Fotka. Dlhé biele vlasy, výrazné oči a tmavé šaty, ktoré obnažujú len jej ruky a chodidlá. Chce sa dotknúť niečoho, čo má na dosah, ale plecia, ktoré zostávajú v pozadí, jej v tom bránia. Lavíruje medzi odvahou a nedôverou. Prekoná to? Dá to najavo vo svojich filmoch? Filmom Sila psa nás o tom chce presvedčiť.
Jane je filmárka, ktorá nakrúca filmy iba vtedy, keď má pocit, že potrebuje o niečom podať svedectvo. Jej hrdinky sú buď frustrované rodinou, ovplyvňované matkami či terorizované vášňami alebo túžbami mužov. Neha verzus krutosť? Tento otáznik si kladie Jane snáď v každom svojom filme.
Pohľad zvnútra von
Keď sa pozeráme na jej fotku spred dvadsiatich rokov, pôsobí ako vysmiata bacuľatá kráska s účesom á la Greta Garbo. Dnes? Trendy sivovlasá dáma, ktorá nezapiera vrásky a nosí okuliare. Stále je šik. Kašle na imidž, stavila na slobodu a jej vyjadrovacím prostriedkom je filmová kamera. Evidentne, nie zlá voľba. Oscar za najlepšiu réžiu za Silu psa a tomu predchádzajúcich dvanásť nominácií podávajú o tom jasný dôkaz. V roku 1994, keď si odniesla Oscara za scenár k filmu Piano, sa jej takmer ušla aj soška za réžiu, no vtedy jej ju vyfúkol Steven Spielberg za Schindlerov zoznam. A história sa zopakovala. Aj tento rok boli spoločne nominovaní – Jane za Silu psa a Spielberg za West Side Story a tentokrát vyhrala Jane.
Vo westerne Sila psa sa despotický majiteľ ranča snaží znepríjemniť život svojmu bratovi a jeho manželke. Lebo nevie, čo so sebou a prežíva vnútorný boj. Sila psa prišla ako veľká voda. S očakávaniami, kritikami a plejádou ocenení. A Jane sa vrátila do filmu. Veľkolepo. Dokázala, že sa jej talent scenáristky a ani filmové videnie neoslabili. Práve naopak. „Nikdy som pri práci na filme nemala strach a nemyslela som na to, ako sa môže skončiť. Vždy v nás musí byť viac inšpirácie ako strachu.“ Bola prvá z režisérok, ktorú dvakrát nominovali na Oscara a tretia žena v histórii filmu, ktorá sošku aj dostala. Pred ňou ju získala Kathryn Bigelow za film Smrť čaká všade (2010) a po nej Chloé Zhao za Krajinu Nomádov (2021). Keď Jane ďakovala za cenu, dojatiu sa neubránila. Svoj prejav čítala. „Mám rada réžiu, lebo sa tak dokážem dostať hlbšie do príbehu a niekedy sú tieto objavy ohromujúce. Pre mňa a aj pre svet. A čo je milé, zisťujem, že nie som v tom sama, kto to takto cíti.“ Poďakovala hercom a štábu za veľmi ťažkú prácu a hlavne za to, že jej verili – o skvelej súhre, nadšení a radosti počas nakrúcania svedčí aj dokument, ktorý o filme vznikol. V ďakovnej reči spomenula svoju dcéru Alice, milého priateľa Tonyho a odovzdala odkaz do neba Thomasovi Savageovi, autorovi predlohy novely Sila psa z roku 1967. Ako povedala, písal síce o ľudských nedostatkoch, ale neprestával veriť v dobro človeka.
Jane svojimi filmami rada šokuje, provokuje a otvára priestor pre prúdenie sexuálnej energie medzi mužom a ženou. Chce u divákov vyvolať reakciu. Hocijakú. „Keď myslím na to, čo je úžasné na ženách, je to ich prirodzenosť. Ich intuícia, schopnosť ovládať svoje emócie a zostať pritom citlivými. Týmto vlastnostiam možno nie všetci muži rozumejú, ale pre nás, ženy, sú prirodzené.“
Svoje filmy stavia na alegóriách, mýtoch a snoch. Pohráva sa s metaforami, symbolmi a vytvorila si na to vlastný systém, ktorý vidieť hlavne v strihu filmu. Stala sa doslova poetkou filmového plátna. Snaží sa, aby jej pocity boli rozpoznateľné. Vo svojom hľadáčiku má vždy ženy. Je ich hovorkyňou a chce, aby jej hlas bol počuť a bol silný. Kým jej hrdinky bojujú o svoje miesto pod slnkom, mužov väčšinou vykresľuje s ich slabosťami a ľudskými chybami. No aj tak ich má rada a nachádza pre nich ospravedlnenie. Vo všetkých filmoch využíva svoje výtvarné videnie, každý záber si pred nakrúcaním nakreslí a drží sa výtvarných predlôh. Aj preto majú jej filmy v sebe niečo surrealistické. Tvrdí, že režisér by mal vedieť prejaviť svoj pohľad – zvnútra von.
Od kreslenia k filmu
Narodila sa 30. apríla 1954 vo Wellingtone na Novom Zélande ako prostredná z troch detí (mala o rok a pol staršiu sestru Annu a o sedem rokov mladšieho brata Michaela). Rodičia sa zoznámili počas štúdií na Old Vic Theatre School v Anglicku a spoločne založili divadelný súbor New Zealand Players. Matka Edith bola herečka a spisovateľka, otec Richard riaditeľ divadla a opery. Jane vyrastala obklopená umelcami, ktorí prichádzali k nim domov, hlavne za mamou – spojovacím článkom týchto stretnutí. Edith bola jednou z najznámejších herečiek na Novom Zélande, ale trpela depresiami. Jane si ju zapamätala ako jemnú, citlivú a milú mamu. Mala na ňu veľký a dobrý vplyv a dodávala jej odvahu naložiť so svojím životom podľa vlastných predstáv. Detstvo Jane, dôležité obdobie, keď sa formoval jej charakter, poznačilo týranie zo strany pestúnky a strach o duševné zdravie mamy. Nešťastie v jej živote chodilo ruka v ruke so šťastím. A o tom sú i jej filmy.
Hoci mala z rodinnej anamnézy predpoklady, že sa vydá na hereckú dráhu, namierila si to najskôr k výtvarnému umeniu a až potom k filmu. Študovala antropológiu na Victoria University vo Wellingtone a priťahovalo ju aj umenie starého sveta. Odišla ho študovať do Benátok a v štúdiu pokračovala na londýnskej Chelsea School of Arts. V rozhodovaní venovať sa výtvarnému umeniu či filmu nakoniec zvíťazil film. Študovala réžiu, dramaturgiu a produkciu na Australian School of Film and Television.
Jej prvý film Tissues vznikol v roku 1981 počas štúdia na filmovej škole a hovorí o rodine, kde otca uväznia pre zneužívanie detí. V tomto ranom období sa téma disfunkčnej rodiny prejavuje vo viacerých jej filmoch. Zrejme si túto osobnú skúsenosť potrebovala prevetrať aj na plátne. „Trvalo mi veľmi dlho, kým som si uvedomila, že sa mi prihodilo v detstve niečo veľmi zlé, traumatizujúce – keď sme mali doma opatrovateľku. Bývala u nás, starala sa o nás a že je naozaj zlá, dokázala dobre skrývať. Tajne nám robila zle. Bila nás a museli sme prisahať, že to rodičom nikdy nepovieme. Žili sme doslova v dome hrôzy a strachu. Sestra Anna sa s tým nakoniec zverila rodičom, ale neverili jej.“ Túto skutočnosťsi Jane pripomenula pri postave Petra vo filme Sila psa. Aj ten musel ticho znášať nenávistné správanie svojho strýka. Rozumela mu.
Za film Peel o nedeľnom rodinnom výlete získala v roku 1986 Zlatú palmu v kategórii krátkych filmov na festivale v Cannes. V tom čase začala spolupracovať s Gerardom Leem na scenári k filmu Sweetie, čiernej komédii z roku 1989. Šlo o jej prvý celovečerný film a rozpráva príbeh o dvoch sestrách, z ktorých jedna si riadi svoj život sama a druhá je psychicky narušená. Sweetie v podaní Genevieve Lemon prežíva život v nefunkčnej rodine a je vystavená citovému vydieraniu zo strany rodičov. Film získal niekoľko ocenení a dostal mnoho pozitívnych, ale i negatívnych reakcií. Kritik Vincent Canby z New York Times napríklad napísal, že je zaujímavé, keď pri pozeraní filmu sa divákovi chce plakať a smiať sa zároveň. A to je, ako píše, pre film asi najlepšia vizitka…
V ďalšom výraznom filmovom počine Anjeli pri mojom stole (1990) spracovala autobiografiu novozélandskej spisovateľky Janet Frame, ktorú pre jej inakosť zavreli do sanatória a pýta sa v ňom na hranicu medzi normálnosťou a šialenstvom, medzi vonkajším hodnotením spoločnosťou a vnútorným svetom jedinca. Film si odniesol ocenenia z medzinárodných aj domácich festivalov v Benátkach, Toronte, Berlíne a Austrálii.
Len si tak brnkala
Prsty jej lietali po klávesnici a zrazu to prišlo… Spomínate si? Piano. Holly Hunter a Harvey Keitel. Láska ako trám. Jane sa chcela a stále sa chce líšiť od tvorcov filmov, ktorí nakrúcajú filmy len preto, aby sa zapáčili publiku. Vydala sa tou druhou, ťažšou cestou a sústredila sa na filmových fajnšmekrov. Na scenári k filmu Piano pracovala od roku 1984 a bola to jej prvá veľkorozpočtová snímka. Nemá žena Ada komunikuje so svetom len prostredníctvom svojej hry na klavíri, má nemanželskú dcérku a prichádza na Nový Zéland, aby sa vydala za muža, ktorého nepozná. Famár Alisdair Stewart nemá vzťah k hudbe ani ku klavíru a už vôbec ho nechce mať v dome. Predá ho inému mužovi, a ten navrhne Ade, že jej ho vráti, keď ho naučí na ňom hrať. Stanú sa z nich milenci. Keď Ada opustí Stewarta pomstí sa jej tak, že jej odsekne prst na ruke, aby už nikdy nemohla hrať… Piano sa stalo hitom filmovej sezóny v roku1994 a Jane prvou režisérkou v histórii filmu, ktorá získala Zlatú palmu v Cannes. A k tomu aj nomináciu na Oscara za réžiu. V tom čase založila produkčnú spoločnosť Big Shell Films so svojím manželom, producentom a režisérom Colinom Englertom. Herečky Holly Hunter a Anne Paquin si odniesli Oscarov za najlepší výkon v hlavnej a vo vedľajšej ženskej úlohe. A hoci hlasy kritiky vytýkali režisérke, že upustila zo svojich feministických kritérií, nakoniec vzniklo filmové dielo, na ktoré sa len tak ľahko nezabudne. Utajené emócie, kde má vášeň najbližšie k násiliu a k tomu režisérkina výpoveď o mužsko-ženskom vzťahu, ktorý sa odvíja z polohy mužskej nadradenosti. Muž je ten, ktorý má právo ženu milovať, ale zároveň aj vlastniť a keď to uzná za vhodné, aj vládnuť nad jej životom…
Bez kontroly emócií
V roku 1992 sa Jane vydala za Colina Englerta, pomocného režiséra na filme Piano. Rok po svadbe sa im narodil syn Jasper. Pôrod bol komplikovaný, Jane rodila cisárskym rezom, chlapčeka museli umiestniť do inkubátora a po dvanástich dňoch umrel. „Po smrti dieťaťa som nedokázala robiť nič. Dlho.“ Život však šiel ďalej a o desať mesiacov neskôr, tehotná s dcérou Alice, preberala cenu v Cannes za Piano a predýchavala nomináciu na Oscara. „Strata dieťaťa je moja najhlbšia ľudská skúsenosť. Vtedy som nedokázala myslieť na nič iné, len na dieťa, ktoré som stratila a na to, že som ho nosila pod srdcom. Odvtedy som sa už nikdy nedokázala povzniesť nad trápenia iných ľudí, lebo som ho prežila sama.“ Túto emóciu pretavila aj do filmov. „Moje filmy vychádzajú zo mňa, z hĺbky duše. Nekontrolujem svoje emócie. Dávam im voľný priebeh, sú mojou súčasťou…“
Hoci sa ďalší film Jane očakával s netrpezlivým nadšením, Portrét dámy podľa novely Henryho Jamesa z roku 1996 v titulnej úlohe s Nicole Kidman a Johnom Malkovichom, Barbarou Hershey a Martinom Donovanom divákov ani kritikov nepotešil. Pohrával sa s kontroverznou témou – nechať sa z pozície ženy samovoľne manipulovať vo vzťahoch a ospravedlňovať to slobodou, ktorú si sama zvolila? Režisérka nadviazala na trend historických tém, ktoré sa týkali prvých ľúbostných zážitkov mladých dievčat a zasadila film do austrálskeho prostredia. Napriek všetkej snahe sa však film nestretol s uznaním.
Ďalší film Ako dym vznikol o tri roky neskôr, v roku 1999. Zobrazuje cestu mladej Ruth v podaní Kate Winslet, ktorá v Indii podľahne spirituálnemu učeniu, čo ju veľmi ovplyvní. Po návrate domov sa jej rodičia snažia, aby sa očistila od tohto vplyvu a najmú jej učiteľa, PJ Watersa alias Harveyho Keitela, deprogramátora, ktorý jej má pomôcť dostať sa do „normálu“. Ich stretnutia sa však preklopia do erotického vzťahu a tým sa všetko skomplikuje…
Film Piková trojka z roku 2002 sa realizoval už v hollywoodskej produkcii s predlohou bestselleru Susanny Moore, erotického psychologického thrilleru, kde sa dej točí okolo vzťahov, sexuality a vášne. Profesorka literatúry sa zapletie do vyšetrovania mysterióznej vraždy a vzápätí sa zaľúbi do duševne nevyrovnaného policajta. Pôvodne mala hrať hlavnú postavu Nicole Kidman, ale napokon sa jej ujala Meg Ryan.
Životopisná dráma Bright Star z roku 2009 je o básnikovi Johnovi Keatsovi v podaní Bena Wishawa, jeho milenku Fanny stvárnila Abbie Cornish a snímku uviedli na festivale v Cannes. „Keď chce niekto robiť dobrý film, má mať dobrý príbeh. A musí sa doň zaľúbiť, ináč to nejde. Napríklad ja som sa predtým, ako som nakrútila Bright Star, zaľúbila do poézie…“ Pre televíziu Jane napísala, vytvorila a režírovala kriminálnu mini sériu o pátraní po mladých zmiznutých ženách Top of the Lake, ktorá si takisto odniesla niekoľko ocenení. Herečka Elisabeth Moss, ktorú poznáme z Príbehu služobníčky, získala Zlatý glóbus a Jane bola nominovaná vo viacerých kategóriách na túto cenu.
V čom je sila v Sile psa
Predovšetkým v téme, ale aj vo výbere hlavných predstaviteľov – Benedict Cumberbatch, Jesse Plemons, Kodi Smit-McPhee a Kirsten Dunst. Voľba nemohla byť lepšia. Všetci štyria boli nominovaní na Oscara, hoci ani jeden si sošku neodniesol. Snímka Sila psa získala predtým celý rad ocenení, okrem iných Zlatý glóbus a Strieborného leva v Benátkach. Keby sme sa nazerali na tento film v prvom pláne, vynorí sa predovšetkým téma homosexuality. A možno aj pocit, že Jane ide o jej rehabilitáciu. Phil v podaní Benedicta Cumberbatcha, navonok tvrdého kovboja s tými najneznesiteľnejšími macho prejavmi, ktorý navonok odsudzuje všetko zženštilé, aby napokon postupne odkryl svoju pravú tvár so slabosťou pre svojho milenca, ktorého miluje aj po jeho smrti, by mohol byť toho dôkazom. Vrstvy pretvárky postupne opadávajú a Phil pod úprimným pohľadom syna švagrinej, z ktorého si robil posmech, odkrýva svoju zraniteľnú podobu. V pohľade Jane je poňatý ako komplikovaná osobnosť, homosexuál s množstvom vnútorných súbojov a neistôt. Záchytné koleso, ktoré ho prinúti prehodnotiť svoj život a zložiť masku zlého kovboja nájde v Petrovi, na pohľad nešikovnom mladíkovi, absolútne nestvorenom pre život na ranči. Jane nechcela priniesť na plátno typický westernový príbeh. „Čím viac som o ňom premýšľala, tým viac som sa dostala bližšie k osobe alfa samca Phila, utajeného homosexuála. Žije svoj život s minulosťou a miluje svoj objekt lásky. Jeho láska je smutná, nerealizovaná a nemožná, lebo jeho objekt túžby už nežije. Vzťah medzi ním a chlapcom Petrom ma dojal. Je to o jeho zmierení sa s vlastným životom.“
Jane cítila, že sa v príbehu potrebuje dostať hlbšie do duše postáv, hlavne Philovej. „Počas práce som počula, že ku mne jeho postava hovorí a vťahuje ma do seba. Prevtelila som sa do Phila. A dokázala som bez predsudkov uvažovať o tom, ako tento muž prežíva život, svet okolo seba a svoju sexualitu. Verím, že sila tohto príbehu spočíva v tom, že divák môže do neho vstúpiť a môže mu porozumieť. Je ľudský. Aj keď sa odohráva v celkom inej kultúre a v čase. Pri tomto filme mi šlo o viac. Dokázať, že pohlavie nie je dôležité, keď ide o city.“
Jane si prečítala knihu Thomasa Savagea a vôbec nemyslela na to, že hľadá príbeh pre film. Ale pristihla sa, že sa k nemu stále vracia. „Iba adaptácia nestačí. Potrebujeme inšpiráciu, potrebujeme lásku…“ Chcela sa tým postavám dostať pod kožu. „Pri tejto knihe mi naskočili obrazy. Krásne obrazy, a tie ma pritiahli, držali. Mali silu. Bola to láska na prvý pohľad. Dalo mi to veľa energie, a tú potrebujem, keď chcem robiť film.“
A čo hrdinka Rose? Vdova, ktorá uverí, že ju ešte niekto môže ľúbiť? „V Sile psa som veľmi dobre rozumela mojim postavám. Aj Rose. Bola mi blízka, lebo jej trápeniu nik nerozumel. Skrývala ho za alkohol a nik ju nechcel počúvať. Rovnako ako mňa, keď ma ako dieťa terorizovala pestúnka.“
Zaujal ju aj život samotného spisovateľa Thomasa Savagea. „Žil na ranči v Montane a sám bol gay. Ale v tom čase sa nedalo ináč, musel sa oženiť. Mal ženu a deti.“ Jane premýšľala, čo by povedal autor, keby vedel, že jeho novelu adaptuje pre filmové plátno žena. „Savage bol feministický muž v maskulínnom svete. Myslím, že by som sa mu páčila.“
Andrea Miková
foto Sita
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2022)