Koncom 60. rokov bol ideálom milenca na filmovom plátne. Taký ten typický Francúz, ktorý potrebuje k životu vášeň a lásku. Rozporuplný. Požívačný. Viac vo vetre ako v bezvetrí. Neobsedel bez pohára bordeaux a na svet sa díval s plachým úsmevom. Plachým, no neodolateľným. A vraj na svojej vizitke nemal mať napísané herec, ale hráč.
Francoise Fabian, jeho partnerka z filmu Moja noc s Maud, ho vystihla: „Je uzavretý. Ide o hanblivosť? Neviem. Je veľmi diskrétny, ale za dobrými spôsobmi sa skrýva vášnivosť. Nosí masku. Vždy som chcela za ňu preniknúť. Ale žil vo svete, kam ma nikdy nepustil…“
V jeho kariére svietia tri filmy. Hoci ich nakrútil niekoľko desiatok, tie tri sú pre jeho herectvo zásadné a prehovárajú mu z duše. Muž a žena. Muž a žena po 20 rokoch. A posledné pokračovanie Najlepšie roky jedného života. Všetky pod režijnou taktovkou Claudea Leloucha. Sprevádzali ho životom a jeho život sa v nich odrážal. Mladosť, zrelý vek, staroba. Ide stále o jeden a ten istý príbeh. O jednu a tú istú lásku. A o dve srdcia, ktoré spievajú tú istú melódiu – šabadabadam, šabadabadam…
V dievčenských šatočkách
Narodil sa 11. decembra 1930 v Piolenc, 30 km od Uzes, vyrastal v Pont-Saint-Esprit, kde bol jeho otec starostom. „Boli sme zámožná rodina, priatelil som sa s deťmi významných ľudí a svoje postavenie som si dobre uvedomoval. V škole mi to dali pocítiť a hoci ma to najprv trápilo, zvykol som si…“ Mama bola typická meštianka. Chcela sa stať herečkou a vedela naspamäť skoro všetky Racinove a Corneillove tragédie. Zbožňovala verše. Jean-Louis to po nej zdedil. Do dvoch rokov ho obliekala ako dievčatko, lebo si veľmi priala dcérku. Až vo veku siedmich rokov si povedal dosť, vzoprel sa a začal cikať postojačky ako chlapec. Ale niečo ženské a nežné v ňom predsa len zostalo. Mama bola smutná, keď sa oženil. Povedala, že by bola radšej, keby bol homosexuál. Aspoň by s ňou zostal…
Rodina žila neskôr v Aix-en-Provence a chcela mať z neho právnika. Chvíľu s právom zápasil, ale priťahovalo ho divadlo. Chodil na hodiny herectva do Marseille a keď videl Charlesa Dullina, barda francúzskeho divadelníctva, v Molièrovom Lakomcovi, padlo rozhodnutie, že pôjde do Paríža a bude študovať herectvo. Zapísal sa na IDHEC, vysokú školu kinematografickú (dnes La Fémis) a chodil zároveň aj na kurzy herectva. Jeho nedostatkom spočiatku bola plachosť. Hrával so sklonenou hlavou a zajakával sa. „Hanbil som sa. Spolužiaci sa mi vysmievali a profesori hovorili, že na herectvo nemám. Ale ja som vedel, že je to niekde vo mne, len som to ešte nevedel zo seba vydolovať.“ Cítil, že práve divadlo, ho vylieči z nesmelosti. Lebo byť nesmelý znamená báť sa ľudí. „Všetci plachí ľudia by mali chodiť do divadelnej školy. Tam sa schovajú za masky svojich postáv, opatrne a pomaly sa ich zbavujú a tak nachádzajú samých seba. Mal som šťastie. Najväčšie spočívalo v tom, že som prišiel do Paríža, lebo v tom čase sa všetko umenie odohrávalo práve tu. Každý, kto chcel niečo znamenať, býval a žil v Paríži.“ Privyrábal si vykladaním vagónov, zbieral hríby a nosil ich na trh, vypomáhal v kaviarni. Býval s kamarátmi v jednej izbe v malom hoteli a žil slobodným, bohémskym životom, nočné posedenia v baroch a prítomnosť mladých dám nevynímajúc. Nebol to žiadny svätuškár. „Myslím, že dôležitou vlastnosťou každého umelca je fantázia, ktorú potrebuje uvoľniť. Droga je prostriedok, ktorý to podporuje. Fajčil som trávu, hašiš, bral som aj heroín. Keď som fičal na ópiu, bol som hotový. Nevládal som vstať, tak sa mi krútila hlava. Keď som pociťoval účinky drogy alebo omámenie alkoholom, bolo to ako vstúpiť do neznámeho sveta, ktorý sa mi otváral a chcel som ho spoznať. Chcel som byť niekto iný, slobodný, nekontrolovaný a prekročiť sám seba. Možno aj preto som sa stal hercom.“
Hamlet, alebo byť či nebyť
Bol to Maurice Jacquemont, divadelný režisér, ktorý mu povedal, že je stvorený pre rolu Hamleta. Stalo sa tak v čase, keď bol na vážkach, či je herectvo tá pravá cesta. Začali sa stretávať a debatovať o Hamletovi – nezáväzne. „Z môjho pohľadu šlo o abstraktnú myšlienku. Čím viac som sa však hre venoval, tým sa mi zdala zvláštnejšia. Jacquemont mi rozprával o Dánsku, Hamletovi, Shakespearovi. Odhalil mi veci, o ktorých som ani netušil. Táto hra mi otvorila obzor a tiež nový pohľad. Na život aj na smrť.“
Mal vtedy 29 rokov, ale ešte stále nevedel, či je herectvo pre neho tá pravá cesta. Stretávali sa so Jacquemontom desať rokov a stále diskutovali, hľadali nové súvislosti. „Neviem, či sa niekedy herec venoval tak dlho svojej úlohe. Jacquemont najradšej skúšal len so mnou. Keď tam bolo viac hercov, bol otrávený. Počas jednej skúšky som sa dal uniesť improvizáciou textu natoľko, že som spadol do orchestriska a zlomil som si nohu.“ A Hamleta napokon hral na javisku až do zrelého veku.
Za všetkým hľadaj ženu
Pred kamerou objímal tie najzvodnejšie herečky: Brigitte Bardot, Romy Schneider, Michele Mercier, Anouk Aimée, Francoise Fabian, pôsobil dojmom profesionálneho zvodcu. Na každú zo svojich filmových partneriek mal láskavé spomienky, nebol exhibicionista a svoje milenecké etudy si nechával za zatvorenými dverami. Jeho prvou veľkou láskou bola Stéphanie Audran. Chodili spolu do kurzu herectva, prežili študentskú lásku, zosobášili sa a žili spolu dovtedy, kým sa J.-L. nezaľúbil do Brigitte Bardot.
Písal sa rok 1956 a začínajúci režisér Roger Vadim svojou prvotinou „… a Boh stvoril ženu“ odštartoval svoju kariéru (a taktiež svojej manželky Brigitte Bardot). Juliette je roztopašná sirota, o ktorú sa starajú opatrovníci. Aby ju za jej ľahkovážny život a neprístojné správanie neposlali späť do sirotinca, ponukou na svadbu ju zachráni najmenej zvodný kandidát, ktorého hral J.-L. „Keď prišla táto ponuka, v skutočnosti ma na nej nič neupútalo. Ani scenár a ani fakt, že budem partnerom Brigitte Bardot. Po prvý raz mi však chceli slušne zaplatiť, a tak bola hlavným dôvodom moja prirodzená chamtivosť.“
Brigitte bola vo svojich dvadsiatich rokoch najžiadanejšou a najviac fotografovanou hviezdičkou. A keď vo filme s pohárom šampanského, rozpustenými blond vlasmi, bosými nohami, rozviatou sukňou a hlbokým dekoltom zatancovala čaču, získala si celý svet. J.-L. bol jej pravý opak. Stiahnuté ramienka, nenápadný, zasnený, chvíľami až nemužný. A hlavne, ženatý so Stéphanie Audran a Brigitte vydatá za Rogera Vadima. Ale vo filme B.B. uverila vete, ktorú vyslovila: „Mám strach. Šťastie je veľmi ťažké.“ Jej život to mal potvrdiť. Pokoj našla až vtedy, keď opustila filmový biznis a viedla utiahnutý život ambasádorky zvierat na Azúrovom pobreží.
A boh stvoril ženy
J.-L. ju zo začiatku bral ako peknú hračku. Ona mala dvadsaťdva, on dvadsaťšesť. No Brigitte sa zaľúbila a urobila všetko pre to, aby si Jeana-Louisa získala. Lebo bol iný. Trochu záhadný, trochu hanblivý. Rýchle sa kvôli tomuto vzťahu zbavila života v znamení ponocovania v baroch a aj Vadima. J.-L. ju videl celkom inú a aj chcel ju mať celkom inú. „Naučil ma počúvať klasickú hudbu a milovať bez zábran. Žila som život ako vo sne. Nič nebolo dôležitejšie ako to, že sme spolu. Počas nakrúcania sme spali každý deň niekde inde, veľakrát aj na pláži, pod holým nebom a ráno sme sa vracali na pľac. Najhoršie na tom bolo ustáť situáciu pred štábom a Vadimom. Ale opustili sme všetko len preto, aby sme boli spolu. Prežila som s ním najkrajšie obdobie svojho života, najintenzívnejšie, najšťastnejšie.“ A potom Brigitte stretla šansoniéra Gilberta Bécauda, ktorý oslnil publikum skladbami ako Nathalie, L´important, C´est la rose alebo Quand il est mort le poete… Bécaud prišiel potajomky k nej domov, keď Jean-Louis mal byť v práci, no vrátil sa nečakane. S odstupom času J.-L. túto situáciu opísal s humorom, ktorý je podľa neho „uhladená beznádej“. „Keď som vstúpil do spálne, Brigitte vyskočila z postele a zmizla v kúpeľni. A Gilbert? Požiadal ma, aby som mu podal nohavice. A že čo by mohol pre mňa urobiť. Ja, že nech mi vypíše šek na milión frankov. Neviem, prečo som to povedal. Vzal som si šek, ale nikdy som si tie peniaze v banke nevyzdvihol…“ Brigitte ho ľúbila. Ako napísala vo svojej knihe, najviac zo všetkých svojich partnerov. Ale bola veľmi mladá a potrebovala ešte ochutnávať život. Áno, J.-L. si uvedomoval, že v 60. rokoch patrila k najžiadanejším ženám sveta. „Trpel som, keď som videl všetky tie kytice, čo jej muži posielali.“ A čo na to Vadim? Poľahky sa povzniesol nad neveru svojej ženy a rozhodil siete, do ktorých sa neskôr chytili Catherine Deneuve alebo Jane Fonda. Svojmu sokovi Vadim veľkoryso ponúkol úlohu rytier Dancenyho vo filme Nebezpečné známosti, kde si mladý herec zahral po boku Jeanne Moreau, Gérarda Philipa a Anette Vadim, režisérovej druhej manželky.
Ale i Jean-Louis stretol novú ženu – Nadine. Keď ju spoznal, bola strihačka, ale snívala o tom, že bude nakrúcať filmy. Zoznámili sa, keď mala dvadsaťtri rokov a žila sama so svojou mačkou. Bola zaľúbená do iného muža a o Jeanovi-Louisovi vedela málo, akurát len to, že žil s Brigitte Bardot. Pomohol jej s prvým filmom Mon amour, mon amour, kde hral hlavnú úlohu spolu s Valérie Lagrange. O dvoch slobodných ľuďoch, ktorých zaskočí zodpovednosť za dieťa, ktoré spolu čakajú, stojac pred otázkou, či vlastne majú na to – stať sa manželmi? Po niekoľkých týždňoch si Jean-Louis priniesol k Nadine do bytu svoje obleky, postavil sa pred kozub a povedal: „Ideme si založiť oheň.“ A založili ho, mali spolu tri deti – Marie, Pauline a Vincenta. Rozišli sa, keď sa Jean-Louis hľadal v náručí iných žien…
S nemeckou herečkou Romy Schneider, legendárnou Sissi, si zahral v troch filmoch: Vlak, Boj na ostrove a Vrtošivá ovca. „Romy bola neuveriteľne citlivá. Veľká herečka. Stále sústredená na svoju prácu. Pripravovala sa na film, aj keď sa mal nakrúcať až o pol roka. Keď prišla na pľac, bola schopná dať zo seba von tie najkrajšie a najhlbšie city. Nemala zmysel pre humor, možno aj preto, lebo jej život bol poznačený drámami. Áno, dráma bola, žiaľ, jej údel a aj kvôli týmto zážitkom naberali jej postavy na sile.“ Na fotke z nakrúcania vidíme usmiatych hercov na peróne, ktorí sa držia za ruky a sú len tak obyčajne šťastní. „Bola ohromujúco krásna. Až mi to vyrazilo dych. Keď som ju mal vziať do náručia, zalomcovali mnou city a nemohol som si pomôcť. Myslím, že je správne, keď má človek niekoho rád. Keď ľúbime, robí nás to šťastnými. Ľudí treba milovať.“
Talianske obdobie
Kým vo Francúzsku nakrútil iba jeden film (… a Boh stvoril ženu), v Taliansku sa stretol s Bertoluccim, Scolom, Risim, Comencinim. Hlavne Sviatočná vychádzka Dina Risiho s dialógmi Ettore Scolu patril k najväčším úspechom talianskej kinematografie. „Mal som vzácnu príležitosť zahrať si po boku Vittoria Gassmana. Ide o príbeh jedného dňa, ktorý sa odohrá medzi chvastúňom a nesmelým mládencom, ktorého som hral ja. Bolo to vtipné, jednoduché a dojímavé.“ V Taliansku znovu našiel chuť do života a na nakrúcanie chodil vždy autom. „Rád spomínam na toto talianske obdobie. Nieslo sa v kamarátskom duchu. Bola v tom istá ľahkosť, radosť zo života, láska k ľuďom. Roky šesťdesiate boli naozaj úžasné. Sedeli sme pri stole v reštaurácii Otello na Španielskom námestí, jedli, pili a diskutovali do neskorej noci. Bol tam Fellini, Visconti, Mastroianni a po tých dlhých debatách o filme sme sa tešili na ráno, keď začneme opäť nakrúcať…“
Jedným z dôležitých filmov z talianskeho obdobia bol Konformista Bernarda Bertolucciho. Príbeh sa odohráva pred 2. svetovou vojnou a Jean-Louis sa ocitne v úlohe vraha, ktorý dostane za úlohu zniesť zo sveta svojho bývalého profesora a antifašistu v Paríži, kde trávi, paradoxne, svoje medové týždne. „Téma fašizmu a román Alberta Moraviu ma upútal, ale moja úloha sa mi nepáčila. No Bertolucci ma presvedčil, aby som to vzal, lebo vraj najzaujímavejšie na filme je práve odmietanie fašizmu. Viem, a potvrdilo mi to aj niekoľko mojich blízkych, že je to nepochybne to najlepšie, čo som urobil vo filme.“ A keď spisovateľ Alberto Moravia uvidel film, povedal, že je lepší ako jeho román. Možno to bolo aj tým, že Jean-Louis prežíval ťažkú vnútornú drámu. „S Nadine sme si prenajali v Ríme byt na obdobie nakrúcania. Mali sme dve dcéry – Marie a Pauline. Raz ráno, keď som odchádzal na filmovanie, šiel som pobozkať Pauline, ktorá ležala v kolíske. Bola mŕtva.“ Utrpenie, ktoré ho poznačilo, dalo tomuto filmu nečakane hlboký výraz. Vtedy sa mu v porovnaní so smrťou Pauline zdalo všetko malicherné. Povedal Nadine, že buď odídu z tohto sveta, alebo budú žiť pre Marie. Z tejto skúšky musia vyjsť šľachetnejší. Nadine sa potrebovala zo svojej traumy vyrozprávať a nakrútila film To sa stáva len druhým s Catherine Deneuve a Marcellom Mastroiannim.
Muž a žena – večný príbeh
Film, ktorý sa nakrúcal na čiernobiely a aj farebný materiál, je o láske dvoch ľudí – filmovej skriptky a automobilového pretekára. Obaja sú vdovci a stretnú sa v Deauville, kam chodia za svojimi deťmi do penziónu. Osamelosť ich zblíži, ale kým nájdu odvahu opäť uveriť vo vzťah, chvíľu to trvá. Vlastne celý život túto istotu hľadajú, o čom svedčia aj dve pokračovania filmu. Po desiatich rokoch zaznamenal film Muž a žena rovnako veľký úspech ako … a Boh stvoril ženu. Režisér Claude Lelouch získal Zlatú palmu v Cannes a film si odniesol dvoch Oscarov za najlepší zahraničný film a za scenár. „Prvý raz som zažil, aby režisér viedol hercov improvizáciou,“ spomínal Jean-Louis. „Mali sme sa rozprávať bez toho, aby sme čítali scenár. Vyšlo to. Film sme nakrútili za tri týždne. Najväčšiu radosť som pocítil pri scénach s deťmi, boli vynikajúce. Krásne dobrodružstvo. Boli sme na pľaci siedmi a každý prispel svojím dielom. Raz sme boli technici, raz sme prenášali kamery. Bola to priateľská spolupráca, páčilo sa mi to. Vyzerali sme ako amatéri, ktorí sa bavia.“ Snímka Muž a žena patrí do kategórie umeleckých filmov. Je to príbeh o mužovi, ktorý nevie v láske klamať. A o žene, ktorá sa prechádza, zaľúbená, v daždi na Champs-Elysées a vôbec jej to nevadí. Keď sa láska prežíva s tým najkrajším strachom z nej. Keď je potom celkom jedno, že sa milovanie odohrá v snehu či na piesku. Celý štáb si nakrúcanie užíval. Jeho spontánnosť, istú dávku naivity. Úsmevy, dlhé pohľady, zmysluplné mlčanie, keď sa rozprávajú len srdcia… šabadabadam, šabadabadam… „Tento film zmenil môj život. Ponuky sa hrnuli. Musel som si vyberať, ale vyberal som si inštinktívne, aj keď to občas nevyšlo.“ S Lelouchom nakrútil ešte dve pokračovania. Muž a žena po 20 rokoch. Áno, veční milenci sa stretli, aj si povedali, že láska je silnejšia ako oni, ale nechceli, alebo nemali odvahu dať sa ňou vydierať. Trojlístok zavŕšil film Najlepšie roky jedného života. Intímna spoveď o láske, na ktorú milenci nezabudli. On síce už len so zábleskami pamäti a ona so súcitom a nostalgiou. Jeho výrazný pohľad očí, ktoré prehovárali zvnútra a nestarnúci úsmev. A jej hanblivé, neisté mlčanie a známe gesto, ktorým si odhŕňa vlasy… A na ktoré on, ako niečo z mála, nezabudol. Príbeh lásky sa uzavrel.
Iné výzvy, iné filmy
Jean-Louis nikdy neprijal film s tým, že si povedal, že bude možno úspešný a pomôže mu v kariére. Nemal rád slovo kariéra. „Prepásol som síce niekoľko zaujímavých filmov, ale urobil som iné, ktoré som asi urobiť mal. Úspech alebo neúspech nezáleží od nás. Je to ako predpoveď počasia. Nemôžeme za to, že prší, alebo svieti slnko. O tom, ako film dopadne, rozhodujú diváci.“
Moja noc s Maud bol film vyskladaný zo série filozofických a intímnych rozhovorov v réžii Erica Rohmera, predstaviteľa francúzskej novej vlny. Jean-Louis tu stvárnil konzervatívneho katolíka, ktorý sa ocitol v pozícii zvodcu. Objektom jeho vášne je liberálna rozvedená žena (hrá ju Francoise Fabian) a tiež nevinná blondínka z kostola v podaní Marie-Christine Barrault. Na film Muž, ktorý luže od Alaina Robbe-Grilleta si pamätajú hlavne tí, ktorí majú radi nový román vo filme. Šlo o čiernobiely film v československo-francúzskej koprodukcii, kde si po boku J.-L. zahrali aj Ivan Mistrík, Zuzana Kocúriková, Jozef Kroner a Sylvia Turbová, pričom za kamerou stál Igor Luther. Film sleduje príbeh muža, ktorý sa po vojne vráti do rodnej dedinky a dozvie sa, že istý Ján zmizol. Vydáva sa za jeho priateľa, manipuluje svojím okolím a postupne si získava priazeň žien z Jánovej rodiny. Nasledovala Poviedka o policajtovi, kde hral patologického zabijaka, po ktorom pátra policajt v podaní Alaina Delona. „Vždy som dával prednosť rolám, ktoré mi boli trochu cudzie. Prepožičali mi vlastnosti, ktoré som predtým nepoznal. Po nakrúcaní som však bol neznesiteľný, nedalo sa so mnou vydržať. Dokonca som odišiel z domu a šiel som bývať do hotela. Dlho som žil svojou postavou.“
A prišli aj ceny. Napríklad z festivalu v Cannes za postavu sudcu vo filme Z gréckeho režiséra Costu-Gavrasa. Politický thriller sa odohráva počas vojenskej diktatúry v Grécku, kde vyšetrujúci sudca otvára prípad smrti poslanca. Film s Yvesom Montandom a Irene Papas získal Oscara za najlepší zahraničný film. Jean-Louis sa k tomu však vyjadril skepticky: „Domnievam sa, že mám úžasné povolanie a že som zaň dobre platený. Nemyslím si však, že je vhodné, aby mi zaň dávali ceny. Klíma na festivale v Cannes mi nie je sympatická. Nemám rád ten druh rivality, keď sa herci stávajú konkurentmi.“
Andrea Miková
foto Wikimedia Commons
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2022)