Rodinné zlato, mamina šperkovnica, babičkin zdedený poklad. Akú hodnotu majú šperky, ktoré sa dedia z generácie na generáciu, od mamy k dcére, od babičky k vnučke? A aká bola cesta k šperku tých, pod ktorých rukami tieto malé skvosty vznikajú? Začítajte sa do príbehov piatich slovenských dizajnérok, ktoré tvoria šperk pod vlastným menom alebo značkou.
Viera Brunovská (51)
Tvorí: Pod vlastným menom.
Šperku sa venuje: Samostatne už 20 rokov.
Žije a tvorí: V Bratislave.
Moja ceste ku šperku: Ku šperkom som sa dostala náhodou. Moja staršia sestra sa prihlásila na Strednú umelecko-priemyselnú školu v Kremnici, no v tom roku šperk, na ktorý chcela ísť neotvárali, tak sa moji rodičia rozhodli, že by som tam o rok mohla ísť ja. Veľmi sa mi to nepáčilo, no poslúchla som. Keď som zmaturovala, šperk sa ešte na vysokej škole samostatne študovať nedal. Vybrala som si teda odevné výtvarníctvo na UMPRUM v Prahe. Po úspešných talentovkách som sa však do úzkeho výberu dvoch, ktorí boli prijatí, nedostala. Začala som pracovať v Štátnych reštaurátorských ateliéroch a vyzeralo to tak, že budem pokračovať na vysokej škole na odbore reštaurovanie. Do toho však prišla revolúcia a po nej sa radikálne zmenil svet okolo mňa. Zoznámila som sa s Danielom Brunovským a začala som robiť šperky v jeho zlatníckom štúdiu. Budovali sme jeho značku a neskôr sme sa stali aj životnými partnermi. Dnes však už kráčame každý svojou cestou v pracovnom, aj v súkromnom živote a šperky Viera Brunovská sú samostatnou značkou.
Môj rukopis: Pochádzam z rodiny architektov a architektúra sa často odráža aj v mojej tvorbe. Hoci ma to stále viac ťahá k minimalizmu, moje šperky sú akési malé 3D objekty, ktoré sú konštrukčne celkom náročné. Popritom je pre mňa podstatné perfektné remeselné spracovanie, ale aj náznak humoru, hoci sama seba nevidím ako veľmi veselú bytosť (smiech). Zajačiky sú už tak povediac typické brošne, ku ktorým sa často vraciam. Obľúbeným šperkom je pre mňa aj kozmická loď z kolekcie Vznášadlá a presúvadlá. Vznikla v období, keď som bojovala s depresiou a dodnes je pre mňa symbolom odvahy.
Šperky s príbehom: Každá tvorba je príbeh. Najradšej tvorím šperky s vlastným príbehom, či nazvala by som to skôr s atmosférou a takýto šperk si potom hľadá svojho nositeľa. No stále častejšie ma oslovujú aj zákazníci s tým, že vlastnia rôzne darované či zdedené kúsky z drahého kovu a chceli by už konečne niečo „poriadne“ odo mňa. Takže sa materiál zrecykluje a vznikne takto unikát s celkom novým príbehom.
Môj najmilší materiál: Pracujem so zlatom aj striebrom, i keď častejšie asi so striebrom. Dôvodom je cena. Striebro má veľmi príjemnú farbu, je mäkké a nosením sa povrchová úprava môže mierne poškodiť. No ja mám rada, keď sa moje šperky nosia a neležia niekde po šuplíkoch. Na brošne a väčšie príležitostné kúsky je striebro ideálne, na subtílnejšie šperky, ktoré s nami „zrastú“ a pokojne v nich aj spíme, je výborný materiál zlato.
Moja osobná šperkovnica: U väčšiny šperkárov ktorých poznám, platí známe „obuvník chodí bosý“. Voľný čas radšej využijem na pohyb vonku alebo stretnutie s priateľmi, lebo šperkárstvo je dosť introvertná činnosť. Mám však jeden náramok z bieleho zlata, ktorý som si urobila z recyklovaného zlata po mojej mame, a ten nosím na ruke stále.
Mojou šperkovnicou v prenesenom význame je stále viac príroda. Kedysi som mala rada ruch veľkomiest, bulváre s kaviarňami a galériami, no stále viac potrebujem les, stromy… asi to bude vekom. Mám psa plemena basenji a denne spolu prejdeme peši niekoľko kilometrov. Keď je pekne a mám voľno, dokážeme chodiť po lese pokojne aj celý deň.
Od mamy k dcére, od babičky k vnučke: Pri tejto téme mi napadne častý argument žien, ktorým si ospravedlňujú nákup šperkov, že to potom zdedia dcéry (smiech). Teší ma, keď si dorastajúce dcéry začnú požičiavať šperky od svojich mám a keď šperky oslovujú viaceré generácie. Stále častejšie sa objavuje aj túžba prepojenia blízkych ľudí cez šperk, nemusia to byť iba obrúčky novomanželov. Akési amulety, ktoré spájajú matky so svojimi deťmi, priateľky medzi sebou, alebo súrodencov sú stále viac obľúbené a šperk sa takto opäť vracia k niečomu, čo k nemu možno patrilo v dávnej minulosti… Moje brošne zajačikov si takto kúpili dve priateľky, takže každá vlastní originál s témou, ktorá im pripomína spoločné detstvo.
Veronika Uhrecká (33)
Tvorí: Pod značkou „Uhrecki“.
Šperku sa venuje: 9 rokov.
Žije a tvorí: V malebnej podpolianskej dedinke Hrochoť.
Moja cesta ku šperku: K remeslu ma to ťahalo už od detstva. Začalo to drôtenými šperkami pre mamu. Rozhodla som sa ísť na kremnickú ŠUV, odbor zlatníctvo/strieborníctvo, neskôr som k tomu pridala Strednú školu sklársku v Lednických Rovniach, kde som získala cenné informácie o ďalšom fantastickom materiáli. Dlho som nebola rozhodnutá, čomu sa chcem v živote profesijne venovať. Potrebovala som reálne životné skúsenosti. Žila som v Prahe, trochu cestovala po svete. Až ako 25-ročná som sa rozhodla, že idem na vysokú školu a že predsa len ostanem pri šperku. Odsťahovala som sa do belgických Antverp, kde ma prijali na Kráľovskú akadémiu výtvarných umení. Študovala som odbor „jewellery and metal design“. Výborná škola. Hlavne dizajn, multitasking, základy gemológie a histórie šperku, technológie, materiály. Koncom druhého ročníka som pre zdravotné problémy štúdium ukončila a ešte v Belgicku som založila vlastnú značku s názvom veroin. Nebola som rozhodnutá, kde chcem žiť. Belgicko je síce fajn, ale dosť mi chýbali hory, som taký ten prírodný človek. Nakoniec vyhralo Slovensko. Presťahovala som sa na lazy, žila som sama v kamennom dome s dielničkou obklopená prírodou, založila som si permakultúrnu záhradku, spravila prvé modely svadobných obrúčok, pomaličky rozbiehala biznis. Našla som životnú lásku, keď som ju už nehľadala. Manžel je kováč, a tak sme sa rozhodli založiť spoločnú značku „Uhrecki – Black and Goldsmith“. Zastrešuje moju šperkárinu a interiérové doplnky/objekty, ktoré vyrába môj manžel, no navrhujeme ich spolu.
Môj rukopis: Ľudia mi väčšinou vravia, že moje šperky sú „iné“. Mám akoby dve pracovné línie. Jednou je predajný šperk a zákazková výroba (to, z čoho žijem), kde prevláda najčistejší a nadčasový design v kombinácii s čo najkvalitnejším remeselným spracovaním. Myslím tým čisté ostré línie, presnosť a precízne vybrúsenie, vyleštenie. Rada vymýšľam nové spôsoby osadenia kameňov, hľadám nové tvary, minimalizujem. Druhou líniou je voľný, autorský šperk, môj relax, experimentálny, pocitový, nemusí byť vždy nositeľný. Na voľnú tvorbu mi však ostáva menej času.
Šperky s príbehom: Výborným príkladom je prsteň Tugendhat, ktorý si objednal architekt ako zásnubný prsteň pre priateľku architektku. Obaja milujú slávnu vilu Miesa van der Rohe. Zadaním bolo vytvoriť prsteň, ktorý bude vystihovať jeho slávnu vetu „God is in the Detail“ a bude inšpirovaný práve touto vilou. Prišla som s niekoľkými nápadmi a asi za mesiac mailovej a telefonickej komunikácie sme sa dostali k finálnemu návrhu. Tento jedinečný a neopakovateľný prsteň som vyrobila ešte ako veroin z bieleho zlata a ónyxu. Pod značkou „Uhrecki“ riešime najmä výrobu na mieru. Tak, aby bol zákazník maximálne spokojný. Niektorí vedia presne, čo chcú, iní to nechajú na nás. Ide nám o jedinečnosť, precíznosť a kvalitu v spracovaní, to z nás robí značku, ku ktorej sa klienti radi vracajú. Ja tomu hovorím, byť niekoho osobným šperkárom. Je to veľmi príjemný a obohacujúci vzťah.
Môj najmilší materiál: 18-karátové zlato je u mňa top. Najlepšie sa s ním pracuje a vyzerá skvele. Druhý v poradí je titán. S tým sa pracuje veľmi ťažko, no dá sa zafarbiť do úžasných farieb! Už s ním pracujem sedem rokov a až teraz si hovorím, že ho ako-tak poznám. Je dosť tvrdý a extrémne zle sa leští, ale určite to stojí zato. Nepatrí síce medzi drahé kovy, no má fantastické vlastnosti. Výzvou do budúcnosti sú pre mňa ešte kovy ako tantalum, niobium, platina a zirkonium. Väčšinou ale robím šperky zo zlata alebo striebra s drahými kameňmi. Drahé kovy nakupujeme od slovenských dodávateľov. Často si zákazníci donesú vlastné zlato, ktoré sa recykluje do nového šperku. Drahé kamene mimo briliantov nakupujeme od overených dodávateľov z celého sveta. Surové diamanty z Antverp, titán z Nemecka.
Moja osobná šperkovnica: Šperky nosím minimálne, iba obrúčku a náušnice vlastnej výroby. Skôr si potrpím na náradie a mašinky do ateliéru, ako na šperky a módne doplnky. V mojej metaforickej šperkovnici za najväčší poklad považujem náš ateliér, moje až meditačné miesto (máme dve malé deti), ďalej foťák, Rhinoceros (3d softvér, ktorý si ako dizajnér nesmierne cením) a jednu obrovskú komplexnú a ťažkú knihu zlatníckej technológie.
Od mamy k dcére, od babičky k vnučke: Osobne som nezdedila žiadny šperk, ktorý by sa mi páčil, takže som všetko zdedené zlato dávno roztavila. Ten, ktorý som ako dieťa milovala, mamin strieborný ametystový prsteň, bol natoľko znosený, že sa už nedal ani opraviť. Možno aj preto si potrpím, aby šperky, ktoré vyjdú z mojich rúk, vydržali generácie. Šperk má pre ľudí už odnepamäti obrovskú sentimentálnu hodnotu a myslím, že toto sa nikdy nezmení…
Mia Čopíková (45)
Tvorí: Pod vlastným menom.
Šperku sa venuje: 9 rokov.
Žije a pracuje: V Bratislave.
Moja cesta ku šperku: V mojom živote muselo uplynúť veľa času, kým som sa dostala ku šperku. Až vo veku 35 rokov som sa rozhodla venovať umeniu a podala som si prihlášku na VŠVU. Dovtedy som pracovala v mediálnej agentúre, musela som dospieť do štádia odvážne sa postaviť na vlastné nohy, žiť síce v neistote, skromne zo dňa na deň, ale šťastne robiť to, čo ma naozaj baví. Škola mi otvorila nepoznané obzory a v bakalárskom ročníku som prepadla láske ku kameňom. Magisterské štúdium som dokončila v nemeckom Idar-Obersteine, ktorý je mekkou na spracovávanie drahých kameňov. Potom som žila dva roky v Taliansku a od augusta 2019 som sa vrátila do plodnej umeleckej komunity v Bratislave. Zdieľam ateliér v Novej Cvernovke, kde je skvelá tvorivá atmosféra.
Môj rukopis: Na vysokej škole som bojovala s tým, že si musím nájsť svoj vyhranený štýl, ale potom som pochopila, že je to nepodstatný boj. Keď vytváram veci slobodne, vždy sa v nich nájdem. Som minimalistka, mám rada geometriu, jednoduchosť, čistotu, dokonalé technické spracovanie a každý šperk musí mať ideu, buď čitateľnú, alebo vychádzajúcu z príbehu. Mám potrebu pretvárať tradičné výrobky na potreby dnešnej doby, pristupovať k veciam z iného uhla, tvoriť si vlastné materiály, spojiť nespojiteľné, narúšať zaužívané technologické postupy a dizajnovať si vlastné. Neinklinujem k žiadnemu typu šperku, každý má svoje čaro a technické limity, ale ak mám uviesť príklad šperku, z ktorého sa dá „čítať“ moje uvažovanie, tak to asi bude prsteň „Bottle opener”. V rámci projektu „Ring”, na ktorom sa zúčastnili tri zahraničné univerzity, sme dostali zadanie, že máme osloviť troch ľudí a opýtať sa na príbeh prsteňa, ktorý majú na ruke. V Nemecku som okrem mojich spolužiakov poznala len kolegov z práce (brigádovala som vo firme, ktorá vyrábala luxusné diamantové šperky) a ich odpovede boli všetky rovnaké: „Nenosím žiadne prstene, len obrúčku.“ Keďže oslovení boli všetko muži, zamyslela som sa nad tým a navrhla som tri prstene: otvárač na fľaše, zväzok kľúčov a pištoľ. Všetko z materiálov nakúpených v stavebninách doplnených striebrom.
Šperky s príbehom: Na začiatku každého šperku je nejaký príbeh. Príbeh, ktorý sama zažijem, niečo, čo ma irituje, ohuruje, z niečoho mám strach alebo naopak radosť, niečo čo zaujme moju pozornosť, aj keď len na okamih. Na druhej strane je príbeh, ktorý mi niekto porozpráva alebo napíše, prvotný impulz, ktorý odštartuje cestu tvorby, vyprodukuje množstvo otázok, na ktoré hľadám odpovede. Robím si výskum, zapisujem, spájam, abstrahujem, kreslím. Snažím sa dostať príbeh v skratke do šperku. Tá skratka, ktorá celé to často hutné, pútavé a komplexné rozprávanie akoby skomprimuje, je v mojej tvorbe kľúčová. Autorské kolekcie tvorím na základe mojich úvah a šperky na mieru podľa príbehov mojich klientov. V oboch prípadoch však návrhy i samotné ich stvárnenie vychádzajú odo mňa. Pri tvorbe na mieru sa snažím vypočuť, obsiahnuť, načítať osobu, pre ktorú šperk má byť určený, poľujem na detaily, pýtam sa otázky. Raz prišla za mnou dvojica, aby som im navrhla obrúčky, tak som sa opýtala, ako sa zoznámili. Stretli sa v kapele. Ona spieva a on hrá na gitare. Z niekoľkých mojich návrhov si vybrali ten najjednoduchší: prstene s odkazom v tvare noty. Alebo mladý muž chcel požiadať o ruku svoju nastávajúcu, ktorá je dizajnérka a pochádza z Rumunska, kde tvoril jeden z najvýznamnejších sochárov minulého storočia Constantin Brancusi. Inšpirovala som sa jeho Nekonečným stĺpom.
Môj najmilší materiál: Milujem nepoužiteľné materiály, napríklad odpad zo stavby, kusy betónu, rozbité zrkadlá, staré tehly. Snažím sa vdýchnuť život a krásu tam, kde to už nie je. Väčšinou je ťažké ich opracovať, lebo sú tvrdé a bojujem s nimi, až kým ich nezdolám. Pomáhajú mi pri tom skúsenosti z brúsenia kameňov, ktoré som sa naučila v Nemecku, dnes sa, žiaľ, tomu venuje len hŕstka ľudí a toto remeslo je už na vyhynutie. Chýbajú mi kolegovia.
Moja osobná šperkovnica: Aj v mojom prípade úplne platí príslovie, že obuvník chodí bosý. Avšak vždy, keď tvorím kolekciu, sama nosím svoje „polotovary“ a rozpracované šperky, aby som vedela, aký mám z nich pocit, či sa dobre nosia a ako na ne reaguje moje kreatívne okolie. Všetky poznatky potom zohľadním vo finálnej verzii výrobku.
Od mamy k dcére, od babičky k vnučke: Ach, áno, to je obrovská téma. Ako autorka stojím na začiatku príbehu každého šperku, ale jeho emocionálnu hodnotu mu môže dať až vlastník šperku. A tá sa bezpochyby nedá vyčísliť peniazmi. Keď babička nosila celý život zicherku s jednou červenou sklenou guľôčkou, vnučka ju bude s láskou nasledovať. Množstvo energie naakumulovanej nosením šperku, ktoré sa stane súčasťou jeho nositeľky, je nesmierne. Ak niekto hľadá investičnú hodnotu, vtedy odporúčam zlato. To pretrvalo tisícročia a vďaka svojim fyzikálnym vlastnostiam je stále neohrozené, umelo nenahraditeľné a burzy dlhodobo sledujú krivku jeho postupného rastu.
Hany Kašičková (40)
Tvorí: Pod vlastným menom.
Šperku sa venuje: 16 rokov.
Žije a pracuje: V Bratislave.
Moja cesta ku šperku: Na strednej škole som študovala interiérový textilný dizajn, a tak som nejako automaticky prešla to isté študovať aj na VŠVU v Bratislave. V treťom ročníku som prestúpila do Ateliéru kov a šperk, nakoľko som cítila potrebu naučiť sa nové technológie a celkovo aj zmeniť prístup ku tvorbe ako takej. Bola to správna voľba a prácu s kovom, „zlatníčtinu“ som si naozaj zamilovala. Hneď po absolvovaní školy som začala tvoriť šperky pod vlastným menom ako Hany Kašičková. Môj prvý ateliér bol v paneláku, v malej komore za kuchyňou, kde som na materskej tvorila a vyrábala svoje prvé zákazky.
Môj rukopis: Snažím sa narušiť stereotypný pohľad na klasický zlatnícky šperk, ktorý sa mi zdá svojou prezdobenosťou veľmi „ukecaný“ a gýčový. Som umelkyňa a milujem čistotu a jednoduchosť funkcionalizmu ako výpovednú hodnotu v umení aj v dizajne. A tak moja cesta bola jasná – minimalistický dizajn v prudko nositeľnej forme s poctivým vyhotovením. Tieto princípy najkrajšie vidieť v kolekcii prsteňov „Masív“, kde mohutný kruhový tvar pokrýva tapeta z pravidelne sa striedajúcich iniciálok.
Šperky s príbehom: Termín „šperk na mieru“ presne vystihuje moju tvorbu. Zákazníci sú tí, ktorí ma inšpirujú ku kreatívnej práci. Nevytváram kópie iných značiek ani tvorcov, vyhľadávajú ma klienti, ktorým vyhovuje môj štýl. Ich príbeh, vlastné zadanie, téma, je pre mňa spúšťačom tvorby. Navrhla som aj zopár ucelených „vydizajnovaných“ kolekcií, ktoré ale tiež vznikli z jedného konkrétneho šperku vytvoreného pre konkrétneho človeka. Napríklad dvojitý prsteň „Zlatíčka“ s menami detí bol vymyslený pre dvojičky Kristíny Tormovej.
Môj najmilší materiál: Jednoznačne zlato, je večné, neoxiduje, má krásnu farbu, veľkú hustotu, príjemne sa s ním pracuje, je to hodnotný kov, takže aj práca, ktorá v ňom vzniká, je trvalá. Technologicky sa venujem ručnému spracovaniu kovu, tzv. montovanému šperku, kde sa pomocou náradia zlato brúsi, leští, piluje… Montovaný šperk sa vyrába z viacerých častí a teplom (spájkovaním) sa tieto časti spájajú do jedného celku. Opakom je odlievanie, kde sa celý šperk alebo jeho väčšie komponenty odlejú.
Moja osobná šperkovnica: Dlho som vlastné šperky nenosila, až som časom prišla na to, že je potrebné, aby som skúšala, testovala aj na sebe, ako moja tvorba funguje a do akej miery je nositeľná. Tak som si začala vytvárať šperkovnicu vlastných šperkov-prototypov. Rada sa zdobím kúskami aj od iných šperkárov. Zbieram aj „šperky“ z našej lokálnej maliarskej scény. Obrazy, maľby a grafiky sú mojimi 2D šperkami…
Od mamy k dcére, od babičky k vnučke: Len malé percento ľudí (aj keď to percento stále rastie) si príde dať vytvoriť šperk pre seba. Zväčša ide o darček pre blízku osobu. V oboch prípadoch sa pri tvorbe ráta s tým, že šperky budú dedičné, že vytrvajú dlhú dobu a svojím dizajnom, spracovaním aj príbehom si zachovajú trvalú hodnotu a tiež emočný význam pre ďalšie generácie. Som „prstienkárka“, najradšej nosím aj vytváram prstene. Tento druh šperku máme stále na očiach a môžeme sa s ním hrať. Takže pre mňa sú to prstene a prstienky, do ktorých ukrývam rodinné príbehy.
Petra Arbetová
Tvorí: Pod značkou „Bepart“.
Šperku sa venuje: Vyše 11 rokov.
Žije a tvorí: V rodných Piešťanoch.
Moja cesta k šperku: Ku šperku som začala inklinovať už v tínedžerskom veku. Raz si kamarátka priniesla z dovolenky náušnice, ktoré sa mi veľmi páčili, a tak som sa rozhodla, že si skúsim vyrobiť podobné. Moji rodičia sú veľmi zruční, využila som teda otcovu dielňu a mamine zásoby na ručné práce… Rok som študovala architektúru na STU a až potom ma prijali na VŠVU. Mimochodom, na prijímačky ma pripravovala šperkárka Hany Kašičková. Vášni pre šperk som naplno prepadla počas stáže vo Fínsku, kde som sa veľmi zdokonalila v zlatníckej technológii. Fínske školstvo je vskutku na vysokej úrovni, pobyt tam mi otvoril obzory a prehĺbil lásku k minimalistickému škandinávskemu dizajnu. Po návrate som založila značku, ale šlo skôr o pokus. Nikdy som neuvažovala tvoriť pod mojím menom, chcela som vytvoriť značku, ktorá by si žila vlastný život. Hneď po promóciách som odišla na stáž do Londýna – to bola facka od života, ktorú som potrebovala. Pracovala som vo dvoch šperkárskych štúdiách pre Emmu Ware a Noemi Klein a priučila som sa aj ekonomickému backgroundu a získala know-how, ako viesť značku. Bol to prelomový bod, odvtedy ma aj šperkárstvo začalo živiť.
Môj rukopis: Rada vyhlasujem, že v živote som minimalistka, a taká je aj moja tvorba. Hrám sa s geometrickými prvkami, ktoré ozvláštňujem o rôzne organické tvary. Dávam si záležať na detaile a nápade. Myslím si, že systém kolekcie Helén, ktorú som vytvorila, je naozaj premakaný. Vymyslela som niečo ako šperkárske lego, súčasťou kolekcie je napríklad reťaz, ktorá sa dá rozobrať na jednotlivé očká. Môžete si z nej spraviť náramok, náušnice alebo vložiť medailón. Tento jednoduchý systém umožňuje skladanie vlastných šperkov, jedinečných kúskov, ktoré sa dajú rôzne kombinovať a pretvárať podľa nálady. Medailóny z tejto kolekcie spájajú všetko – príbeh, precíznu ručnú prácu, každý detail je ručne pilovaný či rytý, môžete si vybrať zo siedmich symbolov, písmenká alebo znamenia zverokruhu. Spracovala som symboliku rastlín a vybrala z nich sedem, ktoré sa hodili na vyjadrenie siedmich hodnôt v živote ženy: láska, zdravie, šťastie, vnútorná sila, ženstvo, materstvo a sesterstvo. Ku každému šperku patrí aj ilustrácia od Ivany Belianskej, akvarel rastlinky a text so symbolikou.
Šperky s príbehom: Jeden silný príbeh som vložila do kolekcie Helén, ale zároveň si do nej vkladá svoj príbeh aj každý nositeľ – tým, ako si v danom okamihu svojho života kolekciu poskladá. Toto je veľmi osobná stránka šperku. Druhý spôsob príbehu v mojich šperkoch zahŕňa zákazkovú výrobu, šperk vytvorený na mieru. Ide väčšinou o zásnubné a snubné prstene. Nemusím sa prispôsobovať vkusu zákazníka, skôr ma oslovujú ľudia s podobným vkusom ako mám ja… Navrhovala som napríklad snubný prsteň pre zákazníka, ktorý sa so svojou nastávajúcou spoznal na Havaji a chcel tento rozhodujúci moment nejako sprítomniť aj v šperku. Spoločne sme teda vymysleli prsteň so žltým zafírom ozdobeným drobnými lístkami, aké majú tradičné havajské plumérie.
Môj najmilší materiál: Najradšej pracujem so žltým zlatom, je to môj miláčik. Sprvu som pred ním mala veľký rešpekt a bála sa kvôli cene so zlatom pracovať, ale je to veľmi dobrý materiál, kedysi som si robila srandu, že sa na zlato stačí len pozrieť a zospájkuje sa samé. Stále mám rešpekt pred kameňmi a ich fasovaním (zasadzovanie kameňov), to je ďalší bod na mojom zozname. Trénovať, cibriť túto technológiu a potom spraviť diamantovú kolekciu. Veľa ľudí sa domnieva, že zlatník rovná sa fasér, ale v skutočnosti sú to dve rozdielne remeslá, ktoré si vyžadujú aj úplne iné vybavenie v dielni. Fasovanie je o obrovskej precíznosti, istote v ruke a dokonalom oku. Túžim po prepojení mojej estetiky s kameňmi, ale je to dlhodobý plán, ktorý mám ešte len pred sebou.
Moja osobná šperkovnica: Veľmi často dostávam otázku, prečo nenosím šperky a ja odpovedám, že obuvníkove deti chodia bosé (smiech). Plánujem si spraviť Helén náhrdelník, ale akosi ešte nebol čas. Už ho má moja sestra, aj mamina, tak snáď príde rad aj na mňa. Ale „šlohla“ som mamine jej náušnice, čo dostala na 18. narodeniny a mám šperky od mojich spolužiačok, ktoré mi ich pripomínajú. Veľmi rada si prezerám s maminou rodinné šperky a počúvam príbehy ich darovania… Milujem dizajn ako taký, rada sa ním obklopujem. Mne urobí radosť aj pekné pero či zošit. Oázou kľudu a šperkom na duši je aj môj ateliér v Piešťanoch.
Od mamy k dcére, od babičky k vnučke: V rodine sme štyri sesternice, skoro v tom istom veku. Keď sme boli malé, chodili sme sa hrávať do šperkovnice našej babky, kde mala uložené síce málo hodnotné, ale pre nás fascinujúce štrasové šperky. Dnes je z nich už veľa kamienkov povypadaných a sú nenositeľné, ale aj tak znamenajú pre mňa doslova poklad. Šperk fascinuje aj tým, že v sebe často ukrýva nevyčísliteľnú citovú hodnotu. Veľmi sa mi páči myšlienka rodinného zlata, ktoré sa dedí z generácie na generáciu. Od mamy k dcére, od babičky k vnučke – je to motto aj pre moju kolekciu Helén. Páči sa mi táto tradícia, v ktorej je zakotvené aj silné ženské puto. Predstavte si, že mama či babka nosí celý život náhrdelník so svojím príbehom, vy ho zdedíte a pridáte svoju časť príbehu a takto sa na seba budú nabaľovať a ďalej tradovať. Dlho som nevedela nájsť meno pre svoju kolekciu, až prišiel nápad: pomenujem ju po svojej babke, Helena, teda Helén. Kruh sa uzavrel…
Simonetta Zalová
foto archívy šperkárok
Celý článok pri prečítate v májovo-júnovom dvojčísle MIAU (2020)