Luki bol útulkáč. Keď prišiel, myslel si, že je v klietke a chodil stále dookola, akoby v nej naozaj bol. Časom sa osmelil a vyšiel zo svojej neviditeľnej klietky von. Rozbehol sa za Katkou a za Štefanom, naháňal Katkinu sukňu, muchy na priedomí alebo hrdličky, čo zosadali na kŕmidlo. Štekal na mačky na streche, behal po záhrade, vrtel chvostom a veľa jedol. Vždy sa bál, že raz bude jeho miska prázdna. Najradšej ho mala Katka, potom Štefan a až potom deti, lebo trochu naňho žiarlili. Ako ho len Katka stále hladká a prihovára sa mu, ako Štefan chodieva do obchodu a vždy, keď odchádza, mu povie: Tu buď, Luki, čakaj, idem ti niečo kúpiť. A naozaj mu vždy niečo prinesie. Kosť, hračku, prasacie uško… Luki zatiaľ poslušne sedel za bránou a čakal na Štefana. Všetky mačky mu závideli a pozerali zo strechy. No nazdar, toto nám tu chýbalo! Tany, tany tanušky, spievala Katka a Luki s Maťom tancovali. Večer, keď kvety zatvorili kalichy, ľahol si Luki pod stôl a zaspal. Skoro ráno chodil po neviditeľných cestách medzi rastlinami.
– Joj, ako som sa ťa zľakla, – smiala sa Katka, keď vykukol spoza gigantického kalerábu.
– Maťo, vieš, prečo má pes chvost? Aby sa neprekotil, keď vyplazí jazyk!!! – smial sa Štefan.
– Máš rád vajíčko? – spýtal sa Maťo Lukiho.
– Vajíčka mám najradšej, – žmurkol Luki.
– Máš rád kuracinku?
– Kuracinku mám najradšej, – žmurkol Luki.
– Ten pes sa stále raduje a nikto nevie, čomu, – smiala sa Zuzka.
Najčastejšie Luki ležal v tieni pod jabloňou, mykal fúzami a čakal na deti. Veď aj pod stromom vyležal jamku. Keď sa mu snívalo, rozprával zo sna… Psou rečou. Stále sa mu snívalo o Maťovi a Zuzke. Kde sú? Prídu dnes? To je nuda, zívali blchy a štverali sa na strechu za mačkami. Zrazu bolo počuť detské hlasy zo dvora, slnko svietilo a deti hrávali prstové divadlo na priedomí a zmrzlinári vyhrávali pri dverách.
– Kupujte si zmrzlinu, budete mať angínu! – vyspevovali Zuzka s Maťom a skákali na trampolíne. Luki vtedy vyšiel s Katkou pred dom a kým Katka kupovala zmrzlinu, všetko navôkol ovoňal. Katka kúpila zmrzlinu sebe, Štefanovi, Lukimu aj deťom.
– Luki, vyjdeme s tebou na psí tridsiatok, – povedala Katka.
Keď zvonil telefón, prvý bežal k telefónu, chcel vedieť, či náhodou nevolá Zuzka alebo Maťo. Mačky si mysleli, že ich nik nevidí a urobili si bunker za štôsikom z dreva. Nevedeli, že im spod neho trčia chvosty, a tak ich Luki jednu po druhej odtiaľ ťahal a ony vrieskali.
– Bude tu ticho! – vyšiel na dvor Štefan.
Keď deti skákali na trampolíne, Luki od radosti, že je veselo, robil kolieska okolo záhrady, ba niekedy s nimi skákal aj on na trampoške, keď obedovali, obedoval s nimi. A Zuzka a Maťo mu ustavične čosi pod stôl podávali, keď snežilo, tešil sa, že páperíčko padá na záhradu, prídu deti, vytiahnu sane, pôjdu na kopec, on s nimi bude bežať popredu, pozadu, vráti sa a potom všetkých predbehne, vezmú ho na sene a pofičia dolu kopcom… Keď pršalo, tešil sa, že je s deťmi dnu, ležal medzi hračkami na koberci, počúval, ovoniaval, hral sa.
Najradšej mal hnedého psíka z lega. Chcel s deťmi spávať v posteli, no posteľ bola plná plyšových rozprávkových bytostí a nezmestil sa do nej. Na jar sadil kosti, v lete sa hral s mačkami na skrývačku, na jeseň si s deťmi písal úlohy, v zime dostal od detí pod stromček prasacie ušká, na jar nazeral do Katkiných jamiek so semienkami a s deťmi sadil fazuľu, ráno s Katkou otváral a večer zatváral skleník, v lete s deťmi skákal do bazéna, na jeseň si opekali, a to vám bola hostina! V zime si v záhrade urobili jurtu, na jar sa roztopila, mal od blata labky a Zuzka mu ich stále umývala.
Štekal od radosti.
– Pozrite sa, znovu opečiatkoval kuchyňu!
– Viem kresliť, – myslel si Luki.
V lete býval s deťmi v stane ako tramp, keď bola búrka, vliezol k Maťovi do spacáka, na jeseň oberal s Katkou a deťmi kyselkavé jablká a hral sa s nimi ako s loptami, v zime zdobili vianočný stromček, na jar opilovali jablonku a Maťo so Zuzkou mu hádzali jej halúzky, aby aportoval, v lete sa všetci polievali hadicou a on sa otriasal a fŕkal vodu na všetky strany, na jeseň vykopali so zemiakmi z hriadok aj jeho kosti, na Vianoce dostal z torty a Zuzka s Maťom dostali mobily, na jar sa s nimi pod stolom pripravoval na všetky písomky, keď si opravovali známky.
Keď mali chvíľu voľna, nešli sa hrať. Obaja ťukali do klávesníc na mobile. Luki im ležal pri nohách a čakal. V lete sa stratil v lese a keď sa našiel, Zuzka ho neobjala, ale odfotila mobilom. Potom sa stratil ten hnedý psíček z lega. Na jeseň lúskal orechy a videl v lese naozajstného jeleňa. Na paroží mal nádhernú pavučinu. Ako záclonu. V lese sa vždy bál, no Zuzka s Maťom si to nevšimli. V zime vyhrabal zo snehu ježka a deti ho uložili v komore. Vo vani plával kapor a tešil sa na Vianoce. Zavše mu hodili loptu na koniec záhrady, no keď sa s ňou vrátil, dvere do kuchyne boli zatvorené a musel čakať, kým si spomenú. Keby ma tak vykopli do vesmíru, – myslela si lopta, úplne vždy stratila hlavu, keď sa šla hrať. Paradajky na okne sa mu posmievali.
– Je to červené a je to za rohom, čo je to? – pýtal sa Maťo Zuzky.
– Paradajky za rohom! – smiala sa.
V lete spával v tieni pod jablonkou, kým oni sedeli na priedomí a pozerali na mobiloch veselé videá o zvieratkách a psíkoch. Rozboleli ho labky. Na jeseň s Katkou vyberali naobliekané cibuľky a potom chodil na injekcie. Zuzka s Maťom ho ani neprišli poľutovať, nemali čas, lebo sa im začala škola. Na Vianoce spal pod vianočným stromčekom. Na jar mu kúpili do pelecha deku, aby mu bolo teplejšie. V lete spával pod kuchynským stolom a pod jablonkou. Na jeseň ho prestali brávať na vychádzky a v zime sa stratila vôdzka. Na jar mu prestalo chutiť jesť a v lete prestal vítať návštevy. Slnko stále chcelo premietať filmy na stenu. Raz sa v noci jednému netopierovi pokazil radar a on ani nepočul, ako vletel do izby. Na jeseň šla Zuzka na strednú školu.
Lopta vykúkala z ríny, kde ju niekto vykopol a nevedela zliezť dolu. Katka ho strihala a on ledva stál na nohách. Celý sa triasol, ako keby bola zima. Niekto zavolal a Katka šla k telefónu.
– Strihám Lukiho, Zuzka, – povedala.
Chcel zavrtieť chvostíkom, no chvostík ho neposlúchal a bolo mu zima, tak len pozeral na Katku, ako telefonuje.
– Niekedy by si sa mohla prísť s Lukim pohrať.
Potešil sa, že príde Zuzka. Možno príde aj Maťo a budú si hádzať loptu. Privieral oči, a tu sa pred ním objavila dávna cesta medzi kvetmi v záhrade, dnes zarastená kríkmi a na nej všetky aj dávne mačičky, slepá Cila aj obrovský Boris, Nasťa, hrdličky, motýle, ako dávno sa nebol pozrieť konča záhrady… Katka videla, ako sa chveje, položila slúchadlo a prišla k nemu. Prikryla ho svojím svetrom a hladkala. Vtedy sa strhol, akoby sa chcel vrátiť, no cesta plná zvierat a rastlín lemovaná kosťami, ktoré pozahrabával a teraz vytŕčali zo zeme, ho vábila… Ležal a kýval labkami, ako keby utekal, všetkým štekal na pozdrav. Vtedy dobehol pred nebeskú bránu…
Katka ho zabalila do starého svetra, Štefan vzal rýľ a spolu šli pod jabloň vykopať jamu. Zo striech a z okolia prišli všetky mačky a posadili sa okolo nich. Zvieratká idú rovno do neba. Na cestu mu svieti lampáš zavesený na jabloni.
– Lukinko, chrobáčik malý, spi, – povedala Katka a potom všetky ruže do rána opadali a vyzerali ako keby z neba spadli hviezdy a rozbili sa. Na druhý deň prišla Zuzka.
– Dobre, že si prišla, už som sa zľakol, že si na nás zabudla, – povedal Štefan…
Medzitým Luki dokríval k božiemu trónu, obojkom cinká ako na Vianoce. Zuzka stojí pod jablonkou s lampášom. Prší.
Onedlho budú Vianoce. Katka so Štefanom už darček dostali. Najradšej ho má Katka, potom Štefan. Stále ho hladká a prihovára sa mu, a Štefan chodieva do obchodu a vždy, keď odchádza, povie mu: Tu buď, Borisko, čakaj, idem ti niečo kúpiť. A naozaj mu vždy niečo prinesie. Kosť, hračku, prasacie uško… Boris zatiaľ poslušne sedí za bránou a čaká Štefana.
Blížia sa Vianoce, ja už vrtím chvostíkom, na chvíľu sa stíšte a buďte všetci spolu. Aj s našimi psíčkami a mačičkami, ktoré na nás celý rok čakávajú a keď prídeme, tešia sa akoby boli Vianoce každý deň! Vaša Veve
Veronika Šikulová