Slovenská spisovateľka a prekladateľka Lucia Duero mala len 23 rokov, keď zakotvila v ďalekom Mexiku. Chtiac-nechtiac tam zažila celú škálu emócií, ktoré neskôr pretavila aj do filozofického románu. Než však našla odvahu publikovať vlastné texty, cibrila si jazyk aj štýl prekladom autorov, ktorých obdivovala. O kuriozitách aj dennej realite Mexika, ale aj o tom, prečo ju fascinuje téma hraníc, ktoré knihy by nám nemali chýbať v poličkách a prečo si najmä dnešná mladá generácia ľahko zarába na vyhorenie, nám porozprávala zo slnečného Mexiko City.
V čom je život v Mexiku výnimočný?
Predstavte si Karibik. Tichý oceán. Mexický záliv. Potomkov Mayov. Prímorské dedinky stratené v čase. Obrovitánske kaktusy. Najstaršiu vinicu v Latinskej Amerike. Top reštaurácie sveta. Nekonečné možnosti. Mezcal. Pravé tacos. Prívetivých, priateľských a uvoľnených ľudí, ktorí si vedia užívať život a vynájsť sa v každej situácii, aj keď vás chcú oblafnúť. Všetko je tu možné.
Raz ste povedali, že Mexiko City vás núti obávať sa o zajtrajšok a zároveň vás oslobodzuje od zajtrajška. Čo to presne znamená?
Nič tu nie je isté, neviem, čo sa stane zajtra a aký dopad to bude mať na môj život. Niekedy to môže byť také ťaživé, že sa musíte oslobodiť od akýchkoľvek istôt a očakávaní. Tu to platí viac ako napríklad v Európe, kde sa predsa len dá do väčšej miery spoľahnúť na faktory ako štát či verejná bezpečnosť. Keď spadnete tu, neexistuje systém, ktorý by vás podržal, pôjdete až na dno. Príkladom je podpora v nezamestnanosti, materská, zdravotné poistenie, možnosť obrátiť sa na políciu…
Aká kuriozita vás dodnes prekvapuje?
Ako vás Mexičania niekedy môžu presviedčať o svojej pravde, aj keď vedia, že sa mýlia. Tá drzosť, ktorú vedia ovládať s takou ľahkosťou. Okrem toho idú ľudia na všetko oblúkom a nevedia povedať „nie“. „Nie“ sa povie inými slovami: uvidíme, dohodneme sa a podobne. A rodinkárstvo. To je obrovský problém v pracovnom prostredí. V princípe tu v literárnych kruhoch nejde o to, kto koho uznáva ako spisovateľa, ale či sú kamaráti, príbuzní, alebo vedia svoje vplyvy vzájomne využiť, vtedy sa povzbudzujú a posúvajú dopredu. Svoju úlohu tu zohráva aj spoločenská trieda. Ak by sme spravili analýzu dejín mexickej literatúry na základe spoločenských tried, všimli by sme si napríklad, že ak má niekto tmavšiu pleť, nie je atraktívny a nedisponuje kapitálom a statusom, oveľa ťažšie sa vie presadiť. To platí dodnes.
Už je to desať rokov, čo sa Mexiko stalo vaším domovom. Čo vás tam zavialo?
Ocitla som sa tam úplnou náhodou, keď môj bývalý partner, ktorý bol politicky prenasledovaný spisovateľ, dostal rezidenciu v Mexico City, no po mesiaci sme sa rozišli. Jemu zostal byt a štipendium, mne nič, okrem štipendia, ktoré pokrývalo len školné na Mexickej národnej autonómnej univerzite, kde som študovala španielčinu. Bol to zaujímavý vstup do života, mala som vtedy 23 rokov a bola som čerstvá absolventka vysokej školy.
Boli ste aj napriek tomuto náročnému začiatku rozhodnutá tam zostať?
Nebola som rozhodnutá o ničom, ani teraz nie som. Bola som skôr paralyzovaná. Ak by som vtedy mala odísť, musel by ma niekto doslova naložiť do lietadla ako vrece zemiakov. Nebola som schopná žiadneho rozhodnutia, len som sa nejako prebíjala každým dňom. Jediným pevným bodom, ktorého som sa vtedy držala, boli kurzy španielčiny a mexickej literatúry. Jeden môj známy, jediný Mexičan, ktorého som poznala zo štúdií v Prahe, mi pomohol nájsť ubytovanie. Aby som si zamestnala nepokojnú myseľ, zapísala som sa na kurzy francúzštiny vo Francúzskom inštitúte a taliančiny a latinčiny v Talianskom inštitúte. Cez iné jazyky som nachádzala nové reality, v ktorých som sa mohla pohybovať. V nich neexistovala minulosť, bolo to oslobodzujúce. V noci som nemohla spávať, prekladala som literatúru, ktorá mnou vtedy rezonovala, bolo to hľadanie a zvnútornenie vlastných pocitov skrz skúsenosť iných zručnejších spisovateľov.
Ako ste sa prvé roky v Mexiku cítili?
Bývala som na juhu mesta, vo štvrti Pueblo de la Candelaria, čo je v podstate dedinka v južnom meste. Každú stredu býval na hlavnej ulici trh, šunka a syr sa v miestnych potravinách kupovali nie na váhu, ale za cenu, ktorú ste boli ochotní zaplatiť. Vypýtali ste si napríklad 2 eurá šunky a 1 euro syru. Prvé týždne som sa tam ale nevedela dostať, nevedela som, kde presne vystúpiť z verejnej dopravy, toto mesto je obrovské. Z práce som tam cestovala metrom, autobusom a potom tzv. peserom (mikrobusom, ktorý pôvodne stál jedno peso, dnes už je to viac), ten ale nestojí na zástavkách, ale kdekoľvek, kde ľudia zazvonia. Mne sa ale všetky ulice zdali rovnaké, chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala. Pracovala som na druhej strane mesta, dochádzala som hodinu a pol tam a ďalšiu hodinu a pol späť. Popritom som si privyrábala súkromným učením angličtiny. Cítila som sa absolútne mimo mojej komfortnej zóny, no nechcela som sa vrátiť domov, kde ma nič nečakalo. Neskôr som dostala štipendium od mexickej vlády a stále sa na mňa nabaľovali nové projekty. Zároveň som žila v obrovskej krajine a chcela som si ju pozrieť predtým, než odídem, lebo som často myslievala na odchod.
Aké postavenie majú ženy v súčasnej mexickej spoločnosti? Prevláda „mačizmus“?
Áno aj nie. Mačizmus je nuda. Nudná realita. Nudná reality show. Mačizmus je aj koniec života – v Mexiku je každý deň zavraždených v priemere desať žien. Táto situácia sa nedá úplne premietnuť do slovenskej reality. Mnoho žien z vyšších spoločenských tried nepracuje, lebo pracovať nechce a nepotrebuje. Nevidia v tom žiadnu výhodu. Majú doma slúžky, pestúnky či záhradníkov. Na druhej strane, Mexico City má na čele ženu, primátorku. Zároveň sú tu mladé militantné feministky, ktoré vandalizujú mesto s cieľom upozorniť pasívnu vládu na nebezpečie a neistotu, ktorej ženy v Mexiku každodenne čelia. Maľujú sochy či monumenty. Banky na avenide Paseo de la Reforma, pár minút od môjho bytu, barikádujú svoje budovy, aby im protestujúce feministky nerozbili vitríny. Zaujímavý fenomén je aj takzvaný mačo-progre, teda progresívny mačo, ktorý predstiera, že ním nie je, resp. ním nechce byť. Nevedia s tým pohnúť. Totálne zacyklenie.
Cítite sa v Mexiko City v bezpečí? Kam by ste sa určite nevybrali?
Ja by som sa vybrala kamkoľvek, závisí to skôr od okolností a spoločnosti. Nikdy sa nevie, môžete byť v nebezpečnej štvrti a nič sa vám nestane a môžu vás prepadnúť aj v tej najbezpečnejšej štvrti, ak budete mať smolu.
Kde sa cítite najlepšie?
Bývam vo štvrti Cuauhtémoc, na jednej z ulíc pomenovaných podľa svetových a mexických riek. Každý týždeň chodím do kina do Francúzskeho inštitútu, ktoré mám päť minút od domu. Nepremietajú reklamy a nepredávajú popcorn, často sa zúčastňujú aj filmoví režiséri. Na našej ulici za posledné roky vyrástlo tzv. Little Tokyo, postaral sa o to aj mexicko-japonský šéfkuchár Edo Kobayashi. Okrem mnohých reštaurácií tu nájdete aj japonský standing bar, kde si môžete dať naturálne víno či výborné mexické saké, alebo Tokyo Music Bar – speakeasy cocktail bar (bary, o ktorých veľa ľudí nevie, lebo sú trochu skryté, pozn. red.) s kvalitnou kolekciou LP platní. Keď potrebujem premýšľať, chodievam peši do štvrti Polanco, prechádzam sa cez park Tamayo, niekedy sa zastavím na výstave v rovnomennom múzeu. Prechádzam sa aj do štvrtí Roma a Condesa, cestou prejdem cez Juárez, kde vyrastá dizajnová štvrť. Všetko sú to relatívne bezpečné štvrte, aj keď v Mexiku sa nikdy nevie.
Keď som bola mladšia, navštevovala som rôzne štvrte, od tých najchudobnejších po najbohatšie, chcela som spoznať všetko, no dnes už na to nemám energiu a pohybujem sa v jednom malom okruhu. Mimo mesta najradšej cestujem na Yucatánsky polostrov. Do Tulumu a Cancúnu sa už prakticky nedá chodiť, turizmus ich úplne položil, a tak objavujem iné čarovné miesta v týchto štátoch. Medzi moje obľúbené štáty patrí tiež Baja California. Rada cestujem aj s mojím českým kamarátom, biológom Milanom Jandom, ktorý pôsobí na miestnej univerzite. Pozná skvelé miesta, kam by som sa inak než s ním určite nedostala.
Aká bola vaša cesta ku španielčine?
Dostala som sa k nej náhodou, nechtiac, keď som žila v Španielsku, z nutnosti, aby som mohla komunikovať s ľuďmi, keďže Španieli na miestach, na ktorých som sa pohybovala, nehovorili cudzími jazykmi. No nikdy som nechcela ísť do Latinskej Ameriky, snívala som o Afrike.
Ako ste sa dostali k umeleckým prekladom?
Keď na to pozerám s odstupom rokov, mám pocit, že som nemala odvahu publikovať vlastné texty, a tak som sa vrhla na prekladanie diel autorov, ktorých som obdivovala.
Do španielčiny ste preložili slovenských autorov – Katarínu Kucbelovú, Ivana Štrpku či Máriu Ferenčuhovú. Vyberáte si ich vy?
Kucbelovú a Habaja som preložila spontánne. Čítala som ich od adolescencie, kedy som hltala poéziu, ktorá vychádzala vo vydavateľstve Drewo a Srd. Oslovila som vydavateľov a preklady ich zaujali, no bola to skôr zhoda náhod. Nejde len o kvalitu autorov či prekladu, no aj o vydavateľský plán či témy, ktoré rezonujú spoločnosťou a odrážajú sa v literatúre. Preklad Ivana Štrpku navrhol Ferči Malík, keď sme pripravovali podujatie v Mexiku, na ktorom sa malo zúčastniť niekoľko slovenských básnikov. Zo spomínaných autorov bol práve on najkomplikovanejší. Zložitosť obrazov a poetiky sa neprenášala jednoducho. Potom som si dala prestávku, nemala som v pláne nič prekladať, no oslovilo ma vydavateľstvo Vaso Roto s projektom poetky Márie Ferenčuhovej.
V čom pre vás spočíva čaro umeleckého prekladu?
V tom, že sa dá prekladané dielo prežiť tak, akoby sa všetko dialo po prvý raz.
V akej atmosfére sa vám najlepšie prekladá?
Ono je to v podstate jedno, potrebujem len samotu. No ak som v zlom citovom rozpoložení, môžem mať tie najlepšie podmienky, aj tak z toho nič nebude a budem celý deň prokrastinovať. A inokedy, keď to najmenej očakávam, príde akési vnuknutie, ktorého sa bezhlavo chytám. Kedykoľvek, kdekoľvek. Snažím sa realitu manipulovať a navodzovať si takúto atmosféru čítaním, niekedy to funguje.
Ktorý z prekladaných autorov vám najviac zostal v srdci a pamäti?
Momentálne sa zotavujem z vyhorenia kvôli excesu prekladania, pracovania a štúdií a len ťažko sa mi pozitívne rozmýšľa o autoroch, ktorí ma do tohto stavu priviedli. Skúsim sa preto vrátiť do momentu, kedy som ich prvýkrát čítala. Josefina Vicens ma očarila hrou na neúspešného spisovateľa Josého Garcíu, hrdinu jej románu Prázdna kniha. Alejandra Pizarnik ma doslova uniesla svojou poetikou, no dnes sa ju takmer bojím čítať, vie byť príliš temná a ťažko sa z týchto končín vracia späť. Amparo Dávila ma dostala originalitou a genialitou v zaobchádzaní s mystériom a absurdnom v knihe Roztrhaný čas a iné poviedky.
Išlo o výber samotných textov, ktoré vás vyčerpali, alebo ste si toho jednoducho vzali na plecia priveľa?
Asi oboje. Bola som dosť vyčerpaná, už keď som s projektami začínala. Potom prišla pandémia a stres, ktorý so sebou priniesla. Spočiatku som sa nevedela na nič sústrediť a mala som ešte väčší sklz. Samotné diela boli tiež náročné a bolo ich príliš veľa. Termíny sa mi zliali do viac-menej jedného dátumu, popritom som mala denné štúdium vo Švédsku, okolo 150 strán akademického čítania každý týždeň a nové termíny s tým spojené, diplomovka, covid, štipendium na písanie románu a ešte niekoľko menších, komerčných projektov. Pracovala som s poškodenou platničkou a bolesťami hlavy počas viac než dvoch rokov s pocitom totálneho zúfalstva, nenachádzala som odpočinok, nemohla som spávať kvôli stresu. Bola to totálna katastrofa, podarilo sa mi síce nejako všetko dokončiť, no skončila som v nemocnici.
Vyhorenie je ochorenie, ktorá sa čoraz viac dostáva do pozornosti, no stále sa o ňom nevie všetko. Kedy ste si ho u seba všimli?
Myslím, že moja generácia žije v dobe, pre ktorú je vyhorenie už takmer typické. Zovšadiaľ prichádza obrovský tlak na výkon, úspech, presadenie sa, popritom sa z finančných dôvodov musíme ponáhľať, obracať sa a neustále sa hnať dopredu. Je to neudržateľné. Problém je, že keď skončíte v takejto situácii a začne sa to odrážať na vašom zdraví, postupne sa na to nabaľuje viac a viac problémov spojených či už s fyzickým, alebo psychickým zdravím. Tri mesiace som oddychovala v Európe, najviac mi pomohlo chodenie po Alpách. Cítila som sa byť totálne vygumovaná, so spomalenými reflexmi a s mozgovou hmlou. Teraz pracujem len štyri hodiny denne, väčšinou píšem a čítam. V noci spávam aj 10 – 12 hodín, vôbec neviem, ako je to možné, ale zatiaľ to neriešim. Už mávam občasné návaly hyperaktivity, no potom sa opäť vypnem.
Študovali ste tvorivé písanie, napriek tomu ste nemali odvahu písať. Prečo?
Nebol na to správny čas.
Ten prišiel s románom El problema principal. O čom je?
O probléme existencie. O čo tu ide, o čo sa máme snažiť a na čo vlastne… a ako nakladať s otázkou zmyslu. To je základný problém. O tom, ako žiť a nájsť zmysel vlastného konania. O tom, keď sa iný jazyk stáva vaším bez toho, aby ste sa o to snažili a utvára tak vo vás iné bytie, ktoré vás postupne ovláda. O plynutí času vtedy, keď sa zdá, že čas neexistuje, kedy vlastne neexistuje nič a pochybujete aj o vlastnom ja. Čoho sa vtedy zachytiť?
Ako si spomínate na časy, keď vznikal?
Bolo to náhle vzplanutie, akási stopa, ktorú som sledovala nevediac, kam ma zavedie. Všetko sa udialo v relatívne krátkom časovom úseku, v Mexiku a následne v Španielsku, tam vo mne všetko prežité a v Mexiku premlčané začalo vychádzať na povrch a razilo si svoju cestu na stránkach.
Prečo vznikol v španielčine?
Pravdepodobne preto, že som v tom čase na Slovensku nebola viac než štyri roky, úplne som sa od slovenčiny odpojila a môj vnútorný hlas sa postupne pretransformoval do španielčiny.
Aký odkaz má vaša druhá kniha Orfeo en Quince Fragmentos?
Je to konceptuálna hra s mýtom Orfea a Eurydiky, kde je žena tá, ktorá dôveruje svojmu mužovi, myslí si, že sa po ňu vráti a bohovia sa jej vysmejú. Orfeus je zároveň v pozícii imigranta, prekračuje hranice. V inej línii ide o to, ako pochopiť situáciu, ktorú pochopiť nevieme v momente, kedy sa v nej nachádzame. Tu mi pomáha Ludwig Wittgenstein a jeho myšlienky (aj) o tom, ako sa veci dejú nezávisle od našej vôle, aj keď nás naša vôľa a túžba presviedča o opaku.
Čo pre vás znamená písanie?
Je to hľadanie významov, zmyslu, pravdy, ak také niečo existuje. Potreba niečo sa dozvedieť, akoby to vo mne bolo zakódované, a postupne sa k tomu dostávam.
Píšete aj do šuplíka, len pre seba?
Áno, všetko je najskôr len pre mňa. Potom príde autocenzúra, alebo sa rozhodnem, že by to mohlo vyjsť von. No väčšinou čakám na ktovie čo, stokrát všetko opravujem, všetko sa mi zdá nedokonalé, nedokončené, nedostatočné, nedomyslené, chybné… Inervuje ma to, no inak zatiaľ myslieť neviem.
Tušili ste už od detstva, že budete aj spisovateľkou?
Neviem, no skrývala som sa do kníh, postáv či predstáv o iných JA a iných realitách. Akoby som chcela byť profesionálnou čitateľkou a profesionálne sa strácať vo vlastných predstavách.
Aké témy vás ako autorku aktuálne zaujímajú najviac?
Témy absurdity ľudského života, rozhodnutí, ktoré sú schopné navždy rozdrobiť dosiaľ známu realitu, v ktorej sa snažíme zorientovať. Príbehy, ktoré si o sebe „vymýšľame“, aby sme neustále nemuseli bojovať s konceptom identity. Imigrácia ako fenomén našej doby, kedy milióny nechcených existencií putujú svetom, hranica ako symbol neustáleho prekračovania (sa).
Aj vy ste ešte pred odchodom do Mexika odchádzali na dlhý čas do sveta. Aké spomienky vám zostali na Slovensko?
Spomienky na krajinu, ktorá mi „bola malá“ a ktorá je vo mne dnes stratená, rozpustená. Chýba mi práve jej dimenzia. Vraciam sa sem vtedy, keď mám silné nutkanie zoceliť sa v prostredí, ktoré bolo kedysi moje, patrilo mi, keď chcem nájsť niečo v minulosti.
Už tu teda viac nie ste „doma“?
Domov je komplikovaný pojem. Pýtali ste sa ma na cudzinku: to je niečo, čo si človek všade nosí v sebe, so sebou, nie je to len momentálny pocit v tej či onej krajine.
Čo vás tu vždy prekvapí?
Prvé dni vždy zažívam kultúrny šok: najskôr budovy, šedá socialistická architektúra či opustené, zanedbané ulice v centre mesta, napríklad Horná ulica v Banskej Bystrici, ktorá bola kedysi plná obchodov a reštaurácií. Zároveň ostrosť a priamočiarosť, od ktorej som si odvykla, keď mi niekto zavolá a nespýta sa najskôr, ako sa mám, žiadne zdvorilostné formulky, rovno na mňa vybalí, čo chce.
A nájde sa aj niečo pozitívne?
Samozrejme. Inak by som sa o Slovensko ani o našu literatúru či kultúru nezaujímala a nepropagovala ju. Ale ja mám najskôr na všetko kritický pohľad, chcem veci vylepšovať, meniť. Slovensko je krásna krajina, ľudia sú srdeční, no štve ma politická situácia, ktorá pramení v minulosti, v čase pred mojím narodením a množstvo premrhaných možností posunúť sa dopredu.
Rozumiete vďaka odstupu, ktorý ste si vytvorili, niektorým slovenským črtám či problémom lepšie?
Myslím, že áno, no nerada by som sa štylizovala do hodnotiacej pozície Slovenky hovoriacej zo zahraničia. Môj manžel, ktorý tiež pochádza z malej krajiny, zvykne hovoriť „malá dedina, veľké peklo“, resp. v tomto kontexte „malý národ, veľké peklo“. Pochádza to síce z názvu jednej mexickej telenovely, no niečo na tom bude. Keby sme vedeli lepšie spolupracovať, benefitovali by sme z toho aj ako spoločnosť, aj ako jednotlivci.
Zuzana Zimmermannová
foto Christian Morales, Sara Aue Sobol
Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2022)