Judy Garland – Kráľovná návratov

 

Keď vás počas búrky tornádo aj s chalúpkou odveje ktovie kam, urobíte čokoľvek, len aby ste sa vrátili domov. Tak ako Dorotka zaviata do krajiny Oz. Treba sa len držať cesty vydláždenej žltými tehlami a všetko sa na dobré obráti… Filmovej Dorotke to vyšlo. Tej ozajstnej – nie. Cestu legendárnej herečky Judy Garland nedláždili žlté tehly a na jej konci nečakal žiadny mocný čarodejník…

 

Ak vás občas prepadne nostalgická nálada, ako jedno z príjemných riešení sa ponúka – pustiť si film z minulého tisícročia. Dokonalé lokne, precízny make-up, čistulinké šatočky, aj keď vás práve chmatla zúrivá metelica a vypľula kdesi v Tramtárii… V tridsiatych rokoch ste jednoducho aj poveternostnú galibu najvyššieho stupňa prežili s elegantnou gráciou! Teda, len v prípade, že ste boli mladučká kráska v rozpuku, obsadená veľkým filmovým štúdiom do výpravného muzikálu, ktorý sa neskôr ocitol vo všemožných rebríčkoch „100 najlepších filmov“. Kým však filmová Dorotka veselým tanečným krokom cupitala v ústrety rozprávkovému zázraku, jej ľudská predstaviteľka sa už vtedy zo všetkých síl usilovala nezakopnúť, nespadnúť a udržať krok – s očakávaniami štúdiových šéfov, 18-hodinovým pracovným časom, besným tempom na filmovom pľaci, choreografom, režisérom… Aj sama so sebou. Dievčatko s vrkôčikmi malo sladkých šestnásť. A bolo na smrť vyčerpané.

 

Speváčkou ako dvojročná

Povedzme to hneď na rovinu: život Judy Garland nebol zázračný. Prakticky od narodenia to s ňou šlo dolu vodou. Fúú, trochu odvážne tvrdenie v súvislosti s herečkou, ktorá sa stala doslova legendou filmového plátna aj koncertných pódií, poviete si možno. Áno. Judy Garland žiarila na plátne, očarúvala nebeským hlasom. Ale Frances Ethel Gumm, skrytá kdesi v Judyinom vnútri, neustále bojovala so svojimi démonmi, slabosťami a strachmi. Je však dosť ťažké byť vyrovnanou osobnosťou, keď vás nechcú už v matkinom lone – povedal by dnes nejeden psychológ. V roku 1921 však o nejakých súvislostiach medzi vnútromaternicovým vývinom plodu a psychickým rozpoložením matky nikto ani len nechyroval, a tak keď sa v tom roku na jeseň estrádna umelkyňa Ethel Milne Gumm z Grand Rapids v Minnesote dozvedela, že je v požehnanom stave, od radosti práve nevyskakovala a vôbec sa tým netajila. Jej manžel Frank podobne. Dvojica už mala dve dcéry, ktoré sa im plietli pod nohami v zákulisí vaudeville, v obľúbenom type divadelnej estrády s hudbou, tancom a spevom. Manželia mali dosť práce s prevádzkou a programom a tretí potomok na ceste sa im nehodil do karát. Frank dokonca požiadal kamaráta Marcusa Rabwina, študenta medicíny, aby jeho ženu potajme zbavil nechcenej ťarchy. Našťastie mal toľko rozumu, že sa odmietol vŕtať v Etheliných útrobách a keďže potrat bol v tých časoch nezákonný, dieťaťu neostalo nič iné, iba naberať sily a po deviatich mesiacoch, 10. júna 1922, sa vypýtať na svet. Aj malá Frances, podobne ako jej staršie sestry, vyrastala v estrádnom zákulisí a ak aj podchvíľou niečo pochytila, jej prvé vystúpenie bol tak trochu šok: maličká, dva a pol ročná dievčinka z plných pľúc na pódiu vyspevuje Jingle Bells, odmieta prestať a až kým ku otec nestiahne preč. Pre matku bolo dcérkine nebojácne vystúpenie ako zjavenie. Netušila, že jej tretia dcéra ukrýva taký poklad v hrdle. Mimoriadne ambiciózna žena už vtedy začala svoje umelecké túžby celkom rezko prenášať na dcéry, aktívne ich zapájala do programu a nevidela dôvod, prečo po onom bravúrnom vianočnom vystúpení nestrkať na pódium aj Frances. Otec Frank si ju teda vzal do parády a, vidiac veľký potenciál svojej najmladšej, začal jej dávať lekcie pri klavíri. Dievčina to milovala. „Všetko, čo si pamätám z Grand Rapids, má kúzlo a veselosť. Otec stál pri klavíri, učil ma spievať a vždy zavolal mamu a sestry, aby nás počúvali,“ spomínala umelkyňa neskôr. Medzitým však bolo treba riešiť aj onakvejšie ošemetnosti: Frank, sexuálne zjavne nie celkom zorientovaný, robil nemravné návrhy mužským uvádzačom v divadle, čo sa rýchlosťou blesku rozšírilo po meste a rodina radšej zdvihla kotvy. Ich novým domovom sa stal Los Angeles – ideálne miesto pre budovanie showbiznisovej kariéry troch chutných dievčat.

 

Zabávačkou v dvanástich

The Gumm Sisters, tak pomenovala Ethel trio svojich spievajúcich a tancujúcich ratolestí, ktoré sa pod jej neúprosným dohľadom pustili dobýjať pódiá. Práve sa rodil zvukový film, takže dievčatá ani nemohli prísť na scénu v lepší čas. Pred premietaniami sa v kinách púšťali takzvané „shorts“, krátke záznamy rôznych vystúpení známych aj neznámych umelcov, kde šlo hlavne o jediné: ukázať, že plátno vie ponúknuť aj zvuk! Veľmi vychytené boli práve detské vystúpenia a Ethel to okamžite využila. Navliekla dievčatá do rovnakých kostýmčekov, naučila ich zopár tančekov, zoradila podľa veľkosti a mini estráda bola na svete. Sestry Gummové takto prežili nasledujúcich deväť rokov. Stovky vystúpení na pódiách, v lokálnych rozhlasových staniciach, v krátkych filmoch… Hoci sestry boli vnímané ako trio a všetky vedeli spievať aj tancovať, bolo stále očividnejšie, kto má najviac talentu. „Malá Frances spieva spôsobom, ktorý v publiku vyvoláva odozvu, aká tu roky nebola. Musí mať božskú iskru, aby mohla spievať tak, ako spieva,“ napísal recenzent denníka The Los Angeles Evening Express v roku 1934. Mama sa rozhodla z potenciálu svojej dcéry vytrieskať, čo to dá a okrem spoločného vystupovania so sestrami jej dohadovala aj sólové.  Dvanásťročná zabávačka sa hojne vyskytovala na miestach, o akých slušné slečny ani netušili, že existujú – nočné kluby, hazardné podniky… Odmietnuť matkine manažovanie kariéry si dcéra netrúfla. „Ak som bola unavená alebo sa necítila dobre, mama zahlásila: ‚Vypadni na scénu a spievaj, inak ťa priviažem na posteľ a zlomím na dvoje!‘ Tak som išla a spievala.“ Svojské motivačné metódy mohla Ethel využívať prakticky už iba u Frances, lebo staršie dcéry toho už začínali mať dosť. Mama Ethel nelenila a okamžite začala do popredia tlačiť Frances. Teda Judy. Nové meno si dievča zvolilo podľa pesničky od Hoagyho Carmichaela a ako neskôr hovorievala, Judy Garland sa narodila až vtedy, v roku 1934. Fakt, že hnedovlasá tínedžerka má prekrásny hlas aj pohybové vlohy, bol jasný všetkým, ktorí ju videli a tento chýr veľmi rýchlo prenikol do hollywoodskych štúdií. To najväčšie – Metro Goldwyn Mayer – sa neokúňalo a dievčaťu rovno ponúklo zmluvu. Judy mala trinásť a zo skvelého úspechu sa nemala veľmi s kým radovať. Mama Ethel to brala ako samozrejmosť a dôvod, prečo na dcéru ešte viac tlačiť. Dovtedy iba občasný prísun tabletiek „na prebratie“ (všetkým trom dcéram ich podsúvala už aj predtým, keď mala najmladšia iba desať rokov) sa zmenil na pravidelnejší a Ethel dcére neustále pripomínala, že sa musí „rozbehnúť“. Judy pre ňu v neskorších rokoch nemala lichotivejšie pomenovanie ako „zlá čarodejnica zo Západu“. Otec Frank sa v tomto smere manželke do vecí nemiešal. A keď jeho „baby Frances“ prijali do slávnej rodiny MGM, zomrel krátko predtým na meningitídu. Judy stratila jediného človeka, s ktorým aspoň občas, keď bol doma, mohla hovoriť a nájsť uňho pochopenie. Na jeho smrť reagovala prvotnou strnulosťou. „Nikdy predtým som na pohrebe nebola. Chcela som plakať ako ostatní, ale nešlo to. Hanbila som sa, a tak som plač predstierala. Osem dní som nevyronila ani slzu. A potom som sa raz zavrela v kúpeľni – a plakala štrnásť hodín v kuse.“

 

Na liekoch od pätnástich

Je otázne, či by Frank, keby bol poruke, bol vôbec schopný Judy v niečom pomôcť. Dievča sa príchodom do kolosu MGM stalo prakticky tovarom. Dostalo síce riadnu zmluvu na tristo dolárov týždenne, čo bol v tých časoch pre trinásťročné dievča priam nebeský úkaz, ale muselo tancovať tak, ako štúdio pískalo. Spočiatku nešlo o nič náročné – Judy najskôr s druhou dievčinou spievala v krátkych filmoch, potom si strihla úlohu v komédii Pigskin Parade, neškodnom dielku z prostredia stredoškolského futbalu… Šéfovia štúdia však boli tak trošku na rozpakoch: nevedeli celkom dobre, čo si s novým prírastkom počať. Bola vzrastom maličká, ale už nepatrila do kategórie detských hviezd, pritom ešte zďaleka nedozrela na úlohy dospelých. Pomotala sa ešte v zopár bezvýznamných snímkach, až Louisovi B. Mayerovi prišlo na um dať ju dokopy s Mickeyom Rooneym. O dva roky starší mladík bol v štúdiu o rok dlhšie a mal slušne našliapnutú kariéru. S oboma urobil skúšobné natáčanie a fungovalo to. Dvojica sa stala hlavnými protagonistami filmovej série o tínedžerovi Andym Hardym, ktorá bola enormne úspešná. Judy a Mickey v nej pritom boli iba kamaráti, žiadne romantické techtle mechtle na plátne, ani mimo neho. Boli si veľmi blízki povahou aj drobným telesným vzrastom a, žiaľ, aj v odvrátenej stránke svojej slávy. Nakrúcanie filmov o Andym Hardym bola doslova pásová výroba a akékoľvek spomalenie či nebodaj zastavenie videlo šéfstvo iba veľmi nerado. Pre oboch mladých hercov to bol neustály poklus. Ráno tri hodiny učenia v škole zriadenej filmovým štúdiom, potom dve hodiny spevu, tanca. Popoludní nakrúcanie, bežne aj do štvrtej ráno. Štúdio si z nich spravilo dojné kravy, potrebovali ich udržať na nohách plných energie čo najdlhšie, a tak sa k slovu dostali tabletky. Judy mala pätnásť, keď sa stali jej každodennou potravou. „Mali sme pracovné dni aj noci. Dali nám tabletky, ktoré nás udržali čulých do skorého rána. Potom nás zaviedli do štúdiovej ošetrovne a dali nám tabletky na spanie. Mickey sa zvalil na jednu posteľ, ja na druhú. Po štyroch hodinách nás zobudili a dali opäť tabletky na dodanie energie. Deň čo deň. Bol to pre nás spôsob života,“ odhalila Judy po rokoch otrasné praktiky zo zákulisia zlatej éry Hollywoodu životopiscovi Paulovi Donnelleymu. Táto šialená „spánková hygiena“ jej prakticky na celý život zničila normálny cyklus spania a bdenia. Judy sama seba nazývala „chodiacou reklamou na prášky na spanie“. To však ešte nevedela, čo všetko sa k tabletkám tohto druhu pridruží.

 

Oscar v osemnástich  

Prišiel rok 1939 a v MGM sa konečne rozbehlo nakrúcanie mimoriadneho filmového počinu: slávneho Juhu proti Severu. Megalomanská historická snímka bola natoľko výpravná, že aj pre obrovské štúdio typu MGM to znamenalo istý prievan v mešci, takže keď sa rozkríklo, že šéfovia na to idú zhurta a sfilmovanie ďalšej slávnej knihy, Čarodejník z krajiny Oz, je hotová vec, Ethel Gumm kula železo, kým bolo žeravé a producentom oznámila, že jej Judy je jasná Dorotka, veď to vidí aj slepý. Producenti boli za, lenže šéfstvo až tak nie. Ich prvou voľbou bola najjagavejšia detská hviezda tých čias, Shirley Temple. Tá však bola viazaná v 20th Century Fox a povolenie nedostala. Ona sama o túto úlohu nesmierne stála, ale keď potom videla výsledné dielo, vyjadrila sa že „Judy bola stvorená pre rubínové črievičky“. Judy úlohu napokon získala, keď po Shirley padla aj ponuka pre Ednu Mae Durbin, Pre šestnásťročnú herečku tak začala niekoľkomesačná púť po fantastickej krajine Oz. Film je po výtvarnej stránke prekrásny, Judy s vrkôčikmi chrumkavá, masky jej rozprávkových kamarátov dokonalé. Nečudo, že ľudí táto sfilmovaná fantázia načisto uchvátila a hlavná hrdinka sa stala fenoménom. Zrejme nikomu nenapadlo, že cesta rozprávkovou krajinou bola pre Judy v skutočnosti cestou pekelnou. V čase nakrúcania mala takmer sedemnásť, maskéri ju preto museli trochu „omladiť“. Blond parochňa vyzerala na jej hlave čudesne, takže jej nechali vlastné hnedé zapletené vlasy, pridali „detské“ modrobiele šaty a krutý režim pre jej telesnú schránku. Sťahovali jej prsia, pchali ju do korzetu, aby čo najviac potlačili ženské krivky. Nedajboh, aby pribrala čo len pol kila. Z občerstvenia pre štáb nesmela ani sústo. Louis B. Mayer, jeden zo šéfov MGM, jej osobne zostavil stopercentne účinnú diétu: čierna káva, kuracia polievka a cigarety. Údajne osemdesiat (!!!)denne. Počas nakrúcania oslavovala 17. narodeniny, na ktoré jej štúdio obstaralo tortu. Umelú – pre propagačné fotografie. Ak sa aj raz či dvakrát pokúsila nabrať si niečo zo stolov s jedlom pre štáb, okamžite jej ktosi jedlo vzal a postavil pred ňu tanier s obligátnou polievkou. Prípadne nič. „Medzi mnou a MGM prebiehal neustály boj: či jesť, alebo nejesť, koľko jesť, čo jesť. Toto si pamätám živšie ako čokoľvek iné z mojej filmovej mladosti,“ uviedla Judy po rokoch. K tomu, samozrejme, priehrštia tabletiek: na povzbudenie, na spanie, na chudnutie, na potlačenie chuti do jedla… Bol by zázrak, keby jej telo aj myseľ zvládli toto šialenstvo bez trvalej ujmy. Natoľko jej to pošramotilo psychiku, stravovacie aj spánkové návyky, že celý život nedokázala normálne jesť, spať a mať sa zdravo rada. Prispelo k tomu určite i veľmi nemiestne žartovanie na jej účet: Louis B. Mayer ju nazýval „môj malý  hrbáč“, vzhľadom na jej nízku postavu a zakrivenie chrbtice alebo „tučné prasiatko s vrkôčikmi“. V MGM ju všeobecne vnímali ako talentovanú, ale nie príliš príťažlivú devu, ktorá mala ďaleko k žiarivým kráskam typu Lany Turner či Avy Gardner. Pre úlohu Dorotky to však nebol žiadny problém, hrala predsa obyčajné dievča z kansaského vidieka. Očarujúco tu spievala, skladba Over The Rainbow, rovnako ako celý film, figuruje v rôznych rebríčkoch na prvých priečkach skladieb 20. storočia. Vo filme prejavila svoj všestranný talent a v osemnástich sa raketovo vystrelená hviezda stala držiteľkou špeciálneho Oscara pre detského herca a dostala sa do zoznamu Top Ten filmových hviezd pre rok 1940.

 

Dospelou v dvadsiatich

Štyridsiate roky sa pre ňu niesli v znamení filmového kolotoča. Šla z filmu do filmu a je celkom nespravodlivé, že Dorotka v rubínových črievičkách tak trochu zatienila všetky jej ostatné úlohy. Po dvadsiatke sa jej totiž podarilo stvárniť zopár skutočne dobrých úloh. Prvou bol muzikál For Me And My Gal, ktorý bol pre mladú Judy vlastne ideálnym štartom: tancovala, spievala a bolo evidentné, že sa z nej stáva príťažlivá mladá žena. Príbeh dvoch estrádnych umelcov, do života ktorých zasiahne prvá svetová vojna, bol okrem iného debutom pre slávneho Genea Kellyho a titulná pieseň sa stala obrovským hitom roku 1942. O rok neskôr prišlo Dievča bláznivé, snímka, ktorá opäť spojila Judy s Mickeyom Rooneym. V príbehu dvoch mladých ľudí, ktorí sa svoju vysokú školu rozhodli zachrániť pred zatvorením, nechala Judy vyniknúť svoj božský hlas v gershwinovských melódiách. „Judy Garland spieva a správa sa ako pozemský anjel. Môže robiť čokoľvek a bude sa nám to páčiť,“ napísal New York Times. Najpozoruhodnejšie z tohto obdobia sú však snímky Stretneme sa v St. Louis a Hodiny. Natočila ich hneď za sebou a obe nesú režisérsku pečať Vincenta Minnelliho, neskôr jej jej snúbenca a manžela. Ten si ju najskôr otestoval na pre ňu známej pôde (romantický muzikál), aby jej následne zveril čisto hereckú úlohu, bez podpornej barličky v podobe chytľavých skladieb. Oba filmy zaznamenali úspech. Stretneme sa v St. Louis je vianočná klasika, ktorá svetu darovala pieseň Have Yourself A Merry Little Christmas, jednu z najobľúbenejších vianočných skladieb všetkých čias a pre Judy poskytla isté zadosťučinenie: ukázala svoj pôvab 22-ročnej ženy, ktorá už dávno nebola škaredým káčatkom. Spôsob líčenia v tomto filme, výrazné obočie a červené pery, si „adoptovala“ ako súčasť svojho vzhľadu a pohľad na ňu bol viac než príjemný. Príbeh rodiny so štyrmi dcérami, ktorá sa zo St. Louis musí presťahovať do veľkého New Yorku, sa pre štúdio MGM stal najúspešnejším muzikálom 40. rokov a ako „kultúrne, historicky a esteticky významný film“ sa dostal do archívu Národného filmového registra USA na uchovanie pre budúce generácie. V roku 2005 ho Time.com zaradil do stovky najlepších filmov vôbec. A Hodiny? Prvá výlučne herecká úloha. A Judy v nej obstála. Láska mladej Newyorčanky a vojaka na kratučkej dovolenke má pre svoje trvanie len 48 hodín. Judy a Robert Walker spolu krásne fungujú, k tomu čarovná kulisa New Yorku štyridsiatych rokov. Klobúk dole aj pred Minnellim, ktorý nedal na zlé jazyky a svojej vtedy už takmer manželke úlohu neuľahčil jej najsilnejšou zbraňou, spevom. Hodiny síce nedosiahli taký úspech ako Stretneme sa v St. Louis, ale kritici veľmi kvitovali Judyinu vydarenú transformáciu na zrelú herečku.

 

Manželkou v devätnástich (a dvadsiatich troch)

Po veľkom úspechu Čarodejníka z krajiny Oz sa mladej umelkyni hrnuli ponuky na spevácke vystúpenia, čoho sa hneď chytilo nahrávacie štúdio Decca Records a Judy tak striedala nakrúcanie filmov s nahrávaním piesní. Niekedy začiatkom roka 1941 sa v štúdiu stretla s Davidom Roseom, skladateľom a kapelníkom, ktorý mal tvoriť aranžmány jej skladbám. Mal 31 rokov, Judy 19… a zakrátko si už vymieňali manželské obrúčky. Raketové manželstvo bolo pre Judy únikom z pazúrov mamy aj šéfov z MGM. S Davidom doslova ušla do Las Vegas, kde sa vzali a chcela tam pár dní ostať stráviť medové týždne. Louis B. Mayer, zelený od zúrivosti, ju prinútil vrátiť sa hneď na druhý deň. Svorne s Mayerom zúrila aj mama Ethel, obávala sa zničenej povesti svojej dcéry, ktorá, tak ako všetky mladé hviezdy, mala v zmluvných podmienkach udržiavanie „panenského obrazu nevinnej tínedžerky“. Škandalózne manželstvo však čoskoro začalo odhaľovať príliš veľké rozdiely Judy a Davida. Ona – extrovertka so záľubou vo večierkoch a tanci, on – zdržanlivý domased. Keď Judy po krátkom čase otehotnela, matka rázne zakročila a prikázala jej ísť na potrat. David sa pridal na Ethelinu stranu, a to bol začiatok konca prvého Judyinho manželstva, ktoré sa rozpadlo v roku 1944.

Smútok z rozvodu zaháňala prácou. S režisérom Minnellim začala nakrúcať Stretneme sa v St. Louis a keďže sa mu podarilo urobiť z nej na plátne pôvabnú labuť, Judy mu to primerane oplatila, o rok sa zaň vydala. Vzorec o láske medzi režisérom a jeho herečkou sa opäť raz naplnil, a toto už bolo podľa gusta Louisa B. Mayera. Bol totiž presvedčený, že vzťah k Vincentovi udrží v štúdiu aj čoraz úspešnejšiu Judy. Mayer ju dokonca osobne odviedol k oltáru. Toto manželstvo prinieslo herečke niekoľkých vydarených filmov, ba aj vytúženého potomka. Dcéra Liza Minnelli sa narodila v roku 1946 a Judy po jej pôrode ostala ešte niekoľko týždňov na lôžku, neschopná vstať a starať sa o dieťa. Diagnóza „popôrodná depresia“ vtedy ešte nebola zadefinovaná, ale je veľmi pravdepodobné, že Judy, roky morená závislosťou od tabliet, si ňou prešla a trvalo takmer rok, kým opäť začala nakrúcať. Detstvo malej Lizy bolo plné emocionálnych výšin aj nížin. „Ak bola mama šťastná, bola šťastná extrémne. Ak bola smutná, bola úplne na dne. Neexistovalo nič uprostred. Bola som zvyknutá na krik a útoky alebo vybuchujúce ľúbostné záchvaty, na záplavu peňazí alebo žiadne peniaze, na neustálu matkinu prítomnosť alebo na to, že som ju nevidela niekoľko týždňov,“ zaspomínala Liza v roku 2017. Judyine zhoršujúce sa psychické stavy (dvakrát si musela poležať na psychiatrických klinikách) aj narastajúca závislosť na liekoch vzťahu nepomáhali a keď sa prevalili Minnelliho zblíženia s mužmi, napríklad so sochárom Lesterom Gabom, bol to už iba klinec do rakvy druhého jej manželského zväzku, ktorý skončil v roku 1949. Súkromný koniec v jej živote akoby roztočil špirálu zakopnutí profesionálnych. Meškala na nakrúcanie, alebo vôbec neprišla. Plietla si termíny vo filmovom a hudobnom štúdiu. V tomto režime sa jej ešte nejako podarilo nakrútiť muzikál Letné zásoby. Predviedla v ňom nezabudnuteľné tanečné čísla s Geneom Kellym a jednu zo svojich najslávnejších skladieb – Get Happy. Počas tohto nakrúcania sa už naplno prejavila jej celková labilita, vyčerpanie z rokov neustálej práce, neustáleho nevyspatia, hladovania, diét a keďže vrcholila jej nespoľahlivosť, museli ju nahradiť v troch rozrobených filmoch. Pre štúdio MGM to bol signál, že stačilo. Po pätnástich rokoch s ňou ukončilo zmluvu. O rok sa oficiálne rozviedla s Minnellim. Mala 29 rokov a bola v koncoch. V súkromí aj v práci.

 

Prvý návrat v tridsiatich

Nové desaťročie sa pre hviezdu filmového neba nemohlo začať horšie. Nezamestnaná, rozvedená, spustošená liekmi, opiátmi aj pokusom o samovraždu, keď si sklom dorezala krk. Mala však malé dieťa, ktoré musela živiť a v sebe stále blčiacu potrebu po uznaní, ktoré jej dávalo iba publikum. Musela sa pozviechať, či chcela, alebo nie. Filmové štúdiá, opatrné pri problematických hviezdach, sa nepredbiehali v ponukách nových filmov, a tak stavila na to, čo jej nikto nemohol vziať: zlato v hrdle. Pomocnú ruku jej podal Bing Crosby, ktorý si ju vzal ako pravidelnú spievajúcu hostku do svojej varietnej show. Bolo to značne riskantné: nik netušil, či to labilná hviezda zvládne. „Stála v zákulisí a triasla sa od strachu. Bola takmer hysterická. Hovorila: nemôžem tam ísť, pretože všetci na mňa budú zízať a hľadať na krku jazvy a bude to hrozné… Prišiel Bing, že čo sa deje. Keď som mu to povedal, vyšiel na pódium a prihovoril sa divákom: Mám tu priateľku, v poslednom čase mala trochu problémy. Asi ste o tom počuli – ale teraz je všetko v poriadku. Vracia sa. Akurát potrebuje našu lásku a našu podporu. Dajme jej to, dobre? Tu je: Judy. Vyšla na pódium a publikum šalelo. A ona úplne rozkvitla,“ spomínal Hal Kanter, Bingov spolupracovník, na jej prvé chvíle v show. Objavila sa v nej osemkrát, potom si zbalila kufre a na štyri mesiace sa presunula do Európy. V Londýne nevedeli o jej lapsusoch a londýnske Palladium jej s radosťou prenechalo svoje pódium na koncertovanie. Bol to úspech. Vystúpenia v Palladiu mali také ovácie, že manažér divadla ich označil za najhlasnejšie, aké kedy počul. Posmelená sa presunula na Broadway, kde mala pôvodne vystupovať štyri týždne, ale bola ohromná a Palace Theatre jej koncertné večery predĺžilo na devätnásť týždňov. Bolo by skvelé povedať, že sa jej to všetko podarilo iba vďaka vlastnému talentu a vôli dať si život do poriadku, ale až také idylické nebolo: ťažké závislosti a psychické výkyvy sa stali už jej neoddeliteľnou súčasťou. Bol tu však ktosi, kto jej výdatne pomáhal, vybavoval všetko potrebné, kamufloval jej občasné zlyhania. Sidney „Sid“ Luft. Chlapík zbehlý v tom, čo hviezdy potrebujú – mal za sebou niekoľkoročné manželstvo s Lynn Bari, herečkou zo Century Fox. Sid sledoval Judyinu kariéru roky a keď sa rozviedla s Minnellim, hneď ju kontaktoval s ponukou zorganizovať jej koncertné šnúry. Koncertovanie sa vydarilo nad očakávanie a keďže úspech je mocné afrodiziakum, nebolo nič prekvapujúce, že sa Judy do Sida zamilovala. Tretie „áno“ vyslovila v júni 1952 a o pár mesiacov porodila druhé dieťa, dievčatko Lornu. Najbližší rok nepracovala. Žiadne filmy, koncertné šnúry. Iba ona, jej muž, jej deti. A svätý pokoj: „Bolo to šťastné obdobie a asi aj jediný druh normálneho, bezstarostného času v mojom živote.“

 

„Hviezdou“ v tridsiatich dvoch

Obyčajné rodinné radosti a starosti – pre tridsiatničku Judy viac menej nepoznaný luxus. Ako-tak sa upokojila a hoci mala lepšie aj horšie dni, začala dávať najavo chuť opäť sa postaviť pred kameru. Sid si v tom čase založil vlastnú spoločnosť Transcona Enterprises a mátala ho predstava poriadneho trháku, s manželkou v hlavnej úlohe, pochopiteľne. V tomto mu naozaj nemožno uprieť zásluhy: či už koncertovanie pred Lorniným narodením, alebo hľadanie dobrej úlohy, staral sa o uplatnenie svojej ženy a bol jej oporou v umeleckej kariére. V decembri 1952 oslovil režiséra Georgea Cukora, či by nenatočil remake filmu Zrodila sa hviezda. Cukor sa najskôr zdráhal. Kým padla prvá klapka, prešiel takmer rok, pretože akosi neboli poruke vhodní adepti na hlavného mužského predstaviteľa. Tým sa nakoniec stal James Mason a nakrúcanie sa spustilo v októbri 1953. Cukor rýchlo pochopil, že toto bude tortúra. Neustále sa čosi menilo v scenári a predovšetkým, nikdy nevedel, v akom rozpoložení sa na pľac dostaví predstaviteľka hlavnej úlohy. Prvý hrubý zostrih bol hotový v marci 1954 a v lete si prvá várka divákov pozrela testovaciu verziu. Trvala 196 minút. Trochu príliš aj na oddaného milovníka magickej atmosféry v kinosále, takže ďalšie šmyk-šmyk a októbrová premiéra v New Yorku už ponúkla „iba“ 182-minútovú snímku. Filmový magazín Harrison’s Reports vysoko ocenil Judyin výkon a napísal, že „nikdy nevyzerala pôsobivejšie; nielenže maximálne využíva svoj výnimočný hudobný talent, ale tiež očarúva ako sympatická zdravá mladá žena.“ Tou vo filme skutočne bola: rovnako ako vo všetkých verziách tohto filmu, aj tu sa rozvíja príbeh dvoch, z ktorých on beznádejne upadá v alkoholickej špirále, kým ona sa driape nahor za slávou. Za svoju úlohu získala Zlatý Glóbus pre najlepšiu herečku v muzikáli a dočkala sa nominácie na Oscara. Slávnostného odovzdávania sa však nezúčastnila – práve totiž v pôrodnici priviedla na svet syna Josepha. V jej izbe sa usadil televízny štáb, aby v prípade výhry zlatej sošky mohla v priamom prenose rovno z nemocničnej postele predniesť ďakovnú reč. Nezvyčajné spestrenie ceremoniálu sa nakoniec nekonalo: Oscara za hlavnú ženskú úlohu získala Grace Kelly za Vidiecke dievča. Grace tromfla Judy iba o šesť hlasov, čo je v histórii udeľovania Oscarov najtesnejší rozdiel.

 

 

Ivana Ilgová

foto Wikipédia

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2021)