Gabina Weissová
foto Thom Kerr
Nový Zéland, krajinu s nepoškvrnenou prírodou, doteraz azda najviac preslávili čarokrásne scény z trilógie Pán prsteňov, bojový tanec Maorov, národný rugbyový tím, tetovanie či vták kiwi. No nedávno sa svet dozvedel aj o dievčati s veľkým úsmevom.
Narodila sa 27. marca 1990 ako Kimbra Lee Johnson v novozélandskom meste Hamilton. Otec lekár a mama zdravotná sestra sa jej príchodu na svet potešili o to viac, že dievčatko spolu so starším bratom Matthewom doplnilo chýbajúci dielik dokonalej rodinnej skladačky. Kimbra odmalička prejavovala veľký hudobný talent, od desiatich skladala vlastné piesne, a tak nebolo pochýb, že jej kariéra sa bude uberať po chodníčku, vyskladanom z nôt a husľových kľúčov. Spievala v školskom zbore, milovala džez, silný hlas Elly Fitzgerald, ale aj vysoké tóny Mariah Carey. Neskôr si obľúbila Jeffa Buckleyho, jazzového trubkára Milesa Davisa a ďalších, vďaka ktorým sa jej hudobný rozhľad utešene rozširoval. „A potom tu bol ešte album Medúlla od Björk. Pre mňa prelomový,“ spomína Kimbra. „Vďaka nemu som si uvedomila, aký silný hudobný nástroj je ľudský hlas. Zistila som, že môžem byť saxofónom, flautou, vlastne všetkým, čím len chcem…“
Skorý štart
Na dvanáste narodeniny dostala do daru gitaru a bolo rozhodnuté. Nechodila síce do hudobnej školy, ale brala hudobné lekcie, každý deň brnkala na gitaru a učila sa nové akordy. V škole mala dokonca svojho hudobného mentora, Chrisa Diproseho, ktorý jej (i jej kapele Solitude) veľmi pomohol, keďže mal dar viesť študentov tak, aby sa stále zlepšovali. Kapelu stmelil a Kimbre predpovedal svetlú budúcnosť. Nemýlil sa – proroctvo sa začalo napĺňať už v roku 2004. Vo finále národnej súťaže Smokefree Rockquest v konkurencii hudobných kapiel sa školáčka z Hillcrest High School ako sólistka nečakane umiestnila na druhej priečke, a to mala sotva štrnásť rokov! Zvyšok rodiny – všetko hudobní „nevzdelanci“ – zažil príjemný šok.
Kimbra začala hrať pre širšie publikum. Mala pätnásť, keď sa postavila pred plný štadión fanúšikov a hymnou odpálila finálový zápas domácej rugbyovej súťaže. Potom s hudobným klipom Simply on My Lips vyhrala cenu aucklandskej hudobnej televízie Juice TV. V čiernobielej verzii, v dlhých šatách na stoličke uprostred prázdnej miestnosti, kde jej za chrbtom vyrastajú animované kvety a nad hlavou poletujú kreslené vtáky, spieva dospelým hlasom: „Pozri sa na nás / Prajem ti veľa šťastia / Na tento pocit neexistuje definícia / Nevzdávaj to / Prosím, neprestávaj / Nikomu nenapadlo pomenovať tento spôsob zblíženia / Tento druh pozornosti, sladkej lásky / Ešte nikdy som to necítila / Chcem to cítiť znova / Odpoveď mám jednoducho na perách.“
Iný človek
Život sa jej zvrtol, keď dostala ponuku od uznávaného britského manažéra Marka Richardsona, ktorý sa presťahoval do Melbourne, aby tam založil svoju novú vydavateľskú spoločnosť. Predstava profesionálnej zmluvy ju natoľko lákala, že si pobalila veci a plná odhodlania sa rozlúčila s rodinou: „Mark sa stal mojím manažérom. Cestoval za mnou, aby ma počul na vlastné uši a potom mi ponúkol život v Melbourne a finančnú podporu pri nahrávaní albumu. Bola som nadšená!“ Mala sedemnásť a hudbe obetovala i štúdium francúzskeho jazyka na vysokej škole v Aucklande. „Nechcela som študovať, chcela som hrať. Kdesi v myšlienkach som dúfala, že by som možno mohla preraziť v Európe, ale keď som prišla do Melbourne, toto fantastické mesto ma jednoducho dostalo.“
Postupnú zmenu svojej osobnosti i hudobného prejavu Kimbra celkom triezvo pripísala na vrub dospievania a „neobviňovala“ z nej svoje nové bydlisko. „Myslím, že bolo nevyhnutné, aby som sa zmenila, človek je iný v sedemnástich a iný, keď má dvadsaťjeden. Či by som ostala na Novom Zélande, alebo odišla, to by nezohrávalo nijakú rolu.“ Seba považuje za veľmi prispôsobivého človeka, ktorému vlastná povaha v novom prostredí iba pomáha. „Navyše, bolo to čosi, čo som veľmi chcela. Túžila som po zmene. Chcela som na sebe pracovať.“ Túžil po tom aj manažér Mark Richardson, ktorý ju hneď zoznámil s ľuďmi od fachu: spoznala množstvo kapiel, zapájala sa do hudobných súťaží a koncertovala v baroch. Cieľom však nebolo stretávať hudobníkov a utužovať priateľstvá, ale stretávať hudobníkov a urobiť album…
A písať, skladať a písať! Ako vznikajú jej piesne? Raz príde na rad prvá hudba a až po nej slová, inokedy naopak. Práve tento „neistý“ proces považuje Kimbra za nesmierne zábavný a vzrušujúci. Vraj nikdy nevie, kde sa zjaví vlna inšpirácie. „Hľadám ju však hlavne v detských filmoch, surrealistickom umení, knihách o filozofii a náboženstve,“ vysvetľuje zasnene. A niekedy vraj nápad príde len tak, keď hľadí na dobre rozbehnutú kapelu, na krásu prírody, na vzťahy medzi ľuďmi, ktoré (ne)fungujú, na lásku i bolesť.
Robili sme to v spálni
Spomínate si na pesničku, v ktorej stojí nahý chlapík pri stene, a tá sa postupne zapĺňa geometrickými tvarmi a farbami? Spevák sa volá Gotye, narodil sa v Belgicku, no vyrastal v Austrálii. Počas klipu Somebody That I Used To Know neviditeľný štetec pomaľuje aj celé jeho telo a on zatiaľ spieva: „Občas myslím na to, ako sme boli spolu / Ako keď si povedala, že sa cítiš / taká šťastná, že by si mohla umrieť / Povedal som si, že si pre mňa tá pravá / No v tvojej spoločnosti som sa cítil osamelo / Bola to však láska a bolesť, ktorú si stále pamätám“.
Nasleduje niekoľko výčitiek: „Nemala si ma úplne odstrihnúť, tváriť sa, že som cudzinec a my dvaja sme neboli nič,“ aby napokon zaznel bolestný refrén: „Teraz si len niekto, koho som kedysi poznal“. V tej chvíli vstupuje na scénu Kimbra, nahá a pomaľovaná: „Občas myslím na tie časy / Keď si sa do mňa obul / A nechal ma uveriť / že to vždy bola iba moja chyba / Ale ja takto nechcem žiť / Čítať medzi tvojimi riadkami / Povedal si, že to môžeš nechať plávať / A ja by som ťa nepristihla visieť na niekom / Koho si poznal…“
Pieseň sa zakrátko stala hitom a na svoje konto si pripísala množstvo prestížnych ocenení (cena Grammy za najlepšiu nahrávku roka 2013, za najlepší popový výkon dvojice, niekoľko ocenení Billboard Music Award, cena Echo za najlepšiu skladbu…). Keď Gotye preberal cenu Grammy, jeho nádherná „spolupracovníčka na piesni“ Kimbra ho úplne zatienila. Na sebe mala ľahučké šaty, evokujúce závoj zlatých lístkov, ktorý sa pod svetlami reflektorov trblietal rovnako, ako jej veľký, žiarivý úsmev. Podľa zistení novinárov Kimbra vznik piesne opísala oveľa menej poeticky, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať: „Urobili sme to v mojej spálni,“ poznamenala a dodala, že Gotye od nej nechcel žiadnu hlasovú virtuozitu, len čistý, surový prejav.
A ako Gotye našiel Kimbru? Príbeh začal tým, že ju počul spievať v malom melbournskom klube a „okamžite som vedel, že je to ona… Jej hlas bol neuveriteľný, dokáže s ním veľké veci.“ Mimochodom, pieseň skúšal naspievať aj s inými speváčkami, no ani raz nebol spokojný. Tentokrát však ani chvíľu nezaváhal a s Kimbrou sa okamžite dohodol.
Celý článok vyšiel v tlačenom Miau, apríl 2015