Katarína Janečková Walshe – Sex a telesnosť nie sú hanba, ale život

 

Provokujú? Áno! Šokujú a poburujú? Často. Ale hlavne sa dotýkajú dilem, ktoré svojím spôsobom riešia ľudia na celom svete. Úspešná maliarka Katarína Janečková Walshe sa na nič nehrá. Na plátne odvážne zrkadlí svoj život, rodové stereotypy a najmä ženské roly – od vášnivých femme fatales až po žienky domáce, od matiek až po virtuózky a všetko medzi tým. Svojou tvorbou tak otvára témy, o ktorých sa dá dlho rozprávať a mnohé konečne aj zmeniť.

 

Ako sa cítite, keď maľujete?

Pri maľbe sa cítim úplne najprirodzenejšie a najuvoľnenejšie, ako sa mi len dá. Vo chvíľkach, keď držím štetec, o ničom nepochybujem, len sledujem, čo robí moja ruka a rozmýšľam o momentoch, ktoré ma ovplyvňujú, trápia, tešia, rozčuľujú, zaujímajú… Cez maľbu si ich tak častokrát viem vyriešiť alebo zaujať postoj. Je to veľmi oslobodzujúce.

 

Hovorí sa, že čím je človek nespokojnejší, čím je vo väčšom psychickom diskomforte, tým dokáže vytvoriť strhujúcejšie dielo…

Je pravda, že keď mám vnútorne čo riešiť, či už vzťah, materstvo, dianie vo svete, alebo fyzickú nepohodu a zmeny, moja maľba má vtedy pre mňa osobne veľký význam z terapeutického hľadiska. Keďže ľudia majú v rôznych obdobiach podobné problémy, ozývajú sa mi takí, ktorých sa obrazy dotýkajú, že sa vďaka maľbe cítia pochopení, vypočutí alebo povzbudení ku zmene. Keď maľujem, tak ani nedúfam, že umenie môže mať na niekoho až takýto dopad a veľmi ma to teší. Pekné a pokojné obrazy sú tiež super, ale tie, ktoré zrkadlia život a navodzujú pocit porozumenia tým, že riešia témy ľuďom blízke, sú pre mňa najcennejšie.

 

Aký obraz by sme aktuálne našli rozpracovaný vo vašom ateliéri?

Práve sa chystám poslať poslednú várku obrazov na moju prvú samostatnú výstavu v New Yorku a jeden z najčerstvejších je takmer štyri metre vysoký obraz zo série „Umývanie riadov v Texase”. Zobrazuje, ako sedím za stolom s dvoma deťmi, napravo za mnou kovboj (môj muž) umýva riady v kuchyni a naľavo som ja na surfe a vo vlnách. Táto séria „umývania riadov“ začala vznikať na každoročnej báze od okamihu, kedy som sa presťahovala do Texasu. Namiesto toho, aby som oplakávala pocity prameniace z frustrácie nad sociálnymi normami a stereotypným rozdelením domácich prác, s ktorým som sa (nielen) v Texase stretla, som maľovala. Hnev som pravidelne pretavila do produktivity a kreativity a cítila som satisfakciu, že z neho vzišiel nový a dobrý obraz. Z kuchyne do galérie. Táto séria sa postupne menila, najprv iba jej scenéria, keďže sme menili náš domov, neskôr pribudol pes, dieťa, ale stále som bola nad riadmi ja. Toto je prvý veľký obraz, kde riady umýva Robert (úsmev). S mojím mužom sme si takto prešli dlhou cestou rozhovorov, kompromisov a manželských poradní, kým sme sa dopracovali tam, kde sme teraz a kde sa cítime obaja pochopení, ocenení, rovnocenní a naplnení. Niektoré dni Robert príde za mnou do ateliéru a pýta sa, čo maľujem, na čo myslím a čo obrazy znamenajú. Často práve vďaka obrazom preberieme témy a pocity, ktoré nás potom posúvajú ďalej.

 

Maľovanie je pre vás istou formou terapie, vaše maľby sú však od samého začiatku plné aj erotických výjavov…

Myslím, že je to tým, že som začala tak ozaj naplno maľovať v čase puberty, na strednej škole, kde sme sa spoznali s Andrejom Dúbravským. Spolu sme boli ako utrhnutí z reťaze (smiech). Bolo to obdobie, kedy sme obaja objavili „zakázané” stránky na internete, fascinovala nás láska, ľudské telo, otvorenosť… Obaja sme absolvovali umelecký tábor Letavy, kde sme spolu namaľovali obrovského nahého muža s erekciou, ktorého museli vystaviť v samostatnom stane so stanovenou vekovou hranicou na vstup. Niektorí boli pobúrení a niektorí sa z tohto počinu vytešovali, nás tie reakcie vtedy veľmi bavili. Neskôr táto mladosť-pochabosť prerástla do hlbšieho záujmu o sexualitu a vzťahy, ani nie kvôli túžbe šokovať, ako skôr kvôli túžbe spoznávať. Teraz už sú moje témy veľmi osobné a sexualita je prítomná preto, že je súčasťou života. Každý ju máme, túžime po nej, stále je čo skúmať.

 

Nie každý však mal pre vás pochopenie, hoci si vaše maľby do aukcie súčasného umenia vybrala aj spoločnosť Soga…

S Andrejom sme okrem výraznej figurácie boli aj na tú dobu netradične aktívni pri propagovaní našich výstav – fotili sme si na každú vlastné pozvánky, piekli koláče, lákali ľudí na alkohol zdarma (úsmev). Začalo nám tak na výstavy chodiť množstvo ľudí, možno spočiatku kvôli párty, ale potom ostali „verní” umeniu. Niektorí umelci zo starších ročníkov či profesori si o nás mysleli všeličo, ale nám to bolo vtedy asi jedno. Robili sme to, čo nás bavilo. To sa zrejme páčilo Soge, doteraz som Nine Gažovičovej a Júliusovi Barczimu vďačná, že nám dali seriózny a motivujúci priestor prezentovať naše umenie na aukciách či výstavách v Soga.

 

Vo vašej tvorbe vnímať rôzne fázy, čo je však takmer stále prítomné, sú rodové stereotypy. Čo vás na nich najviac štve, čím vás lákajú?

Maľovať kovbojov, ktorí žehlia, umývajú riady, masírujú nohy či vešajú bielizeň je pre mňa aj sranda v ateliéri, aj čerstvý závan v mojich predstavách práve preto, že takéto výjavy bežne nevidíme (smiech). V Texase – a myslím, že kde-tu stále aj u nás – vyrastá väčšina mužov, sledujúc svoje mamy upratovať dom, vychovávať deti, zavalené neustálou viditeľnou aj neviditeľnou fyzickou aj mentálnou robotou. Muži si väčšinou po práci sadnú na gauč a vydýchnu si až do večera. Viem, že obe úlohy sú náročné, každá iným spôsobom, ale keďže mám ateliér pod naším domom, sama viem, aké ťažké je byť doma, kde sa všetka práca a starostlivosť o domácnosť a rodinu zlievajú do jednej, bez toho, aby bola ozaj ocenená, či aby sa žene dostalo zaslúženého oddychu. Práve preto mám rada komunikáciu, ktorá vzniká okolo mojich obrazov, či už s mojím partnerom, jeho texaskými kamarátmi, alebo s kýmkoľvek, komu nevadí pozerať sa na veci trošku inak a prípadne niečo zmeniť.

 

Čo pre vás znamená feminizmus?

Bez feminizmu by sme dnes ešte stále nemohli voliť, študovať, byť umelkyne, doktorky… V roku 2023 ešte stále musíme bojovať za reprodukčné práva či za rovnaký plat. Pre mňa feminizmus nie je vojna proti mužom, taktiež nie je iba pre ženy. Je to stále veľmi potrebný postoj – ak chceme žiť na zemi všetci rovnako rešpektovaní, v bezpečí a v zdraví. Vyzývam týmto všetkých mužov, nech sa k feminizmu hrdo hlásia z lásky ku všetkým ženám, mamám, dcéram a hrdinkám vo svojom okolí.

 

Čo na vašich obrazoch symbolizujú medvede, ktoré sa stali vašou poznávacou značkou?

Medvede pre mňa predstavovali mužskú energiu. Tým, že som ich maľovala ako tmavú jednoduchú siluetu, dávali mi priestor na fantáziu, zatiaľ čo pozornosť sa na obrazoch sústredila na ženu, ktorej príbeh vždy súvisel s mojím životom. Spolu s medveďom tak tvorili príbeh, či už bol medveď ochranca, milenec, alebo pozorovateľ. Bavilo ma hrať sa práve so submisivitou či dominanciou v tejto kombinácii.

 

Vo svojich obrazoch tiež naznačujete, čo pre vás znamená skutočná mužnosť…

Mužnosť pre mňa nikdy nebola spojená so vzhľadom, skôr s pocitom bezpečia, alebo naopak, dobrodružstva. Teraz už viem veľmi oceniť zraniteľnosť, ľudskosť a otvorenosť. Možno práve preto sa za posledné roky stal z anonymného medveďa muž. Na tých najnovších obrazoch, ktoré sú stále viac osobné, je už konkrétna tvár a telo Roberta. Spoznali sme sa v Thajsku na wakeboardovom vleku. V ten rok mi zomrel tatino na rakovinu. Bolo to pre našu rodinu veľmi ťažké a smutné obdobie. Ja som ešte stále študovala posledný rok magisterského štúdia na maľbe a keďže som mala viac-menej odmaľované na magisterskú prácu, dala som si tri týždne wakeboardovú pauzu v Thajsku. Moji rodičia sa stretli ako horolezci a celé detstvo nás viedli k láske k pohybu a prírode. Šport mi vždy vedel pomôcť utriediť si myšlienky, aspoň čiastočne stlmiť bolesť a prejsť najťažšie obdobie. Že som tam stretla svojho muža, ktorý tam v tom čase pracoval, ešte stále beriem ako znamenie od tatina niekde z hora. Predstavujem si, že si tam šťastne poletuje a kde-tu mi zošle dolu nejaký dar, pomoc, nápovedu. S Robertom sme v Thajsku strávili spolu len tri hodiny a už sme vedeli, že by sme to v živote radi spolu skúsili.

 

Kde sa vzala vaša vášeň k wakeboardingu, s ktorým ste to dotiahli až na šampiónku?

Bolo to celkom vtipné. Môj bývalý frajer wakeboarding miloval, ja som bola vždy nešťastná, že so mnou nechce ísť na prechádzky do lesa zbierať medvedí cesnak, keď začína wakeboardová sezóna. Potom sme sa rozišli a keďže som ho stále ľúbila, myslela som, že by bolo dobré skúsiť wakeboarding, že by som mu bola na očiach (smiech). Ale to už sa z nás stali super kamaráti a mne sa ten šport veľmi zapáčil. Mala som nekonečnú trpezlivosť a motiváciu učiť sa nové triky, dobrých učiteľov – kamarátov na vleku, bolo to super obdobie, na ktoré teraz s úsmevom spomínam ako stará babka. Rodičia sa vtedy veľmi tešili, že som začala menej behať po diskotékach a vrátila som sa k športu.

 

Už deviaty rok je vaším domovom Corpus Christi v Texase. Ako ste sa tu cítili na začiatku?

Na prvý pohľad mi prišiel veľmi nepoetický, neosobný, nevedela som si predstaviť, že by ma tam čokoľvek vedelo ako maliarku inšpirovať. Keďže si však môj muž v Corpuse čerstvo založil firmu, boli sme na toto miesto viazaní. Prvé tri roky to bolo ozaj ťažké, neschopnosť cítiť sa ako doma pre mňa takmer hraničila s depresiou. Môj muž je úžasný človek a cítila som s ním prepojenie už od prvej chvíle, ale bolo medzi nami stále veľa kultúrnych rozdielov a samozrejme mi trošku trvalo, kým som sa naučila „hádať” či komunikovať moje pocity a potreby po anglicky tak, aby sme si ozaj rozumeli. Veľa kvôli práci cestoval a keďže v USA jazdí väčšina ľudí autom takmer z obývačky priamo do obchodu a späť, bolo ťažšie si nájsť priateľov či spriaznenú dušu, než keby som bola v meste, kde sa veľa chodí, stretáva, usmieva, zdraví na ulici či športuje vonku. Texas je po väčšinu roka horúci, ľudia tam milujú byť vnútri v pohodlí klímy a ja som sa často cítila ako v zlatej klietke. Chýbala mi spontánna socializácia vonku na uliciach, na akú som bola zvyknutá z Európy.

 

Namaľujte nám slovami obraz Texasu. Ako tam ľudia trávia voľný čas?

Často práve na ranči, ktorý je trošku iný, ako si veľa ľudí predstavuje. Ide o väčší pozemok – kus divokej texaskej prírody so zverou, jeleňmi, diviakmi, štrkáčmi, tarantulami, kaktusmi a prepelicami. Tento pozemok rančeri mapujú, sledujú populáciu a prírodu v ňom. Robert ma brával cez víkendy na ranč a poľovačku. On sám vyrastal v rodine, kde nemali veľa peňazí a ak ulovili na ranči jeleňa, mala rodina mäso na pár mesiacov. Ulovený jeleň sa tiež dá „darovať” mäsiarstvu, kde ho naporciujú zdarma pre rodiny v núdzi. Toto sa mi napríklad v Texase veľmi páči, tá možnosť byť v „priamom kontakte” s tým, čo jeme, ak je to, samozrejme, ulovené s rešpektom a úctou k prírode.

Sprvu som z tých rančov bola trošku otrávená, ale potom som začala skicovať okolie, počúvať príbehy kovbojov a rančerov, ich hudbu, všímať si texaské slnko, svetlo. Začalo ma veľmi baviť vymýšľať či interpretovať tieto zážitky do svojich malieb, či už s istou dávkou irónie a kritiky, alebo s obdivom a rešpektom. Toľko som ich maľovala, až mi táto kultúra začala byť blízka. Zistila som, že klobúky nosia nie ako trend, ale ako ochranu pred spaľujúcim slnkom, že texasky sú proti kaktusom a pichľavej húštine (to som zistila na vlastnej koži oblečená v legínach) a čižmy slúžia ako ochrana pred hadmi. Doteraz mám pocit, že v Texase je inšpirácie nekonečno. Okrem malebných chvíľ vie byť život v Texase aj veľmi jednotvárny a frustrujúci, keďže veľa amerických zvykov a názorov je mi úplne cudzích a nesympatických, ale také sa nájdu, žiaľ, všade.

 

V roku 2016 ste zrealizovali výstavu Janečková na steroidoch a v tom období ste sa zúčastnili aj majstrovstiev sveta vo fitnes. Prečo táto zmena smeru?

Bolo to spojené so začiatkami v Texase. Chýbal mi wakeboarding a šport a jediná pre mňa dostupná bola posilňovňa. Keď sa pre niečo nadchnem, väčšinou začnem byť zvedavá, že čo by nasledovalo, keby som do toho dala 100 %. Naučila som sa správne cvičiť vďaka môjmu mužovi a popri tom si ma všimla lokálna trénerka – fitneska, ktorá sa práve pripravovala na majstrovstvá v Las Vegas. Spýtala sa ma, či by som sa k nej nechcela pridať a ja, že jasné (smiech). Tak som si na pár mesiacov vyskúšala, aké to je – jesť nesolené mäso a ryžu, proteíny každé dve hodiny a žiadny cukor. Nešla som do úplných extrémov, stále som sa stravovala tak, aby telo malo to, čo potrebovalo, ale vydržať nejesť zmrzliny a zákusky bola veľká výzva. Naučila som sa veľa o nutričných hodnotách a o svojom tele a tiež som si zažila srandovné chvíľky na súťaži, keď všetky súťažiace chodia „vyčančané“ po luxusnom hoteli v Las Vegas, ale smrdia od samoopaľovacích sprejov, po ktorých sa tri dni nesmiete sprchovať, a po nesolených rybách, ktoré sme si na izbách „varili” v mikrovlnke. Bola som vtedy veľmi hrdá aj na kostým maliarky, ktorý som si sama vyrobila, aj na to, čím som si prešla. Na javisku som sa ale dosť hanbila, takže namiesto veľkého predvádzania póz a svalov porote, som zamávala niekde do javiska svojmu mužovi a zdupkala do úzadia. Za tento počin som sa umiestnila v top 10 a hneď potom sme sa strašne dobre najedli. Tým som ukončila toto vtipné obdobie, ktoré som vtedy veľa dokumentovala aj v maľbách, keďže ma fitness prostredie, posadnutosť telom, ale aj pevná vôľa, fascinovali. Tie obrazy mám veľmi rada, no stále ich mám v pivnici – svalnaté kulturistky si málokto vtedy chcel kúpiť.

 

Keď už sme pri tele – ako vnímate to svoje po dvoch pôrodoch?

Tehotenstvo pre mňa nebolo úplne jednoduché fyzicky ani mentálne. Tomu prvému predchádzal potrat, tak som sa veľmi bála, že to opäť nevyjde. Našťastie Alenka už mala bijúce srdce a my nádej, avšak diagnostikovi mi placentu praeviu, ktorá má veľmi vystrašila. Mala som zákaz dvihnúť čokoľvek ťažšie ako krabica mlieka, nemôcť byť sebestačná a aktívna bolo pre mňa spolu s obavami veľmi ťažké. Počas druhého tehotenstva sa to zopakovalo a hoci odmena za toto obdobie je najúžasnejšia, je veľmi ľahké sa cítiť ako „chodiaca maternica”. Čiastočná či úplná strata identity v prvých rokoch, keď sme ako mamy stále pri deťoch, sa veľmi ťažko získava naspäť, a aj naučiť sa ľúbiť telo so všetkými zmenami chce veľa sebalásky.

 

Na výstave v Berlíne „Tajomstvá šťastnej domácnosti“ (2021) sa postava (bežne vždy) nahej ženy obliekla do gepardej kože. Čo spôsobilo ten prechod od „Umývania riadu“?

Všetky moje výstavy súvisia s vývojom môjho vlastného vzťahu a vzťahov, ktoré pozorujem vo svojom okolí. Tajomstvo na šťastnú domácnosť ešte nemám rozlusknuté ani ja, ale v ten rok sme s manželom začali chodiť na párovú terapiu, ktorá nám pomohla veľa vecí si odkomunikovať, vrátane rozdelenia úloh v domácnosti a vzájomného rešpektu a porozumenia. Gepardie ženy pre mňa boli symbolom divokosti, neskrotnosti, ponechania si vlastností a názorov, ktoré sú pre nás dôležité. Podobne aj výstava „Dôležitosť udržať si flexibilitu“ symbolizovala návrat k sebe. Bolo to v čase, keď mala Alenka dva roky a pomaličky som začala mať viac času. Začala som pátrať, kto bola Katarína pred materstvom a pred vzťahom, ktorým veciam som sa vo vzťahu poddala s tým, že som stratila časť seba a ktoré kompromisy boli pre náš vzťah dobré. Tie, ktoré ma oberali o radosť zo života, som si v tom čase vykomunikovala vďaka európskej terapeutke s manželom tak, aby sa necítil ublížene, ale skôr aby pochopil, kto som a že tak ma má predsa najradšej. A ja samu seba tiež.

 

Rok 2021 bol pre vás plodný – vystavovali ste dvakrát v Bratislave, Atlante, Šanghaji, na Taiwane…

V roku 2021 som mala šesť samostatných výstav. Bolo to asi aj tým, že Alenka vtedy začala chodiť do škôlky a ja som sa nevedela nabažiť ateliéru. Tri roky som maľovala s Alenkou po boku, čo samozrejme znamená 15 minút maľovať, 30 minút sa hrať, variť, upratovať, uspávať, opäť skúšať maľovať… Mám na to najkrajšie spomienky, ale boli a sú to aj veľmi intenzívne chvíle, kedy by som veľmi chcela mať čas pre seba alebo čas uskutočniť nápady, ale nejde to. A keď už som si konečne našla polhodinku čas na ateliér, vedela som zo seba vymaľovať aj tri plátna za deň. Menej času – viac intenzity, čo je pre mňa nakoniec celkom inšpiratívny prístup. Takmer všetky maľby z tohto obdobia sú pomaľované aj Alenkou (úsmev). Keď v noci vstala a nedalo sa jej zaspať, zobrala som ju do ateliéru a ešte polhodinku sme spolu maľovali – bola to najväčšia sranda.

 

Jedna z vašich výstav v New Yorku bola na poslednú chvíľu zrušená…

Bola to „veľká dráma“. Galerista mi mesiac pred výstavou napísal mail, že na obrazoch, ktoré som mu poslala na ukážku, napočítal 19 penisov a 20 bradaviek a že on, skrátka, nemôže riskovať takú výstavu, že penisy sa ťažko predávajú a jediná možnosť, ako výstavu uskutočniť, je obrazy vkusne premaľovať. Keby som na niečo také pristala, ani náhodou by som s výstavou ani so sebou spokojná nebola. Nahé telo v živote či na obraze pre mňa neznamená automaticky sex, a aj keby, sex a telesnosť nie sú hanba, ale život. Všetci sme predsa pod oblečením holí. Výstavu som zrušila. Chvíľku ma to mrzelo, lebo som na nej ťažko pracovala mesiace pred a po narodení Alenky, ale nakoniec sa mi vďaka tejto skúsenosti otvorili dvere novým príležitostiam, pri ktorých som mala možnosť svoju tvorbu odprezentovať takú, aká je, bez predsudkov a cenzúry.

 

Pri témach, aké zobrazujete, sa kritike asi nevyhnete. Čo vám vyčítali?

Nespomínam si, že by mi niekto vyslovene niečo vyčítal, len sa mi pred rokmi stalo napríklad, že mi jedna zahraničná galéria „dohovárala”, nech opäť maľujem skôr jednoduchšie a ľahko erotické scény, ktoré pre mňa boli inšpiráciou v mojich začiatkoch, že tie sa vraj predávajú rýchlejšie než hlbšie a osobné témy. Tým som spoluprácu s galériou ukončila, takýto prístup je nezlučiteľný s úprimnou podporou a rastom umelca. Pred rokom sa mi táto galéria ospravedlnila, že to bola veľká chyba a či by som s nimi nechcela znovu vystavovať.

 

Zmenil sa rokmi váš umelecký pohľad na erotiku, sexualitu?

Myslím, že aj áno. Teraz, keď pozerám na svoju tvorbu z čias štúdia na VŠVU a inšpirácie, ktoré som vtedy čerpala hlavne z erotických webstránok, sama si hovorím: wau, že mi toto prešlo u rodičov (smiech). Neboli tým vtedy síce nadšení, mali sme o umení hlavne s tatinom siahodlhé aj nepríjemné debaty, keďže sa z pohľadu otca bál, že ma pre moju tvorbu nebudú brať vážne alebo že by ma muži kvôli témam nerešpektovali. Teraz ho chápem… Napriek tomu mi mamina aj tatino vždy boli hlavnou oporou. Časom sa, myslím, moje zobrazovanie vzťahov a sexuality pretavilo do osobnejších skúseností, ktoré zažíva takmer každý z nás a preto si nemyslím, že by mali byť označované ako šokujúce či provokatívne. Sexualita je pre mňa fascinujúca téma súvisiaca so vzťahmi, ktorá sa dá skúmať donekonečna, s pribúdajúcim vekom, z pohľadu manželky, matky, pozorovateľky, v meniacom sa spoločenskom dianí…

 

Minulý rok ste dokončili knihu Materská dovolenka, ktorá zahŕňa tvorbu za posledné dva roky. Aké boli?

V tejto knihe sú takmer všetky obrazy, ktoré vznikli v ateliéri za prítomnosti detí, alebo sú namaľované mnou aj Alenkou, Vidou v bruchu alebo krátko po jej narodení. Vznikla z dôvodu pre niektorých možno zvláštneho, pre rodičov asi dobre známeho – občas ma prepadne panika z pominuteľnosti a krehkosti života. Môj tatino zomrel, keď som mala 23 rokov a dodnes sa vraciam k našim spoločným mailom, zážitkom, fotkám a vždy dúfam, že nájdem niečo nové. Chcela som svojim dcéram dať niečo hmotné, v čom môžu listovať a uchovať si to ako dôkaz a pamiatku na naše spoločné chvíle, na to, ako boli súčasťou vzniku týchto obrazov, ako sa naše svety tieto roky prepojili. Hovorila som si, že z tejto knižky na 100 % musia cítiť, ako veľmi ich ľúbim a rešpektujem ako rovnocenné stvorenia. Kniha vyšla v náklade 500 kusov a jej obálka je z plátna – každý jeden kus sme s Alenkou pomaľovali. Dúfam, že si túto knižku budeme spolu pozerať, keď budem mať 80 rokov.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Kataríny Janečkovej Walshe

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2023)