Keď svedomie vraví nie

 

Pred desaťročiami to bola zbabelosť. V otázke „službe vlasti“ stopercentne. Isteže mužov, ktorým predstava útrap medzi šrapnelmi a granátmi nešla vôbec pod nos, boli zástupy, ale drvivá väčšina skrátka nemala na výber. Iba niekoľko „čiernych oviec“ sa odhodlalo postaviť tvárou v tvár vojenskej mašinérii a vytrvalo uplatňovať výhradu svedomia. Odmenou im bolo zhrozenie, opovrhnutie, vláčenie po súdoch. Nasledujúci páni to všetko podstúpili. Len preto, aby nešli proti vlastnému presvedčeniu.      

 

 

Lew Ayres (1908 – 1996)

 

Dôvod odmietnutia vojenskej služby: Pacifistický svetonázor.

 

Pred vojnou

Zdráhajúci sa bojovník – aj tak by sa dal charakterizovať muž, ktorý sa stal prvým prominentným Američanom s verejne vysloveným odporom k vojenskej službe. Nie preto, že by bol nejaká hollywoodska fiflena, ktorej sa nechcelo vymeniť pohodlie filmového štúdia za boj o holý život. Lew sa skrátka nedokázal vysporiadať s predstavou, že by mal niekomu ublížiť. Rodák z Minneapolisu sa k svojmu mierumilovnému pohľadu prepracúval už od detstva. V škole mu prekážala hrubosť učiteľov aj spolužiakov, radšej odchádzal do sveta hudby – a filmu. Od malička sníval o kariére herca a tento sen sa mu podarilo naplniť: už ako 21-ročný účinkoval vo filme The Kiss so slávnou Gretou Garbo. Hoci jeho hviezda v 30. rokoch stúpala, samotný Lew si v hollywoodskych kruhoch pripadal ako outsider. „Mám pocit, že filmy sú triviálna téma v porovnaní s problémami sveta,“ nechal sa počuť vtedy ešte ako dvadsiatnik, ktorý mal na herca vskutku pomerne neštandardné životné záujmy: komponoval hudbu, čítal filozofické a náboženské knihy, prešiel na vegetariánstvo. Všetko toto, spolu so štúdiom viacerých filozofií a vlastným „hlbokým uvažovaním“, ho priviedlo ku striktne pacifistickému mysleniu.

 

Armáda volá!

„Vojna je pre mňa najväčší hriech. Nemohol by som sa prinútiť zabiť iného človeka.“ Krédo muža, ktorého, paradoxne, najviac preslávila úloha vo vojnovej dráme. Vo filmovom spracovaní románu E. M. Remarquea Na západe nič nového stvárnil Lew hlavnú úlohu nemeckého študenta Paula Bäumera. Film bol podľa New York Times „protivojnovou fackou“ a magazín Variety mal veľmi konkrétne odporúčanie pre predchodkyňu OSN: „Spoločnosť národov by nemohla urobiť lepšiu investíciu ako kúpiť tento film, preložiť ho do každého jazyka každého národa, aby sme si to všetci púšťali, až kým slovo vojna nezmizne zo slovníkov.“ Po tomto filme sa Lew prevtelil do pozitívnej úlohy lekára v sérii filmov Dr. Kildare, ktorého stvárňoval na prelome 30. a 40. rokov, keď vtom bum: do mekky filmových radovánok dorazil povolávací rozkaz. Clark Gable, James Stewart, Henry Fonda sa bez reptania navliekli do vojenských uniforiem. John Wayne si dobrovoľne nechal svoju armádnu povinnosť predĺžiť. Lew Ayres, ktorý bol na plátne ako Dr. Kildare zosobnením „amerických cností“, tak tento Lew povedal odvodovej komisii jednoznačné „nie“. „Nemyslite si, že si chcem chrániť krk. Rád by som bol v službe vlasti, ale konštruktívnym, nie deštruktívnym spôsobom,“ povedal vtedy členom komisie. Mal to v hlave ujasnené: bojovať v prednej línii nie, byť naporúdzi zraneným, to bez všetkého. Získal totiž certifikát ako inštruktor prvej pomoci, aktívne spolupracoval s Červeným krížom, a tak sa domáhal zaradenia do armádneho zdravotníckeho zboru. Veci ale zďaleka neboli také jednoduché. Pojem „conscientious objector“ („odporca vojenskej služby“) už vtedy existoval, ale členom odvodovej komisie sa pri ňom ježili všetky chlpy. Takmer všetko to boli účastníci prvej svetovej vojny a hmlisté otázky svedomia typu „zbytočnosť vojnového utrpenia“ považovali za plané výhovorky. Odporcovia vojny totiž podľa danej definície mohli mať iba náboženské dôvody. To bol pre Lewa trošku problém, lebo nepatril k žiadnemu organizovanému náboženstvu. Rozhodovanie komisie trvalo niekoľko mesiacov, ale napokon s dobrým koncom. Komisia však urobila drobnú, pritom však fatálnu chybu: namiesto kategórie I-A-O, ktorá znamenala odvod do nebojových armádnych zložiek, ho zaradila do kategórie IV-E. Tá znamenala úplné odmietnutie vojny a  Ayres, ktorý chcel ísť na front ošetrovať ranených, skončil v civilnej práci kdesi v Oregone.

 

Hon na čarodejníka

Spätný úder bol okamžitý a neľútostný. „Prípad Ayres“ plnil stránky novín. Magazín Variety poctil herca nálepkou „hanba filmového priemyslu“ a pre Nicholasa Schencka, prezidenta Metro-Goldwyn-Mayer, bol „odpísaný“. Viac ako sto kín v Illionois odmietlo uvádzať jeho filmy a podobne rázne zakročila aj armáda, tvrdiac, že vojakov „absolútne nezaujímajú snímky, v ktorých Lew Ayres účinkuje“. Pre širokú verejnosť bolo hercovo správanie číre zlyhanie. „Máme syna v armáde. Vie mi niekto povedať, v čom je ‚pes‘ ako Ayres lepší než on?“ hromžil vo filmovom týždenníku jeden pobúrený otec. Našlo sa však aj zopár takých, ktorí herca podržali. Za kolegu sa postavili aj herci Humphrey Bogart a Olivia de Havilland a New York Times nazvali celú kontroverziu „zveličenou bublinou“. Čo sa nakoniec ukázalo ako pravda. Riaditeľa selekcií Lewisa B. Hersheya tento virvar tak prekvapil, že nariadil prešetrenie – a na triviálnu chybu pri klasifikácii sa hneď prišlo. Ayres medzitým už zarezával v pracovnom tábore v Oregone, kde rúbal drevo a občas poskytol prvú pomoc. Po preklasifikovaní sa 18. mája 1942 stal právoplatným členom armádneho zdravotného tímu. Pokojne opakoval reportérom, že je síce stále odporcom vojenskej služby, ale „armádny zdravotný tím je miesto, kde chce slúžiť užitočnou prácou, na ktorú má súhlas vlastného svedomia“.

 

Ayresov vlastný boj

Keď sa po čase naskytla príležitosť odísť na americkú základňu do zámoria, neváhal. Najskôr bol pomocníkom vojenského kaplána a od mája 1944 ošetroval zranených v nemocnici v Novej Guinei. Svojím spôsobom tam pocítil veľkú úľavu, pretože v zámorí, na rozdiel od domoviny, jeho odmietnutie bojovať nikoho nezaujímalo. Podstatné bolo, aký bol ošetrovateľ: zdvorilý, pokojný, obetavý. Takisto na Filipínach, kde pracoval od októbra 1944 a prežil tam ozajstné hrôzy: „Vojna je hrozná na fronte – a ešte hroznejšia medzi civilistami. Niesť dieťa, ktoré vám vykrváca na rukách… Stáť pri deťoch, ktoré sledujú pochovávanie svojich rodičov… prekonalo to všetko, čo som si o vojne predstavoval,“ spomínal neskôr. Na Filipínach nakoniec sám potreboval zdravotnú starostlivosť – nakazil sa tropickou horúčkou a keď sa vystrábil, prežil koniec vojny ako hlásateľ v armádnej rozhlasovej stanici v Manile.

 

 

Muhammad Ali (1942 – 2016)

 

Dôvod odmietnutia vojenskej služby: Náboženské presvedčenie.

 

Pred vojnou

Bodal ako včela a lietal ako motýľ. To o sebe rád hovoril muž, ktorý sa preslávil v boxerskom ringu. Skromnosťou síce zbytočne nemrhal („Som najkrajší, najzábavnejší a najväčší“), ale v zásade ani nemal prečo. Už na strednej škole sa 108 ráz postavil proti súperovi v boxerských rukaviciach a iba osemkrát dostal „nakladačku“. V osemnástich sa stal olympijským víťazom v poloťažkej váhe a v dvadsiatich dvoch majstrom sveta v ťažkej váhe. Svet mu ležal pri nohách. Mladý boxer sa cítil neohrozený: bez okolkov priznal, že sa stal členom islamského národa a odhodil svoje skutočné meno. „Cassius Clay je meno otroka. Nevybral som si ho a nechcel som ho. Som Muhammad Ali, slobodný človek a trvám na tom, aby toto meno ľudia používali, ak hovoria so mnou a o mne,“ okomentoval svoj prerod Ali. A to bol začiatok „nového“ človeka, ktorý svojím správaním čoskoro šokoval celú Ameriku.

 

Armáda volá!

„Nemusím byť to, čo vy chcete, aby som bol.“ Aliho výrok akoby predznamenal, že mieni robiť len to, čo sám uzná za vhodné. V ringu, v živote – aj po obdržaní povolávacieho rozkazu. V roku 1967 sa 25-ročný fyzicky zdatný šampión mal odobrať pred odvodovú komisiu. To síce urobil, ale rovno im tam z mosta doprosta vyklopil, že vôbec nemá v úmysle ísť bojovať do Vietnamu, pretože „nemá nič proti Vietkongu, keďže nikto z nich ho nenazval negrom“. Samozrejme, v prvom rade však apeloval na svoju vieru: „Nebudem bojovať v žiadnej vojne, iba ak ju vyhlási sám Alah“. Keďže vojenská intervencia voči Vietnamu nebolo božie dielo, Ali nevidel najmenší dôvod, prečo by sa jej mal zúčastniť. Trikrát argumentoval svojím svedomím, ktoré mu vraj neumožňovalo protirečiť voči nenásilnej moslimskej viere. Trikrát mu status odporcu vojenskej služby zamietli. Keď sa ani 28. apríla 1967, v posledný možný termín, nedostavil k odvodu, začalo sa to valiť: o desať dní neskôr ho veľká porota v Houstone obvinila z vyhýbania sa brannej povinnosti a dovtedy sebavedomý a neporaziteľný „Kráľ sveta“ sa ocitol pod tri a pol roka trvajúcim tlakom nočnej mory. Stojí pritom za zmienku, že už v roku 1964 sa ocitol v kategórii 1-Y „nespôsobilý“: výsledky jeho testu na mentálnu bystrosť boli neuspokojivé. O dva roky ho zrazu preradili do 1-A, čo znamenalo plnú vojenskú spôsobilosť. Ťažko povedať, prečo taký zásadný obrat, faktom ale je, že vzpierajúci sa Ali dostal tvrdo po nose. Porota mu naparila päťročné väzenie a pokutu 10.000 dolárov, čo bola maximálna výška. Aliho právnici ho síce z väzenia vysekali, ale súdy dlhé mesiace riešili, čo si s celou situáciou počať.

 

Hon na čarodejníka

Pre slávnych športovcov bolo odmietnutie služby vlasti v tom čase priam rúhanie. Keď Ali verejne vyslovil svoj odpor, verejná podpora vojny vo Vietname bola na vrchole a takmer okamžite to platilo aj pre vzbĺknutú nenávisť k donedávna ešte obdivovanému športovcovi. Kopali doň všetci. Už niekoľko hodín po jeho formálnom odmietnutí vstúpiť do armády vyhlásil prezident atletickej komisie v New Yorku Edwin Dooley, že Aliho boxerská licencia je na neurčito pozastavená, pretože „jeho odmietnutie vstúpiť do vojenskej služby považuje komisia za skutok škodiaci najlepším záujmom boxu“. Rozhodnutie štafetovo preberali komisie po celej krajine. Burácala aj športová tlač. „Bez svojich rukavíc je Ali iba ďalší demagóg a jeho názory na Vietnam si nezaslúžia ani štipku pozornosti,“ napísal Sports Illustrated. Eufóriu z vojny však čoskoro vystriedalo rozčarovanie. Výrazne sa o to pričinil Martin Luther King, ktorý ostro vystupoval proti tomuto konfliktu a otvorene sa postavil za pranierovaného boxera: „Treba obdivovať Aliho guráž. Vykašľal sa na slávu, vykašľal sa na milióny a poslúchol svedomie, ktoré mu povedalo, čo má robiť.“ Čierni Američania začali pod Lutherovým vplyvom meniť pohľad na vojnu aj na samotného Aliho. Ten sa síce na súdnych pojednávaniach stále držal svojho náboženského presvedčenia, ale v rozhovoroch v médiách začal brnkať aj na černošskú strunu. „Ak by som bol presvedčený, že ísť do vojny by mohlo priniesť slobodu, spravodlivosť a rovnosť černochom v Amerike, vstúpil by som do armády hneď zajtra.“ Stával sa z neho bojovník za práva všetkých členov tmavej rasy.

 

Aliho vlastný boj

Zatiaľ čo vojna vo Vietname bola v plnom prúde, Ali mal obrovské prázdno v živote, keďže nemohol nikde boxovať. Prednášal na stredných školách, dokonca vystupoval v broadwayskom muzikáli, aby sa nejako zamestnal a čo-to zarobil. Jeho právnici medzitým zvádzali urputné boje s neoblomnými boxerskými funkcionármi. Mesiace sa bez úspechu usilovali nájsť miesto v krajine, kde by ho pustili do boxerského ringu. V novembri 1969 začalo blikať svetielko na konci tunela. Po preskúmaní newyorského trestného registra našli právnici viac ako dvesto príkladov odsúdených zločincov, ktorí získali boxerskú licenciu. Právnici okamžite podali trestné oznámenie na Edwina Dooleyho, pričom argumentovali svojvoľným potrestaním ich klienta zo strany atletického zväzu: „Kým Muhammad Ali prišiel o možnosť boxovať iba z dôvodu uplatnenia výhrad svedomia, iní jednotlivci licencie získali, bez ohľadu na to, že môžu byť pre záujmy boxu viac škodliví,“ uvádzalo sa v žalobe. A stal sa zázrak, vo svetle týchto dôkazov súd Alimu vyšiel v ústrety. Svetový šampión mohol opäť vstúpiť do ringu. Po tri a pol roku, na jeseň 1970, mu umožnili boxovať v Atlante, paradoxne, v meste známom horúcou segregačnou náladou.

 

 

 

George R. R. Martin (71)

 

Dôvod odmietnutia vojenskej služby: Odpor k vojnovému konfliktu vo Vietname.

 

Pred vojnou

Americký Tolkien, takúto prezývku si vyslúžil autor, vďaka ktorému svet zistil že, „vojna je odporná, rodiny sú zákerné a moc je sexi“ – povedané slovami jednej recenzentky na margo celosvetovo dychtivo sledovanej série Hra o tróny. Iste, na začiatku bola kniha, ale až nesmierne megalomanské televízne spracovanie knižnej série Pieseň ľadu a ohňa urobilo z tejto fantasy ságy pop kultúrny fenomén, aký v dejinách televízie hádam nemá obdobu. Autor ságy sám viackrát priznal, že fantázia mu na plné obrátky pracovala už v detstve: spisoval maličké príbehy o bojujúcich korytnačkách a za pár centov ich predával deťom v okolí. Vylepšoval si tým nulové vreckové od rodičov: „Otec bol prístavný robotník, večne sme nemali peniaze a nepamätám si, že by sme niekedy, napríklad cez letné prázdniny, šli čo i len na výlet.“ A keď už potom ako dospelý patril ku scenáristom vedecko-fantastického seriálu The Twilight Zone, mal so svojou košatou predstavivosťou problém u producentov: „Povedali mi, ‚George, je to skvelé, ale scéna bitky s desaťtisíc ľuďmi asi päťkrát prevyšuje celý náš rozpočet’“, okomentoval spisovateľ moment, ktorý ho priviedol k písaniu vlastného príbehu. „Chcel som zhmotniť všetky charaktery, ktoré nosím v hlave, chcel som obrovské zámky, drakov, hrozivých vlkov, širokú dejovú líniu… v knihe to všetko môžem mať.“ A zjavne je možné mať to aj v televízii: seriál Hra o tróny prišiel na obrazovky desať rokov po vydaní prvej Martinovej knihy.

 

Armáda volá!

Späť do univerzitných čias. Začiatkom 70. rokov Martin ukončil štúdium žurnalistiky v Illinoise, ale namiesto toho, aby sa chopil novinárskeho pera, prišiel rozkaz uchopiť do ruky zbraň a hajde do Vietnamu. Tu však narazila kosa na kameň. „Prečo sa niektorí rozhodnú ísť do vietnamskej vojny?“ uvažoval. „Sú takíto ľudia väčší patrioti? Sú hlúpejší? Je to všetko iba o pocite: idete, pretože sa bojíte, čo by sa stalo, ak by ste nešli. Takže idete, aj keď v to neveríte. Ale odkiaľ sa berie tento systém poslušnosti? Prečo uznávame kolektívnu silu namiesto individuálnej samostatnosti?“ Vojna vo Vietname sa prepletala celým jeho študentským životom, keďže v 60. rokoch v Amerike vládlo nadšenie nad záchranou Južného Vietnamu z pazúrov komunistického suseda. Aj Martin to dlho videl ako ostatní Američania: my sme tí dobrí, komunisti vo Vietname sú tí zlí. Čím viac však o zapletení sa Spojených štátov do tohto konfliktu vedel, tým sa mu to zdalo horšie. Takže keď prišiel odvod, rozhodol sa požiadať o status odporcu vojenskej služby. Sám pritom tomuto pokusu nedával veľké šance. „Rozhodne nie som pacifista v pravom zmysle. Bol som odporca jednej konkrétnej vojny. Bojovať v inej, napríklad proti nacistom, to si viem predstaviť,“ vyjadril sa Martin na túto tému neskôr. Kým čakal na rozhodnutie, riešil aj vnútornú dilemu: „Čo by som urobil, ak by ma odmietli? Išiel by som do väzenia, alebo by som šiel zabíjať? Sú to hrozné rozhodnutia a každý si ich musí urobiť sám.“ On, našťastie, nemusel. Status odporcu mu, na jeho vlastné prekvapenie, priznali.

 

Hon na čarodejníka

V jeho prípade sa nič také nedialo. Nezažíval patálie ako napríklad boxer Muhammad Ali, ktorému jeho rozhodnutie nenarukovať na vojnu vo Vietname zničilo najlepšie roky profesionálneho života. Určite v tom zohrával úlohu aj fakt, že povolávací rozkaz pre Martina prišiel až začiatkom 70. rokov, keď už v Amerike ani zďaleka nevládlo také vojnové nadšenie. Skôr naopak: „Pre moju generáciu to bola hlboká dezilúzia. Zo strednej školy som odchádzal ako chalan s ideálmi, vierou v pravdu, spravodlivosť a presvedčený o správnosti amerického postupu. Po univerzite som nič z toho necítil. A nikto z nás.“ Aj odvodový úrad sa vtedy v hojnejšej miere stretával s odmietnutím nastúpiť do armády a nerobil z toho prípady na verejné pranierovanie. Podľa Martina odvodové komisie uvažovali o žiadateľoch asi takto: „Odvodový úrad vnímal žiadosť o status odporcu ako trest sám o sebe. Odmietnete ísť bojovať proti komunistom a do konca života sa s vami ťahá, že ste ich sympatizant. Podľa nich to znamenalo zruinovaný život.“

 

Martinov vlastný boj

V prípade Martinovej „služby vlasti“ je priam až rúhanie použiť slovo „boj“. Budúci slávny spisovateľ si svoju povinnosť odkrútil v civilnej službe, čo sa prakticky nelíšilo od bežného zamestnania. Dva roky pracoval v Chicagu ako dobrovoľník v centre právnej pomoci, mal na starosť tvorbu newsletterov a podkladov na tlačovky. A popritom, keďže času mal dosť, organizoval šachové turnaje a písal rôzne krátke poviedky. Všetky z kategórie sci-fi. Civilná vojenská služba rozlet jeho mysle ani v najmenšom nepoznačila: v roku 1974 vyhral literárnu cenu Hugo Award (za pozoruhodné počiny v oblasti science-fiction) za novelu Pieseň pre Lyu. A po civilke takmer plynule prešiel k rozhodnutiu živiť sa písaním.

 

 

Desmond Doss (1919 – 2006)

 

Dôvod odmietnutia vojenskej služby: Náboženské presvedčenie, že zabiť človeka je najväčší hriech.

 

Pred vojnou

Šťúply, tenký mladík, ktorého by aj vánok odfúkol, tak pôsobil na svoje okolie mladý muž z amerického Lynchburgu. Tento mládenec však dokázal čosi, čo sa prakticky rovná zázraku: v najpríšernejšej paľbe guliek a granátov, aká sa odohrala počas druhej svetovej vojny v Pacifiku, zachránil desiatky polomŕtvych kamarátov, pričom jeho jedinými zbraňami boli Biblia a morfium. Zobrať do ruky pušku a namieriť ju proti komukoľvek bolo pre neho nepredstaviteľné. Vždy túžil robiť presný opak: neubližovať, radšej pomáhať. Jeho sestra Audrey v dokumente o svojom bratovi opísala, ako uvažoval: „V rádiu hovorili o nehode na Route 29 a nutne potrebovali krv pre zranenú ženu. Desmond šiel tri míle do nemocnice, aby daroval krv. O dva dni hovorili, že potrebujú ešte viac krvi. Desmond šiel opäť, tri míle tam a tri naspäť.“ Veľký vplyv na jeho zmýšľanie mala mama, ktorá ho vychovala ako oddaného adventistu siedmeho dňa. Desať prikázaní bolo preň zákon. Odmalička ho fascinoval plagát s ilustrovanými prikázaniami, na ktorom pri bode „Nezabiješ“ nevedel odtrhnúť oči od kresby Kaina zabíjajúceho Ábela. Keď sa raz jeho otec a strýko dostali do potýčky, pri ktorej otec mieril na strýka zbraňou (Desmondova matka našťastie zakročila), pre chlapca to bol rozhodujúci okamih: od tej chvíle vedel, že zbraň nielenže nikdy nepoužije, on sa jej nikdy ani len nedotkne.

 

Armáda volá!

Pre Desmonda a jeho brata Harolda bol vstup do armády samozrejmosťou. „Považoval som za poctu slúžiť Bohu a krajine,“ povedal Desmond v dokumente o svojom skutku. Harold nastúpil na americký torpédoborec a Desmond sa prihlásil ako dobrovoľník. Už pri odvode upozorňoval, že s výcvikom, ako manipulovať so zbraňou to v jeho prípade bude mimoriadne jednoduché: žiadnu nemienil používať. Pre armádne myslenie bol čosi ako mimozemšťan. Ísť do armády a nebojovať? Pojem odporca vojenskej služby bol ešte v plienkach a aby tomu nasadil korunu, tvrdil, že nie je „odporca“, skôr „spolupracovník“. „Chcel som ísť do armády, akurát bez nutnosti zabíjať.“ Toto bolo nad chápanie armádnych inštancií, takže sa s ním príliš nepárali a poslali ho na civilnú prácu do dokov v Newporte. Tam si urobil kurz zdravotníka a keď ho komisia znovu predvolala, rovno mu udelila status odporcu. Nebolo to podľa jeho gusta, ale na druhej strane mohol ísť do vojny, mohol byť priamo na mieste činu a mohol napĺňať svoju predstavu, ako vo vojne nezabíjať, ale zachraňovať. Stal sa členom pešej divízie a čakal ho základný výcvik.

 

Hon na čarodejníka

Ísť proti prúdu nebýva jednoduché. Desmond si následky svojho rozhodnutia „užil“ vrchovato. Pre ostatných bol vydedencom, ktorý sa chce iba ulievať, ktorý ustavične otravuje s ranným a večerným modlením – tieto chvíle mu občas spestrovali tak, že doň hádzali topánky. Jeden z kapitánov sa ho usiloval silou-mocou ponížiť: tvrdil mu, že opušťák môžu dostať iba tí, ktorí absolvujú výcvik so zbraňou. Držal mu pušku pred nosom so slovami, že ak ju nezoberie, poženie ho pred vojenský súd. Desmond nechal pušku spadnúť na zem. Viackrát ho z výcviku chceli vyštvať a neváhali použiť ani argument o mentálnom postihnutí. Všeobecne ho chlapci vo výcvikovom tábore vnímali ako príťaž, ako najslabšie ohnivko v celej armádnej reťazi.

 

Desmondov vlastný boj

Koniec šikany a pohŕdania prišiel so začiatkom skutočnej vojny. V júli 1944 sa aj s jednotkou ocitol na ostrove Guam, ktorý ovládali Japonci. Vlhké zelené peklo – aj tak sa dá nazvať miesto, kde mladý zdravotník začal svoju misiu. Brodil sa blatom, ťahal z neho zranených kamarátov. Sám pritom bol terčom – japonskí ostreľovači sa radi zameriavali práve na ľudí označených medicínskym krížom, pretože verili, že mŕtvi zdravotníci značne otrasú americkou morálkou. Jeho spolubojovníci ale s prekvapením sledovali, ako sa tento muž, dovtedy považovaný za armádneho flákača, pred ich očami mení na neúnavného záchrancu každého, kto sa ocitol na rozmedzí života a smrti. Čisté peklo však nastalo na ostrove Okinawa. Stovky diel, mínometov. Japonský generál Micuru Ušidžima, ktorý mal k dispozícii 1.500 lietadiel kamikadze, množstvo dovtedy nevídané. A tisíce japonských vojakov ochotných obetovať pre obranu ostrova úplne všetko. Američania sa potrebovali dostať na náhornú plošinu, na ktorú sa šplhali pomocou lán. Hore ich však čakali na všetko odhodlaní Japonci a americká jednotka zažívala doslova jatky. Tí, ktorí to prežili, sa dali na ústup. Hore ostali len mŕtvi, zranení… a Desmond Doss. Päť hodín behal medzi guľkami, ťahal svojich kamarátov k útesu, odkiaľ ich spúšťal dole lanami a po každom jednom zranenom sa modlil: „Bože, nech zachránim ešte jedného…“ Je nepochopiteľné, ako to dokázal. Veterán Carl Bentley o tom po rokoch povedal: „Bolo to, akoby nad ním držal ruku sám Boh.“ Po pár dňoch sa boje opakovali. Desmond pokračoval aj tentokrát v zachraňovaní, ale dostal dávku sedemnástich šrapnelov. Keď po neho konečne prišli s nosidlami, odmietol ich a nechal do nich naložiť iného ťažko raneného vojaka. Krvácajúci a vyčerpaný sa nakoniec do zázemia dostal sám, bez cudzej pomoci.

 

 

 

Ivana Ilgová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v májovo-júnovom dvojčísle MIAU (2020)