Včera večer som rozprávala mužovi, že som sa raz zamilovala do lúky ako do muža. Stále som na ňu myslela. Hovorím: „Takýchto zážitkov máš len zopár za život, hoci miest je pekných veľa. A vo Francúzsku nad Grenoblom v kopcoch som raz videla hrdzavú líšku kráčať popri latkovom plote v letnej tráve a navždy som si zapamätala, ako súznela s farbou trávy, aj ako fúkal obyvateľom domu letný vietor do vystretej bielizne. Zrazu akoby bolo vľúdne a priaznivé svetlo a vo mne všetko prestreté pre takýto drobný, vlastne nijaký zážitok. Možno aj láska k ľuďom tak všedne vzniká.“
Keď som bola dievča, čítala som knižku Dom drobných radostí. Neskôr Dievčatko Bridinettu a o malom chlapcovi Sebastianovi a jeho krásnom psovi Belle. Všetky boli preložené z francúzštiny.
Naša suseda Mia bola letuška a priniesla nám z Paríža komiks o Asterixovi a Obelixovi a oulipistické dielo Raymonda Queneau Cent mille milliards de poémes (Sto tisíc miliárd sonetov). Knižku, v ktorej je v skutočnosti iba desať sonetov, ale každý riadok v každom sonete zodpovedá gramatickou aj logickou štruktúrou rovnakému riadku v inom sonete. Veľká francúzska knižka s vodorovne narezanými listami, takže si každý čitateľ môže poskladať ľubovoľný sonet. Len čítanie všetkých možných kombinácií (je ich desať na štrnástu) by čitateľovi trvalo 200 miliónov rokov, ale iba vtedy, keby čítal 24 hodín denne! Vtedy som prvý raz videla text napísaný v najkrajšom jazyku na svete. Slová mi nič nepripomínali, fascinovali ma rovnako ako tá knižka. Skladala som si sonety a tušila, že ide o fantastické dielo.
Hocikedy k nám v lete prišla otcova priateľka teta Ela so svojím manželom Paul-Marcom z Aix-en-Provence. Páčilo sa mi, keď sa zhovárala s manželom a okrikovala deti po francúzsky.
Ako pubertiačka som sa zamilovala do šansónu, do francúzskej literatúry, nehovoriac o francúzskych režiséroch, ich filmoch a hercoch, ktorí v nich hrali.
Celý život sa učím po francúzsky, no nehovorím dobre. Celý život snívam o ceste do Paríža.
Pred pár rokmi som vo Francúzsku žila. V Stendhalovom meste pod francúzskymi Alpami, v Grenobli. Rada sa tam vraciam, vždy úchytkom, odrazu zisťujem, kde som bývala, ako som si to nevážila, ako som tam napísala svoju prvú knižku a ako som si odtiaľ priniesla v brušku syna Vinca. Bola som v Pagnolovej Provence, v Bretónsku, no Paríž sa mi vyhýbal, hoci som o ňom toľko čítala a jeden čas sa deň čo deň pozerala na mapu tohto mesta.
– Ty si ešte nebola v Paríži? Ako je to možné? – pýtal sa ma svokor.
– Nebola.
– Prečo?
– Lebo ma tam nik nevolá.
– Keď nevolá, neznamená, že nečaká…
Z literatúry a filmov sme boli starí známi. Od tých, čo tam boli, viem, ako to v Paríži vonia, zo starých fotografií a obrazov poznám ulice, svetlo, kaviarne, ale odrazu sa ma Paríž dočkal, aj ja jeho, napokon prišlo pozvanie na Medzinárodný knižný veľtrh do Paríža, pozvanie na čítačku.
Prednedávnom som však dostala pozvanie, aké sa v spisovateľských kruhoch neodmieta – nasledovať po parížskych stopách jeho veličenstvo Marcela Prousta. Som dojatá, zaskočená a naozaj chvíľu váham. V duchu sa usmievam, keď si predstavím, ako svet gombička dnes mladí ľudia cestujú, ako niektorí chodia do Paríža na kávu, do divadla či na nákupy, ako už takmer nik nemá rešpekt pred lietadlom. Zrazu som sa prestala báť lietať, zdá sa mi, že hoci som si nezopakovala nepravidelné slovesá a iné komplikované slovíčka, sa moja slovná zásoba vylepšila, o výslovnosti nehovorím.
Milujem Paríž a všetko francúzske, splnil sa mi sen, nemusím sa tralákať do Paríža s cestovnou kanceláriou a počúvať akože zasvätený výklad nejakej úbohej študentky, ktorá si ho večer čo večer musí opakovať! Cestujem s Iris, šéfredaktorkou literárneho časopisu, nemusíme si vysvetľovať dojmy ani pojmy. Ten výklad, a ja aj ten proustovský, by mohla povedať každá z nás v ktorejkoľvek dennej a nočnej hodine. Chcem vidieť všetko, chcem sa prechádzať po Paríži, pozerať na ľudí, zájsť ku Seine. Cítim sa ako pravá Parížanka, hoci v Paríži som bola len raz dva dni. Som Parížanka, Francúzka a konečne vyrážame! Ak sa dá milovať mesto ako muž, som beznádejne zamilovaná a môj milý by ma mal čakať na letisku.
Miesta, o ktorých som toľkokrát čítala v Proustovi. Výstava v Musée Carnavalet, ktorá mu bola venovaná a kde som mala chuť vykríknuť, aká som šťastná, že som tam, pritakávať, že áno, všetko viem, Galeries Lafayette, obchodný dom snov, sme dnu a prechádzame sa po najkrajšom obchodnom dome s hriešne krásnou kupolou a vitrážami, von vyjdeme obe s hriešne drahými parfumami, kráčame do Printemps po Haussmannovom bulvári, pijeme pod kupolou čaj, a znovu kráčame po ulici, na ktorej býval milovaný Proust, ktovie koľkokrát prešiel miestom, kde stojím, klopkajúc vychádzkovou paličkou do opery, ó, mondénny Paríž mojich snov, neviem, či mi tečú slzy od radosti, či prší. Vchádzame do metra, vezieme so slovenskou spisovateľkou žijúcou v Paríži Máriou Danthine Dopjerovou tam a späť, ľudia idú z práce a po francúzsky si hrkútajú, kdekoľvek z toho metra vyjdeme, je Paríž, všade samý Paríž, aj na veľvyslanectve, kde bývame a kde otváram okná, aby ho bolo viac a potom pozeráme na ulicu, na parížsky drobný dážď. Som tu šťastná. Šťastná aj napriek tomu, že z Paríža nevidím viac, chýbajú niektoré miesta, o ktorých som toľkokrát čítala, no putujúc po proustovských stopách v Paríži a napokon s veľvyslancom cez Combray, Cabourg, cez Deauville a Trouville až na sever do prístavu Le Havre, cítim sa dôležito, odrazu sa mi zdá, že moje písanie predsa len má význam, aj v aute je reč o literatúre, aj o Proustovi, celkom živá debata, ktorá pokračuje na ulici aj v kaviarni. Pijeme víno a ja sa nesmelo púšťam hovoriť aj po francúzsky, veď všetkému rozumiem, tak prečo sa mi jazyk neustále potkýna o slovesá?
Pred spaním počúvam akéhosi nočného vtáka vykrikujúceho zo stromu za oknami, som šťastná ako nikdy, ďaleko od rodiny a celkom svoja, sama so sebou, so svojim písaním, myslím na rozhovor o Proustovi, viem, že môj zážitok je celkom neprenosný, a mám podobný pocit, ako keď ma pred pár rokmi na tlačovke ako mladú novinárku oslovil a vybozkával Alain Delon. Môj tato vtedy volal svojej sestre, že našu Veronu bozkáva Čierny tulipán. Hej, žiaden Delon, mňa bozkával Rocco a teraz tu chodím po uliciach a uličkách, pochválim kvetinárke kvety, prihováram sa ľuďom, páči sa mi, že mi rozumejú, že ja rozumiem im, skúšam to aj v obchodoch s potravinami, handrami a kozmetikou. Pijem kávu na ulici a debatujem so starším pánom, ktorý sa nemá s kým zhovárať. Je sám, žena mu zomrela. Potom hladkám francúzskych psov, usmievam sa na deti a potom sa bez akéhokoľvek odchýlenia od pôvodného plánu vrátim domov.
No odvtedy mám pocit, že som si v Paríži niečo dôležité zabudla. Akoby sme si my dvaja niečo intímne povedali. Niečo som sa tam dozvedela aj sama o sebe.
Musím si do decembra šetriť ten parfum, hoci by som si ho najradšej vyliala na hlavu. Plávam v ňom životom a bratislavskými ulicami zababušená ako vo vlniaku, mám ho zľahka prehodený cez plecia ako hodvábnu šatku, veje za mnou moja francúzska vôňa a navždy mi bude pripomínať dni a noci s mojím milým. Do mesta sa dá zamilovať ako do muža, líšky na priedomí alebo lúky…
Ja som v Paríži našla svoj dom – dom drobných radostí.
Včera večer som rozprávala mužovi, že som sa raz zamilovala do lúky ako do muža. Stále som na ňu myslela. Hovorím: „Takýchto zážitkov máš len zopár za život, hoci miest je pekných veľa. A vo Francúzsku nad Grenoblom v kopcoch som raz videla hrdzavú líšku kráčať popri latkovom plote v letnej tráve a navždy som si zapamätala, ako súznela s farbou trávy, aj ako fúkal obyvateľom domu letný vietor do vystretej bielizne. Zrazu akoby bolo vľúdne a priaznivé svetlo a vo mne všetko prestreté pre takýto drobný, vlastne nijaký zážitok. Možno aj láska k ľuďom tak všedne vzniká.“
Keď som bola dievča, čítala som knižku Dom drobných radostí. Neskôr Dievčatko Bridinettu a o malom chlapcovi Sebastianovi a jeho krásnom psovi Belle. Všetky boli preložené z francúzštiny.
Naša suseda Mia bola letuška a priniesla nám z Paríža komiks o Asterixovi a Obelixovi a oulipistické dielo Raymonda Queneau Cent mille milliards de poémes (Sto tisíc miliárd sonetov). Knižku, v ktorej je v skutočnosti iba desať sonetov, ale každý riadok v každom sonete zodpovedá gramatickou aj logickou štruktúrou rovnakému riadku v inom sonete. Veľká francúzska knižka s vodorovne narezanými listami, takže si každý čitateľ môže poskladať ľubovoľný sonet. Len čítanie všetkých možných kombinácií (je ich desať na štrnástu) by čitateľovi trvalo 200 miliónov rokov, ale iba vtedy, keby čítal 24 hodín denne! Vtedy som prvý raz videla text napísaný v najkrajšom jazyku na svete. Slová mi nič nepripomínali, fascinovali ma rovnako ako tá knižka. Skladala som si sonety a tušila, že ide o fantastické dielo.
Hocikedy k nám v lete prišla otcova priateľka teta Ela so svojím manželom Paul-Marcom z Aix-en-Provence. Páčilo sa mi, keď sa zhovárala s manželom a okrikovala deti po francúzsky.
Ako pubertiačka som sa zamilovala do šansónu, do francúzskej literatúry, nehovoriac o francúzskych režiséroch, ich filmoch a hercoch, ktorí v nich hrali.
Celý život sa učím po francúzsky, no nehovorím dobre. Celý život snívam o ceste do Paríža.
Pred pár rokmi som vo Francúzsku žila. V Stendhalovom meste pod francúzskymi Alpami, v Grenobli. Rada sa tam vraciam, vždy úchytkom, odrazu zisťujem, kde som bývala, ako som si to nevážila, ako som tam napísala svoju prvú knižku a ako som si odtiaľ priniesla v brušku syna Vinca. Bola som v Pagnolovej Provence, v Bretónsku, no Paríž sa mi vyhýbal, hoci som o ňom toľko čítala a jeden čas sa deň čo deň pozerala na mapu tohto mesta.
– Ty si ešte nebola v Paríži? Ako je to možné? – pýtal sa ma svokor.
– Nebola.
– Prečo?
– Lebo ma tam nik nevolá.
– Keď nevolá, neznamená, že nečaká…
Z literatúry a filmov sme boli starí známi. Od tých, čo tam boli, viem, ako to v Paríži vonia, zo starých fotografií a obrazov poznám ulice, svetlo, kaviarne, ale odrazu sa ma Paríž dočkal, aj ja jeho, napokon prišlo pozvanie na Medzinárodný knižný veľtrh do Paríža, pozvanie na čítačku.
Prednedávnom som však dostala pozvanie, aké sa v spisovateľských kruhoch neodmieta – nasledovať po parížskych stopách jeho veličenstvo Marcela Prousta. Som dojatá, zaskočená a naozaj chvíľu váham. V duchu sa usmievam, keď si predstavím, ako svet gombička dnes mladí ľudia cestujú, ako niektorí chodia do Paríža na kávu, do divadla či na nákupy, ako už takmer nik nemá rešpekt pred lietadlom. Zrazu som sa prestala báť lietať, zdá sa mi, že hoci som si nezopakovala nepravidelné slovesá a iné komplikované slovíčka, sa moja slovná zásoba vylepšila, o výslovnosti nehovorím.
Milujem Paríž a všetko francúzske, splnil sa mi sen, nemusím sa tralákať do Paríža s cestovnou kanceláriou a počúvať akože zasvätený výklad nejakej úbohej študentky, ktorá si ho večer čo večer musí opakovať! Cestujem s Iris, šéfredaktorkou literárneho časopisu, nemusíme si vysvetľovať dojmy ani pojmy. Ten výklad, a ja aj ten proustovský, by mohla povedať každá z nás v ktorejkoľvek dennej a nočnej hodine. Chcem vidieť všetko, chcem sa prechádzať po Paríži, pozerať na ľudí, zájsť ku Seine. Cítim sa ako pravá Parížanka, hoci v Paríži som bola len raz dva dni. Som Parížanka, Francúzka a konečne vyrážame! Ak sa dá milovať mesto ako muž, som beznádejne zamilovaná a môj milý by ma mal čakať na letisku.
Miesta, o ktorých som toľkokrát čítala v Proustovi. Výstava v Musée Carnavalet, ktorá mu bola venovaná a kde som mala chuť vykríknuť, aká som šťastná, že som tam, pritakávať, že áno, všetko viem, Galeries Lafayette, obchodný dom snov, sme dnu a prechádzame sa po najkrajšom obchodnom dome s hriešne krásnou kupolou a vitrážami, von vyjdeme obe s hriešne drahými parfumami, kráčame do Printemps po Haussmannovom bulvári, pijeme pod kupolou čaj, a znovu kráčame po ulici, na ktorej býval milovaný Proust, ktovie koľkokrát prešiel miestom, kde stojím, klopkajúc vychádzkovou paličkou do opery, ó, mondénny Paríž mojich snov, neviem, či mi tečú slzy od radosti, či prší. Vchádzame do metra, vezieme so slovenskou spisovateľkou žijúcou v Paríži Máriou Danthine Dopjerovou tam a späť, ľudia idú z práce a po francúzsky si hrkútajú, kdekoľvek z toho metra vyjdeme, je Paríž, všade samý Paríž, aj na veľvyslanectve, kde bývame a kde otváram okná, aby ho bolo viac a potom pozeráme na ulicu, na parížsky drobný dážď. Som tu šťastná. Šťastná aj napriek tomu, že z Paríža nevidím viac, chýbajú niektoré miesta, o ktorých som toľkokrát čítala, no putujúc po proustovských stopách v Paríži a napokon s veľvyslancom cez Combray, Cabourg, cez Deauville a Trouville až na sever do prístavu Le Havre, cítim sa dôležito, odrazu sa mi zdá, že moje písanie predsa len má význam, aj v aute je reč o literatúre, aj o Proustovi, celkom živá debata, ktorá pokračuje na ulici aj v kaviarni. Pijeme víno a ja sa nesmelo púšťam hovoriť aj po francúzsky, veď všetkému rozumiem, tak prečo sa mi jazyk neustále potkýna o slovesá?
Pred spaním počúvam akéhosi nočného vtáka vykrikujúceho zo stromu za oknami, som šťastná ako nikdy, ďaleko od rodiny a celkom svoja, sama so sebou, so svojim písaním, myslím na rozhovor o Proustovi, viem, že môj zážitok je celkom neprenosný, a mám podobný pocit, ako keď ma pred pár rokmi na tlačovke ako mladú novinárku oslovil a vybozkával Alain Delon. Môj tato vtedy volal svojej sestre, že našu Veronu bozkáva Čierny tulipán. Hej, žiaden Delon, mňa bozkával Rocco a teraz tu chodím po uliciach a uličkách, pochválim kvetinárke kvety, prihováram sa ľuďom, páči sa mi, že mi rozumejú, že ja rozumiem im, skúšam to aj v obchodoch s potravinami, handrami a kozmetikou. Pijem kávu na ulici a debatujem so starším pánom, ktorý sa nemá s kým zhovárať. Je sám, žena mu zomrela. Potom hladkám francúzskych psov, usmievam sa na deti a potom sa bez akéhokoľvek odchýlenia od pôvodného plánu vrátim domov.
No odvtedy mám pocit, že som si v Paríži niečo dôležité zabudla. Akoby sme si my dvaja niečo intímne povedali. Niečo som sa tam dozvedela aj sama o sebe.
Musím si do decembra šetriť ten parfum, hoci by som si ho najradšej vyliala na hlavu. Plávam v ňom životom a bratislavskými ulicami zababušená ako vo vlniaku, mám ho zľahka prehodený cez plecia ako hodvábnu šatku, veje za mnou moja francúzska vôňa a navždy mi bude pripomínať dni a noci s mojím milým. Do mesta sa dá zamilovať ako do muža, líšky na priedomí alebo lúky…
Ja som v Paríži našla svoj dom – dom drobných radostí.