A znovu je to tu! V kalendári strašia čísla, mená a povinnosti, ale za oknom je to jasné. Čerešňa nám rozkvitla. Ružovkasto svieti ako lampa! Stojím pod ňou v tatkovom staručkom kabáte a pozerám hore do koruny. Vyzerá ako nevesta, ktorú zabudli na cintoríne. Kvitne to. Puká to. Sladko to vonia, až sa človeku chce kýchať alebo plakať, alebo si aspoň ľahnúť do vysokej trávy. Včely bzučia monotónne modlitby za med a v sklenenom pohári tancujú bublinky, zatiaľ čo vonku sa deje táto každoročná nehoráznosť.
Znovu je máj. Čas bláznov, básnikov a zaľúbených mačiek na rímsach. Človek by chcel niečo dôležité povedať, niečo veľké, no napokon iba pokrčí plecami a odlomí si vetvičku do vázy. Je krehká, studená a zajtra aj tak opadá ako lupiny z ramien starého pána, čo so mnou cestoval v autobuse.
Muž sa ma pýta: „Prečo to trháš? O dva dni ti to opadá.“
„Je máj,“ hovorím, „kvitne len raz v roku.“
Čo sa dá robiť? Akoby čakal, kým táto jarná záhradná horúčka prehrmí.
Máj je vtedy, keď vymeníte teplý kabát za o niečo ľahší a sľúbite si, že o rok si kúpite nový, v ktorom vám bude zima úplne rovnako.
A potom sú tu dievčatá. Vyroja sa na ulicu, akoby ich niekto vystrelil z praku, v krátkych sukniach a s holými pupkami, čo svietia na slnku ako biele gombíky na starom matraci. Bežia, smejú sa a studené bruchá im dýchajú priamo do toho jarného vzduchu.
„Prechladneš!“ kričíme my, mamy, z okien a odo dverí, hlasmi zachrípnutými od prachu a starostí. „Zakry si ten pupok, zapália sa ti vaječníky a budeš plakať!“
Len na nás fúknu svojím ľahučkým mladým dychom, ktorý vonia ako mentolová žuvačka a utekajú do školy alebo za kamoškami.
A my stojíme, ruky vbok, na tričku fľak od polievky a nadávame. Je to taký náš babský rituál. Modlitba za ich zdravé kríže, lebo svet sa krúti, čerešne kvitnú, dievčatá mrznú v mene krásy a my, mamy vrany krákame svoje proroctvá do vetra a aj tak nás nik nepočúva.
Ale čerešňa kvitne. Kvety, včely, ľahučký dych vetra. A do toho náš pes. Jašo v sivom kožuchu, čo stratil rozum niekde medzi prvým a druhým záhonom, behá po záhrade, nohy sa mu pletú vo vysokej voňavej tráve a oči má vypleštené od radosti!
Hore na strechách, tam, kde sa plech prehrieva pod nádherným májovým slnkom, sedia mačky. Vyziabnuté, s natrhnutými ušami. Hľadia dolu, chvosty im šklbú ako biče a škľabia sa. Naozaj sa škľabia. Ceria svoje ihličnaté zuby a v očiach sa im blýska výsmech.
Pes šteká, až sa mu práši z hrdla, skáče do vzduchu, chcel by tie potvory schmatnúť za labu, ale ony len zívnu.
Márnosť nad márnosť. Pes naháňa mačky, mačky naháňajú tieň a my, mamy, naháňame dievčatá s holými pupkami. Celý svet je jedna naháňačka na dvore a odkiaľsi cítiť vôňu spáleného lanského lístia.
A ozaj, vtáčky… Prileteli z juhu, z teplých krajín, sadnú si na plot, naklonia hlavičky a pozerajú na nás. Švitoria. Pískajú drzé pesničky. Hľadajú kúsok nite alebo steblo slamy na svoje príbytky, ktoré vyzerajú tak krehko, akoby im ho poriadny lejak mal spláchnuť do blata. Všade porada. Jeden z nich si sadol na rozkvitnutú čerešňu. Zakýval sa na halúzke, otriasol zo seba prach z cesty a pozrel na mňa. „Čo čumíš?“ akoby hovoril tým svojím pípaním. „Ty tu ostaneš, kým ja si poletím, kam sa mi zachce.“
A medzitým máj kráča našou záhradou a rozsieva bielu a ružovú, kým my, nepoučiteľní svedkovia jeho každoročného divadla, hľadíme do korún čerešní.
Sadla som si na terasu. Vonku je taký jas! Slávik si priletí a rozpráva sa s večerom. Človek je mrzutý z práce a zrazu – čerešňa. Taká nádhera!
A pritom vždy príde, tak akoby prišiel uprostred apríla. Dáko rýchlo vkročí do dverí, jar svätíme priam rituálne striebornými flakónmi nosných sprejov, akoby to boli drobné kadidelnice prinášajúce milosť voľného dychu do chrámu našej jarnej malátnosti.
A ráno obloha je takmer biela a krehká ako vyplákaná cibuľová šupka, pes sa vlečie ako dáky filozof a číta chodníky, pri každom plote zastavuje s nábožnou úctou archivára, aby svojím vlhkým ňufákom dešifroval neviditeľné zamilované psie pozdravy, prchavé depeše o láskach, ktoré ostali len v ríši prísľubov. Každý stĺp je preňho ako novinový stánok, kde sa dozvedá, kto dnes koho ľúbi a kto komu ukradol kúsok včerajšieho dňa.
Z detského ihriska sa dvíha hustý, nepokojný ruch, sýty ako vriaca polievka, plný kovového škrípania nenatretých hojdačiek, ktoré merajú čas od nehy k modrine, zatiaľ čo u nás doma sa májový vietor, čo má naponáhlo, oprie do záclony s takou nečakanou silou, až sa vzdúva ako dáka lodná plachta na korábe, čo nikam nepláva, no predsa nás unáša na more jarnej domácej melanchólie, kde vôňa orgovánu bojuje s arómou mentolu z našich vreckoviek.
Sused uteká dolu lipovou alejou na cintorín. V náručí zviera kyticu pivónií, hlavy kvetov sa mu hompáľajú v rytme krokov a ronia lupene ako slzy na božie telo na sivý asfalt, akoby chceli vyznačiť cestu späť pre tých, čo už nikam nekráčajú.
Pri hrdzavom cvrlikajúcom cintorínskom vodovode, ktorý kašle a pľuje vodu s neochotou starého tuberáka, má každodenné stretnutie improvizovaný debatný krúžok pozostalých. Stoja s prázdnymi krhlami v rukách v tieni košatých stromov, preberajú tie najdôležitejšie správy zo sveta živých i mŕtvych: komu tento rok vymrzli begónie, čí vnuk sa vrátil z cudziny a koho si vzal za ženu a že ten tohtoročný máj je dáky výnimočne zelený a voňavý. Parlament vdovcov a strážkyň spomienok, politika sa rieši cez cenu voskových sviečok popri prúde vody, zatiaľ čo vietor v korunách stromov listuje v ich spoločnej minulosti.
Tak vám teda prajem, aby ten váš máj bol dlhý a voňavý ako čerstvo vypratá plachta na slnku a aby tie čerešne vo vašich záhradách opadávali len vtedy, keď si pri nich stihnete poriadne vydýchnuť, nech je nekončiacou omamnou liturgiou vôní, v ktorej sa dych čerstvo pokosenej trávy snúbi s dravou sladkosťou rozkvitnutých agátov, aby spoločne premohli štipľavý mentol všetkých jarných neduhov a naplnili vaše pľúca vzduchom takým ľahkým a čistým, akoby ho práve vyprali v nebeskej aviváži a vyvesili uschnúť na zlaté šnúry slnečných lúčov. Prajem vám, aby sa každý váš nádych premenil na malé dobrodružstvo, pri ktorom v poryvoch vetra rozoznáte nielen prísľub blízkeho dažďa a vzdialený pozdrav roztopašných pivónií, ale aj tichú nádej, ktorá sa v máji rozlieva po uliciach ako dáky neviditeľný parfum a núti nás veriť, že svet je v poriadku, kým záclony tancujú a sny majú vôňu detstva.
Vaša Veve
Veronika Šikulová