zostali poslední dvaja výrobcovia…
10. Ak Dunaj niekde začína a niekde končí, ponúka sa paralela s ľudským životom. Dá sa hovoriť o Dunaji ešte v plienkach, mladom divokom Dunaji tínedžerského veku, sebavedomom Dunaji v najlepších rokoch či starom Dunaji, ktorý je už-už na konci s dychom?
Možno by ste sa čudovali, ale áno. Nemci používajú výraz Mladý Dunaj pre úsek, v ktorom je Dunaj skutočne ešte len menšou riečkou. Preteká nádhernými údoliami, ľudia ho splavujú na kanojkách alebo okolo neho bicyklujú. Na mieste, kde Dunaj vzniká sútokom horských riečok Brigach a Breg pri nemeckom meste Donaueschingen, stojí socha malého Dunaja – chlapčeka a jeho mamy. Dunaj naberá na sile vďaka prítokom a pod Passau je to už veľká, seriózna rieka. Tok Dunaja je z veľkej miery regulovaný. U nás sa kedysi pri Bratislave rozlieval do sústavy ramien, takzvanej vnútrozemskej delty. Najprv ho zregulovali a potom úplne spútali výstavbou vodného diela Gabčíkovo. Ale tam, kde zrejme čakáte Dunaj na konci s dychom, vytvára rieka úžasný ekosystém dunajskej delty, obrovský, rozľahlý vodný svet s ramenami, kanálmi, ostrovčekmi a jazerami s vodou takou čistučkou, že ju miestni ľudia pijú.
Simonetta Zalová
foto archív Jany Čavojskej
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v májovom čísle MIAU (2022)