„Prales, či akýkoľvek les je pre mňa tým najduchovnejším miestom… Do mojej duše sa otlačili dni, mesiace a roky strávené v Gombe. Pomáha mi to udržať si pokoj počas dní, kedy okolo mňa vládne zmätok, lebo mier nosím v sebe.“
Jane je hlboko veriaca. A to aj napriek tomu, že ako biologička sa stala jednou z najrešpektovanejších a najvýznamnejších vedkýň skúmajúcich primátov, predovšetkým šimpanzov, veď tento výskum sa doslova zrodil pod jej rukami! Hovorí, že vyrastala v prostredí „mierne presýtenom kresťanskou etikou“, do vyslovene náboženskej rodiny sa teda nenarodila. Nikto ju nenútil chodiť do kostola či modliť sa, rodičia jej však už od útleho veku vštepovali hodnoty ako „odvaha, česť, súcit a tolerancia.“ A tiež lásku ku všetkému živému. A hoci sa narodila v centre rušného Londýna, kde si prírody veľa neužila, predsa len sa jej najlepším kamarátom stal psík Rusty, niekoľko mačiek a boli tu aj vrabce, holuby či rôzna chrobač. Goodallovci neboli bohatí, ale na druhej strane im ani nič nechýbalo. Všetci sa mali veľmi radi. Za srdce rodiny Jane vždy považovala svoju mamu Vanne, ktorú všade v spomienkach nazýva krstným menom – Vanne, jej najlepšia priateľka, verná kamoška do nepohody, spriaznená duša naveky. Keď vypukla vojna, rodina sa presťahovala k babičke Danny do červeného tehlového domu U briez vo viktoriánskom štýle, iba pár krokov od Lamanšského prielivu na juhu Anglicka. Tam Jane vyrastala spolu s matkou, sestrou, babičkou, dvomi matkinými sestrami a strýkom Ericom, ktorý bol lekárom. Otec v tejto zostave chýbal: počas vojny narukoval a po nej sa rodičia rozviedli.
Tarzan, Ježiš a jeho mučeníčka
U babičky Danny to Jane milovala (ostatne, v dome U briez býva dodnes). Celé dni behala po vonku, skúmala skalné útesy pokryté borovicovým porastom, pobrežné skaliská a piesočné svahy. A učila sa jazdiť na koni. Mama si nemohla dovoliť platiť jej kurz, tak čistila stajne, kydala hnoj a popritom dostávala jazdecké lekcie zadarmo. Rada snívala „o prírode, o zvieratách, o divočine kdesi ďaleko v odľahlých končinách“. Veľa čítala. V dome U briez sa vŕšili stovky kníh a najradšej sa uvelebila s rozčítanou knihou do koruny svojho obľúbeného stromu, ktorému hovorila Buk. Milovala knižku o Tarzanovi, do syna džungle bola beznádejne zaľúbená a šialene žiarlila na jeho priateľku Jane. „Na počiatku môjho rozhodnutia odísť do Afriky bol sen o živote s Tarzanom v lesoch. Chcela som tam žiť so zvieratami a písať o nich knihy.“ V pätnástich však Tarzana zatienil nový adept na lásku: pastor v miestnom kostole. Volal sa Trevor Davies a tínedžerka Jane sa do neho zamilovala až po uši, kvôli pastorovi čítala starých filozofov, ktorých knihy si horlivo chodila požičiavať do jeho domu. Keď jej na bohoslužbe podal ruku, odmietala si ju umyť, mama s babičkou sa na tom dobre bavili. Po večeroch písala básne predchnuté láskou k Bohu. Stala sa z nej oddaná kresťanka, až fanaticky oddaná. Neustále premietala o Kristovom utrpení a ako by sa ona zachovala na Ježišovom mieste. Keď na Veľký piatok zbadala ľudí vonku hrať tenis, „úplne som sa zhrozila. Ako môžu hrať tenis v deň, keď Ježiš trpel a umieral?“ Po vojne svet už poznal príbeh holokaustu, a táto tragédia mladú Jane hlboko zasiahla. Neskôr zasa pod vplyvom správ o hrozbe komunizmu dumala o tom, že sa z nej stane mučeníčka, odcestuje do Ruska a tam navzdory Stalinovmu červenému teroru bude organizovať tajnú cirkev, aby takto udržiavala „plamienok viery“. Aj keby chcela študovať na univerzite, rodina na to nemala peniaze. Tak sa šla učiť za sekretárku, Vanne verila, že žena s touto profesiou si zoženie prácu kdekoľvek na svete. Odišla na kurz do Londýna a užívala si mesto: galérie, divadlá, múzeá, koncerty a po večeroch navštevovala kurzy teozofie: „Obzvlášť ma priťahovala myšlienka karmy a prevteľovania… Nikdy som neverila, že by nám, úbohým ľudským bytostiam, Boh dal len jedinú šancu uspieť v živote. Znamenalo by to zatratenie do pekla, pokiaľ by sme počas života len jediný raz zlyhali?… Poňatie karmy a prevteľovania mi tým pádom dávalo zmysel.“
Muž, ktorý zmenil všetko
Prvú prácu dostala na klinike fyzioterapie, jej úlohou bolo prepisovať na písacom stroji diagnózy pacientov. Ako náruživá kresťanka súcitila so všetkými chorými, ba razom sa zamilovala do mladíka, ktorý po ťažkej nehode ležal v nemocnici od členkov po pás v sadre. Potom vystriedala zo dve zamestnania, keď došlo k prevratnej udalosti, ktorá mala zmeniť celý jej život. Clo, kamarátka z detstva, ju pozvala do Kene, kde jej rodičia kúpili farmu. Jane trvalo päť mesiacov, kým si našetrila na letenku, odkladala si každú pencu. Mala 23 rokov a prvý raz opúšťala svoju rodinu. Cesta do Mombasy trvala tri týždne, tesne pred odchodom totiž uzavreli Suezský prieplav a parník Kenya Castle musel oboplávať Mys dobrej nádeje. Na farme u Clo začala žiť svoj detský sen. Toľko zvierat, ktoré dovtedy poznala len z knižiek! Nikdy nezabudne na prvé stretnutie so žirafou, „tieto zvieratá ma očarúvajú dodnes,“ píše vo svojich pamätiach.
Po niekoľkých týždňoch, keď si už zvykla na horúce africké slnko, začala pracovať ako sekretárka v pobočke britskej firmy v Nairobi – tak znela dohoda ešte z domu, aby nebola na príťaž svojim hostiteľom. Hrbiac sa nad písacím strojom tajne dúfala, že je to len prechodná doba, nevyhnutná na to, aby si našla nejakú prácu pri zvieratách. Raz jej známy navrhol, že keď tak veľmi baží po zvieratách, naisto by sa mala zoznámiť s Louisom Leakeym, v tom čase už vyhláseným paleontológom a antropológom, ktorý pracoval v kenskom národnom múzeu. A naozaj sa jej podarilo dohovoriť si s Leakeym schôdzku a vedec bol príjemne prekvapený, čo všetko to mladé žieňa bez akéhokoľvek formálneho vzdelania vie o Afrike a jej zvieratách. Páčilo sa mu jej nadšenie a keď slovo dalo slovo, zaneprázdnený vedec ju zamestnal ako svoju osobnú sekretárku. Z titulu tejto funkcie sa s Leakeym a jeho manželkou vydala na trojmesačnú výpravu za vykopávkami v Olduvajskej rokline v Tanganike (dnešná Tanzánia). Leakeyovci tam zbierali fosílie prehistorických zvierat a hľadali kosti hominidov, dávnych predkov človeka. Práca to bola ťažká a vysiľujúca, keď sa na horúcom slnku zaháňala s krompáčom či lopatou, ale aj tak fascinujúca. Fascinujúce debaty sa odohrávali aj s Leakeym večer pri táborovom ohni – o evolúcii človeka, o tom, ako rozvoj mozgu a jazyka umožnil nášmu druhu opustiť ríšu zvierat, po ktorej sme dovtedy vedno kráčali s ostatnými primátmi, napríklad aj so šimpanzmi. Fascinujúce rozprávanie o šimpanzoch, gorilách či orangutanoch ju doslova uhranulo. „Zaujímali ho všetky veľké ľudoopy,“ spomínala, „lebo sú to naši najbližší príbuzní, preto mu dávalo zmysel študovať ich správanie v divočine. Veril, že týmto spôsobom sa dá objasniť, ako sa správali naši predkovia z doby kamennej.“
A vráťte sa živé!
Šimpanzy žili v odľahlých a ťažko dostupných terénoch v oblasti rovníkových afrických pralesov a Louis zistil, že jedno také spoločenstvo druhu Pan troglodytes schweinfurthii (poddruh šimpanza učenlivého) obýva ťažko prístupné hory a strmé údolia na východnom pobreží jazera Tanganika. Leakey pred Jane hovoril o šimpanzoch stále častejšie a horlivejšie, bola to lákavá návnada a Jane netrvalo dlho, aby sa na ňu chytila. Chvíľu to vyzeralo, že ona sa mu bála zveriť so svojou túžbou odísť za šimpanzmi a on nevedel, ako jej to navrhnúť. Keď si konečne vyložili karty na stôl, Jane žasla, že si Leakey vybral práve ju. Ju, mladú ženu bez vzdelania a praxe, ale vedec jej vysvetlil, že „by v skutočnosti dal prednosť niekomu, kto nie je pri terénnom výskume zvierat zaťažený vedeckou teóriou. Hľadal niekoho s otvorenou mysľou, niekoho, kto vášnivo prahne po vedomostiach, miluje zvieratá a je obdarený nezdolnou trpezlivosťou. Niekoho, kto dokáže pracovať mimo civilizácie po dlhú dobu, lebo bol presvedčený, že také štúdium zaberie niekoľko rokov. Keď to takto postavil, bolo mi jasné, že práve ja som tá pravá voľba.“
Jane sa vrátila do Anglicka, aby sa na svoju misiu čo najlepšie pripravila. Čítala a študovala všetku dostupnú literatúru, ale o šimpanzoch sa vtedy toho vedelo pramálo – akurát, že sú nám asi zo všetkých zvierat najviac podobní. O ich sociálnom správaní, štruktúre komunity, kmeňovej hierarchii a vzájomných väzbách sa nevedelo takmer nič, neexistoval žiaden terénny výskum, ktorý by mapoval šimpanzy v ich prirodzenom prostredí a v relevantnom čase. Jane narazila iba na jednu štúdiu dvojice psychológov, ale aj tá sa týkala šimpanzov chovaných v zajatí.
Doktorovi Leakymu sa podarilo získať sponzora, amerického továrnika, ktorý už predtým dotoval jeho výskum a teraz súhlasil, že zafinancuje šesťmesačnú študijnú cestu mladej Angličanke za šimpanzmi do Gombe. Sponzorský príspevok zahŕňal financie na kúpu malého stanu, člnu (do Gombe sa dalo dostať len po vode), drobného náradia, proviantu na šesť mesiacov a dve letenky. Pre Jane a jej mamu, lebo nakoniec sa ukázalo, že pokiaľ si mladá výskumníčka nezoberie so sebou spoločníka, britské úrady jej kvôli obavám o bezpečnosť povolenie na prácu nevydajú. K tomu, prečo voľba padla na Vanne, Jane poznamenáva: „Bolo treba zvoliť niekoho, kto by ma neznervózňoval, kto so mnou nebude súťažiť a nechá ma robiť si prácu podľa môjho najlepšieho presvedčenia. Nik vhodnejší než moja matka Vanne sa neponúkal.“ Svojej mame nemohla struhnúť väčšiu poklonu! Keď obe ženy dorazili do prístavu Kigoma na brehu Tanganiky, šofér a sprievodca sa s nimi rozlúčil so slovami, že neverí, že ich ešte niekedy uvidí živé…
Dve ženy v zajatí pralesa
Ten dátum si Jane pamätá úplne presne: 16. júl 1960. Aj to, že fúkal silný vietor, ktorý čeril vodu jazera Tanganika, po ktorom plávali na malom člne, smer Gombe. V Kigome sa ich ujal lesný správca David Anstey, ktorý s Jane a Vanne zostal pár dní a na plážičke pri jazere im pomohol postaviť tábor. Tvoril ho jeden stan, kde obe ženy spávali, ohnisko a kuchyňa na koloch so slamenou strechou, v ktorej zamestnali kuchára Dominika. Anstey tiež najal dvoch miestnych mužov, aby mladú výskumníčku sprevádzali, aspoň kým sa nezorientuje v okolitom teréne. Vzrušením celá bez seba sa Jane deň čo deň predierala hustým lesným porastom, škriabala sa do strmých kopcov a rovnako strmo schádzala do skalnatých údolí. Nebála sa? Veď ju mohlo ohrozovať toľko nebezpečných zvierat, leopardy škvrnité, ozrutné byvoly, vodné kobry, proti pohryznutiu ktorých vtedy neexistovalo žiadne sérum… Áno, párkrát sa Jane celkom slušne vydesila, ale v zásade bola toho názoru, že je nedotknuteľná. Veď do africkej divočiny sa vydala za svojím poslaním a to ju malo ochrániť! Neubránila sa však malárii, ktorú dostali aj s mamou šesť týždňov po príchode. Keďže im povedali, že malária sa v Gombe nevyskytuje, nezobrali si zo sebou žiadne lieky. Vanne sa zmietala štyri dni v horúčkach vyše 40 °C, mala šťastie, že to vôbec prežila.
Deň, kedy sa všetko zvrtlo, prišiel s objavom miesta, ktoré si Jane pomenovala ako Špic. Bol to strmý skalný odkryv, týčiaci sa asi 150 metrov nad jazerom, s krásnym výhľadom do údolia. Tam objavila skupinu šimpanzov, ako sa kŕmia na figovníku. Odvtedy ich na Špic chodila pozorovať denne. Vstávala o pol šiestej, raňajkovala banán a hrnček kávy, ďalšiu kávu si pripravila do termosky a s malým ďalekohľadom, fotoaparátom, zápisníkom a hrsťou hrozienok na obed sa vyšplhala na kopec. Odtiaľ vo vzdialenosti asi tak sto metrov ticho pozorovala šimpanziu tlupu a keď sa jej členovia pohli ďalej, skúmala miesto ich výskytu: čo jedli, ako vyzeral ich trus, akými trasami sa pohybovali a v akých skupinách, kto sa družil s kým, atď. Niekedy zostávala so šimpanzmi aj v noci, niekedy na nich čakala celé hodiny, uši nastražené, lebo zvieratá sa často presúvali celkom nečujne, ich pohyb prezrádzalo len praskanie vetvičiek v diaľke.
Drobné zápisky po troch mesiacoch vystriedal prvý veľký objav. V jeden deň napoludnie spozorovala asi 40 metrov od seba veľkého šimpanzieho samca, ktorého poznala už predtým a dala mu meno David Šedá Brada. A čo ten pred jej očami predvádzal! Sediac pred veľkým hniezdom termitov, aby sa k tejto svojej pochúťke lepšie dostal, pomáhal si zvlášť upravenou vetvičkou, ktorú predtým zbavil lístia a teraz ju húževnato strkal do kopy plnej termitov. „Nemohla som tomu uveriť. Dlho sa myslelo, že sme jediní tvorovia na Zemi schopní používať nástroje.“ Na urgentný telegram, v ktorom popísala svoj objav, Leakey zareagoval touto, dnes už slávnou, vetou: „Ajhľa! Tak to buď musíme znovu definovať nástroj a znovu definovať človeka, alebo prijať šimpanzy medzi ľudí.“ Od vedeckej obce sa jej však žiadneho veľkého nadšenia nedostalo. Ako môže viesť seriózny vedecký výskum nevzdelaná žena bez požadovaných skúseností, zaznievalo medzi akademikmi unisono. Niektorí ju dokonca podozrievali, že to ona sama naučila šimpanzy loviť termity. „Hlavným dopadom celej záležitosti však bola nutnosť predefinovať človeka oveľa ďalekosiahlejším spôsobom. Chráň nás pánboh, prísť o naše výsadné postavenie,“ vysvetľovala Jane, odkiaľ fúkal vietor odmietnutia vedeckej komunity. Určitý rešpekt si vyslúžila, až keď sa jej podarilo urobiť niekoľko fotiek šimpanzov v ruke so svojím „pracovným nástrojom“. Na základe toho Leakey získal grant, vďaka ktorému mohla pokračovať vo výskume v Gombe. Teraz však už bez mamy, ktorá sa po piatich mesiacoch musela vrátiť do Anglicka. Nebola však úplne sama. Za kuchárom Dominikom prišla jeho žena a dcéra a do ich malej partie pribudol domorodec Hassan, ktorý mal na starosti zásobovanie.
Flo, Fifi a David Šedá Brada
Prvé týždne po odchode sa jej cnelo za matkou, ale na druhej strane: „Ako rada som odjakživa bola sama!“ Život v pralese cibril jej zmysly, jej vnímanie, jej trpezlivosť. „Stále dôkladnejšie som sa zbližovala so zvieratami a s prírodou a tým viac sa dostávala k samej sebe a do súladu s duchovnou silou, ktorú som cítila všade, kam som vkročila.“
Práca so šimpanzmi jej priniesla prvé ovocie, ale objavili sa aj prvé úskalia. Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa žiaden vedec seriózne nezaoberal psychikou zvierat. To by bol všetkým kolegom na smiech. Podľa zavedených vedeckých pravidiel sa skúmané zvieratá mali vždy číslovať. Jane však každému šimpanzovi pridelila meno, veď každý jeden mal podľa nej svoje ja, svoju „osobnosť“. Okrem Davida Šedej Brady tu bol napríklad pán McGregor, agresívny starý samec, ktorý jej pripomínal nevrlého záhradníka z knižky o králikovi Petrovi. Alebo šimpanzia matróna Flo so svojím potomstvom, dcérkou Fifi a synmi Fabenom a Figalom, tiež plachá Olly s drobnou dcérkou Gilkou, ďalej Goliáš, vodca tlupy… Jane si usilovne robila poznámky o ich jedinečných povahových rysoch a vlastnostiach, o tom, ako sa rozhodujú a ako prejavujú navonok svoje emócie. K opisu života šimpanzov používala slová ako detstvo, dospievanie, motivácia, rozhodovanie, čin – ostatným vedcom z toho vstávali vlasy na hlave dupkom. Jane vždy zastávala názor, že práve kvôli empatii, a nie požadovanej prísnej vedeckej objektivite, sa jej podarilo pochopiť správanie šimpanzov. Vďaka nekonečným hodinám tichého pozorovania postupne zisťovala, že šimpanzy pociťujú radosť i smútok, ale aj strach či utrpenie. „Vysledovala som celý ich komunikačný repertoár – pózy a gestá so sprievodnými zvukmi, ktoré vydávali. Mnohé z nich sa bežne vyskytujú v ľudských kultúrach po celom svete: bozky, objatia, držanie sa za ruky, vzájomné potľapkávanie sa po ramenách, naparovanie sa, rany päsťou, kopance, štípanie a šteklenie, kotrmelce, piruety.“ Jane odhalila, že mnohé z týchto gest sú dôkazom „úzkych, podporných a láskavých väzieb, ktoré sa vytvárajú medzi členmi rodiny a inými jednotlivcami v rámci komunity a ktoré môžu pretrvávať počas celého ich života, teda viac ako 50 rokov.“ Tieto zistenia naznačovali, že podobnosti medzi ľuďmi a šimpanzmi existujú nielen v našich génoch (dnes už vieme, že ľudská DNA sa od DNA šimpanza líši len o niečo viac ako 1 %), ale aj v emóciách, inteligencii a rodinných a sociálnych vzťahoch. „U šimpanzov pozorujeme empatiu, súcit, toleranciu a aj skutočný altruizmus,“ uisťovala Jane v jednom rozhovore. „Pamätám si na jednu sirotu, volal sa Mel. Mal tri roky, keď mu zomrela matka. Nemal súrodencov, musel sa postarať sám o seba a hrozilo, že zomrie. Adoptoval si ho 12-ročný samec Spindle, aj keď to pre neho znamenalo množstvo starostí. Neboli v žiadnom príbuzenskom zväzku.“
David Šedá Brada si ako prvý zvykol na jej prítomnosť. Nerozpakoval sa rozvaliť vedľa Jane na zem, položiť si jednu ruku pod hlavu a uvoľnene civieť do koruny stromov. Jane takmer ani nedýchala, toto divé zviera prijalo moju spoločnosť, hovorila si, vždy to cítila ako obrovské privilégium. David však zašiel ešte ďalej. Jedného dňa sedeli spolu pri potoku, keď tu Jane vzala do ruky palmový orech a ponúkla mu ho: „David si ma zmeral pohľadom a natiahol ruku po ponúkanej pochúťke. Ale pustil ju a potom jemne uchopil moju ruku. Nebolo treba slov. Pochopila som, čo mi chcel povedať: nechcel ten orech, ale vycítil môj úmysel, vedel, že to myslím dobre. Dodnes si dokážem vybaviť jemný dotyk jeho prstov. V tú chvíľu sme spolu komunikovali jazykom, ktorý bol ďaleko starší ako reč. Jazykom, ktorý nám bol spoločný s pradávnymi predkami, spôsobom, ktorý dokázal preklenúť naše dva svety.“
Mier pralesa v duši
V roku 1962 nastúpila Jane na doktorandské štúdium na univerzite v Cambridge a o štyri roky neskôr získala doktorát z etológie (a začiatkom 70. rokov sa stala pomocnou profesorkou na Stanfordskej univerzite). Bolo to obdobie veľkých udalostí a rušných zmien i v jej osobnom živote. V roku 1964 sa vydala za Huga van Lawicka, holandského fotografa a filmára, ktorý prišiel do Gombe fotiť pre National Geografic Society. Jej skromný tábor pri jazere sa zmenil na serióznu výskumnú stanicu, z ktorej sa pomaly stávalo „jedno z najdynamickejších medziodborových centier na svete, zamerané na výskum správania zvierat“. Taktiež sa vydala do USA na svoje prvé prednáškové turné. Trpela, lebo „človekom stvorený svet mi pripadal väčšinou hrozne škaredý a ožobráčený“. Príliš hlasná vrava ľudí, hlasná hudba, kvíliace brzdy automobilov, hluk veľkomesta… „V pralese všetko tvorilo jeden celok, zvieratá, hmyz, stromy, hladina jazera, hviezdy nad hlavou.“ Ako hovorí: „Ešte som si nevedela uchovať mier pralesa v duši.“
V roku 1967 sa jej narodil syn Hugo Eric Louis, ktorého všetci volali Grub. Jane sa od chlapca prvé tri roky takmer nepohla, aj keď ho musela strážiť pred šimpanzmi, ktorí celkom bežne požierali mláďatá iných primátov, poväčšine im takto padli za obeť čierno-biele opice gueréza. To bolo ďalšie veľké tabu, ktoré jej výskumy prelomili. Dovtedy sa ľudia domnievali, že šimpanzy sa živia výlučne rastlinnou potravou. A že sú to neškodné hravé mierumilovné zvieratá džungle. Jej sa však podarilo odhaliť odvrátenú stránku šimpanzieho sveta. A tá bola poriadne temná…
Vyhnanie z rajskej záhrady
„V roku 1974 vypukla v Gombe štvorročná vojna,“ začína Jane svoje rozprávanie, ktoré zásadným spôsobom poprelo rozšírenú predstavu o „vznešenom ľudoopovi“, ktorá rovnako ako koncept „vznešeného divocha“ bola kompletne mylná. „Koľké roky som verila, že hoci sa nám šimpanzy v mnohých smeroch podivuhodne podobajú, predsa sú v podstate o niečo ‚lepší‘ než my, ľudia.“ Počas štvorročnej teritoriálnej vojny v Gombe dochádzalo medzi dvomi skupinami šimpanzov k násilným stretom, krvavým bojom a brutálnym útokom, ktoré mali ďaleko od ich tradičného predvádzania sily, keď samci bojovali o samice. Teraz to bol doslova masaker a Jane hovorí, že jej trvalo roky, kým sa s tým vyrovnala. „Častokrát, keď som sa zobudila uprostred noci, mi vyvstávali pred očami strašidelné obrazy: Sniffovi prýšti krv z veľkej rany na tvári a steká mu dole po brade, odkiaľ ju Satan naberá do dlaní a pije. Starý Rudolf, obyčajne taký mierny, sa dvíha na zadných nohách, v ruke ťažký kameň, pod sebou má Godiho telo natiahnuté na zemi. Jomeo vytrhne kus kože z Deonovho stehna. Figan sa znovu a znovu vrhá na zbedačeného trasúceho sa Goliáša…“ Nebolo pochýb, že šimpanzy medzi sebou vedú čosi ako primitívny druh vojny. „Môj idylický, mierumilovný svet, ten malý raj, bol hore nohami,“ priznáva Jane. Stalo sa to vtedy, keď sa od komunity Kasakela odčlenilo niekoľko šimpanzov, 6 dospelých samcov a 3 samice a ich mláďatá. V Kasakele zostalo 8 samcov a 12 samíc a ich mláďatá. Počas štvorročného konfliktu boli zabití všetci šiesti samci, čím sa komunita odídencov úplne rozpadla. Víťazná Kasakela sa potom rozšírila na ďalšie teritórium. Po zverejnení svojich pozorovaní sa Jane opäť dostala pod paľbu kritiky. Jedni ich vyhlasovali za absurdné, iní za anekdotické, ďalší ju nabádali, aby svoje výskumy radšej ani nezverejňovala, lebo tým podporuje tvrdenia, že ľuďom je agresivita vrodená (čo bolo pre istú časť vedeckého sveta na pozadí nedávnych hrôz 2. svetovej vojny celkom neakceptovateľná myšlienka). „Bola to moja prvá skúsenosť s politikou vo vede, s tlakom na publikovanie a nepublikovanie istých názorov z politických, náboženských či spoločenských dôvodov.“ Vznikla z toho vášnivá diskusia, ktorá pokračovala aj na pôde medzinárodnej vedeckej konferencie v Paríži: má človek agresivitu už zakódovanú v génoch (a teda za svoje správanie v konečnom dôsledku nemôže), alebo je vo svojej podstate mierumilovný, rodí sa ako „tabula rasa“ a agresivite, násiliu či krutosti sa učí v priebehu života? (Ak by platilo B, myšlienka utopickej mierumilovnej spoločnosti je možná.) Podľa Jane máme agresívne správanie v sebe hlboko zakorenené, zdedili sme ho od primátov, našich dávnych predkov. „Bola som presvedčená, že je lepšie pozrieť sa skutočnosti do očí, nech je akokoľvek znepokojujúca, než si zakrývať pred ňou oči.“
Uzdravujúca sila pralesa
S Hugom van Lawickom sa rozviedla po desiatich rokoch, značnú časť manželstva beztak obaja prežili oddelene. Krátko na to sa stretla s Derekom Brycestonom, ktorý v tom čase pracoval ako riaditeľ národných parkov Tanzánie. Tento rodený Angličan bol významný politik, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o nezávislosť Tanzánie, člen tamojšieho parlamentu a vlády, dokonca dve volebné obdobia si odkrútil ako minister poľnohospodárstva. Následkom zranenia vo vojne (jeho lietadlo bolo zostrelené) mal čiastočne ochrnutú jednu nohu. Po sobáši s ním žila Jane v hlavnom meste Dar es Salaam a do Gombe prichádzala na niekoľkotýždňové výpravy. V tom čase v jej výskumnej stanici už permanentne pracovalo okolo 20 študentov, ktorí sem prichádzali z rôznych univerzít Európy i Ameriky.
Jej šťastné manželstvo trvalo sotva päť rokov. Na jeseň 1979 Derekovi diagnostikovali rakovinu hrubého čreva a hoci prvotné odhady boli optimistické, napokon mu zostalo iba niekoľko mesiacov života. Za ten čas vedno skúsili všetko možné: špeciálnu kliniku v Nemecku, indického duchovného i egyptského liečiteľa, jasnovidku, Jane dokonca verila, že silou vôle a modlitbami dokážu zabiť rakovinové bunky. Všetko však bolo márne. Z nešťastia ju vytrhlo stretnutie s Derekom „na inej úrovni vedomia“, ktoré zažila jednu noc po jeho smrti. Po tomto zážitku bolo pre Jane ľahšie sa vyrovnať s jeho smrťou. „Vždy som verila, že existuje forma bytia, ktorá nekončí fyzickou smrťou. Bola som presvedčená, že jedna myseľ dokáže komunikovať s inou na diaľku… Veda si žiada objektívne, dokladmi podložené fakty – dôkazy. Spirituálna skúsenosť je subjektívna a vedie k viere. Stačí mi, že viera mi dodáva vnútorný mier a dáva môjmu životu zmysel.“
Jane sa vrátila do Gombe, kde hľadala útechu v uzdravujúcej sile prírody. „Bol to prales, kde som našla ‚mier, ktorý prekoná všetko poznanie‘,“ napísala.
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2022)