Dnes na to máme rôzne sofistikované zobrazovacie metódy a prístroje, v ich časoch neexistovala ani obyčajná fotografia. Ako postihnúť to, čo je normálnym okom neviditeľné, ako ľuďom sprostredkovať neznáme živočíchy či rastliny, ktoré na vlastné oči v cudzokrajných trópoch videlo len zopár šťastlivcov? Vedecká ilustrácia bola kedysi vážnou disciplínou a u tých, ktorí ju ovládali, sa spájala tvorivá duša umelca s analytickým a objektívnym pohľadom vedca. Ich umeleckú fantáziu museli občas uzemniť fakty a naopak, suchopárne fakty občas povzniesla fantázia umelca.
Ernst Haeckel (1834 – 1919)
Objekty jeho záujmu: Rádiolárie, lúčovce, medúzy, sasanky a iné podmorské príšerky. A tiež Charles Darwin.
Z dieťaťa milovník prírody
Ernst pochádzal z nemeckého mesta Postupim (Potsdam) z rodiny právnika. Otec mu zabezpečil všeobecné vzdelanie na gymnáziu, ale on tiahol k botanike a prírodným vedám. Vyštudoval medicínu na Berlínskej univerzite a začal pôsobiť ako lekár, hoci len krátko. Práca ho nenapĺňala, až sa nad zúfalým mladým doktorom zľutovali rodičia a zaplatili mu ročnú cestu do Talianska. Možno si mysleli, že synak na cestách prehodnotí svoje rozhodnutie a vráti sa k pacientom. Ale opak bol pravdou, mladý Ernst na divokej Sicílii tvárou v tvár šíremu Stredozemnému moru pochopil, že ak chce spoznávať rozmanitú prírodnú ríšu, nemôže uviaznuť v bielom plášti. Na Sicílii sa usadil v prístavnom mestečku Messina a celkom prepadol štúdiu morských živočíchov, najmä tých úplne drobných, voľným okom sotva postrehnuteľných, ktoré do prístavu naplavili neskrotné morské prúdy…
V rozpuku síl
Rádiolárie alebo mrežovce (Rhizopoda radiata) sú malilinké, iba pod mikroskopom pozorovateľné lúčovité morské živočíchy prenádherne dokonalých symetrických tvarov. Tieto fascinujúce organizmy si vytvárajú rôzne podporné štruktúry, akési miniatúrne kremičité kostričky-ornamenty, ktoré pôsobia tak dekoratívne, že vyzerajú ako najkrajšie ozdoby navrhnuté v ateliéri nejakého svetoznámeho šperkára. Haeckela rádiolárie celkom očarili. „Každé ráno som odchádzal z prístavu znovu ohromený nevyčerpateľným bohatstvom týchto drobných a jemných štruktúr.“ Objavené poklady uspokojili obe jeho vášne – vášeň pre vedu i umenie – a ich štruktúry sa pokúšal zachytiť aj na papier. A mal pre to najlepšie predpoklady: jeho kolegovia nikdy nevedeli pochopiť, ako to robí – dokázal sa totiž jedným okom pozerať do mikroskopu a druhým kresliť, veľmi precízne, všímajúc si tie najmenšie detaily. Keď mal 28 rokov, vydal dvojzväzkové dielo Die Radiolarien, v ktorom nielenže pre svet objavil, vedecky popísal i pomenoval stovky týchto miniatúrnych podmorských živočíchov a poukázal na ich zložité štruktúry, ale prezentoval aj ich oku mimoriadne lahodiace príjemné tvary. Publikum bolo ohromené. Záujem o drobné majsterštyky prírody vzápätí prejavilo množstvo amatérskych prírodovedcov, ktorý mali to šťastie, že vlastnili mikroskop. Dokonca aj Charles Darwin ho pochválil – keď mu Haeckel poslal výtlačok svojej knihy, slávny prírodovedec mu napísal: „Netušil som, že aj také nízke formy života môžu vytvoriť také extrémne krásne štruktúry.“
Kľukaté chodníčky života
Hovorilo sa mu „nemecký Darwin“, to preto, že ako prvý nemecký prírodovedec prijal Darwinovu teóriu evolúcie, pričom jeho ideu prirodzeného vzniku živej prírody rozvíjal ďalej, napríklad vo svojom diele Natürliche Schöpfungsgeschichte (Prirodzené dejiny stvorenia). Haeckel odmietal starozákonný koncept stvorenia sveta a človeka, ostro vystupoval proti cirkevným dogmám, inštitúciu pápeža nazval „zahanbujúcim javom 19. storočia“ a požadoval zmenu školského systému, ktorý by namiesto náboženských bludov presadzoval Darwinovu evolučnú teóriu. On sám ju obohatil o pojmy ontogenéza a fylogenéza a sformuloval to, čomu sa začalo hovoriť Haeckelov (biogenetický) zákon. Ontogenéza je skrátenou fylogenézou, tvrdil. Vývoj jedinca (ontogenéza) opakuje historický vývoj druhu (fylogenéza). Inými slovami, každý organizmus počas svojho individuálneho vývoja opakuje určité črty a osobitosti tých foriem, ktorými prešli jeho predkovia v priebehu evolúcie. Aby svoje tvrdenia dokázal, podporil ich kresbami rôznych embryí, od ryby cez korytnačku, králika, ošípanú, šimpanza až po človeka. Tu ale až príliš tlačil na pílu a podobnosť medzi ranými embryami zveličil natoľko, že dnes by sme váhali, či ho nenazvať (vedeckým) konšpirátorom. Jeho kresby však boli natoľko populárne, že sa ešte dlhé roky používali na ilustráciu jeho teórií, ktoré sú dnes už v mnohom prekonané a korigované.
Na vrchole
Skúmanie morských živočíchov nemeckého učenca zavialo na Kanárske ostrovy, Madeiru, istý čas žil v kláštore na chorvátskom ostrove Hvar, ale vydal sa aj ďalej na východ a precestoval rôzne exotické krajiny a všade tam študoval a kreslil morské bezstavovce. Zobrazoval ich spôsobom, ktorý znamenal skutočnú pastvu pre ľudské oko, vo vysoko štylizovanej forme, aby aj na ich príklade zdôraznil myšlienku dokonalej usporiadanosti prírody. A v nemalej miere tiež realizoval svoje umelecké nadanie. Svoje kľúčové dielo Kunstformen der Natur (Umelecké formy prírody), dodnes celosvetovo vydávané, publikoval v roku 1899, to už bol veľaváženým učencom s hustou bielou bradou a profesorom zoológie na univerzite v Jene. V druhom opuse tohto diela z roku 1904 zdôvodnil svoj vedecký cieľ takto: „Hlavným účelom Kunstformen der Natur bola estetika: chcel som ľuďom umožniť prístup k nádherným pokladom ukrytým v hlbinách mora, kvôli ich malej veľkosti rozpoznateľným len mikroskopom. Estetiku však spájam s vedou, s cieľom demonštrovať zázračnú štruktúru zvláštnych organizácií týchto foriem.“ Kunstformen obsahujú sto rytín rôznych organizmov – morské bezstavovce, vodné slizovky, sasanky, rôzne druhy medúz, mechúrnikové pŕhlivce, bičíkovce či meňavky, mnohé Haeckelom prvýkrát popísané, ako napríklad obzvlášť nádherná medúza Desmonema annasethe, ktorú pomenoval na pamiatku svojej lásky z mladosti, predčasne zosnulej snúbenice Anny Sethe.
Kunstformen slávili taký úspech a boli natoľko populárne, že sa k nim ako k inšpirácii hlásili mnohí umelci začiatku 20. storočia, najmä tí, ktorí vyznávali umelecký sloh Art Nouveau – francúzsky maliar a architekt René Binet, Emile Galle, renomovaný sklár a dizajnér či Holanďan Hendrik Petrus Berlage, ktorý navrhol slávnu amsterdamskú komoditnú burzu.
Doktor Haeckel však zanechal svoju stopu predovšetkým v prírodných vedách. Okrem tvrdo proklamovaného darwinizmu presadzoval aj novú kategorizáciu prírody a k dovtedy uznávanej živočíšnej (fauna) a rastlinnej ríši (flóra) pridal ríšu tretiu, ktorú nazval protista – svet ľudskému oku neprístupných jednobunkovcov, ktoré sa do pozornosti vedy dostali až objavením (a neustálym zdokonaľovaním) optického mikroskopu.
Mária Sibylla Merian (1647 – 1717)
Objekty jej záujmu: Larvy, kukly či zámotky hmyzu, tieto „diabolské potvory“.
Z dieťaťa milovníčka prírody
Maria bola neobyčajné dieťa. Nadchýnala ju príroda, milovala túlať sa po lúkach v okolí slobodného mesta Frankfurt a pozorovať, čo všetko sa hýbe medzi steblami trávy. Kým dnešné dievčatá pri pohľade na chrobáky, húsenice a inú stonohú háveď pištia od hrôzy, ju hmyz fascinoval.
Otca nepoznala, zomrel, keď mala tri roky. Jej mama sa však znovu vydala a otčim Jacob Marell, maliar zátiší, ktorý spolu s manželkou vyženil aj deväť detí, znamenal pre malú talentovanú žabku doslova požehnanie. Naučil ju kresliť a nechal ju pozorovať prírodu, zbierať kvety a lisovať ich do herbára či chytať hmyz – trinásťročná dievčinka doma chovala húseničky priadky morušovej, ktorá produkuje hodváb (Frankfurt bol centrom obchodu s touto výnosnou komoditou) a opojená ich premenou začala zbierať všetky možné húsenice, aby na vlastné oči pozorovala ich metamorfózu zo škaredej larvy cez tajomnú kuklu až po prekrásneho motýľa, napríklad. Máriin umelecký talent nemohol zostať nepovšimnutý, ako 28-ročná vydala svoj prvý maľovaný herbár Neues Blumenbuch a šiel dobre na odbyt, lebo jej prekrásne kresby poskytli mladým ženám z dobrých rodín skvelé vzory pre ich pestrofarebné výšivky. A vedieť krásne vyšívať patrilo k povinnej výbave každej vydajachtivej slečny. Mária však maľovala „iba“ akvarelovými a gvašovými farbami, nie olejovými. Tie mohli používať len maliari patriaci do príslušného cechu, ako žena však o takomto členstve mohla iba snívať. Rok po narodení svojej druhej dcéry vydala publikáciu Nádherný prerod húsenice a jej špeciálna kvetinová potrava. Tu už nešlo iba o pekné kresbičky, hoci aj tie vďaka výtvarnému majstrovstvu posunuli vtedajšiu vedeckú ilustráciu o hodne vyššie, tu už Mária Meran vstúpila na pole vedy.
V rozpuku síl
Šikovných žien – maliarok kvetín či motýľov by sa našlo v jej časoch niekoľko, ale ich záujem o prírodu zostával v čisto estetickej rovine. Kreslili a dosť. Mária však aj skúmala, aj kreslila. Ponorená do života svojich hmyzích respondentov fascinovane pozorovala ich vývoj a ako šikovná hlavička uvažovala v rôznych súvislostiach. Jej predchodca, holandský prírodovedec Jan Goedart, už opísal životné etapy európskych múr a motýľov, ako sa larva mení na kuklu a z tej vzniká dospelý jedinec, Maria však zašla ešte ďalej a začala takpovediac od Adama, teda od vajíčka, o ktorom mnohí učenci vtedy nemali ani potuchy. Všimla si, že niektoré húsenice sa zvliekajú aj štyrikrát, zaujímalo ju, čím sa živia a ako daná potrava ovplyvňuje ich rast, na obrázkoch párovala larvy s rastlinami. Aj to bolo v jej práci veľké nóvum – dovtedy sa kreslené exempláre zobrazovali na bielom pozadí, takpovediac vypreparované z prírody, no ona hľadala ich vzájomné väzby.
Kľukaté chodníčky života
Nemala príliš šťastné manželstvo. Vydávala sa v osemnástich, jej nastávajúci bol učňom v otčimovej k dielni. Z manželstva vzišli dve dcéry, po otčimovej smrti sa však Mária aj s dievčatami vrátila k mame a spoločne odišli žiť do Frízska v dnešnom Holandsku do komunity labadistov, protestantskej náboženskej sekty zdieľajúcej spoločný majetok, ktorá vyznávala vnútornú prítomnosť božieho svetla a osobnú zodpovednosť za spasenie. Mária zostala s labadistami zopár rokov, zdokonaľovala sa v rôznych remeslách, vrátane tlače, gravírovania a ryteckých techník a usilovne študovala latinčinu, lebo len tak sa mohla dostať k učeným knihám, ktoré ju zaujímali. V Amsterdame mala možnosť nahliadnuť do prírodovedeckých zbierok z exotických ciest Nicolaesa Witsena, vtedajšieho správcu Holandskej východoindickej spoločnosti a iných učencov a cestovateľov tej doby. „V týchto zbierkach som našla nespočetné množstvo hmyzu, ale zistila som, že ich pôvod a reprodukcia nie je známa… To všetko ma viedlo k tomu, aby som sa vydala do Surinamu.“
Na vrchole
Dcéra Johanna sa vydala za kupca Herolta, ktorý obchodoval s vtedajšou holandskou kolóniou v Suriname (Holandská Guyana) v Južnej Amerike. (Holanďania získali Surinam v roku 1667 od Britov výmenou za New Amsterdam, dnešný New York). Mária mala 53 rokov, na tú dobu už bola takmer starena, keď sa spolu s dcérou vybrala na neznámy, nebezpečný kontinent študovať tropickú faunu a flóru. Unikátne bolo nielen to, že sa na túto cestu ako žena vôbec podujala, že cestovala bez mužského sprievodu, ale tiež – že si celú cestu hradila z vlastných zdrojov. Kým jej mužskí kolegovia mohli pre svoje bádateľské výpravy získať finančné prostriedky od panovníka alebo z rôznych kráľovských učených spoločností, ona sa musela spoľahnúť len sama na seba. V praxi to znamenalo, že popredala takmer všetky svoje kresby, aby získala požadovaný obnos. V Suriname cestovala po krajine, pozorovala miestne biotopy, zbierala tropický hmyz i rastliny, okrem opisu ich morfológie skúmala aj ich využitie v domácom liečiteľstve či v kuchyni. To ju priviedlo ku štúdiu miestnych zvykov aj do kontaktu s domorodcami, pričom mnohí jej sami od seba prinášali zaujímavé exempláre. Trápili ju otrasné pomery, v akých títo zotročení ľudia žili, sama neskôr napísala, že sa od nich naučila viac, než z kníh fúzatých európskych učencov. V správe o svojej expedícii sa o koloniálnych úradníkoch vyslovovala ako o nevzdelaných zadubencoch, ktorých zaujíma jediné: výnosy z cukrových plantáží. „V skutočnosti sa mi vysmievali, že som hľadala v krajine niečo iné ako cukor.“
Hoci v Suriname plánovala zostať päť rokov, po dvoch rokoch sa musela vrátiť, lebo sa nakazila maláriou. Výsledkom jej pobytu v Latinskej Amerike bola kniha Metamorphosis Insectorum Surinamensium (Metamorfózy surinamského hmyzu), ktorou sa preslávila po celej Európe. Aby dokázala zaplatiť výdavky na toto exkluzívne dielo, vyzvala záujemcov o knihu, aby si ju predplatili a získané prostriedky použila na tlač knihy – drahšia verzia obsahovala ručne kolorované kresby, čierno-biela verzia bola lacnejšia, a tým aj širšie dostupná. Metamorfózy Márie Meran slúžili ako vzor pre entomológov a vedeckých ilustrátorov na mnoho ďalších rokov.
Vo veku 68 rokov utrpela mŕtvicu, ale bola taká nezlomná, že aj keď čiastočne paralyzovaná, pokračovala vo svojej práci. Zomrela o dva roky neskôr v Amsterdame.
John James Audubon (1785 – 1851)
Objekty jeho záujmu: Vtáky, vtáčiky, vtáčence, vtáčiská. Vtáky a len vtáky.
Z dieťaťa milovník prírody
Aký dobrodružný život mal tento chlapík! A akú húževnatú povahu a nezlomnú vieru v to, že sa mu podarí zrealizovať svoj veľkolepý plán – zmapovať vtáky Ameriky a vyobraziť ich v jedinečnej knihe v životnej veľkosti!
Za svoje rodisko John Audubon udával Haiti, kde jeho francúzsky otec spravoval cukrové plantáže a zvádzal služobné – nie jedna počala so svojím pánom dieťa. Kto presne bola Audubonova matka, na to majú historici rozdielne názory, dnes však vieme, že päťročného syna po vypuknutí haitskej revolúcie otec poslal do Francúzska, kde ho vychovávala jeho zákonitá manželka Anna. Ako rástol, stal sa z neho vnímavý chlapec, ktorý zo všetkého najradšej pozoroval, čo sa deje v korunách stromov a vysliedeného operenca hneď aj skicoval na papier. V osemnástich sa priplavil do Ameriky, jednak aby nemusel narukovať do napoleonských vojen, ale tiež aby spravoval otcov majetok pri Filadelfii, kde robotníci objavili žilu olovenej rudy. Tam mu padla do oka dcéra majiteľa susedných pozemkov Lucy Bakewell, ktorá, ó, aké príjemné prekvapenie, rovnako ako on milovala prírodu a rada sa ponárala do jej tajov. Takže sa dá predpokladať, že ju nijako nevystrašilo, keď súc pozvaná do príbytku svojho nápadníka, vošla doň ako do prírodovedeckého múzea – z políc na ňu pokukovali rôzne vypreparované zvieratá, mývaly a vačice, starostlivo vyfúknuté vtáčie vajcia navlečené na niť sa vinuli ako girlandy všelikde po izbových trámoch a na stenách viseli obrazy všakovakých vtákov, vrátane tých, ktoré jej nápadník sám ulovil. A nebola to len po uši zamilovaná Lucy, ale i jej brat, ktorému sa mladý Aubudon javil v samých superlatívoch: John je vraj obdivuhodný strelec, profesionálny plavec, šikovný jazdec, muž elegantnej postavy sršiaci energiou, má nesporný hudobný talent, skvele šermuje a ešte lepšie tancuje, pozná rôzne kúzelnícke triky a dokonca aj, šikovníček jeden, vie obratne pliesť prútené koše!
V rozpuku síl
Z celej ríše zvierat ho najviac fascinovali vtáky a tento záujem hraničiaci až s posadnutosťou, vyústil do rozhodnutia: zosumarizuje vtáčích obyvateľov Ameriky, bude študovať ich anatómiu, objaví nové druhy, popíše cyklus ich života a objasní migráciu tých, ktoré na zimu odlietajú do teplých krajín. Dodnes sa Audubon považuje za prvého Američana, ktorý použil tzv. birdbanding, keď páriku vtáčeniec hniezdiacich neďaleko jeho príbytku priviazal na nôžky ľahkú striebornú niť, aby na budúcu jar zistil, že sa z ďalekej cudziny vrátili a doma priviedli na svet svoje potomstvo. Keď sa z mladého zálesáka stal otec, s rodinou sa v roku 1808 presťahoval do Kentucky, kde žili veľmi skromne v malej zrubovej chate. V indiánskych mokasínach tlmiacich zvuk jeho krokov a s tomahavkom za opaskom každý deň sa vydával loviť zvieratá – sčasti „na vedecké účely“, sčasti aby uživil rodinu. Striedavo zakladal rôzne biznisy a potom v nich krachoval, istý čas prevádzkoval mlyn na múku, keď však zbankrotoval, zarábal si na chlieb aj tak, že portrétoval ľudí na smrteľnej posteli. Potom sa mu podarilo zamestnať v The Museum of Natural History a z titulu svojej funkcie vyrážal na lovecké výpravy do južných štátov USA: Mississippi, Alabama, Florida a všade tam študoval a kreslil miestnych operencov, pričom rodina ho videla len pár mesiacov v roku. Postupom času vyvinul vlastnú techniku zobrazovania vtáčích modelov. Uloveného vtáka železnými drôtikmi dokázal „naštelovať“ do najrozličnejších póz podľa toho, čo sa rozhodol znázorniť: majestátne rozpätie krídel či interesantný spôsob lovu, vždy tak, aby vtáčí model pôsobil čo najautentickejšie, ale zároveň aj dostatočne dramaticky. A práve v tom spočívalo Audubonovo novátorstvo: dovtedy jeho predchodcovia kreslili vypreparované vtáky v stuhnutých pozíciách ako nehybné sochy na bielom pozadí. Aububon strávil desiatky hodín skicovaním modelov, nad obrázkom orla pracoval údajne 15 hodín po dobu štyroch dní, inak ale musel so sebou hodiť, lebo čo si pán majster ulovil, to si aj zjedol, často sa totiž ocital mimo civilizácie a manželkiných kuchynských hrncov. „Mäso tohto vtáka je tvrdé a nevhodné na konzumáciu,“ poznamenal si na margo svojho havranieho menu. Hlavnou živiteľkou rodiny sa stala Lucy, ktorá pracovala ako učiteľka, jej manžel totiž nemienil strácať čas v nejakom „obyčajnom“ zamestnaní, keď sa mal sústrediť na svoje životné dielo: ambicióznu publikáciu The Birds of Amerika.
Kľukaté chodníčky života
Po viac než štrnástich rokoch zhromažďovania materiálu sa ho rozhodol vydať. Mal 41 rokov, keď s 250 kresbami v lodnom kufri nastúpil na zaoceánsky parník, ktorý ho prepravil do anglického Liverpoolu. Totiž v celej šírej Amerike nenašiel žiadneho tlačiara, ktorý by bol schopný vytlačiť jeho obrazy vtákov: v životnej veľkosti, na formáte 101 x 76 cm (v tlačiarenskej hantírke zvanom Double Elephant). Británia prijala amerického zálesáka s nadšením, do kníhkupectiev totiž práve dorazil Posledný Mohykán spisovateľa J. F. Coopera a všetci Angličania boli pobláznení príbehmi bieleho zálesáka menom Kožená Pančucha. A hľa, mister Audubon dokonale stelesňoval ich romantické predstavy o hrdinských amerických pohraničníkoch. Veď tak aj vyzeral! Kabát zo zvieracej kože, na nohách mokasíny, na hlave kožušinová čiapka, spod ktorej sa mu až po ramená vlnili gaštanové vlasy, jeho najväčšia márnivosť. Skrátka a dobre, anglické matróny a ich pupkatí manželia šli na ňom oči nechať. A práve to potreboval: budiť pozornosť medzi bohatými mecenášmi, ktorí by sa nadchli pre jeho projekt a podporili ho predplatným. Jedným zo vznešených abonentov Vtákov Ameriky bol aj sám kráľ Juraj IV. a jeho príklad nasledovali ďalší anglickí a francúzski šľachtici.
Na vrchole
The Birds of Amerika, toto monumentálne dielo v niekoľkých častiach, zahŕňalo 435 výtlačkov vtáčích portrétov v životnej veľkosti. Na ručné kolorovanie vytlačených listov Audubon najal 40 koloristov, ktorí ako na bežiacom páse nanášali farbu za farbou. Náklady na produkciu sa vyšplhali na závratných 115.640 dolárov, čo je dnes suma ekvivalentná dvom miliónom v rovnakej mene. „Všetky obavy, ktoré zatienili jeho prácu v začiatkoch, pominuli,“ písalo sa v jednej dobovej recenzii. „Proroctvá láskavých, ale prehnane obozretných priateľov, ktorí nerozumeli jeho sebestačnej energii, sa ukázali ako nepravdivé, zlomyseľné nádeje jeho nepriateľov, lebo aj jemný milovník prírody môže mať nepriateľov, boli zmarené. Zabezpečil si popredné miesto v úcte a vďačnosti ľudí.“
Pôvodné vydanie Vtákov z roku 1827 Audubon v ďalších rokoch dopĺňal a vylepšoval, pri Ornitologických životopisoch sa spojil so škótskym prírodovedcom William MacGillivrayom, ktorý opatril ilustrácie odborným výkladom. Neskôr vydal lacnejšiu verziu Vtákov, ktorú si predplatilo 1.100 čitateľov. Veľa cestoval, dokonca podnikol výpravu do kanadskej provincie Newfoundland, kde objavil 36 nových vtáčích druhov nehostinného severu.
Po šesťdesiatke sa u Audubona, po celý život zdravého ako ryba, začali objavovať známky senility (pravdepodobne šlo o Alzheimerovu chorobu) a ako napísala autorka jeho životopisu Shirley Streshinsky – „jeho ušľachtilá myseľ sa ocitla v ruinách“. Do večných lovísk sa odobral ako 65-ročný. Lucy za ním žialila do konca života: „Všetko, okrem spomienok na jeho dobrotu, je preč.“
Pierre-Joseph Redouté (1759 – 1840)
Objekty jeho záujmu: Kvety, kvety, kvety. Predovšetkým ruže a ľalie.
Z dieťaťa milovník prírody
To už je pocta! Volali ho „Raffael kvetín“ a kto nevie, Raffael Santi bol popri Michelangelovi a Leonardovi da Vinci jedným z najvýznamnejších maliarov renesancie… Umelecký talent mal Pierre-Joseph v génoch, jeho otec aj starý otec boli maliari, starší brat interiérový dekoratér a divadelný scénograf. Rodným mestom budúceho Raffaela bolo mestečko Saint Hubert v Belgicku, kde aj do trinástich rokov žil. Jedného dňa však do batôžka zbalil svoj talent, štetce, farby a pobral sa do Paríža za bratom, ktorý tam maľoval dekorácie pre divadelné scény. Nakrátko sa pripojil k nemu, potom sa ako sedemnásťročný zamestnal v Prírodovednom múzeu, kde triedil a kategorizoval nadmieru vzrušujúci materiál: vzorky rastlín i živočíchov privezené zo šíreho sveta loďami z objaviteľských expedícií. Neskôr absolvoval aj čosi ako študijný pobyt v Londýne v Kráľovských botanických záhradách v Kew, kde okrem štúdia morfológie rastlín piloval maliarske techniky. Zameral sa hlavne na holandských maliarov barokových kvetinových zátiší, medzi ktorými sa vynímala i jedna pozoruhodná žena: Rachel Ruysch, tvoriaca na prelome 17. a 18. storočia, už za života preslávená maliarka kvetinových kytíc na dramatickom čiernom pozadí, ktorá okrem maľovania zvládla porodiť a vychovať desať detí!
V rozpuku síl
To už bol Redoutého talent dostatočne viditeľný, aby s ním, ale aj vďaka pomoci vplyvných mecenášov, prerazil až na kráľovský dvor. Keď si ho pod svoj patronát zobral botanik Charles Louis de Brutelle, mal takpovediac vyhraté: tento mocný muž zo šľachtickej rodiny pôsobil ako štátny sudca a mal na starosti záležitosti spojené s verejnými financiami. Na krásu Redoutého kresieb upozornil kráľovnú Máriu Antoinettu a tá, nadšená jeho jemným majstrovstvom, 38-ročného umelca vymenovala za svojho dvorného maliara kvetov. A v čom spočívalo Redoutého majstrovstvo? Hoci nebol učencom s príslušným vzdelaním a nikdy sa ani osobne žiadnej zámorskej expedície nezúčastnil, predsa len ku svojim kresbám pristupoval s priam vedeckou precíznosťou: pozorne študoval anatómiu a morfológiu každej rastlinky, aj preto jeho kresby do detailu kopírujúce živý originál, mali a dodnes majú nielen umeleckú, ale aj vysoko cenenú vedeckú hodnotu. Ako člen kráľovského kabinetu mal voľný prístup do versailleských záhrad vrátane Malého Trianonu, obľúbeného miesta zábavy Márie Antoinetty a jej dvorných dám. Tieto utešené záhrady napĺňali pýchou už predchodcu jej manžela, kráľa Ľudovíta XV. Nespočetné kvetinové záhony hýrili pestrými farbami irisov, hyacintov, tulipánov, ľalií či fialiek. Prím však hrali ruže, Mária Antoinetta ich milovala a v Trianone dala okrem iného vysadiť dvetisíc kríkov rôznofarebných šípových ruží.
Kľukaté chodníčky života
Po páde Bastily však kráľovná prišla o hlavu – priamo pred očami ľudu, ktorý to tejto nenávidenej Rakúšanke prial z celého srdca. Vynález doktora Guillotina pripravil o život i jej manžela, kráľa Ľudovíta XVI. a mnohých členov dvora – ak sa im nepodarilo ujsť, boli o hlavu kratší. Redoutého hlava však zostala na svojom mieste aj po revolúcii, zvrhnutí kráľa či Robespierrovej vláde teroru. Ktovie, či to bolo jeho príjemnou, vľúdnou povahou, alebo maliara zachránilo jeho umelecké majstrovstvo. Po Márii Antoinette sa jeho hlavnou mecenáškou stala cisárovná Jozefína a neskôr aj Napoleonova druhá manželka Maria Louisa. Redouté sa tak ako maliar kvetov francúzskeho dvora udržal naprieč jeho turbulentnou históriou a svoju maliarsku tvorbu obohatil aj o exotické druhy rastlín z miest takých vzdialených ako Japonsko, Amerika či Južná Afrika. Zásadne pracoval len so živými „modelmi“ a tak aj jeho kvety pôsobia – ako čerstvo odtrhnuté, akoby sa na ich opojne voňajúcich okvetných lístkoch ešte perlila ranná rosa…
Na vrchole
Aj Napoleonova manželka Jozefína, ktorá pochádzala z tropického karibského ostrova Martinik, milovala kvety, špeciálne ruže. Cisárovná udržiavala čulé kontakty s najvýznamnejšími pestovateľmi ruží v Európe, vedela o každom novom vypestovanom kultivare a, samozrejme, hneď ho chcela mať. Svoj sen o rozľahlej kvetinovej záhrade zrealizovala na zámku Malmaison neďaleko Paríža, kde postavila veľkú oranžériu (pestovala v nej 300 ananásových rastlín) a tiež vyhrievaný skleník na tropické kvety, ktoré si dávala posielať z Martiniku. Jej dych berúca zbierka ruží v najlepších rokoch zahŕňala až 250 rôznych druhov! Niet preto divu, že chcela zvečniť krásu svojej zbierky, a tak pozvala do svojich služieb najlepšieho maliara kvetov, akého kedy Francúzsko malo, či už to kráľovské, alebo cisárske. V roku 1803 vyšla prvá publikácia La Jardin du Malmaison so 120 kresbami Jeana-Pierra Redoutého, ktoré maliar opatril odborným textom z pera botanika Étienna-Pierra Ventenata. Neskôr k nej pribudla viaczväzková Les Liliacées s opisom a maľbami vyše 500 ľalií v životnej veľkosti a do tretice trojzväzková kniha o ružiach Les Roses. Kniha zaznamenala úžasný úspech a rýchlo sa rozchytala do posledného výtlačku. Celkovo sa Redoutému pripisuje autorstvo viac ako dvetisíc kresieb a malieb, ktorými prispel do asi päťdesiatich rôznych publikácií.
Po smrti Jozefíny, svojej patrónky, ho prikvačila finančná tieseň, ale školné, ktoré inkasoval od mladých dám, túžiacich naučiť sa maľovať kvetinové zátišia ako majster Redouté, mu zabezpečilo relatívne slušnú starobu, akú si „najväčší botanický ilustrátor všetkých čias“ zaslúžil…
Simonetta Zalová
foto Wikipédia/Public Domain
Článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2022)