Bulharky na Slovensku

 

Keď sa povie Bulharky na Slovensku, zväčša my, ženy, máme tendenciu predstaviť si nejakú staršiu pani trhovníčku, od ktorej sme v lete kupovali tie najúžasnejšie paradajky, papriky a inú sezónnu zeleninu. Bulharky, ktoré sme oslovili do tohto článku, síce jednohlasne povýšili bulharskú zeleninu na absolútnu topku, ich životy u nás však vydávajú iné plody práce: obrazy, kultúrne a umelecké podujatia, knihy i športové výkony. Všetko veci dobré a prospešné v ktorejkoľvek krajine na svete.        

 

Denica Sekoulitchka

predsedníčka Bulharského kultúrneho zväzu na Slovensku

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa v Bulharsku, v Sofii, ale keď som mala 7 rokov, moji rodičia sa presťahovali na Slovensko. Otec pracoval pre ­veľkú strojársku spoločnosť, ktorá ho sem poslala na rok. Tá po čase skrachovala, ale my sme v Bratislave zostali. Bývali sme v paneláku v Dúbravke spolu s inými bulharskými rodinami, boli to hlavne učitelia, ktorí pracovali v rámci štvorročného kontraktu na bulharskej škole. Tam som sa zoznámila s jedným bulharským dievčaťom, volala sa Magdaléna. Ona bola staršia a už chodila so Slovákom, ktorý mal sestru v mojom veku. Jedného dňa ma zobrala von, zoznámila ma s deťmi zo sídliska a vtedy začalo moje nádherné bulharsko-slovenské detstvo. Našla som si veľa kamarátov, učili ma po slovensky, začiatky boli ťažké, občas sa mi aj posmievali. Najťažšia bola pre mňa výslovnosť písmen h a ch, hovorila som „hlapec“ a odkrojím si „hleba“. Na bulharskej škole sme mali skvelých učiteľov a celkovo perfektnú bulharskú komunitu. Stretávali sme sa, navštevovali, organizovali rôzne kultúrne podujatia, plesy. A ja som intenzívne nasávala podnety z oboch svetov, z bulharských stretnutí i z Dúbravky – stretávky na lavičkách, klubovňa v kočikárni, sánkovanie na kopci za domom, segedínsky guláš a metrový koláč od mamy mojej najlepšej kamarátky. Mne bolo dobre, rodičom však Bulharsko chýbalo. Chodili sme tam v lete na týždeň, dva… ale nie vždy. Babka nám posielala autobusom krabice s bulharskými potravinami, tie mi aj dodnes chýbajú: bulharský syr, cesto na banicu, čubrica, ljutenica, lukanka, sudžuk, kibabčeta, bulharské kyslé mlieko, chýbajú mi naše paradajky, melóny, všetko ovocie a zelenina. V Bulharsku majú inú chuť, nie náhodou boli prví Bulhari na Slovensku záhradkári.

Miesto v inej krajine: Vysokú školu som sa rozhodla študovať v Bulharsku, ťahalo ma to tam. A tak začali moje divoké balkánske študentské roky. Opäť som sa stala Bulharkou – mentalitou, humorom, systémom hodnôt. Bolo mi veselo, nechcela som, aby sa to skončilo. Najprv som vyštudovala strojarinu a potom cestovný ruch. Bolo to krásnych 7 rokov, v lete som zvykla brigádovať v Amerike. Ale keď som doštudovala, vrátila som sa na Slovensko. Otec mal cestovnú kanceláriu a mama obchodík, chcela som im pomáhať a byť blízko nich. V zime som bola na Slovensku a celé leto v Bulharsku. Ach, tie letá, plné emócií a zábavy! Pôsobila som v Primorsku, známom ako česko-slovenské letovisko v Bulharsku. S kamarátom sme organizovali koncerty pre slovenských a českých dovolenkárov. V roku 2013 sme si s kamarátkou otvorili podnik v centre Bratislavy. Ginger Caffe Gallery bolo niečo medzi kaviarňou, kultúrnym strediskom a barom. Postupne sa z neho stalo populárne miesto a chodilo tam aj veľa mladých Bulharov…

Vtedy a dnes: Od roku 2016 som predsedníčkou Bulharského kultúrneho zväzu. Píšem projekty, s ktorými sa uchádzame o dotácie z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín. Starám sa o to, aby naša menšina mala pestrý, aktuálny a bohatý kultúrny program, organizujeme koncerty, divadelné predstavenia, filmy, tvorivé dielne. A tiež som redaktorkou štvrťročníka Sanarodnik (Krajan). Po sčítaní minulý rok sa k bulharskej menšine prihlásilo 1.603 osôb. Prví Bulhari na Slovensku boli záhradkári a vysokoškolskí študenti. Dodnes tu žijú potomkovia prvých rodín, ktoré prišli na Slovensko. Kedysi na trhovisku Miletička predávali hlavne Bulhari, žiaľ, dnes tam nie je ani jeden bulharský stánok. Za posledných 10 rokov mladí Bulhari prichádzajú na Slovensko do outsourcingových spoločností. Pre väčšinu z nich je Slovensko niečo ako medzizastávka. V dnešnej dobe je Bulharsko oveľa ľahšie dostupné, do určitej miery teda odpadá aj tá nostalgia z minulosti. Na skok vo Viedni je kopec bulharských obchodov a reštaurácií. V roku1948 si bulharská komunita na Slovensku otvorila bulharskú školu, ktorá funguje dodnes, z Bulharska sem prichádzajú učitelia. Ja som tiež navštevovala bulharskú školu a mám odtiaľ krásne spomienky.

Sme iní, či rovnakí: Slováci majú Bulharov radi, spájate nás buď zo záhradkármi, alebo s dovolenkami pri mori. Ako dieťa som veľký rozdiel nepociťovala, ale čím som staršia, tým viac rozdielov vidím a cítim. Hoci sme slovanské národy a veľa ľudí hovorí, že sme si podobní, ja si to nemyslím. My sme si mentalitou blízki so Srbmi, Chorvátmi aj s Turkami, keďže sme nimi boli roky okupovaní. My sme Balkánci, sme temperamentnejší, živší, citlivejší, búrlivejší, drzejší, trošku nevychovanejší, nepredvídateľnejší. Rodina je pre nás všetko. Na Slovensku sú ľudia krotší, vychovanejší, dochvíľnejší, predvídateľnejší. Slováci športujú a žijú zdravšie než my. V Bulharsku športujeme za stolom. Život na Slovensku je o dosť ľahší a kľudnejší, niekedy by som povedala, že až príliš kľudný. Bulharské srdce bije rýchlejším tempom. Bulhari radi míňajú, aj keď na to nemajú. Na Slovensku jedlo servírované pri akejkoľvek príležitosti zmizne z taniera za tri minúty. My sme bohémovia, za stolom vieme jesť hodiny, pretože je to o komunikácii, o zábave, nie až tak o jedle, aj keď naše jedlo je úžasné. Mladí Slováci sa spolu stretávajú, kým sú študenti, potom ešte rok, dva, akonáhle si však založia rodinu, kamarátstva sa spretŕhajú a ľudia sa uzavrú do svojej bubliny. Na Slovensku mi najviac chýbajú moji bulharskí kamaráti. Naše rozhovory a spôsob, akým sa zabávame.

Bulharsko v mojom srdci: Áno, Bulharsko mi čím ďalej, tým viac chýba. V Bulharsku hovoríme „Každý kohút je na svojom smetisku pánom.“ Tak uvidíme… Chýbajú mi hlavne ľudia a, samozrejme, jedlo. Nechýba mi bulharská infraštruktúra, nechýba mi zdravotníctvo ani doprava. Na tom treba u nás riadne popracovať. Väčšina Slovákov spája Bulharov s dovolenkou pri mori, ale v Bulharsku na malom území máme všetko: more, hory, prírodné krásy, máme bohatú históriu, kultúru i tradície…

Nové méty: Pre mňa je najdôležitejšie, aby celá moja rodina bola živá a zdravá. V Bulharsku hovoríme, že keď si človek robí plány, tak Boh sa smeje.

Ingrediencie môjho života: Teší ma dobrá spoločnosť, pohár vínka, dobré jedlo. Pre mňa je dôležité, aby som sa cítila potrebná aj doma, aj v práci. Som perfekcionista a keď už niečo robím, tak poriadne. Ľudia, ktorí majú silne vyhranený názor na niečo, nie sú môj typ ľudí, netreba sa brať príliš vážne, treba byť trošku nad vecou a žiť s humorom.

Moje Vianoce: Doma sme vždy trávili Vianoce podľa bulharských obyčajov. Keď sme boli malé deti, Dedo Mráz s darčekmi chodil na Silvestra, ale napokon sa nám podarilo presvedčiť rodičov, aby sme ich dostávali na Vianoce ako všetci naši kamaráti. Na štedrovečernom stole musel byť nepárny počet jedál, teda 7, 9, 11 a cesnak na odplašenie zlých duchov. Doma pripravený chlieb je najdôležitejší, ach, moja mama robila ten najlepší na svete! (Našťastie som ten recept zdedila.) Do chlebového cesta sa dáva peniažtek a my sme doň pridávali napríklad aj oriešok pre zdravie, malý konárik pre šťastie a fazuľku (kasmet), aby sa darilo. Najstarší člen rodiny rozlámal chlieb a každému, od najstaršieho po najmladšieho, dal jeden kúsok. Prvý kúsok sa dáva pred ikonu Panny Márie, druhý kúsok sme nechávali na stole pre náš dom. Z jedál sa podávala fazuľová polievka, ryžová sarma z hroznových alebo kapustových listov, jablková a tekvicová banica, kompót zo sušeného ovocia, šaláty, ovocie, oriešky… Zo stola sa nič nesmelo odniesť, aby sa cez noc mohli z jedál pohostiť aj svätí. Do dnešného dňa takto slávim Vianoce už aj s mojou rodinou. Na Slovensku som si veľmi obľúbila vianočné trhy, akurát nechápem, prečo sa končia na Štedrý deň, veď vtedy sa predsa vianočné sviatky len začínajú. Teším sa, ako si ich tento rok konečne po dvojročnej pauze užijeme.

 

 

Radostina Doganova

maliarka a galeristka

 

Spomienky na minulosť: V roku 1996 som prišla na Slovensko študovať maľbu na VŠVU, to som už ale mala za sebou dva ročníky na Národnej akadémii výtvarných umení v Sofii. Prišla som sem za svojou mamou, ktorá ako učiteľka výtvarnej výchovy dostala kontrakt na bulharskej škole v Bratislave. Nikdy som si nemyslela, že budem študovať na Slovensku, jediný vzťah s touto krajinou sme mali cez československých kamarátov z pionierskych čias mojej mamy, potom tu boli československé filmy, na ktorých sme vyrastali ako deti: Princezná Arabela, Spadla z oblakov, Nemocnica na okraji mesta a, samozrejme, československí turisti, ktorí prichádzali na bulharské pobrežie – narodila som sa neďaleko Varny, takže som Československo vnímala aj cez jeho dovolenkárov. Na VŠVU som bola vtedy jediná Bulharka, študenti od nás sa rozcestovali po svete, prirodzene ich však viac lákal Západ ako postkomunistické krajiny. Na VŠVU som študovala v ateliéri profesora Jána Bergera, ktorý poznal Bulharsko a bulharskú kultúru, vlastne všetci na škole ma prijali dobre, začala som sa učiť po slovensky a postupne na Slovensku udomácnievať…

Miesto v inej krajine: Dnes sa už cítim dobre aj v slovenčine, môj manžel je tiež Bulhar, doma sa rozprávame len po bulharsky, takže naše deti ovládajú oba jazyky. Keby som zostala v Bulharsku, určite by som sa tiež venovala maľbe (maľujem predsa celý život), hoci po výtvarnej stránke by môj prejav vyzeral asi inak, predsa len to, že sa vyvíjam v určitom kultúrnom prostredí, má vplyv aj na moju tvorbu – maľujem, čo vidím, cítim a čo žijem na Slovensku. Dnes už ku slovenskej výtvarnej scéne patrím viac ako k bulharskej. Ale som aktívna aj doma v Bulharsku, kde sa snažím pravidelne vystavovať a spolupracovať s kolegami na medzinárodných projektoch. Vediem galériu Station Contemporary Art Gallery v Petržalke, v ktorej prezentujeme súčasné slovenské umenie. Intenzívne sa tomuto projektu venujem s cieľom rozvíjať kultúru na Slovensku i za jeho hranicami – iba nedávno sme organizovali výstavu slovenského umenia v Sofii, v rámci Dní slovenskej kultúry v Bulharsku. Mám veľkú radosť, že ideme so slovenským súčasným umením aj do sveta, a toto budovanie mostov pre mňa znamená ten najlepší spôsob cítiť sa na Slovensku integrovaná.

Sme iní, či rovnakí: Zvykla som hovoriť, že je to temperament, čo nás odlišuje, že Slováci sú kľudnejší a na niektoré veci vedia primeranejšie reagovať a majú kultivované vystupovanie, aby preexponované emócie neprekročili svoju mieru, ale aj to sa dnes mení… Povedala by som, že my, Balkánci, by sme potrebovali pozitívne i negatívne emócie vyjadrovať slovami ešte intenzívnejšie. Dnes v Bulharsku vládne veľká neistota, neustále sa menia vlády, chýba stabilita, čo nie je dobré pre krajinu, ale podobné veci sa dejú aj inde, vrátane Slovenska… Tiež si myslím, že Bulhari sa dokážu skôr zmobilizovať ako Slováci, pozorovala som to aj cez pandémiu, keď sa nečrtala žiadna pomoc a podpora pre umelcov a nik nešiel protestovať. Bulharskí umelci si oveľa skôr protestmi ako aj rozhovormi na politickej úrovni vyjednali podmienky, vláda uvoľnila peniaze na podporu umeleckých projektov. Som veľmi sklamaná, že tu umelci nedostali dostatočnú podporu zo strany štátu počas pandémie.

Vtedy a dnes: Mne sa na Slovensku žije dobre, mám tu zázemie, rodinu, maľujem, robím, čo ma teší. Okolo galérie Station som si prostredníctvom umenia vybudovala vlastný svet a komunitu ľudí, na ktorých mi záleží, to je asi momentálne moja najväčšia radosť a zároveň starosť. Som vo veku, kedy predovšetkým potrebujem robiť hodnotné veci, ktoré má napĺňajú, ale zároveň majú  prínos aj pre našu umeleckú komunitu, širokú verejnosť, celkovo pre všetkých. Mám svoju cestu otvorenú, robím to, čo chcem a s tými najlepšími. Som vďačná za podporu kolegov i rodiny, je to nesmierne dôležité pre moju prácu. Najmä keď viete, že všetko si treba odpracovať trikrát, dôsledne a vytrvalo a s vierou, že sa dostaví ten správny výsledok. Pred niekoľkými rokmi som veľa robila aj pre bulharskú komunitu na Slovensku – rôzne aktivity, dielne pre deti, udržiavanie bulharských zvykov a tradícií, s kolegom Konstantinom Ilievskym, dirigentom orchestra Slovenského rozhlasu spolupracujeme na projektoch, kde prepájame hudbu s vizuálnym umením. V súčasnosti je však mojou prioritou galéria, ktorej venujem celé svoje srdce a všetku energiu.

Bulharsko v mojom srdci: Najjednoduchšie spojenie s mojou rodnou krajinou udržiavame cez kuchyňu. Doma stále varíme bulharské jedlá, čítame bulharské noviny, pozeráme televíziu, ja som v permanentnom kontakte s bulharským umením a umelcami  a potom je tu bulharský jazyk, more, bulharské vianočné sviatky a naše zvyky a tradície… Máme dvoch synov, takže sa uvidí, ako do tohto nášho sveta zapadnú budúce nevesty.

Nové méty: Chcela by som robiť všetko, čo robím teraz, prajem si len, aby sa to vyvíjalo správnym smerom, nemám pocit, že by som niečo chcela vo svojom živote zmeniť. Áno, vo svete i okolo nás sa dejú hrozné veci, ale viete, že mňa to vždy skôr naštartuje k práci, akoby som mala prepadať beznádeji a chmúrnym myšlienkam? Cítim to ako protiváhu, keď vidíte, že niečo nie je v poriadku, snažíte sa spraviť poriadok, keď vidíte, že prichádza zlo, snažíte sa robiť dobro. Rob to, čo môžeš spraviť, meň to, čo zmeniť môžeš, venuj sa tomu, čo chceš a hovor o tom… Toto je môj pohľad na svet a vytrvalo pracujem na tom, aby som ho napĺňala.

Ingrediencie môjho života: Moje hobby je moja práca. Som šťastná, že mám rodinu, manžela, ktorý vie aj navariť, aj obrobiť záhradku (a ja si v nej môžem vypiť kávičku), rada cestujem, rada chodím k moru, milujem vážnu hudbu, ktorá mi pri maľovaní pomáha naladiť sa na tie správne vibrácie, rada sa prechádzam v prírode, v lete plávam, rada sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. Čoraz viac si uvedomujem, že najmenej času máme pre tých, ktorých milujeme, a to by som veľmi chcela vo svojom živote zmeniť…

Moje Vianoce: Kedysi za socializmu sa u nás v Bulharsku Vianoce neoslavovali, a ak, tak iba potajomky, ako napokon aj všetky ostatné kresťanské sviatky. Čiže ako dieťaťu mi Vianoce nič nehovorili, u nás doma sa oslavoval Nový rok a vtedy darčeky nosil Dedo Mráz. Až po roku 1989 sa verejne začali oslavovať vianočné sviatky. Doma na Slovensku, samozrejme, slávime Vianoce každý rok a keďže sme bulharská rodina, tak pekne po bulharsky. Z hľadiska zachovania a pestovania našej národnej identity je pre nás dodržiavanie bulharských zvykov a tradícií veľmi dôležité. Na Štedrý večer servírujeme jedlá bez mäsa a musí ich byť vždy nepárny počet. Chlieb sa robí bez droždia, z jedál spomeniem napríklad tekvicovú štrúdľu či ryžovú sarmu – tekvica má plno jadierok, ryža zrniečok, sú to jedlá takpovediac „na množstvo“, symbolizujú plodnosť a hojnosť, ktorú si prajeme. Pri štedrovečernom stole sa zvykne povedať modlitba, poďakovať za všetko dobré a zaželať si zdravie. U nás v rodine každý povie, čo by si želal na budúci rok a čo je pre neho dôležité. Na 1. sviatok vianočný už ide na stôl mäso, zvykne sa jesť bravčové a často s kyslou kapustou. Čo sa sladkostí týka, baklavu robíme skôr na Nový rok, v Bulharsku sa nepečie toľko druhov sladkostí, ako je zvykom na Slovensku, ja som sa naučila piecť linecké pečivo, zvyčajne dva rôzne druhy, príliš to nepreháňam…

 

 

Adela Dimova

koučka modernej gymnastiky

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa v Sofii. Na rodné mesto mám krásne spomienky a snažím sa domov vracať tak často, ako sa len dá. V meste sme sa zvykli hrať vonku, v parkoch, no ja som sa ako malá najradšej hrávala pred zrkadlom: na gymnastky, herečky, speváčky a tak podobne. Bola som veľmi aktívna a komunikatívna. Vždy som sa rada predvádzala a vystupovala pred ľuďmi. Od šiestej triedy som kvôli tréningom začala s individuálnou výučbou. Práve v tomto období som sa rozhodla pre šport. Učarovala mi gymnastika, ktorá v Bulharsku patrí medzi najpopulárnejšie športy. Asi všetky gymnastky sa chceli stať majsterkami sveta a ja jediná som vždy povedala, že chcem byť najlepšia trénerka. Popri množstve tréningov a súťaží som nezanedbávala ani školu. Podarilo sa mi vyštudovať na National Sport Academy a získala som titul Bc. Voľný čas som rada trávila v prírode, rada som tancovala, cvičila jogu… a aby som nezabudla, milujem more a slnko.

Miesto v inej krajine: Na Slovensko som prišla, pretože tam hľadali hlavnú reprezentačnú trénerku. Práve v tom čase som sa vrátila z Kazachstanu, kde som tiež pracovala s reprezentáciou. Moja trénerka Mariana Vasyleva a Bulharská federácia ma podporili, aby som ponuku Slovenskej federácie prijala. Prvú zmluvu som dostala na jeden rok. Vzájomná spokojnosť a najmä spoločný cieľ – posúvať slovenskú modernú gymnastiku vpred – znamenali, že sme spoluprácu ďalej predlžovali. Definitívne rozhodnutie, že chcem ostať na Slovensku prišlo, keď som tu v roku 2021 spoznala lásku svojho života. Práca bola čoraz náročnejšia, no priateľ mi je stále veľkou oporou. Priznám sa, že o Slovensku som veľa nevedela, nikoho som tu nepoznala. Pomohli mi však skúsenosti, keďže už predtým som kvôli práci žila v iných krajinách. V Bratislave som našla aj Bulharské kultúrne centrum, vďaka ktorému som spoznala ďalších krajanov. Dnes môžem povedať, že sa tu cítim ako doma. Ale nebyť môjho priateľa, pravdepodobne by som na Slovensku žiť neostala. Čo sa týka začiatkov v práci, znamenalo to veľa zmien. V modernej gymnastike sme pridávali nové pravidlá, menili systémy, potrebovali sme sa priblížiť profesionálnej úrovni iných krajín. Mnohí ma v práci veľmi podporovali a tešili sa so mnou z napredovania. Keďže momentálne trénujem už v piatej krajine, hovorím, že som taký veľvyslanec modernej gymnastiky. Takže žiť mimo rodného kraja a trénovať dievčatá beriem ako svoje poslanie.

Sme iní, či rovnakí: Slováci a Bulhari majú veľa vecí spoločných, ale i veľa odlišných. Rozdiely vidím napríklad v tradíciách a zvykoch. Toto som postrehla najviac cez Vianoce a Veľkú noc. Ľudí s predsudkami voči Bulharom som nestretla. Väčšina reakcií bola pozitívna, Slováci Bulharsko poznajú najmä vďaka moru. Čo v Bulharsku ľudia nerobia a na Slovensku áno? Určite je toho viac, ako prvé mi však napadne separovanie odpadu. Na Slovensku to ešte nie je ideálne, ale je to lepšie ako u nás. S cestami a diaľnicami bojujeme obidve krajiny rovnako – skôr neúspešne. Máme inú kultúru, iné jedlá a rozdiely aj v náboženstve – to sú veci, ktorých sa nikdy nevzdám, nech už by som žila kdekoľvek.

Vtedy a dnes: Slovensko už vnímam ako svoj domov, aj keď momentálne som opäť pracovne v zahraničí. Na isté obdobie som prijala pracovnú ponuku z Nórska, takže po niekoľký raz zažívam to isté – nová krajina, ľudia, jazyk, kultúra. Prvé mesiace na Slovensku som bola takmer stále len v telocvični. Neskôr som spoznala krásy prírody, zapáčili sa mi Tatry aj Slovenský raj. Páči sa mi aj Bratislava, prechádzky pri Dunaji, kaviarne i reštaurácie. Náš budúci domov plánujeme na Liptove, na to sa už teším. Z Liptovského Mikuláša pochádza môj priateľ a myslím, že je to naozaj krásne miesto na život.

Bulharsko v mojom srdci: Bulharsko navždy ostane mojím rodiskom, na ktoré som patrične hrdá. Dianie v Bulharsku neustále sledujem v bulharskej televízii a denne telefonujem domov. Nedávno ma napríklad veľmi potešili výsledky bulharských gymnastiek na medzinárodných súťažiach. Výhodou oproti Kazachstanu je skvelé letecké spojenie domov do Sofie. Za rodinou chodím niekoľkokrát do roka. Moje prvé kroky vedú za rodičmi a mojou láskou Argom. To je môj husky, ktorý mi veľmi chýba. A, samozrejme, aj kocúr Tinčo. V lete som čas v Bulharsku využila aj na dokončenie autoškoly. Takže už som šoférka, konečne!

Nové méty: Pandémia zasiahla aj modernú gymnastiku a ovplyvnila naše tréningové procesy. Počas pandémie sme trávili viac voľného času doma, ktorý som využila a vrátila sa aj k joge a pilatesu. S jogou som totiž začala ešte v Bulharsku, čo mi vtedy veľmi pomohlo po telesnej aj mentálnej stránke. Po ukončení kariéry profesionálnej gymnastky som absolvovala aj niekoľko súťaží práve v joge. V roku 2010 som dokonca vyhrala Majstrovstvá Európy v klasickej joge. Aj dnes pravidelne cvičím a svoje znalosti a skúsenosti z tejto oblasti chcem posúvať ďalej ako profesionálna trénerka jogy a pilates. Veľmi sa na to teším, s gymnastikou sa však skončiť nechystám, minimálne pokiaľ bude o mňa záujem. Pred prácou je ale na prvom mieste rodina. Takže snívam s priateľom o krásnom dome, deťoch a, samozrejme, nemôže chýbať ani krásny pes.

Ingrediencie môjho života: Recept na dobrý život nepoznám. Mali by sme sa snažiť život si užiť, dbať o zdravie, športovať, čo najviac sa usmievať, rozdávať okolo seba veľa lásky a mať skutočných priateľov. Na týchto veciach mi záleží, no a mať milujúci rodinu a domov je pre mňa najdôležitejšie.

Moje Vianoce: Každé Vianoce sú pre mňa ako rozprávka, bez ohľadu na to, kde sa nachádzam. U nás sa darčeky rozbaľujú až ráno na 1. sviatok vianočný, takže moja najsilnejšia spomienka na detstvo je, ako som ráno šprintovala ku stromčeku. Najviac som sa vždy tešila, keď som dostala nové náčinie na gymnastiku. Na sviatkoch som okrem darčekov milovala aj všetky koláče a sladkosti. To mi zostalo dodnes. Aj keď vianočné zvyky máme rozdielne, pre mňa je najdôležitejšie, že ich trávim v kruhu milovaných. Posledné Vianoce na Slovensku sa mi veľmi páčili a určite budú skvelé aj tieto.

 

 

Gergana Majerčáková

expertka na komunikáciu a vzdelávanie

 

Spomienky na minulosť: Pochádzam z malého mesta v severozápadnom Bulharsku, ktoré mi dalo veľa, čo sa týka zázemia, rodinnej lásky a pohody a skvelého detstva. Na jazykovom gymnáziu sme síce mali veľmi náročnú prípravu v angličtine a nemčine, ale pokračovať len v týchto dvoch majoritných jazykoch nebolo pre mňa atraktívne. Tak som sa rozhodla, že chcem študovať jazyk a kultúru menšej krajiny, čo okrem exotickosti a atraktívnosti v sebe obsahovalo možnosť uplatniť sa na trhu. Zo širokej ponuky všetkých slovanských jazykov a ich kombinácií som si na Filozofickej fakulte Sofijskej univerzity vybrala slovenčinu. V ročníku nás bolo len šesť. Po skončení magisterského štúdia, počas ktorého som sa paradoxne na Slovensko dostala len raz, som sa chcela hlbšie venovať mojej najobľúbenejšej časti štúdia jazykov – prekladu literatúry. A keďže slovenská prekladateľská škola patrí medzi najlepšie, prihlásila som sa na doktorandské štúdium translatológie na FF UK v Bratislave.

Miesto v inej krajine: Štúdium translatológie šlo ruka v ruke s vlastnými prekladmi, a tak vznikla aj kniha prekladov Antológia súčasnej slovenskej poviedky, ktorou som priblížila tento literárny žáner bulharskému publiku. Popri tom som si zažila celý životný cyklus prípravy takejto publikácie pod vedením môjho školiteľa Branislava Hochela, s ktorým sme vyberali jednotlivé poviedky, vydavateľa knihy a zároveň som mala možnosť osobne spoznať väčšinu autorov a autoriek. Aj keď všetci ľudia, ktorých som v tom období stretla, boli veľmi priateľskí a nápomocní, začiatky na Slovensku neboli ľahké. V tom čase nebola ani jedna krajina v EÚ a nebolo jednoduché zamestnať sa. A práve v období, keď som sa rozhodovala, či zostať, alebo odísť a pokračovať v štúdiu na diaľku, som stretla môjho budúceho manžela. A bolo rozhodnuté. Manželova rodina ma prijala od prvého dňa a rovnako to bolo aj na strane mojich rodičov. A to bol aj moment, keď som sa prestala cítiť na Slovensku ako v cudzej krajine. Od jazykov som takmer plynulo prešla ku komunikácii a neskôr aj k organizovaniu vzdelávania a po získavaní skúseností v rôznych firmách som už deviaty rok na pozícii komunikácie a vzdelávania v nadnárodnej organizácii, ktorá sa zaoberá manažmentom vodných zdrojov s regionálnym sídlom v Bratislave.

Sme iní, či rovnakí: Naša rodina je neustále v pohybe a náš čas delíme medzi Slovensko, Bulharsko a ďalšie krajiny. Tým pádom kultúrne rozdiely nevnímame až tak intenzívne, deti vychovávame bilingválne a bikultúrne, tak aby z nich vyrástli ľudia tolerantní k rozdielom, iným kultúram a s chuťou objavovať. Moji rodičia vždy počas častých návštev na Slovensku nezabudnú spomenúť, že na Slovensku je oveľa čistejšie, upravenejšie, ľudia sa starajú o okolie svojich domov a sú tichší, uzatvorenejší, ale napríklad na prechádzke vždy pozdravia neznámych okoloidúcich, čo v Bulharsku nie je pravidlom. Slovákom však trochu chýba tá príslovečná južanská spontánnosť. Zatiaľ som sa nestretla s jediným negatívnym postojom voči mne či mojej domovine. Na čo som si ale nikdy úplne nezvykla, je slovenská kuchyňa. Oproti bulharskej je menej pestrá, takže doma preferujeme bulharskú, plnú zeleniny, šalátov a zaujímavých korení aj sladkostí.

Vtedy a dnes: S pribúdajúcimi rokmi sme sa rodinne rozhodli, že chceme byť bližšie k prírode a odsťahovali sme sa z Bratislavy do menšieho mesta, z ktorého sa stále dá do Bratislavy dochádzať za prácou aj školou. Toto rozhodnutie sme ocenili najmä počas covidovej epidémie. Taktiež nám začal viac vyhovovať pomalší rytmus života a kultúrne akcie, koncerty a prechádzky mestom sme vymenili za častejší kontakt s prírodou, lesom a naším psom. Aj keď slovenskú politiku sledujem len okrajovo, vnímam to dobré aj to zlé, čo sa na Slovensku stalo v poslednej dobe. Hoci mnohí kritizujú rozvoj Bratislavy, ja ju stále vnímam veľmi pozitívne, a to najmä v porovnaní s nekoordinovaným rastom bulharského hlavného mesta Sofia. Taktiež je na Slovensku oveľa menej korupcie a veci sa ľahšie vybavujú elektronicky.

Bulharsko v mojom srdci: Bulharsko má a vždy bude mať špeciálne miesto v mojom srdci. Okrem bulharských zvykov a tradícií mám tam veľa kamarátov, s ktorými sa pomerne intenzívne navštevujeme. Naše deti majú kamarátov v oboch krajinách, poznajú oba jazyky a cítia sa doma tam i tam. A ja rovnako držím palce obom krajinám, aby sa im darilo a tešia ma rovnako úspechy mojej pôvodnej ako aj novej vlasti.

Nové méty: Počas pandémie sa náš život z možno až príliš dynamického rytmu prirodzene zmenil na pokojnejší. Ale po uvoľnení sa pomaly vraciame k pôvodnej dynamike. Rutina nikdy nebola prirodzená súčasť nášho života a momentálne zvažujeme kratší či dlhší pobyt mimo Slovenska aj Bulharska.

Ingrediencie môjho života: Začať deň dobrou kávou, vedieť, že rodina je v poriadku, mať pocit, že sa vzdelávam a rastiem vo svojej oblasti, cestovanie do bližších i vzdialenejších krajín, posedenie s kamarátmi v záhrade, príjemný rodinný večer, prechádzka so psom a keď sa mi podarí trafiť koncovku v genitíve množného čísla stredného rodu (smiech) – bulharčina hoci je slovanský jazyk, neohýba slová…

Moje Vianoce: Naše prvé Vianoce s manželom sme strávili v Bulharsku, všetko teda postupovalo podľa bulharských zvykov. Neskôr, keď sa naša rodina rozrástla, začali sme tráviť Vianoce na Slovensku, ale vždy s mojimi rodičmi. A tak sme si vytvorili akúsi „fúziu“ jedných a druhých tradícií. V Bulharsku sa na Štedrý deň neje nič mäsité a na stole musí byť 7, 9 alebo 12 jedál (čísla sú symbolom dní v týždni, mesiacov tehotenstva a mesiacov v roku). Kompromis sme museli kvôli deťom spraviť aj s darčekmi, keďže v Bulharsku sa najskôr rozdávajú až po polnoci. Na prvý sviatok vianočný už máme tradičné slovenské jedlá, ako aj bulharskú baklavu a iné sladkosti typické pre tento deň. Z bulharských tradícií na Slovensku mi chýba tzv. survakanie, keď chodia koledníci po meste a brezovými halúzkami „šibú pre zdravie“ najmä starších ľudí za malú odmenu. Na slovenských Vianociach sa mi páči, že ich ľudia trávia aktívnejšie ako v Bulharsku, Slováci sa počas Vianoc veľa prechádzajú, korčuľujú a lyžujú.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová, Martin Ťažký, Luboš Plšek, Ivan Majerčák

 

Článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2022)